"Nie Elizabeth, už som ti povedala, že si to na seba nedám!" Rozhadzujem rukami a prechádzam sa po celej izbe.

"Slečna Skyler, nemáte na výber. Váš otec mi dal jasne najavo, že si želá aby ste si tam obliekla toto." Pokračuje vo svojom výklade Elizabeth a mne to začína ísť poriadne na nervy.

"Tak za prvé, je mi kurva jedno čo si môj otec želá a čo nie, a za druhé už som ti najmenej tisíckrát povedala, že mi máš tykať. Preboha, veď si odomňa najmenej o dvadsať rokov staršia!" Zvýšim na ňu hlas.

"Pardon," Pípne.

"A teraz choď a odkáž môjmu otcovi, že na ten dnešný večierok nejdem."

"Ale slenčna Skyler dobre viete, že váš otec na tom večierku trvá a..." Vetu nedokončí pretože je prerušená, mnou.

"Tykanie Elizabeth, tykanie!" Upozorním ju. "Neverím že nemáš žiadnu fantáziu... Vymysli si napríklad že som dostala Ebolu alebo tak niečo." Milo sa na ňu usmejem. Prikývne a otočí sa smerom k dverám.
Urobí tak preto, lebo toto gesto použíam vtedy ak chcem niekomu nepriamo naznačiť aby vypadol. Samozrejme to nie každý pochopí. Napríklad môj otec. Vždy keď toto gesto urobím usmeje sa na mňa naspäť a pokračuje v svojej prednáške aká som nezodpovedná alebo sa nevenujem učeniu.

Povzdychnem si, keď naša domáca odíde z mojej izby a vyberem sa smerom k posteli. Odfrknem si a zhodím z nej tú ohavnú rúžovú látku.

Hodím sa na posteľ a zapnem notebook. Rozhodnem sa pozrieť si nejaký film ale ten drbnutý počítač sa sekne v každých piatich minútach a mňa to po chvíli prestane baviť.

Musím si kúpiť nový počítač. Skôr by som mala povedať otcovi aby mi ho kúpil. Ale to si ho radšej kúpim sama, než počúvať troj hodinovú prednášku o tom načo mi má furt kupovať novú elektroniku keď tá stará ešte funguje a že mrhám peniazmi. Mala by som mu to pripomenúť, keď mi bude kupovať dalšie s tých svojich "nádherných" šiat.

Odvrátim pohľad od notebooku a svoju pozornosť venujem šatám na podlahe. Neviem či sa to šatami dá nazvať. Je skôr róba. Látka okolo dekoltu je zamatová a mierne sa leskne. Pod prsiami je rúžová mašla, ktorá oddeluje zamatovú látku s takzvanou záclonovou. Je to proste látka zo záclonového materiálu, bez vzorov samozrejme. Sukňa je nadýchaná a má niekoľko vrstiev. Celá róba je v cukríkovo rúžovej farbe a sú nehorázne dlhé. Hm...otecko si musel buchnúť po vačku.

Panebože, je ešte len pól deviatej. Nemám žiaden plán na dnešný večer.
Všetci moji priatelia zostali v New Yorku. Tu v Bradforde mám len tých zo základky, a pochybujem, že si namňa ešte pamätajú.

Okay, takže plán B je vytiahnuť si mobil a napísať pár kamarátom že som nažive. Vlastne som im od doby čo som priletela ani nenapísala.

Keďže večierok už začal, ani sa neobťažujem prezliecť do pyžama a simulovať nejakú z chorôb ktorou mám trpieť.

Otvorím aplikáciu správ na mobile, no niekdo mi vtrhne do izby. Fakt super. Mohla som sa kludne ptezliekať. Otrávene odtrhnem zrak z displeya k votrelcovi v mojej izbe a chcem mu poriadne vynadať, no je to môj otec. Iba pretočím oči a on ku mne naštvane príde.

"Čo si želáš?" Snažím sa ho spýtať čo najmilšie. Ignorujem fakt že namiesto ležania v posteli s čajom a nadopovaná liekmi sedím na parapetnej doske pri okne v džínoch a tričku s mobilom v ruke.

