"Ako si to mohla urobiť? Teraz nás obe zabijú! Mali sme misiu!" Zvreskla Whisper na pokraji zrútenia. Netušila som že by vôbec dokázala ukázať toľko emócií.
Jej päsť sa opäť ocitla v lete proti mojej tvári, ale tentokrát už som sa neuhla..

Začalo to úplne bezproblémovo. Vrtulník nás vysadil uprostred lesa, neďaleko domu kde sa údajne mal nachádzať Connor aj so svojou rodinou.

Obe sme išli v úplnom tichu až sme narazili na miesto kde sa les vytrácal a pred nami bola planina. V diaľke sme mohli zahliadnuť zopár domov v ktorých sa svietilo.
Whisper vytiahla fotku zo satelitu, ktorú nám dali. Vzala malú baterku a posvietila na kus papiera.

"Mal by to byť tamten." Ukázala na jeden z domov. Boli od seba dostatočne ďaleko, preto sme sa nemuseli pravdepodobne vysporiadavať so zbytočnými svedkami.

"Vojdeme tam, zbavíme sa ich, zhrabneme všetko čo by mohlo byť podstatné a vypadneme." Zopakovala ešte naposledy náš plán, na ktorý som bez slova prikývla. Nebolo čo viac okecávať, bolo to jednoduché.

Obe sme sa plížili tmou. Na sebe som cítila váhu každej zbrane ktorú som niesla. Whisper kráčala zopár krokov predomnou, preto si nemohla všimnúť ako sa moje kroky stávali čoraz neistejšími.

Ani som si neuvedomila ako sme zastali pred dverami. Kúsok od nás stálo niečo ako rozpadnutý záhradný dom, vzhľadom na dym ktorý vychádzal z komína hlavného domu, som typovala že tam skladujú drevo.

Za tú dobu sa stihli svetlá v dome zhasnúť, čo znamenalo že rodina už išla spať. To by mohlo celú akciu zjednodušiť, aspoň som si to nahovárala.

Whisper potichu vylomila zámok a dvere sa otvorili.
Vošli sme do tmavej chodby. Parkety zavŕzgali pod našou váhou, na čo sa miestnosťou ozvala tlmená ruská nadávka.

Prešli sme do tmavej obývačky. Po podlahe boli rozhádzané hračky, ktorým sme sa tesne vyhli. Na drevenom stolíku boli nedopité šálky s čajom a v krbe ešte plápolali posledné plamienky ohňa.

"Choď po deti." Zavelila Whisper a sama sa bez slova vybrala schodiskom na horné podlažie. Na moment som stuhla ale ihneď som sa oklepala a vybrala sa preto chodbou na prízemí.
Náhodne som otvorila jedny z dverí. Na moje 'šťastie' sa mi naskytol pohľad na dve postele v ktorých spali chlapci. Mohli mať obaja asi osem a vyzeralo to že sú dvojčatá.

So zatnutou sánkou som preto prešla do stredu izby a posledný krát pozrela na to ako nevinne spali, netušiac čo bude následovať.

"Vstávať! Hneď!" Zvýšila som hlas, ktorý sa na moje vlastné prekvapenie netriasol. Obaja sa začali mrviť v posteliach, čo ma ešte väčšmi znervóznilo.
"Hneď!" Skíkla som opäť, tentokrát podráždenejšie.

Ich pohľady sa so strachom zabodli do mňa. So všetkými tými zbraňami, v čiernom oblečení a maskou cez tvár som im musela nahnať strach.
Prestrašene sa na seba pozreli, no nakoniec poslúchli.

Obaja skončili v obývačke, kde už po schodoch schádzali ich rodičia, ktorým Whisper zozadu mierila zbraňou na hlavy.

"Nie! Ich z toho vynechajte!" Zakričal vzdorovito muž a otočil sa na ňu, ale jej pohľad to neobmäkčilo. Žene v ružovej nočnej košeli začali stekať po lícach slzy a c obaja chlapci niečo nezrozumiteľne zamrnčali.

"Hydra nemá rada zradcov." Whisper ich všetkých postavila do stredu obývačky, kde žena vzala k sebe oboch chlapcov. Snažila som sa nevnímať strach a nervozitu čo v miestnosti vládla, pretože mi prišla akosi povedomá a nechcela som zistiť prečo.

