„Som presne na začiatku cesty,

smerom do neznáma,

neviem, či ťa ešte niekedy uvidím,

nie je jednoduché prijať to, čo strácam.

Na čo mi je tento život?

Doháňajú ma spomienky,

ale držia ma pri živote."

(Camila – De que sirve la vida)

Remus Lupin nemohol zaspať. Prevaľoval sa vo svojej posteli a znervózňoval ho fakt, že o pár dní je zase spln. Vždy ho to stálo toľko energie, vydržať tú hroznú noc. Teraz ho však mátalo aj čosi iné. Sľub, ktorý nesplnil. A to ho mrzelo už 12 rokov.

Pamätal si jeho návštevu a všetky slová, ktoré povedal. Akoby to bolo včera a nie pred 12 rokmi.

***

Remus sedel za svojím stolom v obývačke svojho malého domu a čítal si knihu. Pozrel sa na fotografiu, ktorú mal na stolíku. On a jeho traja najlepší priatelia – James, Sirius a Peter. Na fotografii vedľa boli dve maličké deti, dievčatko a chlapček. Dievčatko bolo dcérou Siriusa a chlapec bol zase synom Jamesa. Sophie a Harry. Deti, ktoré mal toľko rád, pre ktoré bol strýko Remus. A hoci on lásku svojho života nenašiel, cítil, že niekam patrí. Presne tak ako na škole. Vďaka svojim priateľom cítil, že niekam patrí, že má rodinu. A láska, tá možno príde časom. Veď kto by mohol milovať človeka ako je on? Vlkolaka? To boli otázky, ktoré sa mu vždy hnali hlavou a nepoznal na ne odpoveď. Ale ony dve boli iné. Prijali ho bez toho, aby ho odsúdili. Kaitleyn a Lily. Dve ženy, ktoré mal tak veľmi rád. Manželky jeho najlepších priateľov a jeho veľmi dobre kamarátky. Hoci Kaitleyn bola pre neho niečím viac. Ako mladší sa do nej zaľúbil, aj keď vedel, že ona jeho lásku nikdy neopätuje. Ale mal ju veľmi rád. A vždy ju bude mať veľmi rád.

Vyrušilo ho hlasné klopanie na dvere. Vstal od stola a podišiel k dverám a potom ich otvoril. „Sirius?" prekvapene sa pozrel na udychčaného priateľa, ktorému sa v očiach leskli slzy.

„James a Lily," hlesol jeho najlepší priateľ, „sú mŕtvi, Remus!"

„Čože?"

„Dostal ich. Ale Harryho nie. Kaily, ona, bola tam tiež, potom, čo sa to stalo. Poslal som ju nazad do Rokfortu. Niekto ich zradil, Remus!"

„Ty si nebol strážca?"

„Nie," pokrútil hlavou Sirius a premeriaval si najlepšieho priateľa, „ani ty si to nebol. Keby si to bol ty, nesedel by si tu teraz. Oslavoval by si."

„Samozrejme, že by som nikdy nezradil Jamesa a Lily. Sirius, ja prisahám, že som to nebol," vravel mu Remus a práve teraz si uvedomil, čo sa stalo. James a Lily sú mŕtvi. Voldemort ich dostal, zabil ich, zničil ich lásku a rodinu. Ale ušetril chlapca? „Ako to, že Harry prežil?"

„Nevieme. Kúzlo sa otočilo a Voldemorta niet," povedal mu Sirius.

Remus ťažko dýchal. Do očí sa mu hnali slzy. Jeho najlepší priateľ bol mŕtvy. Ten skvelý človek, človek, ktorý ho prijal do svojej partie. Ktorého poznal toľko rokov. Bol mu ako brat, rovnako ako Sirius. Bol jeho rodina. A Lily. Jeho drahá manželka, tá žena s veľkým srdcom. Rodičia malého Harryho. Všetky pocity a myšlienky sa v ňom bili a nemohol tomu celému uveriť. Veľmi ho to trápilo. „To nemôže byť pravda," riekol.

