„Je čas na revolúciu,

v hodine milovania, čas na revolúciu,

s tvojimi ústami na tých mojich,

v totálnej anarchii.

Budeme obaja žiť,

pretože je čas na revolúciu,

v ktorej láska zvíťazí."

(Enrique Iglesias – Revolution)

28. februára 1978

Február bol na konci, čo znamenalo, že skúšky na MLOKy sa blížili stále viac. Jediní, kto si to ale uvedomoval naplno, boli Lily a Remus. Ostatní tomu naďalej nevenovali priveľmi veľkú pozornosť.

Lily si dávala dohromady väčšinu svojich poznámok a niektoré si po večeroch porovnávala s tými Remusovými. Medzitým sa dohadovali, ktoré knihy by si ešte mali požičať z knižnice, aby to všetko dali dokopy. Peter ich nezvládol už počúvať, lebo vždy keď sa spomenuli skúšky, zbledol a rýchlo si potreboval dať niečo sladké. Ešteže že vedel, kde Remus schováva svoju čokoládu.

James a Sirius riešili pre nich niečo dôležitejšie a to, že na začiatku apríla ich čakal finálny zápas v metlobale. James ako kapitán po večeroch zase pracoval na taktikách a Sirius, ktorý bol jeho asistent mu mile rád pomáhal. Kaitleyn z toho mala celkom radosť, lebo takto aspoň Sirius prestal myslieť na všetky tie smutné veci ohľadom Regulusa. Hoci si bola istá, že nad tým podvedome rozmýšľal, ale navonok vyzeral Sirius o niečo spokojnejšie.

Alice MLOKy nejako vážnejšie neriešila. Patrila medzi tých najšikovnejších študentov a chcela sa stať aurorkou. Kúzlenie a všetko ostatné jej šlo nad mieru dobre a pritom sa nemusela naučiť hromadu kníh a dlhých poznámok.

Kaitleyn nevedela, aký má pocit z MLOKov. Na jednu stranu sa jej učiť ešte nechcelo. Predsa len bol len koniec februára a skúšky boli naplánované až na jún. Ale na druhej strane mala samozrejme strach. Sama najlepšie poznala svoje slabiny. Okrem toho mala v pláne stať sa liečiteľkou a vedela, že dôležitým predmetom je aj Obrana proti čiernej mágií, ktorá bola vždy jej kameňom úrazu. V súbojoch sa nijako nezlepšila. Stagnovala na jednom mieste a doposiaľ nevyhrala ani jeden. Sirius s ňou často trénoval aj na špeciálnom krúžku, ale zvyčajne to skončilo tak, že ju buď nechal vyhrať, alebo jej jednoducho povedal, že sa dosť nesústredí. A ona naozaj nevedela, čo robiť preto, aby sa zlepšila, keď vždy sa do toho snažila ísť na plno. Jednoducho to vôbec nebola jej silná stránka.

„Nemôžeme byť všetci bojovníci, Kaily," šepla jej raz Alice, keď odchádzali z krúžku Obrany proti čiernej mágií. „Sú aj iné veci, ktoré treba robiť. Ty chceš byť liečiteľka, čo je naozaj dôležité povolanie. Nemyslím si, že by si musela s niekým bojovať. Viem, že svet nie je práve najlepší. Ale vždy sú aj tí, ktorí sa musia o bojovníkov starať."

Kaitleyn sa na ňu vďačne usmiala. „Ďakujem, Alice."

„Nie je začo, jednoducho nie každý má na všetko vlohy," mykla Alice plecami. „Zober si mňa na Herbológií, som úplne márna. Nie ako Frank, jemu šiel hádam každý predmet."

„Aj Siriusovi ide každý predmet," podotkla Kaitleyn.

„To bude asi preto, že ich v našich očiach vidíme ako dokonalých. Ver mi, Kaily, tí naši chlapci, musia mať aj nejaké chyby. Len tie Frankové som zatiaľ neodhalila," zasmiala sa Alice a tanečným krokom prešla dole schodmi do Veľkej siene na večeru. Stále sa usmievala, až to bolo nákazlivé.

„Čo tá tvoja dobrá nálada?" spýtala sa jej Kaitleyn, keď si sadali k stolu.

„O mesiac sú prázdniny. A ja uvidím Franka," sladko sa usmiala Alice a naložila si na tanier zemiaky a mäso.

