„Nadišiel koniec,

a aj keď plačem,

dnes sa cítim šťastná,

pretože tvorím súčasť teba."

(RBD – Adios)

Bol večer, na oblohe jasne žiarili hviezdy. Bolo ich tam tak veľmi veľa, že nebolo možné ich spočítať a predsa len sa o to niekoľkokrát v živote snažila. Teraz už bola dosť stará na to, aby vedela, že sa to nedá a predsa len ich znova a znova rátala, keď stála na terase. Pritom sa usmievala a popíjala z horúcej čokolády.

„Tak aké to je byť zase o rok staršia?" doberal si ju jej o rok mladší brat. Nebol jej skutočný brat, ale predsa len väčšinu svojho života vyrastali ako súrodenci. Mali sa radi ako súrodenci, aj keď nemali rovnakých rodičov. To nebolo dôležité, dôležitá bola súrodenecká láska, ktorú medzi sebou mali.

„Vzhľadom na náš vek povedala by som, že dosť vyčerpávajúce," pousmiala sa a otočila sa k nemu. „Je to ako čakať, kedy konečne zaspíme aj my, no nie?"

Prikývol. „Veru, teším sa na to," priznal sa jej.

„Skutočne?"

„Iste, Hope, predsa len je to už desať rokov, čo som nevidel Victoire," posmutnel Teddy Lupin. „Chápeš to? Je to už desať rokov, čo zomrela. A keď si k tomu pripíšem fakt, že som nikdy nepoznal rodičov... zaspať bude krásne."

„Ešte nesmieš umrieť, Teddy Lupin," položila mu ruku na rameno. „Tvoja jediná vnučka sa o mesiac vydáva. Nemohol by si chýbať na Andromedinej svadbe. A už vôbec nie, keď si berie môjho vnuka Edwarda."

Teddy prikývol. Miloval svoju vnučku Andromedu. Tak veľmi mu pripomínala všetky ženy, ktoré miloval vo svojom živote – Victoire, Dorie, svoju babičku a hlavne mamu, ktorú síce nikdy nemal možnosť spoznať, ale vedel o nej toľko, že by o nej mohol rozprávať celé roky. „Máš pravdu, Hope, ako obyčajne."

„Ja viem," pousmiala sa. „A zase sa spojí naša rodina a okrem toho, najkrajšie na tom je, že Andromeda a Ted znova spolu. Ako tvoja babka a dedko. Tvoja malá Andromeda má meno po tvojej babičke a môj vnuk Edward má meno po tebe..."

„A aj po mojom dedkovi," prikývol.

„Áno, je mi ľúto, že mňa poznal a teba nie," dodala Hope a Teddy sa smutne usmial. „Zajtra všetci prídu. Všetky deti."

„Určite budú chcieť počuť ich obľúbenú rozprávku," prikývol. „Ako ju len malá Minerva nazvala?"

„Zamrznuté momenty," prežmurkla Hope slzy. „Najkrajšia rozprávka."

„Skutočný príbeh," opravil ju Teddy.

„Presne," prikývla Hope. „Tak poď, vrátime sa do obývačky, nech tam nie sú Sophie a Harry sami. Oni sú od nás starší, a predsa len sa ešte toľko nezberajú na odchod ako ty. Dokonca Harry prežil už takmer všetkých zo svojej najbližšej rodiny a je to naozaj Chlapec, ktorý prežil. Dal tomu nový význam!"

„Pre Merlina, Hope!" Teddy sa zasmial a ťažkopádne jej otvoril dvere. Bolo to pre neho už namáhavé, rovnako ako chôdza. Pre Hope nie, ona sa pohybovala stále dosť ladne, akoby na nej ani nebol vidieť jej vysoký vek. Len vlasy, ktoré zvykla mať hnedé, mala úplne biele a na očiach mala okuliare. Teddy nemal už žiadne vlasy, už niekoľko rokov.

V obývačke na nich čakali Sophie a Harry. Sophie mala rovnako biele vlasy, učesané do elegantného uzla. Vždy bola veľmi upravená, stále pekná, ale úplne slepá. Harry sedel pri nej a čítal jej Denného Proroka. Pri stoličke mal opretú svoju paličku, bez ktorej by neurobil ani krok. Vlasy mal šedivé a rovnako aj bradu. Okuliare ešte silnejšie ako kedysi a bol veľmi chudý a kolená mal úplne kostnaté.

