„Ako nepodpísaný pakt,

neočakávam viac nič od teba,

a ty odo mňa neočakávaš viac.

A akoby to nestačilo,

nemyslím si, že budeš niečím viac

pre mňa to nie je dôležité.

Pozri, nebudem ťa meniť,

ani keď tvoj život bude iný."

(Alejandro Sanz – En la plata de tus pies)

2. februára 1978

Na druhý deň po nepodarenom útoku na Lily, boli všetci hrozne nervózni. Lily uznala hneď pri raňajkách, že keby James tvrdohlavo netrval na tom, že pôjde s ňou, Merlin by vedel, čo by sa jej stalo. James ju pobozkal na líce a dal jej jasne najavo, že aj keby mu bola zakázala, aby s ňou šiel, aj tak by to urobil. Musel ju predsa ochraňovať na každom kroku. Lily sa ústa rozžiarili do úsmevu.

Sirius sa mračil na Slizolinský stôl a Alice v podstate rovnako. Remus ich napomínal, aby to nerobili tak okato, lebo ešte niečo prezradia.

„Čo?" ohriakla ho Alice. „Aj tak vedia, že to vieme. Minimálne teda vedia, že ich upodozrievame," vravela mu.

Remus prikývol a podal jej džem na jej hrianku. „Ale nemáme žiaden dôkaz, že to urobili. Chápeš, iba im vyhovuje, že sú všetci nahratí. Lebo síce dobre vedia, že ich upodozrieva aj samotný Dumbledore, ale bez dôkazu ich vyhodiť zo školy nemôže."

„Tss," Alice sa zamračila.

„Remus má pravdu," prikývla Kaitleyn.

„Prirodzene," zamračila sa znova Alice. „Kedy Remus Lupin nemá pravdu?"

Remus pokrútil hlavou a Kaitleyn si nabrala ovsenú kašu na raňajky. Obaja usúdili, že hádať sa dnes ráno s Alice je absolútne na nič. Aj tak bola tvrdohlavá a vždy si hovorila svoje. Prišla sovia pošta a ona sa prestala mračil na Slizolinčanov, pretože jej prišiel list od Franka.

„Čo píše Frank?" pýtala sa jej Lily.

„Že ma miluje a pokúsi sa prísť cez Veľkonočné prázdniny. A tiež vás všetkých pozdravuje," vravela s úsmevom na tvári. „Idem mu odpísať. Uvidíme sa na Elixíroch," mrkla na nich a potom si vzala svoje veci a odišla z Veľkej siene.

Ostatní dojedli svoje raňajky mlčky. Kaitleyn sledovala Siriusa. Konečne sa po pár dňoch najedol. Nuž aj tak sa tváril absolútne smutne.

***

„Hej, skoro si ma zhodila!"

„Nevšimla som si ťa," zamračila sa Kaitleyn a zbierala svoje veci zo zeme. Utekala na hodinu a pritom omylom vrazila do iného študenta. Keď pozbierala všetko, čo jej spadlo, tak sa pozrela, do koho vlastne narazila.

Pred ňou stál Regulus Black. Na hrudi sa mu vynímal odznak prefekta a dosť sa na ňu mračil. „Dávaj pozor, kade chodíš, hlupaňa!"

„Nenaparuj sa, Black," odvetila mu pokojne. Vedela, že pokojný tón jej hlasu ho vytočí skôr, ako keby na neho kričala. „Mohol si sa mi vyhnúť, keby si sa lepšie pozeral na cestu."

„Čo teba do toho, či sa pozerám na cestu, po ktorej idem, alebo nie," odsekol jej znova.

„Hm, nebudem tu o tom s tebou diskutovať. Maj sa pekne," pritisla si svoje veci k hrudi a potom sa na neho schválne usmiala.

„Krava," zvolal Regulus.

A to naozaj nemal. Kaitleyn si nevšimla kedy a ako sa k ním dostal Sirius. Ale teraz videla iba Regulusa zrazeného k zemi a Siriusa, ktorý držal svoj prútik a mieril na neho. „Ešte raz ju budeš urážať a uvidíš, čo s tebou urobím!"

Regulus bol na nohách takmer okamžite, vybral z vrecka na habite svoj prútik, ale Sirius ho odzbrojil takou rýchlosťou, že to sotva spozorovala.

„Sirius, nechaj ho, prosím," žiadala ho Kaitleyn.

„Nemiešaj sa do toho!" odbil ju. „Zaslúži si to! Urazil ťa! A robí iné hrozné veci!"

