„Vráť sa ku mne,

znova ma miluj,

vymazať tú bolesť,

ktorá sa ma zmocnila, keď si odišla

keď si ma opustila.

Povedz, že sa vrátiš,

nebudem viac plakať.

Vráť sa ku mne!"

(Il Divo – Regresa a mi)

Mladá žena stála v soviarni a hľadela ako jej biela sova odlieta. Sychravé májové počasie sovu nezastavilo, hoci celý deň veľmi pršalo. Žena počkala, kým jej sova nezmizne z dohľadu a potom sa pobrala schodmi zase dole.

Dnes sa jej úplne zmenil svet. Ráno sa dozvedela správu, ktorá všetko otočila hore nohami. A ona sa cítila šťastná a plná života ako ešte nikdy. Nuž bolo tam pár ale. Za prvé len nedávno dostala túto prácu a čoskoro mala prevziať post z praktikantky a stať sa profesorkou. A za druhé nevedela, ako na jej novinku zareaguje istý muž. Ona sa však tešila.

Ten muž bol ale vysokého postavania. Momentálne najlepší čarodejník a čoskoro sa mal stať aj riaditeľom prestížnej školy – Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. Nehovoriac o tom, že už teraz sa o ňom šepkalo ako o novom Ministrovi mágie. Bol veľmi nadaný, šikovný a predovšetkým spravodlivý človek. To boli vlastnosti, ktoré ju na ňom zaujali.

Nerobila si nádeje. On mal celkom iný život a ona sa len vyskytla. Bola hlúpa, že si to neuvedomila skorej a zaľúbila sa do neho. Nič od neho nežiadala, lebo vedela, že bude mať niečo, vďaka čomu nikdy nebude sama. Bude mať dieťa.

Položila si ruku na bruško a hoci vedela, že je ešte veľmi skoro, aby cítila pohyb dieťatka, aj tak to vyskúšala. Stála pár minút na chodbe, nežne hladila svoje bruško a usmievala sa. Ten najkrajší pocit na svete jej bol momentálne dopriaty. Bude matkou. Nič nebolo dôležitejšie ako to malé bábätko, ktoré rástlo v jej brušku. Plánovala mu obetovať prvé aj posledné. Bol to sen, po ktorom roky túžila.

Keď skončila Rokfort zamestnala sa na Ministerstve mágie, ale čoskoro pochopila, že jej cesta sa tadiaľto uberať nebude a ponorila sa do štúdia Transfigurácie a zapracovala na tom, aby sa z nej stál animágus. Mačka.

Možno práve tým, že v tak mladom veku zvládla takú náročnú premenu, zaujala profesora na Rokforte, ktorý zháňal výpomoc, pretože mal aj iné povinnosti. Ale ona sa naivne do neho zaľúbila, hoci bol od nej starší a aj napriek všetkému ho ľúbila.

Už raz predtým ľúbila. Bol mukel a nepochopil to, že ona je čarodejnica. A tak sa tá láska skončila možno ešte skôr ako sa vôbec začala.

Teraz však do jej života vstúpila celkom iná forma lásky, takej lásky, ktorú nemala ešte možnosť zažiť na vlastnej koži – láska k dieťatku. Pousmiala sa, keď si začala predstavovať ako jej bábätko asi bude vyzerať. Už hneď teraz by chcela vedieť, či to bude dievčatko, alebo chlapček. Mohla by vyberať mená, alebo nakupovať vecičky pre bábätko. Avšak bolo ešte veľmi skoro, aby sa to dozvedela. A možno by bolo krajšie, keby to bolo prekvapenie.

„Dobrý deň, Minerva," ozval sa za ňou veselý hlas Rubeusa Hagrida, ktorý spravoval Rokfortské lúky, lesy a háje.

„Hagrid," usmiala sa na neho.

„Šmária, ale ste veselá," všimol si jej šťastnú tvár.

„Povedzme, že som sa dozvedela správu, ktorá zmenila všetko, úplne všetko v mojom živote," vravela mu nadšene, „čoskoro to všetkým poviem, pretože to je to najlepšie, čo sa mi mohlo stať."

„Vyzerá to byť veľmi dôležité," žmurkol na ňu.

„Je to to najdôležitejšie na svete!" oznámila mu.