„Ja tomu tiež nemôžem uveriť," vravel Sirius, „dom bol úplne zničený a ich telá tam boli. Keď som videl Jamesa na zemi bez života, nemohol som sa ubrániť slzám a veľkému smútku. A potom som vyšiel na poschodie a tam som našiel Kaily s Harrym v náručí. Sedela na zemi pri postieľke a za ruku držala mŕtvu Lily. Nikdy som nevidel nič smutnejšie, Remus."

Remus si to nechcel predstavovať, ale aj tak sa nemohol ubrániť myšlienke na plačúcu Kaitleyn, ktorá drží v náručí syna Lily Potterovej a pritom ju drží za ruku. Poznal tie dve ženy takmer celý svoj život a vedel, že sú ako sestry, že sú viac ako priateľky, že sú rodina. A obe boli súčasťou jeho rodiny.

„Remus, potrebujem, aby si mi niečo sľúbil," Sirius si zotrel slzu, ktorá mu tiekla po líci a veľmi vážne hľadel na priateľa.

„Samozrejme," prikývol Remus.

„Neviem, čo sa stane teraz, Remus. Ale veľa ľudí si myslí, že strážcom tajomstva som bol ja. Zrejme po mne pôjdu a pokúsia sa na to na mňa našiť. A ja potrebujem, aby sa niekto postaral o moju ženu a deti. A chcem, aby si to bol ty!"

„Sirius, ale ty si nevinný," vravel Remus.

„Ak budú chcieť, aby som bol vinný, tak to veľmi rýchlo vyriešia, poznáš Ministerstvo, poznáš náš svet. Remus, je to veľmi vážne a ja potrebujem, aby si mi sľúbil, že sa postaráš o Kaily a deti, ak by sa mi niečo stalo. Ak by ma zavreli, alebo zabili!"

„Sirius, prestaň takto hovoriť!"

„Remus, rád by som, ale sme vo vojne. Svet je krutý a nikto z nás nevie, čo sa stane. Práve sme prišli o najlepších priateľov. Prosím, sľúb mi, že keby sa mi čokoľvek stalo, že mi dáš pozor na Kaily."

„Áno," prikývol napokon Remus, hoci sa snažil vyhnať z hlavy myšlienku, že by mal prísť o ďalšieho najlepšieho priateľa. Ale Sirius mal pravdu, svet, ich svet bol veľmi zlý. Stále si nemohol pripustiť to, čo sa práve deje. Smrť Lily a Jamesa a Siriusa prosiaceho, aby sa postaral o jeho manželku.

„Ak," Siriusovi sa zlomil hlas, „ak by som zomrel, oženíš sa s ňou a budeš otec pre moje deti?"

„Sirius, ty si sa zbláznil?"

„Nie, pýtam sa ťa vážne."

„Nemôžeme Kaily kázať, aby si ma vzala, ak by sa ti niečo stalo," protestoval Remus.

„Máš pravdu," prikývol Sirius, „ale postaráš sa o nich? Budeš tu pre nich, keď to budú potrebovať?"

„Samozrejme."

„Ďakujem, kamarát," Sirius ho priateľsky objal a obaja muži mali slzy na krajíčku. „Musím už ísť."

„Pôjdem s tebou!"

„Nie! Musím ísť sám. Potrebujem, aby si ty ostal na žive. Potrebujem, aby sa niekto postaral o Kaily, keby sa niečo stalo. Remus, priateľ môj, prosím ťa, ostaň tu. Spojím sa s tebou."

Remus krútil hlavou, ale vážny Siriusov pohľad ho nakoniec presvedčil a prikývol. „Ostanem. A sľubujem, že keby sa hocičo stalo, pomôžem Kaily a vašim deťom."

Sirius mu venoval úsmev a potom sa odmiestnil.

***

Stalo sa najhoršie a Remus nevládal z udalostí posledných dní. Nemohol uveriť veciam, ktoré sa diali. Siriusa zatkli a obvinil z vraždy dvanástich muklov a z vraždy ďalšieho ich priateľa – Petra Pettigrewa. Remusovi to nešlo do hlavy. Začínal chvíľkami pochybovať o najlepšom priateľovi. Mohol by byť Sirius toho schopný? Mohol by obetovať svoju rodinu a pracovať pre Voldemorta? A hoci sa mu to zdalo málo pravdepodobné, nevedel si vysvetliť udalosti posledných dní.