„To je Hope a Teddy," oznámil Sophie, ktorá ich nemohla vidieť.

„A kto iný by to bol," pousmiala sa. „Veď iba pred chvíľkou vyšli na terasu. Vážne, Harry, začínaš zabúdať."

„Pokiaľ si pamätám na svojich súrodencov, tak je to dobré, nemyslíte?" spýtal sa ich veselo Harry.

Teddy si prisadol k stolu a Hope pobozkala sestru do vlasov. Potom si sadla tiež. „Zhovárali sme sa o príbehoch, o rozprávkach a o svadbe."

„A o láske, nie?" spýtala sa Sophie.

„O láske sa predsa rozprávame neustále," odvetila jej Hope.

„A pritom sme všetci o ňu už prišli," riekol Teddy, ktorý sa nedokázal nijakým spôsobom vyrovnať so smrťou Victoire. Všetci mu svojím spôsobom rozumeli, keďže tiež už prišli o svoje polovičky, len Teddy to z nich niesol najhoršie.

„Nie úplne, Edward," opravila ho Hope. „Stále máme svoje deti, vnúčatá a pravnúčatá."

„A takmer aj prapravnúča," opravil ju Harry veselo, aj keď v miestnosti bolo plno melanchólie.

„Pevne dúfam, že sa toho dožijeme, Harry," otočila sa Sophie za jeho hlasom.

„Bude to dievčatko a bude sa volať Ginevra Lily," pochválil sa im Harry. „Šťastne dieťatko to bude, viem to."

„Tak si pripime na lásku," povedala im Hope a pomohla sestre vziať do ruky šálku s horúcou čokoládou. Potom vzala tú svoju a pozrela sa na svojich bratov. Prikývli a všetci štyria si pripili – na lásku, ktorá nikdy neodišla z ich životov. Nikdy nie úplne.

Všetko bolo v poriadku.

***

„Prababička, keďže máš tie narodeniny, tak my ti porozprávame príbeh!"

Hope sa prekvapene pozrela na deti pred sebou. Niektoré boli už dosť dospelé, niektoré mladšie a niektoré iba bábätka. A predsa len všetky prišli, lebo vedeli, že bude rozprávať ten príbeh. Znova a znova každý rok.

„Vážne, Kaily?" pozrela sa na svoju najstaršiu pravnučku. Kaitleyn dostala meno po jej mame a Hope musela uznať, že sa na ňu aj dosť podobala. Jej druhé meno bolo Hope. Mala už šestnásť rokov a pomaly končila svoje štúdium na Rokforte.

„Áno, úplne pekne sme to vymysleli," pridala sa Augusta, pravnučka Sophie.

„Áno, budeš nadšená prateta Hope," žmurkol na ňu Remus Sirius, Teddyho pravnuk a mávnutím prútika vyčaroval farebné hviezdičky. Nebolo v rodine tajomstvom, že Remus Sirius a Kaitleyn Hope boli do seba zaľúbení. Teddy vždy pritom ďakoval Merlinovi, že s Hope naozaj nie sú súrodenci, inak by tí dvaja boli rodina. Našťastie však neboli a mohli sa slobodne ľúbiť a Hope z toho mala radosť, lebo Remus jej Kaitleyn skutočne veľmi ľúbil. Videla mu to na očiach a videla s akou nehou na ňu hľadí.

Hope po tvári tiekli slzy, sotva si to uvedomila. „Tak dobre teda počúvam."

Kaitleyn podišla k nej a k jej húpaciemu kreslu. Sadla si do tureckého sedu vedľa, do náručia si vzala svoju mačku Lolu V. a pozrela sa na všetkých ostatných. Bola tam celá rodina, nie iba deti. Všetci. Pretože na každé narodeniny sa takto stretávali a keďže ich rodiny boli vzájomne prepletené, bolo ich tam naozaj veľmi veľa. Ale Kaitleyn sa nebála hovoriť pred takým veľkým publikom. Pousmiala sa a potom spustila.

„Predstavte si miesto, to najkrajšie miesto na svete," rozprávala svoj príbeh a Hope si všimla, že jej sestra privrela oči. „Je plné kvetov, stromov, motýľov," pokračovala, pričom žmurkla na bratranca Ronalda Harryho. „A necítite tam už žiadnu bolesť. A všetci sú tam takí mladí, ako sa cítia. Naši hrdinovia sa tam práve cítia tak na dvadsaťjeden, napríklad. A sú veľmi šťastní, pretože sú na tom mieste spolu. A so svojimi priateľmi. Úplne si to predstavte."

