„Toto odlúčenie ma zve k zúfalstvu,

a žijem iba čakaním na môj návrat.

A s tebou som šťastný

a bez teba mám pocit, že umieram.

Som znovuzrodený v každom tvojom geste,

neexistuje chvíľa, kedy by som na teba nemyslel,

koľko ťa len milujem, láska moja.

A tak to bude až do konca mojich dní,

navždy v tvojich snoch budem tvojím ochrancom.

Ty si vesmír všetkého,

Ty si vesmír všetkého, čím som!"

(David Bustamente – Universo de todo)

Už roky si neuvedomoval, aký je deň, aké je ročné obdobie a už vôbec nie koľko je hodín. Dvanásť rokov bol neprávom uväznený v Azkabane. Každý deň vystavený dementorom, ktorí z neho vysávali to pekné, čo v ňom ešte ostalo.

Ale nemohli vysať všetky šťastné spomienky. Spomienka na jeho manželku a na lásku, ktorú cítil k nej a ich dcére bola taká silná, že ju nedokázal prepustiť dementorom. Vo svojom srdci stále cítil, že to je večné a rovnako aj osudové. Pretože Kaitleyn bola jeho osud. Nech sa udialo čokoľvek.

A predsa len si teraz uvedomoval, že vonku je leto. Pravdepodobne letné prázdniny. Dlhé roky nedostal žiadnu správu o svojej rodine, ale pred mesiacom sa konečne dozvedel, čo sa za tie dlhé roky stalo s jeho manželkou a deťmi. A bolo to priveľmi bolestivé. Možno preto mal dnes pocit, že ho život trestá ešte viac, ako si myslel. Dlhé roky prežíval v Azkabane iba preto, lebo bol nevinný a to nikdy nebola šťastná spomienka, bola to iba čistá pravda. Nikdy by sa nepridal k Voldemortovi. Ešte počas štúdia na Rokforte zavrhoval jeho činnosť a vyčítal rodičom, že podporujú myšlienku čistej krvi, hoci sa oficiálne nikdy nepridal k Voldemortovým ľudom – smrťožrútom. Rodičia nie, ale mladší brat, ten áno. Pri spomienke na Regulusa potlačil myšlienku, kde sa stala chyba. Nechcel na to myslieť. Od štúdia medzi sebou nevychádzali. Regulus, rovnako ako rodičia, hľadel na Siriusa ako na cudzieho, lebo sa dostal do inej fakulty a bol proti názorom rodiny.

Prežíval aj preto, lebo myslel na lásku. Na jedinú ženu, ktorú kedy miloval a ktorú vždy milovať bude. Kaitleyn bola jeho budúcnosť. V hĺbke svojho srdca cítil, že jedného dňa ju znova uvidí a všetko spolu prekonajú. Lenže posledný mesiac si už nebol taký istý.

Nikto nevedel, kde jeho krásna manželka je. Roky ju nikto nevidel. A to ho bolelo. Bolelo ho, že na ňu nedali pozor a vinil z toho aj sám seba. Nikdy nemal dovoliť, aby sa zúčastnila toho súdu. Bolo toho na ňu moc a prítomnosť dementorov iba dopomohla k tomu, čo sa stalo. Ich syn sa narodil mŕtvy. A on nemohol stáť po jej boku a pomôcť jej prekonať túto bolesť.

A sám cítil veľkú bolesť. Roky strávil predstavami, ako asi rastú jeho dve deti – dcéra Sophie a syn, ktorý mal niesť meno po ňom – Sirius. Tak to chcela Kaitleyn. A teraz po rokoch sa dozvedel krutú pravdu. Jeho syn zomrel. Nerástol, bol iba anjelom v nebi. Rovnako ako jeho najlepší priateľ a jeho manželka – James a Lily Potterovci. Už ich nebolo.