***

Minerva McGonagallová už dlhšie nemohla tajiť svoje tehotenstvo. Bola už v štvrtom mesiaci a začínalo to byť vidieť. Musela vyjsť s pravdou von a povedať to otcovi svojho dieťatka. Mala z toho veľké obavy. Nerobila si nádeje, že ju požiada o ruku, ale zase na druhej strane sa bála reakcie, že by ho vôbec nezaujímala. Ona a už vôbec nie to dieťatko. Veľmi by ju to sklamalo. Nuž pripravila sa aj na toto.

Preto teraz stála pred jeho kabinetom a držala sa za stále zväčšujúce sa bruško. Zaklopala na dvere a keď počula jeho pokyn, aby vošla dnu, urobila tak.

„To som len ja," povedala, keď vošla dnu.

„Minerva," zodvihol hlavu od kníh, ktoré mal rozložené na stole. „Mám veľa práce, ale čo potrebuješ?"

„Je to možno na dlhšie," odvetila po pravde.

„Posaď sa," ponúkol jej miesto pred sebou.

„Nie, ja radšej postojím," povedala. „Bude sa mi to ľahšie hovoriť. Ide o niečo súkromné."

„Chceš odísť z Rokfortu?"

„Nie, to nie. Práve naopak, Rokfort je môj domov," vravela mu. „A moja práca je úžasná, skvelá, neviem sa dočkať, kedy budem môcť učiť. Robím pre to maximum. Ide však o niečo iné, ale je to veľmi dôležité."

„Tak o čo ide?" zavrel knihu pred sebou a venoval jej celú svoju pozornosť.

„Mám trocha strach o tom hovoriť, je to zložité. Síce je to jednoduché, ja neviem," pokrútila hlavou, „najlepšie bude povedať to priamo. Som tehotná. Čakám tvoje dieťa."

Albus Dumbledore sa prekvapivo pozrel na ženu pred sebou. Videl, že je bledá ako stena, ale aj napriek tomu neprerušila očný kontakt a tvárila sa hrdo.

„Minerva," oslovil ju.

„Ja od teba nič nechcem, naozaj nie," skočila mu hneď do rečí, „viem, že medzi nami nič nie je. Len mi, prosím ťa, nehovor, aby som sa toho dieťatka zbavila, lebo to by som nikdy neurobila."

„Minerva!"

„Áno, skočila som ti do rečí, prepáč," okamžite sa ospravedlnila.

„Nikdy by som nič také od teba nechcel," povedal jej, aby sa upokojila. „Nuž budem ťa musieť sklamať. Vieš kto som a čo všetko musím pre náš svet urobiť. Okrem toho ja ťa nemilujem."

„Ja viem, že nie," povedala trocha smutne. „Ak chceš, aby som odišla z Rokfortu, tak to urobím."

„Nie, to nechcem," odvetil jej hneď, „chcem, aby si tu ostala. Musím mať teba aj dieťa pod dohľadom, ale nemôžem všetko zahodiť pre to dieťa."

„Chápem," tvárila sa stále hrdo. „Takže tu mám ostať?"

„Áno," prikývol. „Chcem, aby si mi ďalej pomáhala a prevzala potom po mne tento post, aby si tu učila. A dieťa môže vyrastať tu, stále ho budem mať pod dohľadom. Minerva, mám veľa nepriateľov, jeden je zatvorený a jeden je dosť možné, že sa formuje a neviem, čo od neho môžeme čakať. Bude lepšie, ak nikto nebude vedieť, že to dieťa je moje."

„To ma bolí," smutne sa na neho usmiala. „Ale ak si to takto želáš."

„Možno to jedného dňa pochopíš, že to je správne rozhodnutie," dodal.

„Aj napriek tomuto všetkému nebude nešťastné," vravela mu Minerva, „pretože som ochotná obetovať mu celý svoj život. Aj za teba."

„Ďakujem, že si to pochopila."

„Vlastne si mi nedal na výber. To je všetko, čo som chcela," oznámila mu a potom odišla z jeho kabinetu. Keby tam ostala dlhšie, už by nebola taká priama a hrdá. Pravdepodobne by sa čoskoro zrútila.

