"Môžem ti to vysvetliť, Steve." Zobudili ma slová prichádzajúce spoza dverí. Prebrala som sa rýchlo, aj keď mi hodnú chvíľu trvalo prísť na to kde to vôbec som.
Pri pohľade na mäkkú posteľ a uvedomení si že sa budím odpočinutá, ma pochytil zvláštny pocit.

"Tak to by bolo na mieste, pretože sa v tom trochu strácam." Druhý mužský hlas znel podráždene, čo ma vytrhlo zo snenia. Ihneď som vyskočila na rovné nohy, v hlave prehrávajúc scenáre ktoré sa za dverami mohli odohrávať.

Kto, do pekla, bol ten druhý? Tak predsa mi Winter Soldier klamal? Predsa ma udal?
Bola som v pasti, ak to bola pravda. Úniková cesta bolo iba okno, no vzhľadom na môj odev by som sa ďaleko asi nedostala. Nehovoriac o tom že nemám žiadne zbrane.

Mimo únikového plánu ma však niečo zapálilo v hrudníku. Bol to zvláštny pocit, po ktorom nasledovalo zahmlené videnie. Plačem?
Bezmyšlienkovito som rozrazila dvere, nemysliac na svoj možný nasledujúci osud. Ak ma budú chcieť rovno popraviť, už aj tak nemám čo stratiť.

"Sľúbil si mi to.." emócie úplne prebrali kontrolu nad mojim telom a namiesto pevného hlasu som znela ako kôpka nervov.
"Preto si bol tak milý? Aby si ma mohol udať?" Rozhodila som rukami, slzy sa kotúlajúc po mojej tvári. Pre ne som si preto nemohla všimnúť vykolajený pohľad druhého muža.

Winter Soldier sa z môjho výstupu spamätal prvý a okamžite pokrútil hlavou.
"Nie.. Vanessa, to by som nikdy neurobil." Ani som sa nenazdala, stál pri mne a privinul si ma k sebe. Neprotestovala som, aj keď som sa doteraz osobnému kontaktu snažila vyhnúť. Bolo to však akosi príjemné.

"Všetko je dobré." Pravou rukou mi jemne prešiel po chrbte, zatiaľ čo moje horúce slzy začali máčať jeho tričko. Neviem čo to do mňa vošlo, možno to bol bod zlomu.
Po chvíli jeho ubezpečovania že mi nič nehrozí, sa za nami ozvali kroky.
On sa očividne otočil, ale ja som sa nenechala vyrušiť.
S údajným Stevom si vymenili pohľady, zatiaľ čo ja som stále bola na ňom nalepená.

"Ness.." hlesol mne neznámy, čo upútalo moju pozornosť. Bol to rovnaký pocit ako keď James po prvý krát povedal moje meno. Akoby som to predtým už počula nespočetne krát. Nie však od hocikoho, bol to jeho hlas čo tomu dodávalo význam.

Pomaly som naňho dvihla uslzené oči. Na sebe mal zväčša modrú unifromu so striebornou hviezdou na hrudníku. Tá ma tiež prinútila sa nad ňou pozastaviť.
Potom som sa dostala k jeho tvári. Jeho modré oči boli úplne sklenené a blond vlasy mu neposlušne stáli na všetky strany. Asi to zapríčinila prilba, ktorú držal v jednej ruke.

Jeho kroky sa pomaly blížili ku nám a došlo mi že ma asi bude chcieť objať. Mal šťastie že mi prišiel povedomý, inak by som Jamesov trup asi nepustila.
Stále to však nemenilo nič na fakte, že pokiaľ by táto situácia nenastala, asi by som nemala tušenie kto je. Bol snáď môj zmienený strýko? Na to mi prišiel dosť mladý. Aj keď, sama som netušila ani svoj presný vek.

Stevove paže sa omotali okolo mňa a pritiahol ma k sebe. Zozačiatku som sa cítila nesvoja, ale po chvíli mi to prišlo známe, čo ma trochu ukľudnilo.
"Pane Bože.." zašepkal potichu a objal ma ešte tuhšie. Zacítila som jeho bradu vo svojich vlasoch, akoby sa chcel každou časťou svojho tela presvedčiť že som skutočná.

