Už po niekoľký krát som pomaly otvorila unavené oči. Moje telo nebolo schopné jediného pohybu. Cítila som však všetko, každé zranenie ktoré mi spôsobila Whisper či agenti potom ako ma dostali späť na základňu.

Matne som si spomínala na nespočet elektrických šokov. Keď už som myslela že horšie to nebude, dvere sa otvorili a vošieľ ďalší z nich, v ruke držiac fľašu vodky. To značilo že akékoľvek peklo sa odohrávalo doteraz, to čo nasledovalo bude horšie.

O neuveriteľnú hodinu sa moje hlasivky nezmohli ani na výkriky. Z čela mi tiekla krv, ktorá mi zabránila vo výhľade, čo však asi bolo lepšie akoby som mala ešte aj sledovať podnapitých smejúcich sa agentov.

Moje jediné šťastie bolo že už som to viac nezniesla a stratila vedomie. Potom ich to samozrejme omrzelo a tak odišli, pretože keď som sa prvý krát na moment prebrala, moja cela bola prázdna.

Oči sa mi opäť zatvárali, ale tentokrát to bolo iné. Cítila som že mi srdce bije rýchlejšie, ale zato nepravidelnejšie. Dych sa mi trhal v ústach a aj keď som vzduch z pľúc vytlačila, nebola som schopná ho opäť nabrať. Zomierala som, moje telo sa konečne aj napriek séru supervojaka vzdávalo.

"Ness." Z dieľky ku mne doľahol ženský hlas. Bol slabý a zahmlený, ale cez to zreteľný. Netušila som odkiaľ by mohol prichádzať, kedže moja cela bola isto prázdna. Ak by aj nie, bol by tu jeden z agentov, nie žena.

"Musíš mi sľúbiť že budeš bojovať, dobre?" Opäť som ju počula. Vravela to vôbec mne? Asi áno, kedže tu nikto nebol, ale to ako ma oslovila.. Ness? Bolo to moje meno? Pravé meno?

Prinútila som sa nadvihnúť očné viečka v snahe ju zahliadnuť, ale cela sa mi aj v mojom rozmazanom pohľade zdala prázdna. Hlavu som opäť otočila na bok, líce sa mi oprelo o studenú dlážku a ja som potichu vydýchla. Znovu som zavrela oči a cítila ako opäť strácam vedomie.

Predomnou sa začala z ostrého svetla vyjasňovať miestnosť. Steny boli bledej béžovej farby a ladili s gaučom. Veľa okien sem prepúšťalo teplé svetlo, čo bolo narozdiel od čohokoľvek čo som si pamätala, veľmi príjemné.

Na gauči sedelo dievča, mohlo mať asi osem alebo deväť rokov. S kamennou tvárou sledovala obrazovku televízora, ktorý bol na poličke oproti nej.
Blond vlasy, bledá pokožka a modré oči sa mi na nej zdali povedomé. Až moc povedomé..

Jednou rukou nervózne zvierala lem svojho trička a tú druhú zarývala do gauča.
Spoza môjho chrbta sa ozval buchot a automaticky som sa otočila. Za mnou boli otvorené dvere, vedúce na chodbu.

Malá blondína prešla okolo mňa, zostávajúc pri ráme dverí, kde sa schovávala za stenou, vykúkajúc iba tak aby mala šancu vidieť čo sa dialo vonku. Zdalo sa že to mala zakázané, ale zvedavosť jej nedala.

Okolo dverí sa rýchlym krokom prehnal chlap vo vyťahanej bunde, za ktorým utekala na vysokých opätkoch mladá žena.

"Pán Hawkins, je to vaša dcéra!" Zvolala za chlapom zúfalo, čo ho prinútilo na moment zastať. Otočil sa na ňu a konečne som mala šancu mu vidieť do tváre. Bola zarastená a neupravená. Vlasy mu padali do očí v ktorých sa mu zračilo rozhorčenie.

"So Sarah sme sa dohodli keď sa narodila, ona sa o ňu postará a ja budem platiť. Nechcel som byť otcom a na tom sa nič nemení!" Prehlásil a rozhodil rukami. Celé mi to začalo dochádzať. To dievča, ktoré sa krčilo pri ráme dverí, bola jeho spomínaná dcéra. A Sarah bola jej mama, ak dobre dedukujem, tak mŕtva.

"Okrem vás už nemá skoro nikoho. Jej strýko.." začala zúfalo hnedovlasá žena v úzkej čiernej sukni a červenom saku.
"Jej strýko je Anthony Stark, určite nebude mať problém zaobstarať jedno decko." Odfrkol muž a tentokrát sa už nadobro vybral preč. Ženu nechal stáť na chodbe s nedopovedanou vetou na jazyku a dievča pri dverách so slzami v očiach.