Sirius si vybavoval ďalšie fakty, ktoré mu oznámil Hagrid. Priviedli ho na pár mesiacov, keď si mysleli, že môže za útoky na Rokforte. Povedal mu, že tesne po tragickej udalosti, Kaitleyn ušla z Rokfortu aj s ich dcérkou Sophie a od tej doby ju nikto nevidel. Ale Sophie áno. Hagrid mu povedal, že Sophie už dva roky navštevuje Rokfort, ale pod iným priezviskom a poznamenaná detstvom, ktoré strávila v detskom domove. A to Sirius vôbec nechápal. Nevedel si predstaviť, v akom vesmíre by Kaitleyn umiestnila ich dcéru do detského domova. A napadli ho dôvody a hlavne jeden, na ktorý nechcel ani pomyslieť. Mohla by byť jeho jediná láska mŕtva?

Nie, zamietol okamžite túto myšlienku. Keby to bola pravda, Dumbledore by to vedel. A snáď by mal toľko slušnosti, aby mu to oznámil. Nie, Kaitleyn musí žiť. Niečo mu hovorilo, že určite žije. Keby zomrela, musel by to cítiť. Tak veľmi ju aj po tom všetkom miloval, že by to musel cítil. Mali medzi sebou toho toľko. Spájala ich láska, ktorá bola silnejšia ako čokoľvek iné na svete.

***

Dnes nemohol prežiť deň ako pes, pretože vedel o kontrole z Ministerstva mágie. Mal sa dostaviť Minister mágie osobne. Preto Sirius zacítil zakaždým príšerný smútok, keď okolo neho prešli tie hrozné tvory. Keby bol v tejto chvíli psom, nebolo by to také silné. Ale nemal na výber. Snažil sa zahnať smutné myšlienky tým, že si spomínal na Rokfort.

Rokfort bol jediným miestom, kde sa cítil doma. Paradoxne jeho Kaitleyn túžila iba potom, aby z Rokfortu mohla na chvíľku odísť. Vyrástla tam a prežila celý svoj život. Nikdy nevidela nič iné ako okolie Rokfortu, Rokville a raz Šikmú uličku. Dlhé roky trvalo kým pochopila, prečo tomu tak je. Ale aj tak sa tým nezmierila. Pri prvej príležitosti utiekla. S ním. A pri ďalšej príležitosti utiekla znova. S dcérkou. A od tej chvíle ju nikto nevidel.

Sirius počul kroky, ktoré patrili živej osobe. O chvíľku sa pri jeho cele zastavil Minister mágie – Kornelius Fudge. Zadíval sa na neho a v rukách zvieral noviny.

„Dobrý deň, Black," pozdravil ho slušne.

„Dobrý," odvetil Sirius a hľadel na noviny v jeho rukách. „Už ste dočítali?"

„Noviny?"

„Áno," prikývol.

„Dočítal," odvetil Fudge.

„Nedarovali by ste mi ich? Chýba mi lúštenie krížoviek," vravel mu Sirius.

„Čože?"

„Chýba mi lúštenie krížoviek. Mal som to rád. Už dávno som si žiadnu nevylúštil. Mohli by ste mi, prosím, darovať svoje noviny?" spýtal sa ho Sirius slušne.

Kornelius Fudge sa zatváril zmätene, ale nakoniec mu noviny cez mreže podal.

„Ďakujem, pane," poďakoval sa mu Sirius a položil si Denného Proroka na posteľ.

„Nie je začo," odvetil Fudge a stále sa tváril veľmi zmätene. „Tak teda, dovidenia pri ďalšej kontrole."

„Dovedenia, pán Minister," odvetil mu Sirius a keď Fudge odišiel, sadol si na svoju posteľ a vzal noviny do rúk. Listoval v nich, až kým ho neopútala fotografia na jednej strane.

Sirius mal pocit, že na chvíľku prestal dýchať. Hľadel na čiernobielu fotografiu rodiny Artura Weasleyho, ktoré pred rokmi poznal. Na fotografií bol spoločne so svojou manželkou Molly a siedmimi deťmi. V prostriedku fotografie stál ich najmladší syn (Sirius si nevedel spomenúť na jeho meno, ale vedel, že sa narodil v rovnakom roku ako jeho Sophie) a na pleci mal potkana.