„Takmer som zabudla," prikývla Kaitleyn a premýšľala, čo si dá na večeru, keď dorazili aj všetci ostatní.

Lily s Remusom sa ešte zdržali v učebni, lebo tento raz oni viedli hodinu krúžku Obrany proti čiernej mágií. Tento raz na krúžok dohliadal profesor Flitwick a oni od neho chceli ešte získať nejakú literatúru na MLOKy. James, Sirius a Peter si pred večerou šli zaniesť veci hore do izby. Preto sa k ním pridali o niečo neskôr.

„Toho učenia bude mať až nad hlavu, hovorím vám to dopredu, aby ste už všetci začali," vravela Lily, keď si naliala tekvicový džús a pozrela sa hlavne na Jamesa.

„Lily, zlatko, teraz ma trápi iba metlobal, potom sa budem venovať učeniu, áno?" sladko sa na ňu usmial. „Dáš si zemiačky?"

„A okrem toho sú aj dôležitejšie veci ako skúšky," dodala Alice a zazívala pri tom.

„Aké?" spýtala sa jej Lily a vzala si od Jamesa misu so zemiakmi. „Chceš byť aurorka, Alice, mala by si sa učiť a poriadne."

„Veď ja sa učím," podotkla, „len vieš, hovorí sa, že sme vo vojne. A tam idú naučené repliky stranou. Dôležité bude, čo naozaj vieš."

Lily sa zatriasla. „Ja naozaj dúfam, že tu nám nič hrozí."

„Nehrozí? Lily, prosím ťa. Nedávno bol útok na Rokvillu. Slizolinčania útočia na decká z muklovských rodín. Tak ako to, že nám tu nič nehrozí? Ver mi, dôležitejšie sú zručnosti. Teraz v tejto dobe."

„Alice, Lily, prosím, môžeme sa navečerať? Ja naozaj nechcem o tomto stále počúvať. Nič iné nerozoberáme iba to zlo, ktoré sa na nás rúti a to ma už naozaj nebaví!" zasiahla Kaitleyn. „Ak to chcete naďalej rozoberať, tak ja odchádzam." Postavila sa zo stoličky, vzala si do ruky slaný koláčik a potom odišla z Veľkej siene skôr, ako stihli jej priateľky vôbec zareagovať.

***

„Nemôžeš predtým zatvárať oči!" Alice vošla do dievčenskej spálni a upriamila svoj pohľad na Kaitleyn.

„Povedala som, že sa o tom nechcem zhovárať," zamračila sa na ňu Kaitleyn. „Každý jeden deň sa rozprávame iba o tom, čo je na svete zlé. Kedysi sme také neboli. Zo života sme sa tešili. Teraz mám pocit, akoby nad nami bol iba jeden veľký čierny tieň."

„On nad nami je, Kaily," prikývla Alice.

„Ja ho tam nechcem. Chcem žiť ako iní ľudia. Sme príliš mladé na to, aby sme sa tým zaoberali. Zlo tu bolo vždy a stále a ľudia boli šťastní. Chcem byť znova šťastná. Chcem sa veciam smiať a nie stále sa iba pre niečo trápiť a byť smutná," vysvetľovala jej Kaitleyn. „Jednoducho, toto ma nebaví. Ostávajú nám posledné mesiace na Rokforte a my každý deň riešime iba samé nešťastia. Rozoberáme každý novinový článok, v ktorom sa opisuje, kto zase zomrel. Pritom tých ľudí ani nepoznáme. Áno, je to smutné, ale nie všetko sa nás týka."

„Zrejme na to máme iný názor," mykla Alice plecami. „Tu máš," podala jej v servítke zabalené jedlo. „Aby si nebola hladná."

„Ďakujem." Vzala si od nej jedlo.

„Nechcem sa hádať, Kaily, sme predsa najlepšie priateľky," usmiala sa na ňu Alice.

„Áno, to sme, ani ja sa nechcem hádať. Ani s tebou a ani s Lily," prikývla Kaitleyn.

„Si v poriadku, však?"

„Isteže."

„Dobre, Sirius chcel vedieť," usmiala sa na ňu znova Alice. „Budeme v klubovni, ak budeš mať na nás všetkých chuť."

„Chcem byť chvíľku sama," prikývla.

„Chápem."