Iba som stála po boku Whisper, ktorá celej operácii nemala veliť, ale ihneď sa toho zhostila.

"Nechajte ich ísť a dám vám všetko čo chcete." Connor dvihol ruky vo vzdávajúcom sa geste, na čo však Whisper iba dvihla do vzduchu zbraň.
"Tie papiere, hneď teraz!" Zasyčala a namierila na čelo jeho manželky, ktorá tuho zavrela oči. Connor bezbranne prikývol.

"Pokúsia sa o niečo a vieš čo robiť." Whisper na mňa kývla keď odchádzala s Connorom hore na poschodie.
Automaticky som prikývla a pohľad opäť presmerovala na zvyšok rodiny.

Mohla som vidieť strach v ich očiach, slzy kotúľajúce sa po ich lícach a počuť zúfalé vzlyky detí. Nemalo to so mnou robiť nič, bola som vojak. Stroj na plnenie rozkazov. Niečo vo mne však vravelo že to nieje správne. Že aj keď som patrila Hydre, v tomto pravdu nemali.

Napriek týmto pochybnostiam som však zostala stáť. Meravo, so zbraňou v ruke, ktorá mi akosi dodávala odvahu. Či už to bolo správne alebo nie, vedela som čo nás obe čaká ak cieľ nesplníme.

Zo schodov sa ozývali kroky a to sa opäť vracala Whisper s Connorom, v rukách držiac zložky ktoré sme potrebovali.

Keď sa Connor vrátil k svojej rodine, rýchlo objal manželku aj deti, asi tušil že naposledy. Len čo sa otočil späť na nás, Whisper vystrelila.
Pri tom zvuku mnou trhlo a prinútil ma na sekundu zavrieť oči. Jeho telo dopadlo s dunením na zem, na čo následoval výkrik jeho ženy. Tá sa rýchlo zohla k nehybnému telu a vzala jeho tvár do rúk.

Následoval ďalší výstrel a aj jej telo padlo k zemi. Tentokrát mnou mierne trhlo, ale oči som už udržala otvorené.

Obaja chlapci vyzerali zúfalo, z ich očí sa valili slzy a schúlili sa k sebe.
Možno bolo lepšie že onedlho bude po všetkom, prebleslo mi hlavou. Z niečoho takého by sa aj tak nespamätali a čakalo by ich iba trápenie.

Domom sa ozvali ďalšie dva výstrely a ja už som s kamenným pohľadom sledovala ako dve detské telá dopadajú na zem.
Nebyť rán na hrudníku, vyzerali by presne ako keď som ich našla spať. Pokojne, nevinne, tak ako všetky deti.
Po líci sa mi skotúlala osamelá slza. Našťastie čoskoro narazila o čiernu masku, takže si ju nikto nemal šancu všimnúť.

"Idem prehľadať dom, ak by niečo schovával. Určite nám nedal všetko." Prehlásila Whisper a ja som bola rozhodnutá ju nasledovať hore schodami, len aby som nemusela pozerať na túto spúšť.

Za nami sa však ozvalo tiché vŕzganie parkiet, nasledované zalapaním po dychu. Stuhla som. Toto musel byť zlý sen..
Otočili sme sa na druhú stranu a v chodbe stálo dievča. Oprava, dievčatko.

Na sebe malo ružové pyžamo, v rukách zvieralo plyšového zajaca a jemné hnedé vlásky jej v prstencoch padali na plecia. Na tvári malo pohľad čistého zdesenia keď videla na zemi svoju rodinu.

"Zbav sa jej." Zavelila chladne Whisper a sama sa vybrala po schodoch. Tak som tam zostala stáť sama s tým dieťaťom, bez možnosti na výber.

A/N
Prepáčte že mi to s novou časťou tak trvalo. Mám menšie problémy s korekciou, no hádam to dám dokopy😅
Mimo toho som túto časť stihla na Buckyho narodeniny❤️😄
Už čoskoro sa naňho môžete zase tešiť, lebo zase naberie podstatnejšiu rolu.