"Priniesol som ti nejaké vitamíny na uzdravenie, ale ako vidím už sa cítiš lepšie." Povie a celú si ma premeria.

"Áno cítim, len ma trochu bolela hlava." Zaklamem a on zdvihne obočie.

"Elizabeth mi povedala, že ti je ťažko od žalúdka."

"Uhm...áno to tiež." Poviem rozpačito.

"Čo sa s tebou deje dievčatko moje?" Pýta sa ma staroslivo a pritom ma hladí po vlasoch.

"Nič len mi bolo nejak divne." Znovu zaklamem.

"Iste," Zamrmle a ja sa to rozhodnem ignorovať. "No tak keď ti je už lepšie, mohla by si ísť na ten večierok a..."

"Nie to v žiadnom prípade." Skončím mu do reči.

"Neskáč mi do reči Skyler." Precedí skrz zuby. Z hlboka sa nadýchem.

"Prepáč proste tam nechcem ísť. Nechápem načo mám ísť na nejaký blbý večierok medzi snobov."

"Skyler nevymýšľaj! Obleč si tie šaty čo som ti kúpil a trošku sa uprav, všetci sú na teba zvedaví." Povie prísne a rozhliada sa po izbe.

"Ale oci," Zatiahnem a zúfale sa naňho pozriem.

"Žiadne ale, bol to príkaz." Povie a pozrie sa na mňa.

"Kde vlastne tie šaty sú?" Spýta sa a ja skôr než si stihnem uvedomiť čo robím, pokyniem rukou do rohu izby. Šaty sú odkopnuté v kúte a totálne skrčené. A do riti.

Otcove oči sa rozširia a ja mám chuť sa plesknúť po čele.

"Skyler čo si s tými šatami urobila?!" Zvýši otec hlas.

"O-oci j-ja som...nechcela...no vlastne chcela...prepáč." Poviem koktavo.

"Pýtam sa ťa čo si s tými šatami spravila?! Si ty normálna?! Vieš koľko ma stáli?!" Zvrieskne na mňa. Snažím sa zachovať si chladnú hlavu.

"Áno otec viem koľko ťa mohli stáť už som sa ti ospravedlnila." Poviem kludne.

"Ako si to mohla urobiť? Ty tu nie si v pozícii kde by si si toto mohla dovoliť. Uvedom si to konečne. Správaš sa ako decko!" Ziape po mňe. Tak toto vážne nemal.

"Nie to skôr ty sa ku mne správaš ako k decku. Uvedom si že nie som už malá a nenosím ružovučké šaty a korunku s rukavičkami! Nepáčili sa mi! Preto som to spravila!" Kričím naspäť.

"Čo si to dovoľuješ?! Zaujímavé že predtým sa ti to páčilo!"

"Áno oci, páčilo sa to tomu devätročnému dievčatku a nie devätnásť ročnej dcére chlapa ktorý sa k nej správa ako keby bola decko!" Kričím naspäť.

"Možno by som sa k tebe začal správať ako k dospelej, keby si sa tak ty začala chovať." Je celý červený od hnevu a rukami neustále rozhadzuje.

"Vážne? Možno by si si ma najprv mohol začať viac všímať namiesto toho aby si chodil na golf, sponzorské večierky a ďaľšie zkurvené snobské akcie!" Vyšteknem a on prekvapene nadvihne obočie.

"Kdo si a čo si spravila s mojím dievčatkom? Moja Skyler nikdy nenadáva."

"Možno, keby si mi napríklad venoval viac pozornosti, vedel by si, že už niesom tvoja malá Skyler. Vedel by si že to tu neznášam. Vedel by si že už som pila a aj fajčila. Vedel by si že už dávno niesom panna a vedel by si, že som v deviatom ročníku chodila za školu a húlila trávu." Zvriesknem skôr než sa stihnem zastaviť. Už mi je to jedno keď už sa s ním mám hádať, tak nech mu poviem všetko.

"Čože?" Povie otec zarazene. Rozhodnem sa ignorovať jeho šokovaný výraz.