Alice odišla a zavrela za sebou dvere od nich spoločnej dievčenskej spálne. Kaitleyn zjedla všetko, čo jej doniesla, keďže z večera odišla a naozaj bola ešte hladná. Potom sa pozrela von oknom. Vonku bola hmla, nedovidela ani na Zakázaný les. Povzdychla si. Naozaj si už nepamätala dni, kedy neriešili niečo smutné a vážne. A veselé dni jej toľko chýbali. Keby nemala Siriusa a priateľov, asi by sa utápala v depresiách. Chcela, aby sa znova zabávali a boli všetci veselí. Nuž nebola si istá, či to chcú aj jej priatelia.

***

31. júl 1997

„Čo sa deje? Prečo ste tak rýchlo odišli?" Kaitleyn vošla do obývačky a hľadela na Tonksovú. „Ide o niečo, o čom neviem?"

„Klasické veci, Kaily," odvetila jej Tonksová. „Vieš, nie je dobré, aby na Ministerstve mágie vedeli niektoré veci. Remus je vlkolak a k ním malo Ministerstvo vždy hrozný postoj. Okrem toho si myslia, že vlkolaci sa pridajú k Voldemortovi. A ďalšia vec, pre mňa ako aurorku nie je dobré, aby ma videli po jeho boku a ešte aj po boku zradcov krvi. Nič v zlom."

„Aha," Kaitleyn prikývla. „Nenapadlo mi..."

„To je v poriadku, Kaily, aj tak už dlho na Ministerstve pracovať nebudem. A hlavne tam nemajú ani potuchy o tom, že som sa vydala. Aspoň zatiaľ nie," vravela Tonksová a vyzerala byť veľmi smutná a povädnutá.

„Kde je Remus?"

„To je dobrá otázka," smutne sa na ňu pozrela.

„Čo sa stalo?"

„Povedala som mu o dieťati," riekla. „Vyzeral prekvapene, šokovane a nepovedal nič pekné. Vlastne tuším nepovedal nič. Povedal, že chce byť chvíľku sám a potom niekam odišiel. Mám o neho strach."

„To nemyslíš vážne!"

„Myslím."

„To je ale idiot!" zhodnotila Kaitleyn a cítila, ako jej stúpa červeň do tváre. Vôbec sa jej nepáčilo, ako sa Remus zachoval a ako zareagoval na fakt, že sa stane otcom. Keď si to porovnala s rozkošnými reakciami Siriusa, bolo jej Tonksovej neskutočne ľúto. Nezaslúžila si niečo také. Remus sa mal tešiť s ňou. „On, on jednoducho,... asi to len nečakal, prekvapilo ho to..."

„Nesnaž sa," pousmiala sa Tonksová. „Mohla som tušiť, že to nezoberie najlepšie."

„Ale no," odvetila jej Kaitleyn a potom ju objala. „Bude to dobré, áno? Ja Remusa poznám skoro celý svoj život. Dá sa dokopy a bude sa na to bábätko veľmi tešiť. Rovnako ako ty. Budete obaja skvelí rodičia. A bude to veľká radosť. Všetci budeme maličké milovať. Určite bude nádherné a inteligentné. Bude to ďalšie najviac milované dieťa na tomto svete. Bude výnimočné, lebo bude tvoje a Remusovo."

„Ďakujem, Kaily," Tonksová jej opätovala objatie. „Neviem, čo by som bez teba robila. Všetko je teraz také zvláštne. Rodičia sa na mňa hnevajú kvôli tej svadbe, v práci to je komplikované a keď som teraz bola zase šťastná, tak to pokazil on."

„Chlapi majú vo zvyku kaziť pekné chvíle," prikývla Kaitleyn. „Bude to v poriadku, uvidíš."

„Ja viem," prikývla jej najlepšia priateľka. „Asi potrebujeme iba čas."

„Alebo Remus potrebuje, aby som ho udrela tou panvicou po hlave," doplnila a Tonksová sa zasmiala. „Alebo na neho pustila červoplazy, neviem, ešte si to premyslím, dobre?"

„Dobre," smiala sa Tonksová.

***

Bol už večer. Tonksová zaspala už skorej od vyčerpania a od smútku. Sirius uložil Hope spať a potom mu Kaitleyn povedala, čo sa stalo. Nerozumel tomu, dosť sa na najlepšieho priateľa hneval, ale rovnako ho aj znepokojoval fakt, že je už toľko hodín a on sa stále nevrátil domov.