Práve ten potkan bol dôvod, prečo Sirius takmer prestal dýchať. Písalo sa, že chlapec chodí do Rokfortu. To znamená, že ten potkan trávi školský rok v Rokforte tiež. Blízko jeho Sophie a blízko Harryho, čo bolo v tomto prípade ešte horšie.

Rýchlo vytrhol fotografiu z novín a strčil si ju do väzenskej uniformy. Potom z celej sily udrel do mreží od jedu. To nie je možné! Nikdy by si nebol myslel, že Peter Pettigrew mu mohol spôsobiť niečo také. Zradil ich najlepších priateľov a on pykal jeho vinou dvanásť rokov Azkabane bez svojej milovanej rodiny.

Kde sa stala chyba? To bola otázka, ktorú sa pýtal takmer každý deň. Peter Pettigrew nikdy nezapadal do ich partie a predsa len ho Sirius, James a Remus mali radi. Bol ich najlepší priateľ a on ich všetkých predal Voldemortovi bez mihnutia oka. Bez štipky súcitu. Sirius klesol na zem k mrežiam a myšlienkami bol pri svojej rodine. Ak je Peter blízko jeho dcéry a Harryho a on jediný vie, že je nažive, bude musieť niečo urobiť.

Musí sa odtiaľto konečne dostať. Stoj, čo stoj! Nemôže nechať Pettigrewa nech ďalej ničí tých, ktorí mu na tomto svete ešte ostali. Okrem toho to drží Jamesovi. Musí ochrániť jeho syna. Musí vidieť svoju dcéru. A predovšetkým musí znova držať v náručí Kaitleyn.

***

Sirius vedel, že v jeho ľudskej podobe sa mu utiecť nepodarí. Hoci bol priveľmi chudý, cez mreže by sa nedostal. Začal preto uvažovať nad plánom, akoby sa dostal z väzenia ako pes. Dementori jeho pocity ako psa necítia natoľko. To už dávno vedel. Zmätie ich to. Veď nemajú oči, nevidia.

A tak jedného letného večera Sirius na seba vzal podobu psa. Triasol sa, lebo dementori sa blížili, mali mu priniesť jedlo. Sledoval čiernu postavu ako otvára zámku na jeho cele. A vtedy to Sirius využil a ak veľký čierny pes prešmykol pri nej. Rozbehol sa čo najrýchlejšie cez dlhú chodbu a snažil sa myslieť na to, ako sa rýchlo odtiaľto dostať a necítiť zlé myšlienky z toho veľkého počtu dementorov, ktorými sa to všade hemžilo. Musel sa prepchať cez niekoľko mreží, ale ako pes bol veľmi chudý a podarilo sa mu to.

Dychčal a potom uvidel po dlhšej dobe denné svetlo. Ocitol sa pred väzením, ale aj pred veľkou vodou. Bez váhanie skočil do vody a ako pes začal plávať. Smerom na nejakú pevninu. Hocijakú. Netušil ako dlho bude trvať kým prídu na to, že im v Azkabane chýba jeden z najviac strážnych väzňov. Nemohol poľaviť ani na sekundu, musel sa dostať na pevninu.

Hnala ho túžba po spravodlivosti a láska k jeho rodine...

***

Bola už tma, keď Sirius konečne narazil na pevninu. Otriasol sa, aby sa zbavil vody, ktorá mu zmáčala celý kožuch. Azkaban bol niekde ďaleko a on sa ako pes musel vydať ďalej. Bude to náročná cesta, ale musí sa dostať k Rokfortu.

***

Dni plynuli a Sirius bol na úteku. Väčšinu času strávil ako pes. Zistil, že ho hľadajú. A to nielen v čarodejníckom svete. Všimol si správu dokonca už aj v muklovských novinách.