Nevyhľadal Kaitleyn. Nechcel jej spôsobovať viac bolesti. A nepustili ho k súdu. Vedel, že Siriusa odsúdili a že ju previezli do Nemocnice u sv. Munga. Čakal na správu. A keď si všimol tmavú sovu, ako sa blíži k jeho oknu, otvoril ju. Vzal do rúk list a slová, napísane na ňom, mu spôsobili ďalšiu ranu do srdca. Kaitleyn prišla o bábätko. Nechcel si ani len predstaviť, koľko bolesti prežíva tá úbohá mladá žena.

Musí ju vyhľadať, musí dať na ňu pozor. Musí jej pomôcť prekonať to a žiť ďalej. Sľúbil to, Siriusovi. Svojmu najlepšiemu priateľovi. Jedinému priateľovi, ktorý ešte žil. Zatvorený v Azkabane, ale žijúci. Nie, Sirius, to nemohol urobiť. Nezradil by Jamesa a nezradil by nikdy takto Kaitleyn. Musí byť iné vysvetlenie, ale aké?

***

Remus postával pred bránou Rokfortu. Vkročil dnu a bol pripravený stretnúť sa s Kaitleyn a povedať jej, o čo ho požiadal Sirius. V hrade vládla napätá atmosféra. Bol tam hluk a potom z Nemocničného krídla vyšla zronená profesorka McGonagallová.

„Pani profesorka," kričal za ňou Remus, lebo si ho vôbec nevšimla.

Minerva McGonagallová sa otočila a pozrela sa na neho. „Remus, čo vy tu?"

„Hľadám Kaily," povedal jej.

„Aj my," odvetila mu.

„Čože?"

„Kaily dnes ráno zmizla. Aj so Sophie," vybrala z vrecka kockovanú látkovú vreckovku a zotrela si slzy. „Bola na tom veľmi zle, bojíme sa, čo sa môže stať. Albus ju už dal hľadať, ale je to už niekoľko hodín a nemáme žiadne správy."

Remus ostal stáť ako obarený a hneď sa zapojil do hľadania.

***

Prešli dni, prešli týždne a po Kaitleyn a Sophie nebolo ani stopy. Sám Remus a pripojil k jej hľadaniu. Hľadal všade, kde ho napadlo, že by sa mohla zdržiavať. Bol už unavený z toľkého premiestňovania, ale potreboval ju nájsť a pomôcť jej. Nechcel, aby ostala sama. Niekde ďaleko a opustená.

Prešli mesiace a zrazu to bol už rok, čo bola preč. Nemali od nej ani jednu správu. Posielal jej listy, ale sova sa vrátila vždy späť aj s listom. Akoby sa pod ňou zľahla zem. Remus vyhľadal jedného dňa Dumbledora. Sedel u neho v riaditeľni.

„A Harry, pane? Mohol by som ho navštíviť, niekedy?"

„Bude lepšie, keď nie, Remus," odvetil mu Dumbledore, „Harry je u svojej tety a strýka. Vyrastá v muklovskom svete. Nevie, kým je, bohužiaľ, ale myslím si, že to je pre neho takto lepšie. Bude lepšie, keď sa nebudeš pokúšať s ním spojiť!"

Remus ostal sedieť na stoličke ešte pár minút a potom vstal a smutne prešiel po hrade. Neostal mu už nikto. Jeho rodina bola preč.

***

Plynuli roky a hoci neprestal z hľadaním Kaitleyn, postupne ju hľadal menej. Niekedy poslal správu za mesiac, potom raz za pol roka, za rok a potom až po piatich rokoch. Bol sám. Mal pocit, že do sveta čarodejníkov už nepatrí. Nebol v ňom nikto, kto by bol jeho priateľom. Nikto, o koho by sa mohol oprieť a okrem toho bol predsa vlkolakom a robota sa mu hľadala ťažko.