„A budú tam už navždy," doplnila ju Augusta. „Pretože to miesto je nebo a tam je už všetko večné. Hlavne láska."

„Augusta má pravdu," pokračovala Kaitleyn. „Čiže hrdinovia tohto príbehu budú už na tom mieste navždy spolu. A okrem toho, že tam sú ich priatelia, je tam aj ich rodina. Hlavne teda rodičia hlavnej hrdinky, lebo rodičia hlavného hrdinu neboli dobrí natoľko, aby sa dostali do neba," zasmiala sa a väčšina publika, ktoré ju počúvalo tiež.

„Ale brat hlavného hrdinu tam bol tiež," doplnil ju Acturus a uškrnul sa na ňu.

„Isteže, Acturus a to je na tom to pekné, pretože sa mohol znova stretnúť so svojím bratom a všetko si vysvetliť. Je to súčasť príbehu. Všetko si vysvetlili a potom si padli do náručia, akoby žiadne roky neubehli. A stále sa spolu smejú a sú šťastní, že sa môžu znova nazývať bratmi," vravela Kaitleyn. „A to isté sa týka aj starého otca a strýka našej hlavnej hrdinky. Aj tí dvaja si konečne prišli na chuť."

„Zabudla si ešte na strýka hlavného hrdinu," doplnil ju Alphard Regulus.

„Neprerušujte ma stále," uškrnula sa Kaitleyn, „na nikoho som nezabudla dobre, takže ticho. Boli tam všetci ich priatelia a príbuzní, ktorí si zaslúžili ísť do neba. Kaily tam mala svojich rodičov a na otca sa už nikdy v živote nehnevala. Mala tam svojho strýka a aj krstného otca a vieš, prababička Hope, s kým sa tam konečne stretla?"

„Určite to bude vedieť moja sestra Sophie," odvetila jej Hope.

„S Arianou," odvetila Sophie, ale neotvorila oči, aj tak to nemalo význam, pretože by videla rovnakú tmu. Ale to nebolo dôležité, pretože tie najkrajšie veci, človek môže aj tak vidieť iba srdcom.

„Áno, presne tak. Stretla sa tam so svojou tetou Arianou, o ktorej jej vždy vraveli, že sa na ňu veľmi podobá a bola to pravda."

„A spoznala aj svoju starú mamu," doplnila ju jej sestra Kendra. „Rozprávaj ten príbeh poriadne, Kaily, áno!"

„Ó áno, moja najdrahšia sestra Kendra," podpichla ju Kaitleyn, „má výnimočne pravdu. Spoznala tam aj svoju babičku Kendru a dedka Percivala a aj druhých starých rodičov Isobel a Roberta. V nebi bol aj jej krstný otec Alastor a jeho dcéra Dorcas. A všetci boli pri nej. A náš hlavný hrdina, Sirius Black, môj praprastarý otec sa v nebi stretol so svojím bratom Regulusom, so svojím milovaným strýkom Alphardom. A nechýbala ani jeho obľúbená sesternica a babička môjho milovaného Teddyho," Kaitleyn sa pozrela na Teddyho, ktorého brala vždy ako svojho pradedka, „Andromeda a jej určite skvelý manžel Ted. A tiež sa v nebi vyskytla aj jeho menej obľúbená sesternica, aj keď ona tiež nebola nikdy zlá, takže je jasné, že sa tam dostala."

„Narcissa," povedala jej meno malá Cissy a zložila si z blonďavých vláskov čelenku, ktorá jej padala. „Cissy, Cissy ako ja."

„Áno, malá Cissy," prikývla Kaitleyn.

„Kaitleyn a Sirius sa tam stretli so svojimi priateľmi," postavila sa z koberca Lily Rose, Harryho pravnučka. „S Lily a Jamesom, s rodičmi môjho pradeduška."

„Presne ako hovorí Lily," pokračovala ďalej Kaitleyn. „Konečne po toľkých rokoch sa s nimi stretli. A nielen s nimi."

„S Remusom a Nymphadorou, tiež," doplnil ich Remus Sirius.

„Áno, s nimi, áno," zatlieskala malá Nymphadora na Teddyho kolenách. „S nimi, s nimi."

