O 7 mesiacov..

Pomaly som zase prichádzala k sebe. Hneď ako som nabrala vedomie, zistila som že si necítim končatiny.
Všetko naokolo bolo studené, vrátane mojej pokožky. Nedokázala som od seba ani odlepiť očné viečka.

Trvalo celú večnosť než som začala cítiť vlastné telo. Nech sa však predtým dialo čokoľvek, bola som úplne vyčerpaná. Preto som mohla predpokladať že v momente ako stratím podperu, skácam sa k zemi. To sa aj stalo.

Vtedy som po prvý krát jemne pootvorila viečka. Cez mihalnice som rozmazane uvidela tmavú miestnosť. Dva páry topánok stáli len zopár metrov odomňa. Neviem či boli ticho, alebo sa o niečom mohli baviť, pretože v ušiach som mala iba hlasný šum.

Nech si moje telo prešlo čímkoľvek, muselo to byť peklo. Skrehnuté pery som pootvorila s cieľom sa lepšie nadýchnuť. Oči som opäť privrela, čakajúc čo bude ďalej.

Niekto ma chytil za paže a vytiahol na nohy, čo však nefungovalo. Okamžite som sa opäť skácala k zemi. Kolená sa mi podlamovali a okrem brnenia som si končatiny vôbec necítila.
Opäť ma vytiahli čiesi ruky do vzduchu, tentokrát ma nepúšťajúc.

"Jej telo teraz kreslo nezvládne. Kosti má stále skrehnuté, spôsobilo by to roztrieštenie lebky." Prehovoril z diaľky mužský hlas. Význam jeho slov mi však unikal, akoby som ich nedokázala spracovať.

Viac slov sa neozvalo ale ja som sa začala pohybovať. Špičky topánok sa mi treli o kamennú zem, no viac som nepostrehla.
Ani som sa nenazdala a opäť som pristála na zemi.
Kolená mi trochu zbrzdili pád, ale bola som stále rada za ich necitlivosť, pretože jedno z nich sa mi nepochybne rozbilo.

Neviem akú dobu celé moje prebranie trvalo, ale keď som bola schopná sa vyškriabať do polosedu, predomnou bola ešte tmavšia miestnosť ako tá predtým.
Odporný zápach mi v momente udrel do nosa, čo ma prinútilo rozmýšlať čo to tu je zač.

Keď som sa unavene obzrela okolo seba, spozorovala som kovové hlavice a hrdzavé kohútiky. Vzdialene by sa asi mohlo jednať o kúpeľňu, či minimálne miestnosť so sprchou. To vysvetlovalo ten odporný zápach.

Došlo mi že ničoho lepšieho sa nedočkám a pravdepodobne tu táto možnosť nebude na každodennom poriadku, preto som sa prinútila k pohybu.

Opatrne som dvihla pravú ruku a so skrehnutými prstami sa snažila rozopnúť opasok. Trvalo to a bolelo. Akákoľvek sila vynaložená do mojich rúk bola neznesiteľná, tak že som pri konci mala v očiach slzy.

Nakoniec sa mi to podarilo a ja som mohla pokračovať. Dlaňami sa mi podarilo nohavice zosunúť dostatočne na to aby som ich už z nôh iba zvliekla.
Predtým som však musela rozšnurovať moje zdemolované topánky, čo bola náročná úloha.
S vrchom to bolo ešte o niečo horšie, pretože už zapnúť všetky popruhy bolo peklo, nie to ich v takomto stave rozopínať.

Krvavé prsty som konečne zložila z čiernej bundy, ktorú som pustila k zemi. Tričko som tiež nejakým zázrakom zo seba zvliekla, ale nepochybne som ho pri tom natrhla.

V spodnom prádle som sa presunula ku jednej zo spŕch. Stále som sedela na zemi, pretože na to aby som sa držala na nohách, som si netrúfala.
Načiahla som sa nad seba a pravou rukou, ktorá bola v oveľa horšom stave, som posunula kohútik smerom doľava. Potom som ho špičkou prsta dvihla, nevnímajúc bolesť.

Po zopár divných zvukoch sa z hlavice spustila voda, ktorá však bola ľadová.
Aspoň na niečo to však bolo dobré, pretože som sa ihneď presunula po slizkej zemi tak ďaleko ako som dokázala.

