"Poznal.." vydralo sa z mojich úst, čím som si vyslúžila Winter Soldierovu pozornosť. Zrak som sklopila a pozrela na moje obviazané ruky, odhodlávajúc sa pokračovať vo vete.
"Poznal si ma? Predtým.. vravíš že som nebola vždy u Hydry, že som mala meno a pravdepodobne aj život.." keď už som sa prinútila hovoriť, nevedela som kde zastaviť.
Zároveň som však nevedela ako dať dokopy súvislú vetu.

Jediný jeho pohľad, ktorý som na sebe zacítila, ma zastavil. Viem že to nebol cieľ, ale tak som to bola naučená robiť u nadriadených. On sa však doteraz choval úplne inak, na čo som sa stále snažila nájsť dôvod.

"Vanessa.. voláš sa Vanessa." Vydýchol potichu. To som si síce pamätala, ale chcela som ho opäť počuť to povedať. Vzbudzovalo to vo mne zvláštny nostalgický pocit. Akoby som to predtým počula snáď tisíc krát.

Na moment sa odmlčal, akoby si nechával chvíľu na pozbieranie sa.
"Takže ma poznáš?" Nedala mi otázka. Mimovoľne som sa trochu naklonila smerom k nemu, ale keď som si to uvedomila, nahodila som okamžite spiatočku a posadila sa na svoje miesto.

Odpoveďou mi bolo prikývnutie. Vyzeralo to že si nieje celkom istý čo povedať. Chcel mi niečo tajiť? Sľúbil predsa že mi pomôže.

"Si pre mňa dôležitá." Povedal nakoniec, konečne dvihnúc hlavu na mňa. V očiach zadržiaval nepreliate slzy, ktoré jeho slová iba dokazovali. To ma prvý krát nútilo si naozaj klásť otazku, 'Kto, do pekla, vlastne som?'

"Poznám tvojho strýka aj iných ľudí ktorí sú ti blízky. Ak chceš, môžem.." na tieto slová som automaticky pokrútila hlavou. Nie, nechcela som okolo seba dav ľudí. Chcela som aby si niekto ku mne sadol a pokojne mi vysvetlil čo sa deje. Tak ako to on robil doteraz.

Dvihla som svoje modré oči k nemu s prosebným pohľadom. Na ten chápavo prikývol. Chápal ma, očividne mal tušenie čím som prechádzala. Preto som chcela aby to bol on.

"Môžeme to nechať na neskôr." Dodal, za čo som bola skutočne vďačná. Čakala som na ďalšie informácie, čokoľvek mi mohlo priblížiť kým som bola pred Hydrou.
To mi však pripomenulo ďalšiu vec.

"Do riti.." zasyčala som a prudko sa postavila z miesta. Urobila som zopár prudkých krokov dopredu a potom som sa otočila na päte. Ruku som si priblížila k ústam a jemne skusla ukazovák, len aby som si zabránila kričať.

"Čo sa deje?" Opýtal sa ustarostene Winter Soldier a tiež ho vystrelilo na rovné nohy.
"Hydra. Majú pre mňa prísť ráno. Keď ma nenájdu, prídu sem." To boli zatiaľ asi moje najdlhšie a najzmysluplnejšie vety. Nič to však nemenilo na fakte že sme boli obaja nahraní.

"To nič. Postarám sa o to, sľubujem." Hovoril stále pokojným hlasom. Tentokrát znel o dosť odmeranejšie. Bolo v ňom cítiť všetku zlosť, ktorá v ňom vrela.
Neisto som naňho pozrela, ale on vyzeral že si za svojim prehlásením stojí.

"Možno by si si mala ísť ľahnúť." Navrhol, na čo som si ho nechápavo premerala. "Zajtra bude všetko dávať väčší zmysel. Všetko ti poviem a sľubujem že vymyslíme čo ďalej." Dodal. Nepatrne som prikývla.

"Poď." Kývol na mňa a vybral sa smerom ku spálni, kadiaľ som sem vlastne vošla.
"Chceš ísť do sprchy? Dám ti nejaké čisté veci." Stále som nebola zvyknutá na otázky týkajúce sa môjho osobného pohodlia.

On sa vybral ku skrini, odkiaľ vytiahol nejaké veci, ktoré mi podal do rúk. Nebola som si vôbec istá čo ďalej. Bolo toto vôbec správne rozhodnutie? Nebolo by jednoduchšie zostať u Hydry?
Odpovedať som si dokázala aj sama. Jednoduchšie áno, správne rozhodne nie.

