„Noc vonia neprítomnosťou,

dom je veľmi chladný,

jeden zlý pocit,

mi podlamuje kolená.

Hľadám ťa v priestore,

v mojej úzkostlivej rýchlosti,

a stretávam iba rysy,

tvojho nepochybného odchodu.

Hovorím s tvojou fotografiou,

s melanchóliou,

konečne po dlhých hodinách,

sa skončil ďalší deň."

(Thalía – Manias)

Júl sa chýlil ku koncu. Ubehla polovica leta a vonku zúrila hrozná búrka. Blýskalo sa a hrmelo. Vonku padali krupy a prebudili nie jedného dospelého človeka. Deti nemohli pokojne spať. Ani jedno malé dievčatko.

„Mám veľký strach z búrky, Kate."

„Nemusíš, som tu."

Kaitleyn sledovala malé plavovlasé dievčatko, ako sa jej schúlilo v náručí. Na sebe malo ružové pyžamko a bolo vystrašené.

„Chcem, aby si bola moja mama, Kate," šepla Sophie.

Kaitleyn neodpovedala. Pobozkala dievčatko, svoju dcérku do vláskov a do rúk jej vložila plyšového psíka. Dievčatko milovalo to plyšové zvieratko. Cítilo sa bezpečnejšie.

„Ide si pre nás nejaký netvor, však? Preto je taká strašná búrka."

„Samozrejme, že nie. Pre teba si nikdy nepríde žiaden netvor," Kaitleyn ju pohladila po vláskoch, aby ju upokojila.

Dievčatko bolo stále veľmi nervózne a pevne zvieralo plyšového psíka v náručí. Na chvíľku zavrelo oči, ale po chvíľke ich znova otvorilo, aby sa pozrelo, či Kaitleyn neodišla. Či je stále pri nej a či sa nemusí báť.

Kaitleyn bola rozhodná neodísť z malej izbičky. Chcela s ňou stráviť celú noc, aby sa nebála, ale to jej prekazila riaditeľka sirotinca.

„Slečna Smithová, nie ste tam, kde by ste mali byť," vážne sa na ňu pozrela a prebudila Sophie, ktorá konečne zaspala.

„Nechcem, aby Kate odišla!" vykríklo dievčatko.

„Malá ma potrebuje," pridala sa aj Kaitleyn. „Je už takmer večer."

„Niečo som povedala," trvala riaditeľka na svojom.

Kaitleyn prikývla, hoci mala chuť ju prekliať. Vlastne sa s tou myšlienkou pohrávala viac, akoby mala. Uložila Sophie do postele. Pobozkala ju a sľúbila jej, že sa v noci sem znova potajomky prešmykne a bude na ňu dávať pozor. Dievčatko prikývlo. Búrka ustávala.

***

Sedela vo svojej malej izbičke a zúfalo hľadela na mesiac a na jeho fotografiu. Ubehlo päť rokov. Dlhých päť rokov bez Siriusa. Lásky jej života. Stala sa zdravotnou sestrou v detskom domove, kde umiestila svoje dieťa. Nedokázala sa o ňu postarať. Nedokázala byť mamou. Mala strach sama zo seba. Nechcela ublížiť svojej dcérke. Nevedela, či toto peklo niekedy pominie.

Jej svet, ich svet, sa tak rozpadol. A ona ostala sama. Nikto ju nepodporil, ani len vlastní rodičia. Mysleli si to, čo celý svet, že jej manžel je vrah, ktorý zradil svojich najlepších priateľov. Nebola to pravda.

Kaitleyn to vedela, že to nemá s pravdou nič spoločné. V jednej jedinej sekunde prišli o všetko – o lásku, manželstvo, priateľov a čo bolo najhoršie zo všetkého, aj o syna.

Pri myšlienke na syna sa rozľútostnila. Nikdy sa cez to neprenesie. To bola tá najhoršia rana od života. Cítila jeho pohyby vo svojom brušku. Tešila sa na to, ako sa s ním bude hrať, ako ho bude objímať, bozkávať. Ako z neho vyrastie jej malý Sirius. A potom to bolo preč. Už ho necítila, ako sa hýbe. Prestalo mu byť jeho malé srdiečko. S jeho odchodom, zomrel kúsok z jej srdca.

On tu nebol, aby ju mohol utešiť. Keby bol pri nej, možno by sa pokúsila to zvládnuť. Lenže on pri nej byť nemohol, pretože ho odsúdili. Po zvyšok jeho života, ich života.

Nemohla v tom svete ostať. Každý by sa na jej malú dcérku pozeral ako na dieťa vraha. Nedovolila by, aby niekto jej dcérke ublížil.

Kaitleyn si zotrela slzy. Znova myslela na Siriusa. Na jeho objatia, bozky, na to ako spolu vždy plánovali svoj svet. To boli jediné veci, ktoré jej pomáhali držať sa ako tak pri živote. A samozrejme, že tu bola Sophie. Hoci netušila, že Kaitleyn, alebo lepšie povedané, zdravotná sestrička Kate v sirotinci, je v skutočnosti jej mama. Kaitleyn dúfala, že robí správnu vec, aj keď si nebola istá.