Sedeli s Kaitleyn v kuchyni. Ona pila čaj a on zase siahol po niečom tvrdšom, lebo to potreboval. Nehnevala sa za to, ani ho nekritizovala. Zhovárali sa a obaja dúfali, že Remus sa čoskoro vráti domov.

Bolo však už po polnoci a jeho stále nebolo. Kaitleyn sa zatvárali oči a Sirius ju poslal už niekoľkokrát do postele. Vytrvalo však naďalej sedela pri stole a sledovala hodiny nad kuchynskou linkou.

Okolo jednej začuli obaja kľúče a Kaitleyn vyštartovala do chodby. „Remus," hodila sa mu do náručia. „Kde si toľko bol? Vieš, ako sme sa báli."

„Prepáč," ospravedlnil sa jej. „Chcel som byť sám."

Odtiahla sa od neho a prišlo jej na um, prečo sa na neho tak hnevá. Keďže mala o neho dosť veľký strach, prevážilo to jej hnev. Ale teraz, keď ho videla stáť pred sebou, hnev sa vrátil. Z celej sily ho udrela do ramena. „Si ten najväčší idiot pod slnkom!"

„Psst, Hope isto spí," odvetil jej.

„Aj Dora spí. Bola na dne a to je všetko iba tvoja vina!"

„Nerozumieš tomu," povedal jej pokojným tónom a šiel do kuchyne. Sirius vybral ďalší pohárik a hneď mu nalial.

„Nerozumiem tomu?" Kaitleyn zavrela dvere od kuchyne a vytrvalo sa mračila na najlepšieho priateľa. „Tak to vysvetli, Remus Lupin!" Zložila si ruky na prsiach a vyzývala pohľadom aj Siriusa, aby sa k nej pridal.

„Vážne, Námesačník, čo sa deje?" spýtal sa Sirius.

„Myslím, že si zaslúži viac. Schopnejšieho muža. A mám strach o to dieťa. Je zlá doba a čo ak bude aj ono vlkolakom?" vravel im Remus a vypil ohnivú whisky, ktorú mu Sirius nalial. „Čo bude potom?"

„Doba bola vždy zlá, Remus. Mali sme deti aj keď bolo najhoršie," vravel mu Sirius. „Počas prvej vojny. My s Kaily, James s Lily a aj Frank s Alice. Mali sme deti a doba hrozná. A teraz mám malú Hope. Deti sú radosť aj v hroznej dobe. Nemôžeš sa na to takto pozerať."

„Nemusí byť vlkolakom," doplnila Kaitleyn. „To nevieme. Nuž vieme to, že keby aj bolo, všetci ho tak či tak budeme milovať."

„Ty to nechápeš?" Remus trocha zodvihol hlas. „Ani jeden z vás nevie, aké to je byť vlkolakom! Je to niečo strašné! Nemôžem niečo také urobiť svojmu dieťaťu, to proste nemôžem! Viem, ako to bolelo, ako to stále bolí! Vy to neviete!"

„Možno to nevieme," prikývla Kaitleyn a po tvári jej tiekli slzy. „Nikdy sme ťa v tom nechceli nechať samého. To dieťa samé nebude, Remus."

„To nemôžeš vedieť, sme vo vojne, do čerta, Kaitleyn!"

Zotrela si slzy a smutne sa pozrela na svojho najlepšieho priateľa. Ešte nikdy ho nevidela takého nevyrovnaného, smutného a nahnevaného zároveň. Celkom ju to desilo. Pozeral sa na ňu tak škaredo a jej z toho nebolo vôbec dobre.

„Mal by si sa upokojiť," povedal vľúdnym tónom Sirius a pozrel sa na svojho najlepšieho priateľa. „Kaily ti chcela len dobre. Nemyslela nič v zlom. Pozri, možno ťa viem pochopiť, niektoré veci naozaj chápem, ale konečne máš šancu na skutočnú rodinu, Námesačník. Po toľkých rokoch. Neodmietaj ju."

„Idem spať," odvetil im Remus. „Aj vy by ste mali ísť spať, zajtra je tá svadba," dodal.

„Remus," Kaitleyn podišla k nemu a chytila ho za ruku. „Sme v tom s tebou, vždy sme boli. My spolu. Máme ťa radi a aj Tonskovú a pomôžeme vám v každej situácií. Sme priatelia, však?"

„Samozrejme," trocha sa pousmial a pobozkal ju na čelo. „Dobrú noc."

„Dobrú noc, Remus," šepla a smutne hľadela ako odišiel z kuchyne.

