Prstami som si zašla do vlasov, až sa mi nechty zadreli do pokožky hlavy. Oči som tuho zatvorila, ale to môj stav akurát zhoršilo.
Pred sebou som mala neustále tváre. Boli mi všetky tak známe, no zároveň tak cudzie.

Prvá z nich patrila mužovi s tmavými hnedými očami pod ktorými boli viditeľné kruhy. Vyzeral strhane, no aj cez to akosi odhodlane. Tvár mu zdobila upravená brada. Očividne sa o seba staral, aj cez to však stále budil strhaný dojem.

Druhý pohľad do mňa zabodávali utrápené modré oči muža s tmavými vlasmi, ktoré mu v dlhších prameňoch padali pozdĺž tváre. Neviem kto tí ľudia boli, no obaja za sebou museli mať toho veľa. Ani jedného z nich som si nevedela vybaviť s úsmevom.

Hlavu som prudko posunula dozadu a udrela sa o stenu. Cieľ to splnilo, aspoň na moment som sa zbavila cudzích pohľadov ktoré ma prenasledovali odkedy som sa prebrala.
Rukami som si prešla po tvári a pretrela si oči. Keď som ich otvorila, čierne čmuhy stále nemizli. Neviem čo som to mala so zrakom, ale znepokojovalo ma to.

Tentokrát sa začala v tme črtať ďalšia z tvári, tentokrát nebola mužská, bola to žena.
Blond vlasy mala jemne zvlnené. Narozdiel od nich sa však smiala. Od jej prenikavých modrých očí, v ktorých bola akási iskra, až po pery v širokom úsmeve, odhalujúce perfektné biele zuby.

Ale ani ju som nespoznávala. Mala však na mňa akýsi upokojujúci účinok. Zatiaľ čo obaja muži ma znepokojovali, pretože ich výrazy boli kamenné a nešťasné, ona vyzerala šťasne. Voľne a plná života, nech to bol kto chcel.

Konečne som mimovoľne uvoľnila svaly, ktoré boli doteraz napnuté. Nechala som svoje telo sa voľne zošuchnúť popri stene. Zopár krát som sa zhlboka nadýchla a následne vydýchla.

Mohla som sa sústrediť na niečo iné ako dvoch neznámych. Napríklad, kde to vôbec som?
Okolo seba som mohla vidieť iba tmavú studenú miestnosť s obrnenými dverami. V rohu bola posteľ so železným rámom, ktorá vyzerala že sa čoskoro rozpadne. Na tú som sa neodhodlala vyštverať, preto som radšej zostala na zemi, tam kde som sa prebrala.

Svaly v nohách som mala z nepochopiteľného dôvodu stuhnuté, preto som sa ani nepokúsila prejsť k menšiemu oknu, ktoré bolo na dverách. Aj tak bolo zamrežované.

Ako som sa sem vlastne dostala? Čím viac som uvažovala, tým viac otázok sa objavovalo.
Najhoršie však bolo uvedomenie že som nevedela základnú vec. Kto vlastne som?

Neznáme tváre či cudzia miestnosť boli nič, oproti faktu že som si nevedela prísť na vlastné meno. Teda, pokiaľ som nejaké mala.
Postupne som si uvedomovala že o sebe vlastne neviem vôbec nič. Meno, vek, čokoľvek.

Dvere sa otvorili a v nich sa objavil neznámy muž. Chrbát som pritisla o stenu, ako som sa pokúsila od neho vzdialiť čo najviac.
Netušila som čo bol zač, samozrejme, ale už len z jeho príchodu som si vedela niečo vyvodiť.
Na tvári mal chladný výraz bez náznaku emócií, na sebe čierny oblek a v rukách papierovú zložku.

Kútikom oka som spozorovala nápis na jej vrchu. 'Светлячок' [Firefly]
Nedokázala som však znaky prelúštiť do jazyka ktorý by mi dával zmysel, takže to bolo úplne zbytočné.

"Ako sa má môj experiment?" Zaznelo z mužových úst, ktoré sa neubránili menšiemu úškrnu.
Váhavo som naňho dvihla zrak. 'Experiment'? To som bola? Nejaký pokus, ktorý svoj život prežije zavretý v klietke?
Ak to je pravda, som rada že som si na to nespomínala.

Nedôverčivo som si ho premerala. Nebol to ani jeden z tých mužov, ktorých som si pamätala.
"Kto ste? A čo ste so mnou urobili?" Opýtala som sa s miernou agresiou v hlase. Celá táto nevedomosť ma pomaly doháňala k šialenstvu.
Niečo mi však napovedalo že on veľmi dobre vie kto som a čo sa mi stalo.

"Moje meno je Volkov." Povedal falošným hlasom a pristúpil ku mne bližšie, na čo som si kolená pritiahla bližšie k telu.
"A nič som s tebou neurobil, Firefly." Pri jeho poslednom slove mi prešiel mráz po chrbte.
Nebolo to moje meno. Síce ma tak nazval a ja som si nič nepamätala, toto nebolo moje meno. Aspoň to som vedela na isto.
Klamal, celé to bolo klamstvo.

