Pomaly som vystupovala po požiarnom rebríku, snažiac sa urobiť čo najmenší hluk. Zastala som pri štvrtom poschodí, kde sa mal nachádzať jeho byt.
Opatrne som vysunula nezaistené okno a potichu prekĺzla dovnútra.
Ocitla som sa v tmavej spálni. Jediné svetlo prechádzalo popod dvere z obývačky.

Bolo treba to urobiť celé rýchlo a potichu, aby som vzbudila čo najmenší rozruch.
Parkety občas zavŕzgali pod jeho krokmi, čo značilo že ešte nieje vhodný čas.

O chvíľu kroky ustali a započula som zvuk tečúcej vody. Vtedy som sa odhodlala otvoriť dvere a vojsť do obývačky. Bola mierne osvetlená menšou lampou.

Moje oči sa hneď upreli na dvere odkiaľ vychádzal zvuk sprchy. Z puzdra som vytiahla zbraň a pripevnila na ňu tlmič. Bude to rýchle a tiché. Ako som prišla, tak aj zmiznem.

Počas jeho sprchy som si dovolila si to tu obzrieť. Mal to tu útulne zariadené, aj keď to vyzeralo že väčšina vecí je viacmenej nepoužívaná. Určite tu netrávil všetok svoj čas.

Hluk spoza dverí ustal, na čo všetky moje svaly spozorneli. Zbraň v ruke som zovrela pevnejšie a čakala. Sekundy sa vliekli, no zároveň utekali až moc rýchlo. Chcela som to mať už konečne z krku.

Winter Soldier stlačil kľučku a pomaly otvoril dvere. Vtedy sa mi naňho naskytol konečne poriadny pohľad.
Jeho tvár bola strhaná, no v momente ako ma spozoroval sa zmenila. Zreničky sa mu rozšírili a ústa zostali pootvorené, akoby chcel niečo povedať ale slová sa mu zasekli v hrdle.

Nechcela som si to priznať, no aj ja som zostala na moment zaseknutá. Prst mi skamenel na spúšti a maska na tvári našťastie zakryla môj vykolajený pohľad.

"Vanessa?" Vydýchol potichu, čo ma konečne vytrhlo z tranzu.
Ruku so zbraňou som napla a vystrelila.
Guľka však narazila o niečo kovové. Jeho reflexy boli až priveľmi rýchle, čo sa mi nepáčilo.

Bez váhania som s odmeraným výrazom vystrelila opäť, zase neúspešne.
Kovová ruka sa načiahla ku mne, za zbraňou ktorú som zvierala. Dlaňou zakryl tlmič a jeho oči sa do mňa zabodli. Nie však naštvane, ale prekvapene a zúfalo.

"Nechceš to urobiť." V momente prekvapenia som povolila svaly a tak sa mu podarilo skloniť moju ruku k zemi.
Potom som sa však spamätala a pustila zbraň. Pravou rukou som sa zahnala po jeho tvári. Nemá ani tušenie čo chcem alebo nie!

Pred nárazom ma však zastavila jeho druhá ruka.
"Viem ako sa cítiš, ale prosím, vypočuj ma." Jeho slová ma už otravovali. Chcel sa brániť? Fajn, pre boj som bola vycvičená.
Moju zbraň pustil z železnej ruky a zakopol ju za seba.

Ja som uvoľnila svoju pravú ruku a načiahla sa pre nôž za opaskom. Ten som pevne uchopila a zahnala sa, čomu sa vyhol. Očividne som nebola jediná, ktorá mala za sebou poriadny tréning.

Pokúsila som sa ho kopnúť ale jeho noha zastavila moju.
Ani po pár minútach mojich pokusov ho zneškodniť sa mi to nedarilo. On by očividne bol schopný mi ublížiť, ale napriek tomu sa o to ani nepokúsil.