Kúpil si malý dom v muklovskej dedine a požiadal o prácu v malom miestnom archíve. A žil zo dňa na deň, s pocitom že nikam nepatrí. Pretože zlyhal. Nesplnil Siriusov sľub. Všetko bolo preč. Priatelia boli mŕtvi, Sirius bol v Azkabane, Kaitleyn so Sophie nezvestné a k Harrymu sa nesmel priblížiť.

Keby mal len jednu stopu, kde hľadať ženu, ktorú toľko obdivoval a ktorú aj po toľkej dobe určitým spôsobom miloval. Nechcel ju nájsť, aby to zneužil. Nikdy by nedokázal zneužiť jej bolesť. Chcel ju nájsť preto, aby mohol znova patriť do niekoho sveta. Aby mal pri sebe aspoň kúsok svojej rodiny.

Lenže dni stále plynuli a on bol stratený. Občas poslal správu Dumbledorovi, ale nikdy sa nedočkal žiaden pozitívnej odpovede.

Zrazu akoby z neho bol mukel. Už sotva používal čary. Jeho život bol prázdny. Chodil iba do práce a po nociach čítal knihy. Prezeral si staré fotografie a myslel na to, že všetky tie momenty, na nich zaznamenané sú len spomienky a že už možno nikdy v živote neuvidí ani tých ľudí, ktorí ešte žijú.

***

Remus si nechal raz za mesiac posielať Denného Proroka. Bolo augustové teple ráno, keď mu sova priniesla najnovší výtlačok. Roztvoril ho a prekvapila ho fotografia na titulnej strane. Nespoznával ho, ale meno hovorilo za všetko. Sirius Black ušiel z Azkabanu. A čarodejnícka verejnosť bola na nohách. Remus sa snažil spracovať túto myšlienku a okamžite sa spojil s Dumbledorom.

„Som rád, že si prišiel, Remus," vravel mu starý muž.

„Ozvala sa vám, pane?"

„Nie, ale Minerva sa pokúsila s ňou spojiť," vravel mu Dumbledore. „Je tu jedna vec, ktorú som ti nemohol zdeliť v listoch a okrem toho sme sa s Minervou dohodli, že o tom viac ľudí vedieť nebude. Vieme, kde je Sophie."

„Vážne?"

„Áno, Sophie nastúpila pred dvoma rokmi na Rokfort, rovnako ako Harry. Dokonca sú priatelia," vravel mu Dumbledore, „ale záznamy hovoria, že vyrástla v sirotinci."

„Pane, ale to nemôže byť pravda. Kaily, ona by nikdy," hlas sa mu zlomil.

„Kaitleyn ju dala do sirotinca, taká je pravda, Remus," povedal mu Dumbledore.

Remus pocítil výčitky. Kaitleyn bola na všetko sama, keby ju bol našiel hneď, keby ju nenechal odísť, nič z toho by sa nestalo. Mala by sa o koho oprieť. Cítil, že to je jeho vina.

„Je to moja vina, pane. Sľúbil som Sirusovi, že sa o ňu postarám, ale zlyhal som. Nedokázal som ju vyhľadať po tom, čo sa to všetko stalo. Nechcel som ju trápiť svojou prítomnosťou a bolo už neskoro."

„Nie je to tvoja vina, Remus," povedal mu Dumbledore. „Kaitleyn určite žije a určite sa už čoskoro objaví," vravel a prešiel rukou po titulnej strane Denného Proroka. „Mimochodom, chcem ti ponúknuť prácu."

„Mne? Tu na Rokforte?"

„Áno, bol by som rád, keby si prijal miesto učiteľa Obrany proti čiernej mágií," pozrel sa na neho s úsmevom.

„Vy ma chcete zamestnať? Tu? V čarodejníckom svete. Profesor, som vlkolak!"

„No a?" Dumbledore si napravil svoje okuliare, ktoré sa mu mierne zošuchli na nose.

Remus sa na neho usmial a cítil aj prítomnosť Kaitleyn. Mala so svojho otca možno viac, ako si myslela a chcela. „Veľmi rád by som učil na Rokforte, pane."

