"Ako ťa vôbec napadlo ju tam vziať so sebou?" Tonyho krik ani po dvoch hodinách neutíchal. Akoby Stevovi nestačili vlastné výčitky svedomia. Dobre vedel že brať Vanessu so sebou bola chyba. Vedel to ešte predtým ako nastúpili do quinjetu. No mal vôbec na výber?
Myslel že ju dokáže držať mimo diania. Že len vezme Tonyho a zmiznú.

Aj potom ako sa im steny rúcali na hlavu, všetci ešte hodiny prehladávali ruiny. Doteraz sa tam nachádzali najlepší agenti SHIELD-u. Prehľadávali čo z toho miesta zostalo. Bohužial všetci na tom boli rovnako neúspešne.

Zmizla, nezostalo po nej ani telo, čo však všetkým dodávalo nádej že aspoň žije. Dávalo by to však zmysel, pretože niekto tak blízky všetkým Avengerom by mohol byť výhodnou pákou pre Hydru.

"Myslel som.." začal Steve na svoju obranu už po tisíci krát, no Tony ho prerušil.
"Ani trochu ma to nezaujíma, Rogers! Moja neter je preč! Práve teraz môže byť mŕtva, či v rukách Hydry a úprimne, netuším čo je horšie." Tonyho hlas sa triasol. Najprv od hnevu, potom od zúfalstva.
Bol úplne bezradný. 2 dni strávil v cele a jeho telo bolo na pokraji kolapsu. Cítil ako ho nohy o chvíľu nepochybne zradia a ani adrenalín, ktorý mu prúdil žilami, tomu nemohol zabrániť.

Aby sa ušetril ešte väčšej potupy, rukou za sebou nahmatal kreslo na kolečkách. Hneď ako ho zacítil, dovolil si zrútiť sa naň.
Bol úplne vyčerpaný, fyzicky aj psychicky.

V rohu miestnosti, už vyše dvoch hodín bez jediného slova, sedel Bucky. Pohľad upieral do prázdna a nech sa jeho podvedomie snažilo o akúkoľvek akciu, nedokázal sa prinútiť k činnosti.
Ten moment sa mu dookola prehrával v hlave. Ako sa rozbehla smerom k nemu. Chcela mu pomôcť a opäť si akurát ublížila.

Bola to jeho vina, zase. Tentokrát to však mohlo mať ešte horšie následky. Mohli o ňu prísť už nadobro. A nie len on, ale úplne všetci. Mohol ju stáť život a za to sa nenávidel, viac ako kedykoľvek predtým.
Mali si vziať jeho. Mali vymeniť jeho život za Tonyho, tak ako od nich požadovali.

"Celá táto blamáž je to najhoršie čo sa mojej rodine stalo." Zasyčal porazenecky Tony.
Steve naňho obrátil skľúčený pohľad.

"Avengers. SHIELD. Všetko." Slová jedovato vyplúval z úst, akoby to boli nadávky.
"Tony.." Steve sa pokúsil ho upokojiť, aj keď vedel že svojim spôsobom mal pravdu. Odkedy sa pred rokmi dal s nimi dokopy, jediné k čomu prišiel bola úhona.
Či už na svojom psychickom zdraví, alebo bral do úvahy fakt že jeho neter prišla o akékoľvek detstvo, neustále vystavená nebezpečenstvu.

"Nevrav mi že to bude dobré! Nevrav že sa to všetko napraví, pretože vieš že nie!" Tony sa v tom amoku vyštveral zase na nohy.
"Aj keby áno, zase sa niečo nájde!" Jeho hlas sa na konci zlomil.

"Chcel som pre ňu normálny život.." v očiach ho zaštípali slzy.
"Aj tak je to všetko jeho vina." Pohľad uprel na Buckyho, ktorý stále bezprízorne sledoval stenu naproti nemu.
Tonyho obvinenia si nevšímal, aj keby áno, nemohol mu protirečiť. Myslel si totiž presne to isté.

"Pokiaľ by sa od nej dokázal držať ďalej, nemusel by nikdy skončiť na úteku, kde ho samozrejme našli! A nikdy by ich nepriviedol až sem!" Tonyho hlas strácal na intenzite. V hrdle mal úplne sucho a začínalo ho nepríjemne škriabať.
Sám cítil že už to dlho takto nevydrží.