Bolo naivné myslieť si, že by ju ľúbil, že by s ňou chcel vychovávať ten zázrak, ktorý rastie v jej brušku. Ale nádej pre ňu vždy umierala ako posledná. Nerozplakala sa, upokojila sa, prestala sa triasť. V tejto chvíli sa naučila byť silnou, aby ochránila svoje dieťa.

Silno, prísnou, priamou a úprimnou. Už nebude tá naivná mladá žena, ktorú odmietol už druhý muž. Ona ma teraz iné poslanie.

***

Vonku veľmi snežilo. Boli Vianoce a na tento svet dnes konečne prišlo dlho očakávané dieťatko. Minerva konečne vo svojom náručí držala svoju dcérku. Bola úžasná. Mala veľké tmavé oči, ružové líčka a ona nemohla uveriť tomu, že je konečne na tomto svete s ňou. Od dojatia sa rozplakala, keď zovrela dievčatko vo svojom náručí a mala pocit, že ju nikdy nechce pustiť. Zamilovala sa do nej od prvej chvíle, vlastne už od chvíle, keď sa dozvedela, že ju nosí pod svojím srdcom. Teraz, keď ju mala vo svojom náručí milovala ju každou sekundou ešte viac.

„Ahoj, Kaitleyn," prihovárala sa malému bábätku, „kto je najkrajšie dievčatko na tomto svete, no kto?" nežne ju pobozkala na drobné čelíčko. „Si ako bábika."

Bola taká zaujatá svojim dieťatko, že ani nepočula kroky ozývajúce sa v Nemocničnom krídle. Spamätala sa, až keď na ňu prehovoril.

„Kaitleyn?"

„Kaitleyn, budem ju volať Kay," odvetila mu. „Kaitleyn Rose."

„To je vznešené meno," povedal.

„Ako ona," chcela sa na neho usmiať, ale v poslednej chvíli si to rozmyslela.

„Nepochybujem o tom, že bude výnimočná," on sa na ňu usmial a aj na dievčatko v jej náručí. „Som rád, že si tu ostala a že si počúvla moju radu."

„Nikdy ju nebudeš ľúbiť ako otcovia ľúbia svoje dcéry, však?" spýtala sa ho.

„Ja ju ľúbim, Minerva, ľúbim Kaily celým svojím srdcom," odvetil jej, ale jeho odpoveď znela tak diplomaticky a stroho.

„Možno ma o tom jedného dňa presvedčíš, ale toto nie je ten deň," odvrátila pohľad od neho a znova sa usmiala na dievčatko. Nežne mu začala spievať uspávanku a to bol pre Albusa jasný príkaz, že už si s ním v tejto chvíli nemá čo povedať.

Keď sa za ním zatvorili dvere na Nemocničnom krídle, objavila sa na nočnom stolíku kytica červených ruží.

„Kaily," oslovila nežne zase dievčatko a pokračovala v spievaní uspávanky.

***

„Kde je moja dcéra?!" Minerva kričala na Albusa. „Musíš ju nájsť!"

„Upokoj sa, Minerva," žiadal ju a tiež vyzeral znepokojený.

„Si jej otec! Naša dcéra je niekde tam vonku, je zronená, zranená a naša malá vnučka. Musíš ich nájsť," po tvári jej tiekli slzy.

„Robím to!"

„Tak prečo tu ešte stále si?"

„Upokoj sa!"

„Nemôžem. Kaitleyn a Sophie sú to jediné, čo na tomto svete mám. A sú samé v tom veľkom svete, ktorý vôbec nepoznajú. Zbláznim sa od strachu."

„Kaitleyn má prsteň, ktorý som jej daroval. Vďaka nemu zistíme, kde je."

„Čo ak si ho dá dole?"

„Budeme dúfať, že nie," vravel jej Dumbledore pokojne.

„Mali sme stáť na jej strane, ale keď Black," zotrela si slzy. „Ako jej to mohol urobiť? Prečo sme si nevšimli, že nie je dobrý? Prečo sme boli takí hlúpi, Albus? Musíme ich sem doviesť späť. Nechcem, aby Kaitleyn urobila nejakú hlúposť."

„Nájdem ich, áno, ale už sa upokoj!" sľúbil jej a vybral sa do noci.