Jedného dňa jej to vysvetlí a bude sa modliť, aby to jej dcéra pochopila. Vedela, že to je chyba, ale nebola pripravená to zvládnuť. Mohla prísť jedna jediná správa z ich sveta a ona by to možno vôbec nezvládla.

Nebolo to prvýkrát, čo ju napadlo skončil svoj život. Nevedela koľko bolesti ešte unesie. Jej manžel bol veľmi ďaleko. Jej najlepšia priateľka bola mŕtva. Jej drobný synček bol mŕtvy. Navždy, preč. A keby sa stalo to najhoršie, čo ju napadlo, nezvládla by už ani minútu v žiadnom svete.

Boli mladí, boli šťastní, mali veľké plány, krásne sny. Neboli to iba slová, boli to skutočné veci, city. Láska. Silnejšia ako čokoľvek na svete. Osudová láska, pravá láska. Tá, o ktorej všetci snívajú. Tá najkrajšia mágia, ktorú nám svet môže ponúknuť.

Zablúdila zrakom po kalendáriku na svojom stole. Až teraz si uvedomila, aký je dátum. Rýchlo si zotrela slzy, otvorila skriňu a vybrala z nej to, čo potrebovala. Bol to starý, veľmi starý plášť, ktorý mal ešte veľmi veľkú hodnotu. Ukradla ho. Ale nehanbila sa za to. Urobila to hlavne z dôvodu, aby mohla byť potajomky na blízku aj ďalšej osobe, ktorá jej na tomto svete ešte ostala.

Kaitleyn opustila sirotinec. Vonku ešte slabo pršalo. Zavrela oči a použila čary. Premiestnila sa. Ulica, v ktorej sa objavila, bola typická zástavba radových domov so záhradami. Prechádzala po nej, akoby ju dôverne poznala. Cestu k tomu domu ale poznala priveľmi dobre.

Zastavila sa, aby si cez seba mohla prehodiť plášť. A zmizla. Neviditeľný plášť spôsobil, že nikto na ulici nevidel nešťastnú ženu, ako kráča k jednému domu, aby na okamih mohla vidieť šesťročného chlapčeka s čiernymi vlasmi, zelenými očami a jazvou na čele. Svojho krstného syna.

Mala šťastie, že sa nemusela dostať do domu. Chlapček sedel pri dverami a vyzeral veľmi smutne. Vonku stále trocha pršalo a on sa triasol od zimy. Akoby vonku sedel za trest. Kaitleyn potlačila materské pudy, ktoré jej kázali, aby chlapca okamžite objala, zobrala preč, aby ho ochránila. Nemohla to urobiť. Sľúbila to. Pokazila by tak skutočnú chlapčekovu ochranu.

Iba tam smutne stála a hľadela na neho. Po tvári jej tiekli slzy. Chlapček zodvihol hlavu, akoby cítil, že na neho niekto hľadí, hoci nikoho nemohol vidieť.

„Všetko najlepšie, Harry," pomyslela si Kaitleyn. „Sľubujem, že jedného dňa oslávime tvoje narodeniny spoločne. Ty, Sophie, Sirius a ja. Sľubujem ti to, chlapček môj."

„Všetko najlepšie, Harry," povedal chlapček nahlas sám sebe. „Želám si, aby som odtiaľto mohol ísť preč."

Kaitleyn vedela, že je čas odísť, pretože inak neovládne svoj žiaľ a prezradí sa. Nuž ostávalo ešte niečo urobiť. Privrela oči.

Harry Potter vyskočil, keď si všimol najbližší krík, zasadený pri vchode. Zakvitla tam zlatá ruža. Otvorila sa v celej svojej kráse a o chvíľku zase zmizla. Nemohol uveriť vlastným očiam.

Nečakala na jeho reakciu, pretože mala pocit, že sa jej srdce znova láme na všetky kúsky. Počula iba to, ako nadšene vykríkol.

***

„Kde si bola?" vyletela na ňu riaditeľka detského domova, hneď ako sa vrátila. „To dievča nie je v poriadku."

„Aké dievča?"

„Sophie!"

Kaitleyn nepotrebovala viac počuť. Okamžite sa rozbehla do izby Sophie. Dievčatko plakalo. Siahla jej na čelo a zistila, že má horúčku.

„Sophie, zlatíčko, som tu," objímala ju. Vzala ju na ruky a preniesla do ošetrovne. Uložila ju do postieľky a potom využila všetko, čo vedela, aby ju horúčky zbavila. Trvalo jej to iba chvíľku. Používala čary, iba keď to bolo nevyhnutné a toto bola jedna z tých situácií.

„Už je dobre, už je dobre," objímala svoju slabú dcérku v náručí. „Som pri tebe, dievčatko moje, som tu, áno."

„Maminka," šeplo dievčatko a chytilo ju silno za ruku.

„Mamička je tu," prikývla Kaitleyn. Sophie hovorila stále z horúčky, ale Kaitleyn jej oslovenie zahrialo pri srdci.

Po tvári jej tiekli veľké slzy. Po zvyšok noci sa od svojej malej dcérky nepohla. Ani na jediný okamih.

Pozn. autorky:

Menší bonus zo života Kaitleyn a Sophie v muklovskom sirotinci. Smutný. Ešte sa ale v poviedke určite vrátime aj k týmto dňom.

Nová kapitolka bude potom v piatok, alebo v sobotu :)