„Vždy to boli ich najlepší priatelia," vravela Kaitleyn a Sophie sa topila v slzách a Hope mala na mále, rovnako ako Harry a Teddy. „Konečne mohli byť znova spolu."

„Tichošľap, Paroháč a Námesačník mohli znova vymýšľať všelijaké záškodnícke činnosti," ozval sa Alphard.

„A mali aj nového člena – Freda Weasleyho," doplnil ich Artur Fabián.

„Tropili žartíky každý jeden deň, ako my," uškrnul sa Sirius Bastien a žmurkol na všetkých ostatných. Práve on bol teraz majiteľom Záškodníckej mapy. Jediný pravnuk Hope. Musela sa nad ním zasmiať.

„Nie som si istá, či každý deň, Sirius," odvetila Kaitleyn svojmu bratovi. „Nuž áno, žartíky ich nikdy neprestali baviť. S nimi tam boli ešte aj ďalší priatelia. Frank a Alice Longbottomovci a Molly a Artur Weasleyovci."

„A ďalší skvelí ľudia," povedala smutne Andromeda. „Moja babička Victoire."

„A môj pradedko Bastien," doplnila Kaitleyn. Jej sestra Kendra si zotrela z líca slzu. Sirius Bastien sa pozrel nad seba, akoby chcel dovidieť priamo do neba.

„A aj môj pradedko Neville," pridala sa Augusta a pohladila po vláskoch malú Minervu.

„A prababička Ginny," smutne doplnila Lily Rose a oprela si hlavu o svoju staršiu sestru Cedrellu Molly a pohladila ju po zväčšujúcom sa brušku, v ktorom sa nachádzalo malé dievčatko, ktoré malo niesť práve meno ich prababičky.

„Boli tam všetci," pokračovala Kaitleyn. „A boli tam naozaj šťastní."

„Všetci," prikývla Hope a pozrela sa na sestru. Sestra nemohla vidieť jej pohľad. Harry jej práve podával vreckovku. Zachytil jej pohľad a žmurkol na ňu. Hope tiež po tvári tiekla slza. Rodičia jej veľmi chýbali a aj všetci tí, o ktorých deti rozprávali, aj keď niektorých ani ona nemala možnosť poznať. Poznala ich však z rozprávania svojej mamy, alebo starej mamy, z rozprávania svojho otca, ktorý jej vždy rozprával o krstnom otcovi Remusovi a o Jamesovi Potterovi, o svojich najlepších priateľov.

Niekto chýbal. „Vieš, Kaily, je to krásny príbeh," riekla svojej pravnučke. „Naozaj ďakujem, vám všetkým," dodala k ostatným. „Nuž niekto v ňom chýba. Možno som ho nikdy nespomínala, lebo som ho nepoznala, ale..."

„Nikto nechýba, prababička," usmiala sa na ňu Kaitleyn. „Ver mi, pretože keď sa tvoja mama Kaily dostala do neba, tak nebola to jej mama, koho objala ako prvú. A neboli to ani jej priateľky Lily, Dora, ani Alice. A nie, neobjala ani Remusa, ako prvého."

„Objala Siriusa Aberfortha," postavila sa Augusta a podišla k svojej prababičke Sophie. „Svojho syna. Brata mojej prababička Sophie," pobozkala ju na líce, „a aj tvojho, samozrejme, prateta Hope."

„Takže, keď som povedala, že tam boli všetci, tak tam boli všetci šťastní," usmiala sa znova Kaitleyn. „Najšťastnejší."

„A teraz čakajú iba na nás," poznamenala Sophie.

„To nie, prababi," stopla ju Augusta. „Ja nechcem, aby si už išla do neba."

Sophie k nej načiahla ruku a Augusta ju potom objala. Hope po tvári tiekli slzy a pritúlila si k sebe Kaitleyn. „Ďakujem, zlatko."

„Je to pekný príbeh, však?"

„Najkrajší," pripustila Hope, lebo to bola pravda. Krajší príbeh ešte nepočula. Vždy dúfala, že nech sú jej rodičia kdekoľvek, sú spolu šťastní so všetkými, ktorých toľko milovali a že na nich, ktorí sú ešte tu, dávajú veľký pozor. Že sú ich strážni anjeli.