Minerva klesla na schody a ešte nikdy v živote sa necítila taká sama. A taká vystrašená. Dala by všetko za to, aby jej dcéra nebola nešťastná. Prečo sa radšej niečo zle nestalo jej? Prečo sa to stalo jej dcére?

***

„Albus nevie ľúbiť, hovoril som ti veľmi veľakrát, neviem, prečo si ma nikdy nepočúvla. Kvôli nemu som prišiel o Arianu a kvôli nemu si teraz prišla o Kay a Sophie Arianu!"

„Nie sú mŕtve," Minerva zafňukala do kockovanej vreckovky. „Aberforth, nehovor tak, prosím ťa."

„Iba som ti chcel povedať, že som ťa vždy varoval," povedal jej a podal jej šálku čaju.

„Albus si myslí, že ju máme nechať tak, že sa vráti aj so Sophie. Ale čo ak sa nevráti?"

„Mala by si prestať počúvať toho starého hlupáka," pokrútil hlavou. „Kay je rozumná, dobre si ju vychovala. Nikto z nás nemohol čakať, že z Blacka sa vykľuje taký naničhodník, aj keď ma to stále prekvapuje. Niečo mi hovorí, že toto celé je nejaké divné."

„Nechcem, aby bola ďaleko odo mňa."

„Je to dospelá žena, Minerva," pripomenul jej Aberforth.

„V mojich očiach to bude vždy to malé dievčatko," oponovala mu.

„Aj v mojich," usmial sa na ňu. „Má oči ako Ariana. Ariana by bola šťastná, keby tu bola. Všetko je Albusová vina. Jeho vinou sa dejú tieto hrozné veci. Zavrhol Arianu, mňa, ale horšie je, že zavrhol svoju vlastnú dcéru. Pritom to dievča vždy všetkým robilo iba radosť. Ten starý blázon si vás nezaslúžil."

„Myslíš, že bude v poriadku?"

„Je to Kaitleyn, je silná ako ty, zvládne aj to najhoršie, čo jej osud pripravil. Nejako sa s tým vyrovná a keď nie, príde, aby si prišla po radu od svojej skvelej matky."

„Ďakujem," smutne sa na neho usmiala.

„Môj brat ani nevie o koľko v živote prišiel," odvetil jej smutne.

***

„Mučí ma to. Mučí ma vidieť to dievčatko a nemôcť ju nazvať vnučkou. Ty si to vedel? Vedel si, čo Kaitleyn urobila?"

„Vedel som to."

„Prečo si mi to nepovedal?"

„Pretože by ťa to ranilo a po toľkých rokoch ťa už zraňovať nechcem," povedal jej pokojne a preplietol si prsty, ktoré si teraz sledoval. „Nezaslúžiš si to."

„Čo je s našou dcérou? Čo to do nej vošlo?"

„Smútok, samota, nešťastie, bolesť, strata."

„Kde je teraz naša dcéra?"

„Prečo to chceš vedieť? Chceš ísť za ňou a povedať jej, že urobila chybu? Ona na to príde veľmi skoro, Minerva. Okrem toho sa isto čoskoro vráti, nedokáže žiť bez toho dievčatka. Je to jediné puto, ktoré ju spája s Blackom a ktoré ju spája s našim svetom. Okrem toho je tu aj Harry a ona ho vždy ľúbila."

„Je to len a len naša vina."

„Nie, Minerva, je to len a len moja vina," smutne sa na ňu pozrel.

„Nebudem ti oponovať," poznamenala. „Nikdy som nemala pocit, že ti na nej naozaj záleží. Ja viem, že ju máš rád, ale to niekedy nestačí."

„Urobil som v živote veľa chýb, Minerva, ale dobre vieš, prečo to takto bolo. Keby Voldemort vedel, že je to moja dcéra, možno by tu už nebola. Ale áno, rozumiem, ako to myslíš a čo mi chceš povedať. Pamätáš si, keď sa Kaitleyn narodila?"

„Akoby som mohla zabudnúť?"

„Povedal som ti, že ju ľúbim, že svoju dcéru ľúbim nadovšetko na svete."

„Nevieš to dať najavo, nikdy si to svojej dcére nedal najavo," vytýkala mu.

„Nie sme dokonalí."