"Musíme zavolať Tonyho, okamžite." Hovoril priškrteným hlasom, stále ma odmietajúc pustiť.
"Nemyslím si že to je najlepší nápad." Ozval sa James.
"Zaslúži si to vedieť!" Steve sa odomňa neochotne odtrhol. "Ten chlap sa ide zblázniť už mesiace. Nebyť Pepper, neviem či by ešte.." hlas sa mu zasekol. Kto bol Tony? To meno mi taktiež prišlo ohromne povedomé, aj keď som nevedela odkiaľ.

Pohľadom som preskakovala z jedného na druhého, dúfajúc v objasnenie.
"Už tak je toho na ňu moc." Precedil James cez zuby, zabodávajúc pohľad do Steva.
"Je to jej strýko! Prešiel si peklom a Ness tiež." Obaja sa na moment pozreli na mňa, čo mi bolo viac ako nepríjemné. Aspoň som však prišla na to kto bol Tony.
"Idem mu zavolať." Prehlásil Steve a odkráčal do vedľajšej izby.

"Prepáč. Za to všetko." Jamesove oči na mňa ospravedlňujúco pozreli. "Nechcel som aby to takto dopadlo. Ide to na teba moc rýchlo, to som ti spôsobiť nechcel." Znel naozaj previnilo. Na jednej strane mal pravdu, nebola som pripravená ani na muža s hviezdou, nie ešte na niekoho ďalšieho.
Na druhej však išlo o moju údajnú rodinu, čo by mohlo pomôcť mojim spomienkam.

Opäť som Jamesa bez slova objala, čo mi opätoval. Vedela som že mu to je naozaj ľúto. Nechcel mi zo života urobiť taký chaos, ale stalo sa.

"Bude tu tak do piatich minút." Spoza steny vyšiel Steve a do vrecka práve schovával mobil. Na tvári mal nečitateľný výraz.
"Niesom si istý či to je možné." Zamrmlal James pochybovačne.
"Nepoznáš Tonyho." Na Stevovej tvári sa na moment objavil smutný úsmev, ktorý však okamžite zmizol.

Potom pohľad opäť stočil na mňa ako som stála, nepúšťajúc Jamesa. V jeho očiach sa opäť objavil smútok a videla som ako sa naplnili slzami.

"Už bude všetko dobré, Ness." Prehovoril potichu. "Tony ťa po celú dobu hľadal." Dodal a jeho kroky sa opäť priblížili. Unavene si pretrel rukou tvár a prehrabol vlasy. Vyzeral síce vyčerpane a zničene, ale svojim spôsobom sa mu v tvári zračila úľava.

Toto všetko ma však nútilo pochybovať o sebe samej. Čo ak som nedokázala byť človekom, ktorého spomínali? Obaja vo mne vyvolávali určitý pocit, no nevedela som kto sú. Poznala som iba to čo mi povedali.

Neviem kedy sa to všetko zomlelo, ale z chodby sme počuli ako niekto zreteľne beží. Všetky naše pohľady sa stočili smerom ku vchodovým dverám. Jamesove objatie ešte zosilnelo a inštinktívne ma zastrčil za seba.

Na dvere sa ozvalo silné a naliehavé búchanie, na ktoré zareagoval Steve a vybral sa rýchlym smerom k nim.
James a ja sme si vymenili posledné pohľady. Ten jeho značil že nech sa akokoľvek bojím, všetko bude v poriadku.

Jedny mužské kroky boli oveľa rýchlejšie, to som odhadla na zmieneného Tonyho.
Ihneď ako zastal vo dverách, pohľad mu padol na nás, čo bolo asi dôvodom jeho výrazu.

V hnedých zlomených očiach sa nazbieralo obrovské množstvo sĺz, ktoré sa v sekunde spustili ako vodopády. Na tvári sa vynímalo mnoho vrások, strnisko a tmavé kruhy pod očami, ktoré iba dokazovali v akom stave tento muž bol.

Moje obavy sa však razom vytratili, pretože pri jedinom pohľade naňho som si dokázala vybaviť ako dôležitý pre mňa bol.
Zatiaľ čo u Jamesa a Steva to bol iba zvláštny pocit, že niečo chýba, uňho som to vedela ihneď. Poznala som ho.
Neboli to konkrétne spomienky, ale vedela som že aj tie prídu. Hlavné však bolo, že konečne niečo začalo dávať zmysel..