Ani neviem ako, už som stála opäť v kúpeľni. Tentokrát sama, s kopou vecí v rukách.
Pohľad mi padol na dvere, ktoré som rýchlym pohybom zamkla. Akosi som stále bola na pochybách a úplne som mu neverila. Áno, zniesla som jeho prítomnosť a mala som v neho určitú dôveru, ale nie takto. Nie keď som mala byť úplne bezbranná, sediac vo vani.

Konečne sa mi podarilo zhodiť zo seba nepohodlnú bundu s mnohými popruhmi. Zostala som v tričku s krátkym rukávom, už teraz som sa cítila nesvoja. Otočila som sa chrbtom k zrkadlu a rýchlo zo seba dala dolu aj zbytok oblečenia.

Snažila som sa nerozmočiť si obväzy na rukách a preto moja sprcha trvala iba krátko.
S uterákom okolo tela som sedela na koberci, chrbtom sa opierajúc o vaňu. Netuším ako dlho to bolo, ale nedokázala som sa odhodlať k niečomu viac.
Bolo mi do plaču a bola som zmätená.
Najradšej by som niekam zaliezla a schovala sa pred svetom. Bohužial, tak to nefungovalo.

Od dverí sa ozvalo jemné zaklopanie.
"Si v poriadku?" Ustarostený hlas mi pripomenul prečo som vlastne tu. Pomaly som sa začala dvíhať opäť na nohy.
"Áno." Moja neistá odpoveď mu očividne stačila, pretože už som počula iba jeho vzďalujúce sa kroky.

Začala som sa obliekať do tmavomodrej flanelovej košele, ktorú som si na ňom nedokázala predstaviť. Bol to úplne iný materiál ako moje veci. Poddajný a mäkký.
Vyhrnula som na niekoľko krát rukávy, pretože mi boli dlhé.
Pri pohľade na tmavé tepláky mi došlo že s tými to bude ešte horšie.

Šnúrku okolo môjho úzkeho pásu som pevne zatiahla a urobila mašľu. Aj tak mi boli stále neskutočne veľké a budem si ich musieť neustále dvíhať. Tiež som ich nakonci vyhrnula niekoľko krát, aby som ich nevláčila po zemi.

Zachytila som svoj odraz v zrkadle, čo ma prinútilo zastaviť. Vyzerala som inak. Zraniteľne, nevinne. Ako obyčajné dievča. Blond vlasy mi spadli do tváre aj po mojom pokuse ich zastrčiť za uši.
Nakoniec som zrak odvrátila a vybrala sa ku dverám, ktoré som opatrne odomkla.

S nádychom som ich otvorila a pomaly pozrela do obývačky. Winter Soldier sa automaticky otočil mojim smerom a vstal zo sedačky. Obaja sme zostali bez pohybu, ja na prahu dverí.

"Môžeš si vziať posteľ." Prehovoril, čím ma vytrhol z rozmýšlania nad tým ako paranoídna som bola, mysliac si že na mňa bude čakať s nabitou zbraňou.
Na jeho ponuku som však mierne pokrútila hlavou. Kľudne som si mohla vziať gauč, aj to bolo viac ako som si mohla čo i len predstaviť.

"Trvám na tom. Viem čo to je, sa po tak dlhej dobe poriadne vyspať." Teraz som mala pocit že ak by mi povedal čokoľvek, z nejakého dôvodu by som vždy jeho slovám verila.
Obočie som nakrčila ako posledný znak protestu, už len z princípu, ale potom som prikývla a nechala ho aby ma opäť odprevadil do spálne.

V tmavej miestnosti som pohľadom skončila na posteli. Vyzerala mäkká a ak by som nemala zábrany, už dávno by som sa do nej hodila. Namiesto toho som však postávala vo dverách, zatiaľ čo Winter Soldier stál po mojom boku.

"To nič. Sľubujem že zajtra bude všetko lepšie." Jemne sa pravou rukou dotkol môjho ramena a pozrel na mňa. Tiež som svoje oči dvihla naňho, mierne prikývnuc. Vybrala som sa smerom ku posteli, na ktorú som opatrne sadla. Muselo to vyzerať komicky, chovala som sa akoby ma chcela zhltnúť zaživa.

"Dobrú noc, Vanessa." Započula som jeho tiché slová od dverí. Opäť som sa naňho otočila s neistými očami. Nič okrem jeho sľubu mi momentálne nezostávalo a musela som sa naňho spoliehať.
"Dobrú.. James."