„To máš veľmi veľkú pravdu, Albus, ty naozaj nie si dokonalý. Neviem, prečo si toľko rokov v mojich očiach bol," uškrnula sa na neho.

„Prepáč."

„Myslíš, že toto mi stačí?"

„Máš pravdu," prikývol. Neodpovedala, bez ďalších slov odišla z riaditeľne.

***

Minerva sa bála zatvoriť oči a zaspať. Bála sa, že keď sa ráno prebudí, jej dcéra tu zase nebude. Po toľkých rokoch zase videla jej tvár, jej veľké oči, ktoré boli také smutné a plné bolesti, že jej srdce neprestalo krvácať. Ale bola skutočná a bola tu pri nej. Opäť. Už ju nikdy nepustí. Nikdy ju nemala nikam pustiť.

Jej malé dievčatko bolo už veľké. Bola z nej žena, ktorá si nikdy nezaslúžila takto trpieť. Tvrdohlavosť rozhodne zdedila po svojom otcovi. A bola hrdá, silná, aj keď veľmi ubolená, ale nevzdávala sa.

Vyhýbala sa jej, lebo jej pred rokmi neverila. A to Minervu bolelo zo všetkého najviac. Chcela, aby sa jej dcéra k nej znova vrátila. Bola celý jej život. Tak ako si prisahala pred rokmi. Musí si ju vypočuť, musí jej dokázať, že vo všetkom stojí na jej strane. Za každú cenu. Už jej nemôže dovoliť znova niekam odísť. Vždy bola zmyslom jej života.

***

„Kedy naše malé dievčatko dospelo?" pýtala sa Minerva Albusa. „Až natoľko, že ma už nepotrebuje."

„Vždy ťa bude potrebovať. Si jej matka. Kaitleyn ťa zbožňuje," odvetil jej.

„Zase je ďaleko odo mňa," povzdychla si Minerva.

„Teraz to nebude na takú dlhú dobu, sľubujem ti to."

„Bude Kaitleyn niekedy šťastná?"

„Vždy si myslela iba na jej šťastie," usmial sa na ňu.

„Je môj svet."

„Možno tomu neveríš, ale ona a ty ste vždy boli môj svet," povedal jej.

„Som rada, že to takto cítiš a už som priveľmi stará na to, aby som tomu verila, alebo neverila."

„Vôbec nie si stará, Minerva."

„Ale áno som, Albus," prikývla. „Nevadí mi to. Môj život mal vždy zmysel a volá sa Kaitleyn."

„Nikdy som sa ti nepoďakoval," uvedomil si.

„Za čo?"

„Za Kaitleyn."

„Nájdete vy dvaja niekedy spoločnú reč?" spýtala sa ho.

„Aj keby to malo byť to posledné, čo na tomto svete urobím. Len kvôli tebe. Pretože po tom všetkom si to zaslúžiš," usmial sa na ňu Albus Dumbledore.

„Ďakujem," opätovala mu úsmev.

„Vydáš sa za mňa?"

„Čože?" šokovane sa na neho pozrela.

„Po toľkých rokoch by sa patrilo, nie?"

„Si snáď blázon?"

„Hovoria to o mne dosť často, že som starý blázon. Možno som ti to nikdy nepovedal a mal som, ale vieš, že mi na tebe záleží. Nikdy som nebol na tieto reči. Ale si jediná žena, ktorá to so mnou po toľkých rokoch nevzdala. Staráš sa o mňa, hádaš sa so mnou, dala si mi dcéru."

„A to stačí na to, aby sme sa vzali?"

„Je to veľmi veľa rokov, Minerva, naozaj to chceš počuť?"

„Aspoň raz v živote by som to počuť veru chcela," uškrnula sa.

„Vždy som ťa miloval."

„Nech je zase po tvojom, Albus," povzdychla si, „vydám sa za teba."

Niekedy je potrebné čakať veľmi dlho na niečo, po čom roky túžime. Ale čakanie sa oplatí, aj keď len na malú chvíľku.

Pozn. autorky:

Ahojte, dneska mám pre Vás bonusovú kapitolku k FM :) niektoré situácie sú tam budúcnosť, tak aspoň viete, že sa stane dopredu :) Dúfam, že sa páčila :) ďalšia kapitola bude budúci týždeň v piatok, ako obvykle :)