Keď som sa zobudila, stále som cítila jeho ruku okolo môjho pása. Môj chrbát sa dotýkal jeho hrudníku takže som dokázala cítiť teplo, ktoré z neho sálalo.
Po prvý krát, po dlhej dobe som sa cítila aspoň trochu odpočinutá.

Meravo som ležala až pokiaľ som necítila že sa Bucky vedľa mňa začal prebúdzať.
Otočila som sa naňho a urobila medzi nami priestor.

"Dobré ráno." Ozval sa rozospatým hlasom. Na tvárach nás oboch boli slabé úsmevy. Áno, nebolo to ako vždy keď sme sa spolu v minulosti prebúdzali, no bolo to niečo. Niečo čo som necítila už veľmi dlhú dobu.

Potichu som odpovedala a ešte chvíľu si užívala ten pocit.
Potom sme obaja vstali s cieľom sa ísť naraňajkovať.
V nádeji že stretnem Steva, ktorý by narušil naše zvláštne ticho, ktoré zase zavládlo.
Bohužial, v jedálni nebol. Asi zase riešil niečo s Furym, alebo niekym iným. V poslednej dobe toho mal naozaj veľa. Bývalo mi ho preto ľúto, hádzali mu na plecia všetko.

Pokojné raňajky prerušil nepríjemný zvuk, ktorý ma automaticky prinútil si prikryť uši. Zmätene som pozrela na Buckyho, ktorý na tom bol asi tak isto.
Poobzerala som sa okolo seba, keď mi podľa červených blikajúcich svetiel došlo o čo ide, bol to poplach.

"Slečna Stark, systém bol narušený." Ozval sa hlas Friday, prebíjajúci sirény.
"Do prdele!" Zanadávala som a okamžite sa dvihla na nohy. Bucky ma automaticky nasledoval.

Obaja sme utekali chodbou, kam som sa čo najrýchlejšie snažila dostať do Furyho pracovne. Cez hlavný počítač som dokázala do systému vstúpiť manuálne a obnoviť ochranu, no musela som si pohnúť.

Červené svetlá stále blikali, keď som rozrazila ťažké dvere a preletela miestnosť rovno za pracovný stôl.

"Čo sa to, do pekla, deje?" Furyho hlas bol rozrušený a naštvaný, no nevnímala som ho.
Kúsok od neho stál Steve, ktorý vyzeral tak isto zmätene ako Bucky.

Automaticky som sa začala prihlasovať do systému, keď však vreskot sirén ustal a nastalo hrobové ticho. Svetlá prestali blikať a zostali čisto červené.
Bolo neskoro.

Presunula som sa od počítaču, bližšie k Buckymu a čakala čo sa bude diať ďalej. Jeho pravá ruka si ma pritiahla k telu, akoby sa ma snažil ochrániť pred čímkoľvek čo malo nasledovať.

Obrazovka na stene začala preblikávať, čo si vyslúžilo pozornosť nás všetkých.
Chvíľu sa striedala rozzrnená obrazovka s čisto čiernou, až sa tam konečne objavil znak ktorý sme všetci dobre poznali. Hydra.

"Bravo, slečna Stark. Dalo zabrať než sme sa cez ten systém dostali." Z reproduktorov sa ozval zachrypnutý mužský hlas so silným ruským prízvukom. Až mnou striaslo keď ma oslovil.
So zatajeným dychom som sa viac pritisla k Buckymu, ktorý ma zovrel pevnejšie.

"Alebo by som mal gratulovať niekomu inému?" Ozval sa znovu. Stále mi naháňal strach a fakt že som sa v jeho slovách strácala, tomu nepomáhal.

Znak Hydry z obrazovky zmizol a ukázal sa obraz z nekvalitnej bezpečnostnej kamery. Chvíľu mi trvalo než som spoznala o čo tam ide. Nejaký chlap sedel opretý o stenu v špinavej miestnosti. Očividne bol v bezvedomí, alebo minimálne vyčerpaný.
Až potom mi však došlo že 'toho chlapa' som veľmi dobre poznala..

"Súdiac podľa vášho výrazu vám došlo koho môžete vidieť na obrazovke." Hlas znel pokojne, čo sa však o mne povedať nedalo.
V sekunde sa vo mne nahromadilo hneď niekoľko emócií naraz. Strach, hnev, smútok. To všetko sa vo mne naraz mixovalo.