„Ty si vždy rozprávala ten príbeh a my sme mu urobili pokračovanie, pretože si povedala, že na ten príbeh nemáme zabudnúť a že ho máme potom rozprávať aj svojim deťom a tie zase svojim, aby stále ožíval," vravela Kaitleyn.

„Nie, tak," opravila ju malá Minerva. „Máme ho rozprávať preto, lebo sú v ňom ukryté zamrznuté momenty, ktoré treba rozmraziť. Neustále, aby na ten príbeh nikto nezabudol."

„A viete prečo?" spýtala sa ich Hope. „Pretože ak nezabudnete na tento príbeh, tak nikdy nezabudnete na lásku."

„Pretože je o láske," doplnil ju Teddy Lupin, podišiel k nej a pobozkal ju na čelo. „Všetko je to vždy iba o láske. Láska je sila."

„A o priateľstve," poopravil ho trocha Harry Potter a stisol ruku Sophie. „Pretože to často kráča ruka v ruke s láskou. Priateľov si treba vážiť, treba si vždy pestovať tento vzťah, dôverovať im a veriť. Nikdy ich nezradiť. Nikdy!"

„Je to ten najkrajší príbeh na svete," usmiala sa Sophie. „A my sme ho skutočne zažili. Poučili sme sa z neho a naučili sme sa odpúšťať. Nikdy nikto nesmie zabudnúť na to, aká silná vie byť láska a nielen tá partnerská, ale aj láska k deťom, rodičom, súrodencom a k priateľom."

„Sľúbte mi," pozrela sa na všetkých Hope a napravila si polmesiačikové okuliare, ktoré jej spadli na nos, „že nikdy nezabudnete na ten príbeh. Však nikdy nezabudnete na zamrznuté momenty?"

Nezabudnú, bola si istá, že nezabudnú, aj keď ona už odíde a nebude im každý rok rozprávať milovaný príbeh. Prikývnutie toľkých hláv jej bolo jasnou odpoveďou.

Nech svet nikdy nezabudne na lásku...

Pozn. autorky:

* Keďže na konci poslednej kapitoly nás opustili Kaily a Sirius, rozhodla som sa epilóg urobiť tak, ako ste si mohli prečítať. Hope vždy všetkým rozprávala príbeh o Zamrznutých momentoch a tento raz na jej narodeniny sa jej najstaršia pravnučka Kaitleyn rozhodla venovať darček vo forme príbehu. A samozrejme, že pritom nesmela chýbať Sophie, Harry a Teddy a celá rodina.

* Ak máte vo vnúčatách a pravnúčatách mišung, nerobte si z toho ťažkú hlavu, nikto nebol extra rebel, aby dieťa pomenoval nejako inak a nevybral si meno z toľkých možností skvelých ľudí. Urobiť rodokmeň by bolo zložité veru :D

* Ginny, Victoire, Neville a Bastien sú už v epilógu mŕtvi.

* Teddyho jediná vnučka Andromeda sa má vydať za vnuka Hope - Edwarda, alias Teda <3 takže chápete, aké to je magické.

* Kaitleyn Hope, najstaršia pravnučka Hope chodí s Remusom Siriusom, pravnukom Teddyho. Konečne aj Kaily a Remus spolu :D <3 

* V rodine Hope neexistovala mačka, ktorá by sa volala inak ako Lola ... kedže ich tam bolo toľko, mačka Kaitleyn Hope je už Lola V. 

***

Ahojte, vitajte pri epilógu k FROZEN MOMENTS <3 áno, toto je už naozaj koniec, ale ... môžete sa ešte tešiť na pikošky k príbehu a poďakovanie, ktoré by sa malo objaviť behom týždňa, dúfam, že v pondelok :) potom sa môžete tešiť ešte na scény, ktoré síce v príbehu neboli, lebo sa tam nezmestili, alebo nehodili, ale napísané sú, takže niečo ako "neuvedené scény" a určite si príbeh nedávajte preč z knižnice, lebo ešte bude jedno malé prekvapenie k Vianociam ... niečo ako posledný bonus.

Naozaj ma veľmi potešíte, keď mi napíšete komentár či už k epilógu, ako sa Vám páčil, alebo celkovo k príbehu <3 budem veľmi rada a budem sa tešiť :)

A toto je už naozaj koniec, aj keď ak nikdy nezabudnete na tento príbeh, ak si na neho niekedy spomeniete, tak nikdy koniec nestane ...