Mierne som pokrútila hlavou a pohľad sklopila do zeme.
"Povedzte mi pravdu." Pritvrdila som na hlase. Zahrával sa so mnou keď som bola zraniteľná a to sa mi nepáčilo.
Zároveň mi však dochádzalo v akej nevýhodnej pozícii sa nachádzam.

"Hovorím ti pravdu." Jeho hlas bol odmeraný, ani raz sa nezatriasol. Ak by som si nepamätala nič, uverila by som mu. No aj to málo čo mi v hlave zostalo ma nútilo pochybovať. Nebol ani jeden z tých 3 ľudí čo som si pamätala. Nebol na mňa milý, aj keď sa to snažil zahrať.

Pokrútila som hlavou no nechala som ju sklopenú.
"Kto sú potom tí ľudia?" Vyletelo zo mňa. Nedokázala som sa ubrániť otázkam, aj keď som vedela že má pravdepodobne pre mňa pripravenú ďalšiu várku klamstiev.
"Vidím ich tváre, ale neviem kto sú." Tieto slová už patrili viacmenej mne samej. Bola som tak zmätená. Chcela som odpovede.

"Proces nebol dokončený, pretože tvoje životné funkcie začali zlyhávať. Sérum nedostalo dostatok času. Ale dnes máš pred sebou prehliadku a budeme môcť dokončiť čo sme začali." Pri slove 'proces' som spozornela. Pohľad som konečne dvihla naňho a potom sa mi v hlave vynorili spomienky.

Dvaja chlapi ma odvliekli ku kovovému kreslu. Tento muž stál kúsok od neho, spolu s ďalším, ktorý na sebe mal biely plášť.
Potom som si spomínala na bolesť. Ako mi ochabovali svaly a v ústach som cítila chuť železa.

"Nie." Hlesla som potichu, ale moje akcie vraveli za všetko. Začala som cúvať popri stene, až som narazila o roh miestnosti.
"Nie! Tam sa nevrátim!" Skríkla som bez rozmýšľania.
"Takže si spomínaš." Prehlásil, ale nevyzeral že by ho to nejak zvlášť rozhodilo.

"Preto by si teraz mohla ísť so mnou, ako dobré dievča. Inak budem musieť zavolať posily. Nechceš si robiť problémy, však?" Nahol hlavu na bok. Stretol sa však iba s mojim výrazom plným odporu a protestu.
"Ani za nič!" Sykla som, pripravená sa brániť čo to dá.

"Zase robíš problémy, ale to z teba dostaneme." Otočil sa na päte a vykráčal z dverí. Z rohu som sa však neodvážila ani pohnúť. Nečakala som že by to len tak vzdal, to určite nie.

Mala som pravdu, netrvalo doho než sa dvere znovu otvorili a dnu vošli dvaja muži v čiernom so zbraňami v rukách. Jeden z nich držal strelnú zbraň a druhý paralyzér z ktorého vyletelo zopár iskier.

Ani som sa nenazdala a každý z nich ma držal za jednu pažu. Museli ma držať vo vzduchu, pretože som sebou trepala koľko to išlo, len aby som sa do kresla nevrátila.
Pri prechádzaní chodbou som mala všetko ako spomalené.
Potrebovala som niekoho aby ma odtiaľto zachránil, lebo sama som to rozhodne nemala šancu zvládnuť.
Pamätala som si však len tie tri tváre a to ani neviem či sú tí ľudia vôbec skutoční, alebo živí.

Posledné čo sa mi v myšlienkach zjavilo predtým ako ma doslova dovliekli do miestnosti, ktorú som si bohužial pamätala, bol čistý obraz červeného kovového obleku.
Priletel z čista jasna do mesta, ktoré sa v spomienke rozprestieralo okolo mňa.
Všetko buď horelo alebo malo na sebe patričné škody. Budovy boli značne poškodené, ich kusy sa povaľovali všade.

Helma obleku sa vysunula a v ňom sa črtala osoba ktorú som poznala. Bol to muž so strhanou tvárou a hnedými očami. Aj keď, vtedy ešte nevyzeral tak strhane.
V spomienke prišiel ku mne a počkal kým sa oblek uvoľní natoľko aby mohol vyliezť. Potom jeho kroky opäť pokračovali ku mne a ruky sa obmotali pevne okolo mojich ramien.
Tam to všetko končilo.

Dalo mi to však aspoň to málo vedomostí ktoré som potrebovala k zisteniu niečoho ďalšieho. Prišlo to z čista jasna, no vedela som to. Vedela som jeho meno. A aj keď neviem v akom zmysle slova, bol moja rodina.
Mala som rodinu.

Predtým ako ma opäť pripútali a zapli ten pekelný stroj som sa zmohla len na jeden výkrik. No aj cez to som bola akosi šťastná cez slzy, že som po túto informáciu prišla. Aj keď som si uvedomovala že ma o ňu zase pripravia.

"Tony!"

A/N
Dnes túto časť zverejňujem v totálne odvecnom čase, ale posledné dva dni som na to vždy zabudla. Preto vám chcem oneskorene popriať pekného Valentína, ktorý bol včera a pokiaľ ste na tom ako ja, tak si aspoň choďte dnes kúpiť zlacnenú čokoládu❤️