"Vedel by si, že nechcem ísť na vysokú, že chcem odísť z Anglicka, že chcem žiť v Amerike, že už od trinástich sa túžim stať modelkou." Hovorím už potichšie. Nedokáže zo seba vysúkať ani slovko a tak pokračujem.

"Vedel by si, že už dávno niesom to deväťročné poslušné dievčatko v princeznovských šatách." Poviem a zahľadím sa na stenu za ním.

"Skyler," Prekvapí ma tón jeho hlasu vôbec neni tichý a zranený ale hrubý a prísny. No jasné čo som mohla čakať, je to môj otec.

"Tebe už asi načisto preskočilo. Neviem či si teraz myslíš, že keď si si fetla trochu trávičky a logla si zo spolužiakovej Whiskey že je s teba nejaká rebelka, ale to že zhadzuješ všetku vinu na mňa je vrchol." Hovorí posmešne a ja sa naňho neveriacky pozriem. To myslí vážne?

"Vrátila si sa po štyroch rokoch domov, a povieš mi že chceš odtiaľto odísť? To nemyslíš vážne. Ty patríš sem Skayler a sem patriť vždy aj budeš. Keby toto videla tvoja matka. Nemal som ťa toho New Yorku vôbec púštať." Pokrúti hlavou tak teraz už naozaj prekročil všetky hranice.

"Matku do toho láskavo nepleť." Zvrieskla som z plných plúc. "Nebyť jej do toho New Yorku by si ma určite nepustil." Kričím čo mi sily stačia. Smrť mojej matky je pre mňa veľmi citlivá téma. Obvzlášť keď spochybňuje jej rozhodnutie v poslednej vôli kde jasne napísala, že chce aby som išla na strednú do New Yorku. Urobila tak, pretože vedela že to je môj sen a otec by mi to nikdy nedovolil.

"Celý život si ma tu držal ako v klietke. Musela som dodržiavať tvoje pravidlá a ja som bola natoľko sprostá, že som ťa vždy na slovo poslúchla. Skyler urob toto, Skyler urob hento, Skyler obleč si tieto šaty, Skyler nevymýšľaj, Skyler nebuď hlúpa, Skyler nemôzmeš si dovoliť sa takto správať, Skyler nie si v pozícii kde by si mohla robiť to čo práve robíš, Toto nesmieš, To si si mohla odpustiť, Musíš s tým okamžite prestať, Čo si to dovoluješ? a podobné sračky ma už fakt nebavia počúvať. Nechcel si ma pustiť do New Yorku preto, lebo si sa bál že by som okúsila ako chutí sloboda a nevrátila sa. Lenže ja som bola taká pridrbaná že som sa vrátila." Pokračujem v húkaní zatiaľ čo si balím veci do kufra. Kufor je do polovice zaplnený, pretože som sa ešte nevybalila z New Yorku. Nerozmýšlam nad tým čo robím. Iba zazipsujem kufor a zamierim k posteli.

"Ale takú chybu už nespravím." Poviem a dám si notebook pod pazuchu. Otec stojí uprostred izby a zmätene na mňa pozerá keď si zoberem kufor a mierim k dverám.

"Čo si myslíš že robíš?" Pýta sa ma s nadvihnutým obočím.

"Odchádzam." Odseknem a otočím sa na odchod.

"Nemôžeš odísť." Povie prísne a zamračí sa.

"Nie? Tak sleduj. Som dospelá. Môžem si robiť čo sa mi zachce." Pokrútim hlavou.

"Ten notebook je môj. Teda za moje peniaze. Nemôžeš si ho zobrať." Povie. Je smiešny.

"Chceš ten notebook?" Pýtam sa ho pre istotu. Musím sa uistiť či sa nezbláznil.

"Áno je môj." Odpovie. Chce ma nasrať alebo čo? Ak áno, tak sa mu to stopercentne podarilo.

"Okay aj tak je to iba hovno, zasekáva sa." Oznámim mu a mrknem naňho. Keď mu notebook podávam "omylom" ho pustím a on padne na zem tak, že dokonca vypadne pár klávesov.

"Ups, no čo hovorím hovno." Myknem plecami zatiaľ, čo otec pozerá na rozbitý notebook na zemi. Otočím sa a vypochodujem z izby.