Ona rozzúrene schmatla dvere a celou silou nimi tresla. Z jej očí sa začali valiť slzy, bolo vidieť to zúfalstvo ktoré ňou lomcovalo.
Celá táto situácia mi bola povedomá, až moc povedomá.

Svetlo opäť začalo pohlcovať miesto kde som sa nachádzala.
"Nie.. nie!" Vyhŕkla som zúfalo. Nechcela som sa vrátiť späť, nech som bola kdekoľvek. Mala som pocit že by som mohla konečne dostať nejaké odpovede.

"Si moje statočné dievča, Ness." Ženský hlas bol tentokrát na pokraji sĺz. Triasol sa, akoby sa jeho majiteľka snažila byť silná pre osobu ktorej tie slová hovorila.

Svetlo nakoniec pohltilo všetko. Malú blondínu plačúcu na béžovom gauči, množstvo čistých okien aj zbytok miestnosti, až mi nezostalo nič čoho by som sa mohla držať.
Zúfalo som sa podvolila a zavrela oči, vediac že ak sa prebudím, bude to opäť v Hydre.

Mala som pravdu. Keď som dvíhala očné viečka, celé moje telo bolo zaplavené bolesťou. Miesto podomnou bolo mokré a oblečenie som mala nasiaknuté vlastnou krvou.
Vysušené pery som od seba mierne odlepila v snahe sa prebojovať ku kyslíku. Sledujúc strop som preto robila jeden malý nádych za druhým.

Neviem či slová ženy patrili mne, či ja som bola Ness, ako tú osobu oslovovala, ale vzala som si ich za svoje. Boli totiž to jediné čo ma držalo pri živote. Chcela som bojovať. Ak by bola akákoľvek šanca že patrili mne.

V hlave sa mi dookola omielal ten sen. Dievča plačúce na béžovom gauči. Tiež tam padlo niekoľko mien. 'Hawkins, Sarah, Anthony Stark' neustále som si ich opakovala, ak by mali nejaký význam, chcela som prísť na to aký. Komu patrili? A prečo som celú tú situáciu videla?

Anthony Stark, to meno mi najviac rezonovalo v ušiach.

"Jej strýko je Anthony Stark, určite nebude mať problém zaobstarať jedno decko."

Čo tie slová znamenali? Čo bol ten chlap zač?
V cele bolo hrobové ticho, ale moje myšlienky mi úplne postačili na to aby ma pomaly začínala bolieť hlava.
Bolo to akoby som odpoveď mala na dosah, zároveň som však bola tak zmätená.

"Anthony.." vydýchla som zachrypnutým hlasom takmer nečujne. To slovo z mojich úst znelo neskutočne povedome. Teda, nie úplne. Niečo na ňom bolo inak ako by malo.

Zúfalo som znovu privrela očné viečka a vypustila vzduch z pľúc. Kľud, len kľud.
Ak by som vládala stáť na nohách, mala by som chuť niečo rozbiť.

'Jej strýko je Anthony Stark..' opäť mi v hlave zareznovali tieto slová. Vtedy sa to začalo same skladať ako puzzle.
Strýko.. Anthony..
To spojenie mi bolo až moc známe na to aby to bola náhoda.

Anthony.. na tom mi stále niečo nesedelo. Akoby to nebolo presné. Opäť som to meno potichu vyslovila, snažiac sa prísť na to čo je s ním zle.

Dych sa mi zasekol, keď som sa po chvíli hraní s písmenkami, dopracovala k výsledku.
"Tony." Zašepkala som, mysliac len na to ako to celé konečne začalo dávať zmysel.

Nebola to len náhodná scéna, vytvorená mojim podvedomím. Tá malá blondína, ktorá mi bola tak povedomá, som bola ja.
Ten nepríjemný chlap bol rozhodne môj otec a tým pádom spomínaná Sarah moja mama.
A nepochybne to bol jej hlas, čo som počula. To znamenalo že Ness skutočne bolo moje meno.
Čo ma však privádzalo aj tak k jedinému podstatnému záveru.

K obrazu muža, stojaceho predomnou v obleku, na očiach mal okuliare no jeho oči som poznala až moc dobre. Veľké, hnedé a vždy pozerajúce na mňa s láskou.
Na tvári mal upravenú bradu a mierny úsmev.
Poznala som ho. Skutočne som ho poznala.

Po tomto zistení sa aj na mojej dobitej tvári sformoval jemný úsmev. Popravde sa mi asi ledva dvihli kútiky úst, ale to mi bolo jedno, pretože som konečne niečo o sebe vedela.