Hodnú chvíľu trvalo než začala reálne tiecť teplá voda, na ktorú som celý ten čas čakala. Vtedy som sa opäť presunula pod sprchu, sediac schúlená objímajúc si kolená.
Horúce kvapky mi dopadali na premrznutú pokožku s ktorou však nič nerobili.
Čakala som ma aspoň na chvíľu zohrejú, bohužial som sa mýlila.

Hlavu som oprela o stenu a zhlboka vydýchla, snažiac sa prinútiť mozog spomenúť si na čokoľvek predtým než som sa prebrala.
V hlave sa mi však vybavovali iba potrhané kúsky spomienok.

Whisper, naša misia, ktorú som pokazila.
Po líci sa mi skotúľala slza pri pomyslení na Whisper, kedže som ju odvtedy nevidela.

Tresty, mnoho trestov.
Pri spomienkach na tú všetku bolesť mi vytiekla ďalšia slza, ktorú nasledovali ďalšie.

Tony a mama.
Toto bol moment kedy som sa prinútila otvoriť oči a trochu sa prebrať.
Nebola som predsa majetok Hydry a nepochybne som skončila tak ako som skončila, preto že som na to prišla, čo sa im nepáčilo.

Mala som však vôbec nejakú šancu na slobodu? Ako by som sa odtiaľto dokázala dostať? Ako by som dokázala zabrániť tomu aby ma o všetko opäť pripravili?

Na dvere niekto zabúchal päsťou, čo mi dalo jasné znamenie že mám skončiť. Preto som s povzdychom opäť dvihla ruku a kohútikom zastavila vodu. Tá okamžite prestala tiecť, čo spôsobilo že mi zostala ešte väčšia zima.

Pohľad som obrátila na dvere, pri ktorých bolo pohodené oblečenie, nie však moje staré.
Pomaly som sa popri stene postavila na roztrasené nohy. Nie že by som sa mala do čoho utrieť.

Roztrasenými rukami som vyžmíchala aspoň z vlasov vodu a prešla trhanými krokmi ku dverám.
Keď som uvidela spodné prádlo, začala som zo seba zhadzovať to mokré.

Neviem ako dlho to trvalo, ale ani po oblečení mi nebolo o nič teplejšie.
Nakoniec som však bez šance na útek vyšla von z miestnosti, kde už stáli dvaja agenti.
Okamžite ma schmatli za paže a viedli chodbou, tentokrát som išla po svojich.

Doktor nám venoval pohľad v sekunde ako sme vkročili do jeho pracovne. Kývol na agentov a tí ma pustili. Zmätene som sa okolo seba obzrela keď odchádzali.
Povedala by som že mi prehnane veria, ale vedeli že nič neurobím. Ak by som aj doktora spacifikovala, na základni ich bola obrovská presila a nemala som šancu utiecť, veď som to tu ani nepoznala.
Preto som pokorne zostala stáť na mieste, pohľad upierajúc do zeme.

"Sadni si." Pokynul doktor ku kožennému kreslu s popruhmi. Bez protestov som tak urobila, pretože mi nič iné ani nezostávalo.

Pri strete jeho rúk s mojou pokožkou vyzeral veľmi nespokojne. Následne vzal teplomer, ktorý mi strčil do úst. Bez slov som ho tam držala, ak by toto bolo najhoršie čo sa mi dnes stane, tak by som vlastne dnešok pokladala za víťazstvo.

O chvíľu teplomer vzal a pri pohľade na výsledok sa jeho čelo nakrčilo.
Dvere sa rozrazili a vošiel Volkov. Snažila som sa zdržať pohľadov naňho. Za prvé to nemal rád a za druhé isto viem že by to neboli milé pohľady.

"Ako je na tom?" Opýtal sa podráždene.
"Jej teplota je stále príliš nízka. Bude to tou upravenou verziou séra, ktoré dostala." Oznámil doktor, očividne nesvoj. Aj on mal pred Volkovom rešpekt.
Ten bol po tejto informácii až príliš ticho. Zhlboka sa nadýchol a sklonil hlavu k zemi.

"Dajte jej niečo. Do večera ju chcem pripravenú, inak pôjde tak či tak." Prudko sa znovu dvihol do vzpriamenej polohy a odkráčal ku dverám.

Jeden môj znepokojený pohľad zablúdil k doktorovi, ktorý už sa začal hrabať vo svojich veciach. To pre mňa neznamenalo nič dobré.