Práve sa potuloval ako pes po Godricovej užľabine. Bol to posledný domov, ktorý mal. Zastavil sa pred prázdnym domom. Zívala tam taká prázdnota a on iba zakňučal. Neodvážil sa na seba vziať svoju podobu, pretože v Godricovej užľabine stále žilo veľmi veľa čarodejníckych rodín. Chvíľku ležal na rohožke svojho domu. Tento dom si s Kaitleyn kúpili, keď sa stali manželmi. Chceli v ňom vychovávať svoje deti a každý jeden večer zaspávať pri sebe. Ale namiesto toho tu dvanásť rokov nebol a ona zjavne tiež nie. Nemal odvahu ísť dnu. Zatiaľ nie.

Natiahol sa a potom sa vybral po ceste ďalej. Ďalší dom bol zničený a pred ním stál pamätník obrastený kvetmi. Boli na ňom rôzne podpisy čarodejníkov. Pamiatka na jeho najlepšieho priateľa Jamesa Potter a jeho manželku Lily. Tá bolesť, ktorú teraz cítil, bola rovnaká ako v ten osudný večer, keď videl ich mŕtve telá.

Musí ísť ďalej. Nemôže lipnúť na spomienke. Musí pokračovať. Musí konečne nastoliť spravodlivosť a ochrániť syna svojho najlepšieho priateľa. Veď Harry bol jeho krstným synom.

Napriek tomu ešte zabočil na cintorín. Chcel navštíviť hrob svojich najlepších priateľov. Prechádzal pomedzi hroby, pretože netušil, kde sú jeho priatelia pochovaní a potom konečne našiel ten správny. Nemal však žiadne kvety, ktoré by tam mohol dať. Iba tam chvíľku stál s myšlienkami na Jamesa a Lily a potom sa pobral preč smerom k východu, keď začul kroky. Schoval sa za najbližší hrob, ktorý bol dosť vysoký a keď si ako pes ľahol, nebolo ho vidieť. Iba hlavu vystrčil, aby videl osobu, ktorá zjavne kráčala tam, kde bol pred chvíľkou.

Na chvíľku zatajil dych, keď tajomnú postavu spoznal na prvý pohľad. Kráčala priamo, nepozerala sa okolo seba, v rukách držala veľkú kyticu bielych ľalií. Na sebe mala dlhé čierne šaty, v ktorých jej muselo byť počas tohto letného večera naozaj veľmi teplo. Ale nevyzerala, že by ju to trápilo. Dlhé vlasy mala zamotané v elegantnom uzle. Keď došla priamo k hrobu, klesla na kolená a položila kvety do vázy. Chvíľku tam sedela. Ústa sa jej hýbali, rozprávala nahlas, ale Sirius nepočul, čo hovorí.

Nemohol nič urobiť, iba na ňu hľadel. Ona si ho nevšimla. Ani raz nepootočila hlavu smerom k nemu. Nevšímala si vôbec nič. Priamo hľadela na hrob svojej najlepšej priateľky a jej manžela. Po pár minútach sa postavila, pozrela na mená vyryté na kameni a zrazu bola preč.

Sirius sa stále nepomohol zo svojho úkrytu. Srdce mu splašene bilo. Kaitleyn nie je mŕtva. Je živá a je bližšie, ako si myslel. Po toľkých rokoch videl svoju manželku. A jej neuveriteľná krása ho znova odrovnala.

Pred pár dňami by dal čokoľvek za to, aby ju mohol znova vidieť. A teraz len pred pár sekundami mal tú možnosť, hoci sa nemohol k nej priblížiť a povedať jej, že je tu. Že je blízko a že má riešenie, ktoré ich oslobodí od toľkého smútku, samoty a bolesti. Srdce mu stále splašene bilo.

Ak bola Kaitleyn blízko, nádej, ktorú cítil bola silnejšia. Pohľad na ňu mu dodal silu. Musel pokračovať vo svojej ceste ďalej.

Pozn. autorky:

Ďakujem za všetky komentáre, ktoré ste mi doposiaľ k poviedke dali a teším sa na nové. Určite vás počas poviedky ešte prekvapím nejakým bonusom (buď vlastným, alebo vám dám možnosť oň hlasovať).