Využila som moment jeho nepozornosti a konečne sa mi podarilo ho udrieť. Zapotácal sa dozadu, čo mi dalo možnosť ho pravou nohou kopnúť do boku, kde vystužené topánky spravili svoje.

To už úplne stratil rovnováhu a spadol na zem. Neváhala som ani sekundu a vrhla sa po ňom, snažiac sa jeho železnú ruku nejako prišpendliť k zemi. Jednou nohou som sa ju preto pokúsila držať a druhú som obmotala okolo jeho trupu.

Bohužial Winter Soldier bol dobre stavaný a moja sila bola nič oproti tej jeho. Veľmi rýchlo sa preto z môjho zovretia dostal a tentokrát mal navrch on.

Na sekundu som sa prestala vzpierať, keď držal moje zápästia v jednej ruke, zatiaľ čo som bola neschopná poriadneho pohybu pod náporom jeho váhy.
Na moje prekvapenie sa mi však nepokúšal ublilžiť. Akurát čo mi z ruky vytrhol nôž a hodil ho za seba.

V jeho očiach bol zmätok, akoby netušil čo teraz. Nechápala som na čo čakal. Bola som bezbranná, vydaná jemu na pospas. Ak by chcel, jedna rana železnou rukou a je po mne. On ma však iba prechádzal zúfalým pohľadom, snažiac sa prísť na to čo ďalej.

Prudko som dýchala, tak isto si ho prezerajúc. Ani teraz sa vôbec nepodobal na jeho staré ja. S vojakom na fotke už nemal spoločné skoro vôbec nič.
Tmavé hnedé vlasy mu opäť v dlhších prameňoch padali do tváre, oči mal zlomené a rozrušené. Pod nimi mal tmavé kruhy, značiace že sa v poslednej dobe poriadne nevyspal.

Asi som sa zamyslela nad jeho výzorom až moc, pretože v železnej ruke sa mu objavil predmet, ktorý som poriadne nestačila zachytiť, a následne už som len zacítila tlmenú bolesť na spánku. Posledné čo som počula bol zvuk trieštiaceho sa skla a vzdialené "Prepáč."

***
Bucky sa konečne odlepil od Vanessy a sadol si na podlahu vedľa nej. Opatrne jej nehybné telo vzal do rúk a hlavu jej vyložil na jeho nohy. Oči mala zavreté po tom ako stratila vedomie.
Pohľad mu na moment padol na črepy, ktoré boli všade po zemi. Týmto všetkým si sám prešiel a preto vedel že nárazom do hlavy sa aspoň čiastočne zbaví vplyvu Hydry.

Otázka zostávala, čo robiť potom? Mal zavolať Stevovi a okamžite mu všetko povedať? Vedel že ten by okamžite volal Starkovi, ktorý mal všetko právo byť o tomto informovaný, ale bolo to najlepšie riešenie pre všetkých?

Opäť sa pozrel na Vanessu, ležiacu nehybne v jeho náručí. Pravou rukou jej opatrne dal dolu masku z tváre. Mala natrhnutú peru.

Nasledovalo niekoľko jeho hlbokých nádychov. Musel jednať, nech už akokoľvek, pretože keď sa zobudí bude zmätená a pravdepodobne naštvaná.

Jej prítomnosť však v ňom vyvolávala ďalšie otázky. Znamenalo to že Hydra dobre vedela kde býva aj to že tam práve bude. A nepochybne si boli dobre vedomí aj ich predošlého vzťahu a toho že jej by neublížil, aj pokiaľ by sa ho pokúsila zabiť.

Nakoniec ju vzal jemne na ruky a preniesol na gauč. Rozhodol sa zatiaľ nikoho nevolať a pokúsiť sa s ňou porozprávať. Zistiť či tu nieje šanca že by si niečo pamätala a keď tak jej všetko vysvetliť. Bol si totiž istý že aj keď ju z módu zbrane dostal, stále tu bude slepá oddanosť Hydre.