„Mám však jednu podmienku, Remus," povedal mu Dumbledore, „budem rád, ak by si Harrymu pre začiatok nepovedal, kto naozaj si. A to isté sa týka Sophie. Obaja vyrástli niekde inde a obaja vedia veľmi málo o svojej rodine. Sophie o nej nevie vôbec nič. A Harry pozná iba určité fakty. Sú to ešte deti a nechceme ich trápiť."

„Áno, pane. Rozumiem."

***

Remus prestal spomínať na udalosti, ktorého stále trápili. Kaitleyn a Sirius žili a obaja boli blízko. A on veľmi túžil poznať pravdu. Kto ich všetkých naozaj zradil a kto ich pripravil o rodinu?

Vstal zo svojej postele, obliekol si župan na pyžamo a vybral sa do kuchyne pre pohár mlieka. Na chodbách bolo príjemne teplo a boli úplne prázdne. Prešiel okolo prázdnej triedy Transfigurácie, keď si všimol postavu v tieni. Vošiel dnu a videl Kaitleyn. Sedela na lavici a hľadela von oknom na mesiac.

„Kaily," oslovil ju.

Mykla sa a potom sa otočila. „Nemôžeš spať?" spýtala sa ho.

„Nie," pokrútil hlavou a podišiel k nej. „Ani ty, však?"

„Nie," prikývla. „myslela som na to, aké by to bolo, keby sa nič nestalo. Spala by som teraz doma v náručí svojho manžela. Ráno by som vstala a poslala Sophie list do Rokfortu. Šla do práce a po práci na kávu s Lily. A večer by som sa vrátila k Siriusovi. Čakal by ma tam list od Sophie a všetko by bolo krásne."

„Niektoré veci sa z toho ešte môžu splniť," povedal jej Remus.

Smutne prikývla. „A čo trápi teba?"

„Sľúb, ktorý som nedodržal."

„A komu si ho dal?"

„Siriusovi."

„O čom bol?"

„O tom, že sa o teba postarám, keby sa mu niečo stalo. A zlyhal som," povedal jej.

„Tvoje sovy ma vždy našli, Remus," povedala mu smutne. „Poznala som tvoje písmo na obálke. Chcela som sa ukryť pred celým svetom. Bola som smutná, sama a urobila som chybu, ktorú si budem do konca života vyčítať. To, čo som urobila Sophie, to si nikdy neodpustím."

„Chcela si ju chrániť."

„Ale veľmi krutým spôsobom," povedala mu smutne a zotrela si slzy, ktoré jej tiekli po lícach, „bola som stratená, Remus a nechcela som, aby ma niekto našiel. Jediné, čo som chcela bolo, aby bola moja dcéra šťastná. A sama som jej pokazila jej šťastie. Bola som veľmi zmätená, ubolená. A hanbila som sa sama za seba a za to, čo som urobila. Aj to bol dôvod, prečo som tvoje listy nikdy ani nečítala. A nielen tvoje."

„Aj tak som zlyhal," smutne sa na ňu usmial.

„Urobili sme veľa chýb, Remus, všetci. Ale nemyslím si, že by si niekto z nás zaslúžil tento osud," vravela mu smutne. „Ale ešte je o čo bojovať."

„Áno, to je," prikývol. „Sirius a ty musíte bojovať o svoju rodinu."

„A ty s nami, Remus," siahla po jeho ruke, „aj ty patríš do našej rodiny."

Remus cítil, aká je jej ruka studená. Pozrela sa na neho svojimi veľkými očami, ktoré boli celé červené a plné sĺz. To čo mu povedala ho zahrialo pri srdci. Nie je na tomto svete sám. Stále má priateľov, stále je o čo bojovať. Má dôležitý kúsok svojej rodiny. Ešte vždy môže byť obľúbený strýko Remus.

Pozn. autorky:

Druhý bonusový príbeh k môjmu celkovému príbehu. Dúfam, že sa Vám páčil. Už mám vymyslené aj ďalšie bonusové príbehy, na ktoré sa môžete tešiť. A nová kapitola bude klasicky v nedeľu.

Na fotografií máte Remusa za mlada :)