"Čo ste mu urobili?" Vykríkla som a vytrhla sa z Buckyho zovretia, pristupujúc bližšie k obrazovke. Bol to nepochybne on, Tony.

"Nič. Zatiaľ." Zhodnotil nezaujato, čo ma vytočilo ešte viac. Buckyho ruka ma však ihneď stiahla naspäť k sebe.
"Ale môže sa to zmeniť, ak nebudete spolupracovať."

"Čo chcete?" Precedila som pomedzi zuby, aj keď cena mi už bola viac ako jasná.
"Seržanta Barnesa, ktorý sa vás tak tvrdohlavo snažil ochrániť. Dokonca aj teraz," pohľad som automaticky dvihla na Buckyho, ktorý pevne zovrel sánku. V jeho očiach bolo toľko nenávisti a zúfalstva.
"Pozrite ako pevne vás zviera, akoby jeho železná ruka dokázala poraziť svet. A to všetko len aby ste neprišla k úhone." V mužskom hlase zaznelo neskrývané pobavenie.

"Budete postupovať nasledovne." Prehlásil po odmlke. Medzitým obraz z kamery zmizol a zase sa objavil čierno-červený znak Hydry.
"Vy, Seržant Barnes a Kapitán Rogers prídete na súradnice, ktoré obdržíte. Prebehne výmena. Winter Soldier za Anthonyho Starka. Rozhodnutie je len na vás, slečna Stark." So Stevom sme si obaja vymenili nepokojné pohľady.

"Vynechajte ju z toho!" Ozval sa Steve rozčúlene. "Ja pôjdem, ale ona zostane tu." Prehlásil kamenným hlasom.
"Pravidlá ste dostali. Máte 10 hodín. Ak ich nedodržíte, Anthony zomrie."
Obrazovka razom zhasla a červené svetlá tak isto pominuli.

Roztrasene som pohľadom preskakovala zo Steva na Buckyho a z neho na Furyho. Chcela som vyjadrenie. Niekto musel niečo povedať.

"Friday?" Skúsila som s nádejou.
"K vašim službám, slečna." Našťastie sa mi dostali odpovede, čím sa mi aspoň trochu uľavilo.
"Pošli sem môj oblek." Prikázala som, na čo na mne skončilo hneď niekoľko nesúhlasných pohľadov.
"Váš strýko používanie obleku výslovne zakázal. Nieje hotový." Zaodporovala. Na to som však nemala čas.
"Toto je stav núdze. Pošli ho sem, hneď." Nástojila som na svojom.
"Vykonám." Konečne súhlasila, čím som mohla tento rozhovor ukončiť.

"Nikam nejdeš, je to moc nebezpečné!" Prehlásil Steve hneď ako som sa naňho otočila.
"Ak tam nepôjdem, zabijú Tonyho. Počul si to!" Nemienila som to riskovať.

"Chcú mňa. Je im jedno kto príde." Do debaty sa vmiešal Bucky, ktorý mal v očiach stále strach.
"Ani to sa nestane!" Zastavil ho Steve, za čo som mu bola naozaj vďačná.
"Steve má pravdu, nevymieňame životy. Prídeme tam, ale nie s cieľom vyjednávať." Otočila som sa naňho, s čím však očividne nesúhlasil.

"To je samovražda." Pokrútil hlavou a pozrel na Steva, akoby dúfal že on ho podporí.
"Nie prvá. A určite nie posledná." Prehodila som sarkasticky a založila si ruky na hrudníku.
"To je pravda, ale nemení to fakt na tom že ty zostávaš tu!" Steve prešiel bližšie ku mne, akoby chcel svojim slovám dodať ešte väčší význam.

"Je to môj strýko. A Bucky môj priateľ. Ak čakáš že dám oba ich životy do stávky, vrátane tvojho, si na omyle." Odmerane som mu pozrela do očí. Všetci mlčali.

"O 10 minút tu mám oblek. Takže Fury, dajte to tu do pohybu, aby sme mohli vypadnúť." Pohľad som otočila na menovaného, ktorý mal na tvári zmätený výraz, ktorý sa snažil prekryť svojou večnou vážnosťou.
Nakoniec však prikývol a ja som sa vybrala von z dverí.
Mierila som na strechu, kde som očakávala príchod svojho obleku.