Sirius ju objal zozadu a pobozkal do vlasov. „Dobre to dopadne, neboj sa. On sa spamätá. Zrejme je len prekvapený. Neplánoval lásku, neplánoval rodinu. Zbehlo sa to celkom rýchlo. Bude sa z toho tešiť. Budú s Tonksovou a malým krásna rodinka. Budeme všetci spolu. Naozaj tomu verím."

„Áno, to by bolo krásne," zasnene zavrela oči. „My všetci spolu a šťastní. Bez smútku, bolesti a ďalších strát na životoch."

***

1. augusta 1997

„Hovoríš, že im niečo odkázal?"

„Áno, niečo všetkým štyrom. Kaily, naozaj mám dojem, že tvoj otec Harrymu povedal niečo viac, ako nám ostatným," vravela jej matka. „V testamente im vraj odkázal nejaké veci. Nechceli mi povedať, čo. Harrymu, Sophie, Hermione aj Ronovi."

„Musím to zistiť. Potrebujem vedieť, čo viac im povedal," zamyslela sa Kaitleyn.

„Kiežby ti to povedali," prikývla.

„Mama, nemala by si sa vracať na školu. Ešte stále nevieme, čo na to všetko školská rada. Čo ak obsadia smrťožrúti školu?"

„Tvoj otec školu miloval. Nemôžem ju opustiť. Ak školu obsadí Voldemort, tak potom sa nevzdám. Ani ja, ani ostatní profesori. Všetci sa tam vraciame. Ochránime Rokfort," vravela jej matka vzdorovito. „Na pamiatku tvojho otca a aj preto, že pre väčšinu nás je tá škola všetkým. Je to môj domov, Kaily. A je to aj tvoj domov."

„Mám o teba strach," povedala Kaitleyn po pravde. „Jednoducho by som bola pokojnejšia, keby si bola s nami."

„Nepresvedčíš ma," pokrútila hlavou Minerva McGonagallová. „Užite si tú svadbu, dobre?"

„Počkaj," zastavila ju ešte Kaitleyn. „Prečo som ja nebola predvolaná ohľadom toho testamentu?"

„Albus nebol majetný človek, Kaitleyn. Mal pár vecí, ktoré odkázal mne a aj všetky peniaze, ktoré sme postupne odkladali. Ak jedného dňa zomriem aj ja, všetko bude tvoje. Nebol dôvod volať ťa na čítanie testamentu. Okrem toho by ťa to iba trápilo. Všetko je v poriadku, neboj sa. Nechcela, aby si bola smutná."

„Viem," prikývla Kaitleyn. „Mama, sľúb mi, že si budeš dávať veľký pozor."

„A ty mi sľúb to isté, Kaily."

„Sľubujem," objala ju.

„Tak potom ti to aj ja sľubujem. Rada by som šla na tú svadbu, ale mám ešte nejaké povinnosti voči škole a veľa ľudí mi nerobí dobre. Chýba mi tvoj otec, chýba mi Alastor, je to smutné. Poobede sa mám stretnúť s Aberforthom," vravela jej matka.

„Pozdrav ho odo mňa," požiadala ju Kaitleyn. „Chýba mi."

„Určite mu to všetko odkážem. Uvidíme sa čoskoro," pobozkala ju na obe líca.

Kaitleyn prikývla a potom odprevadila svoju matku až k dverám a tam sa Minerva odmiestnila.

Vyšla na poschodie. Sirius si práve obliekal oblek a usmial sa na ňu. Podišla k nemu, pobozkala ho na líce. Vzala si tmavomodré šaty a odišla sa prezliecť. Keď si upravovala vlasy a svoj make-up všimla si hrozné kruhy pod očami. Napriek tomu mala celkom dobrú náladu. O pár hodín sa stanú svedkami zväzku z lásky. Svet nemôže byť až taký zlý a skazený, keď na svete ľudia túžia po tom, aby sa stali manželmi a naplnili tak svoju lásku.

Kaitleyn sa pousmiala a natrela si pery červeným rúžom. Rozhodla sa, že sa v rámci možností pokúsi byť dnes šťastná.

Pozn. autorky:

Ahojte, ospravedlňujem sa, že kapitola nebola v piatok, alebo bola som odcestovaná, takže preto až dnes. Ako ste si všimli, nabudúce nás spoločne čaká kapitola č. 100 a svadba Billa a Fleur :)