Steve mlčal, pretože už nemal silu sa s ním hádať. Tony mal plné právo byť naštvaný. Jeho oči boli zabodnuté do zeme a bol rozhodnutý ho nechať sa vykričať. Potom sa možno upokojí a pomôže im vystopovať Hydru. Ak s technikou niekto dokázal nemožné, boli to Starkovci.

"Počúvaj ma pozorne, Rogers." Tonyho slová tentokrát nevychádzali s návalom hnevu, ale na počudovanie s ľadovým kľudom.
"Nájdem ju. A dostanem späť. Ale potom ti môžem zaručiť že nikoho z vás už nikdy neuvidí. Končím." To prinútilo Steva dvihnúť pohľad od zeme. Aj keď Tonyho hlas bol kľudný, prebehol mu z neho mráz po chrbte.
Myslel to vážne, tentokrát to nebolo preháňanie ani nič podobné.

Ani Tony sám netušil že by toho bolo jeho telo ešte schopné, ale strnulým krokom vykráčal z kancelárie. Jeho kroky mierili von na parkovisko k jeho autu.
Nepovolenou rýchlosťou sa rútil domov, kde v sekunde zamieril do garáže k počítačom, s cieľom urobiť aj nemožné, len aby dostal Vanessu späť domov.

***
Cítila som ako sa s hučaním v hlave začínam znovu preberať. Ruka mi automaticky vystrelila k vlasom, ktoré som mala zlepené krvou.
Zastonala som a pozrela na svoju dlaň, ktorá však nebola mokrá od krvi, čo aspoň značilo že rana už nekrváca.

Dvihla som sa opatrne do polosedu a obzrela sa po miestnosti. Ležala som na tvrdej posteli s kovovým rámom, ktorý neskutočne škrípal pri každom letmom pohybe.

Všade naokolo mňa sa rozliehala tma, jediné svetlo prechádzalo cez menšie zamrežované okno vo dverách.
Automaticky som vystrčila pravú ruku s cieľom aktivovať svoj náramok, ale potom som si uvedomila že chýbal.

Pochytila ma ešte väčšia panika. Toto bolo zlé, naozaj zlé.
Posledné na čo som si spomínala bola základňa Hydry, potom Tony, odpálenie rakiet..
Bucky. Bucky bol postrelený.
Snažila som sa za ním dostať, keď sa stena pod mojimi rukami prepadla.
Potom sa tam objavilo to dievča. Tá ma zneškodnila.

To znamenalo jediné, mala ma Hydra.
Aj cez bolesť a nevolnosť som sa prinútila zhodiť nohy z postele.
Rukami som sa zaprela do kovového rámu, ktorý vydal nepríjemný zvuk.

Pred očami som mala najprv čierno, no potom sa mi zrak opäť vyjasnil.
Prešla som zopár roztrasených krokov k dverám a dlaňami sa o ne oprela. Vytiahla som sa na špičky a skúsila sa pozrieť cez zamrežovaný otvor.
Bohužial, okrem zúfalo osvetlenej chodby s blikajúcimi lampami, som nič nevidela.

Znovu som odstúpila a rozhliadla sa po neveľkej miestnosti. V rohu bolo niečo, čo vzdialene asi malo pripomínať záchod. Okrem toho tu bola len posteľ, na ktorej som sa zobudila.

Zúfalo som sa k nej vrátila a sadla si. Škrípavé zvuky som si už nevšímala a začala si prehľadávať vrecká v nádeji že nájdem niečo použiteľné, čo by mi pomohlo sa dostať von. Bohužial..

Z činnosti ma vytrhli kroky, ktoré som začula ísť po chodbe. Pohľad mi vystrelil ku dverám.
Boli to očividne mužské kroky, čo mohlo značit že sa blížili nejakí agenti, alebo ešte horšie, ich nadriadení.
O miestach ako toto som počula svoje a naozaj som nestála o názorné ukážky.

Kroky ustali, bohužial presne pri mojich dverách, ktoré sa s hlučným zavŕzganím začali pomaly otvárať.
Sedela som napäto na kraji postele. Chcela som sa postaviť, v prípade že by som sa musela pokúsiť brániť, ale nedokázala som sa ani pohnúť.

Vo dverách sa objavila vysoká postava muža v čiernom obleku. Čierne vlasy mal upravené a tvár oholenú. Očividne som sa stretala s najvyšším z najvyšších.

"Dobré ráno, môj malý experiment." Predniesol hlasom, s tvrdým ruským prízvukom. Hlasom, ktorý som už dôverne poznala, keď sa nám nabúral na základňu.