„Áno, aké?" zasmial sa Regulus a hoci nemal prútik, aj tak sa staršiemu bratovi vysmieval do očí.

Kaitleyn to šialene mrzelo, lebo videla, že Sirius je nešťastný, nespokojný a naozaj mala strach. Chcela to celé nejako zastaviť. Bolo to šialenstvo.

„Viem, že za útokmi na deti z muklovských rodín si aj ty," zamračil sa Sirius na Regulusa. „Mohol si klesnúť hlbšie?"

„Mohol si ty klesnúť hlbšie?" spýtal sa ho pre zmenu Regulus. „Si v Chrabromile. Jediný Black v Chrabromile. Chodíš s hentou a tvoji priatelia sú zradcovia krvi, humusáci a poloviční. Si chudák!"

„Ja nie som chudák," ozrejmil mu to Sirius a hodil mu na zem jeho prútik. Regulus sa musel ponížiť tým, že ho musel zo zeme zodvihnúť. „Mám toho oveľa viac ako ty. Mám lásku a priateľstvo. Čo máš ty?"

„Budem mať uznanie," odsekol mu Regulus.

„Ale za akú cenu?" spýtal sa ho Sirius. Nečakal však na jeho odpoveď. Schytil Kaitleyn za ruku a ťahal ju po chodbe preč. Všimla si, že má slzy v očiach a ona rovnako. Bolelo ho to, všetko. Ten rozhovor ho zničil.

***

„Nepoprel to," prehovoril Sirius večer. Ostali s Kaitleyn sami v Chrabromiskej klubovni. Skoro celý večer jej nič nepovedal, až teraz. „Nepoprel nič z toho, nepoprel tie útoky. Vysmieval sa mi do očí a ja som mal pocit, že to nemôže byť horšie."

„Je mi to ľúto, Sirius, ale Regulus už asi nechce byť zachránený," povedala mu smutne a pritúlila sa k nemu. „Je mi to naozaj veľmi ľúto."

„Ešte to musím skúsiť, musím mu ešte povedať pár vecí priamo od srdca a on ma bude počúvať!" hneval sa Sirius. „Nemôže to by silnejšie ako láska."

„Nič nie je silnejšie ako láska a kto to nechápe, ten nemá srdce," povedala mu smutne.

„Ublížil ti?"

„Nie, iba mal hlúpe reči, ale to nestojí za zmienku," vravela mu. „Narazila som do neho."

„Ako môže niečo také urobiť? Ako?"

„To neviem, Sirius, to naozaj neviem. Neviem, čo sa odohráva v hlavách ľuďom, ktorí sa pridávajú k nemu. Nerozumiem tomu a nikdy to nepochopím. Ale počúvaj ma, zlatko. Máš mňa a máme tých najlepších priateľov na svete. Takých, ktorým môžeme zveriť aj naše životy a oni nás nezradia a nesklamú. Možno sa cítiš zlomený, ale ty máš všetko, čo potrebuješ. Lásku a priateľstvo. Máš nás."

„Mám teba," pritiahol ju k sebe bližšie. „A priateľov. Mám celý svet."

„Máš," žmurkla na neho a pobozkala ho na pery. „Nikdy nás nestratíš."

***

31. júla 1997

„Dobré ráno," Sirius vošiel do Brlohu a na rukách držal Hope. „Kde je oslávenec?" spýtal sa Molly, ktorá práve niečo vyrábala na raňajky.

„Ach, Sirius, nečakala som ťa takto skoro ráno," pousmiala sa. „Ale Harry má sedemnásť. Kde je Kaily?"

„To je zložité," povedal smutne Sirius. „Ostal s ňou Remus. Prídu neskôr."

„Posaď sa," požiadala ho. „Toto je pán Delacour, otec Fleur." Predstavila mu staršieho muža, ktorý raňajkoval pri Billovi.

„Teším ma, monsieur." Sirius k nemu vystrel ruku.

„Zdravím," usmial sa na neho pán Delacour.

Sirius sa posadil ku stolu a až teraz si všimol, aký je Brloh uprataný. Všetko akoby malo svoje miesto a nikde sa nič len tak nepovaľovalo. Molly pred neho položila párky a chlieb a Hope naliala do hrnčeka kakao.

„Však si dáš kakao, Hope," žmurkla na ňu a pohladila dievčatko po vláskoch.

Do kuchyne vošli deti a Molly sa na nich usmiala a potom prehovorila priamo k Harrymu. „Artur ma požiadal, aby som ti za neho zaželala všetko najlepšie k sedemnástym narodeninám, Harry," usmievala sa na neho. „Musel ísť do práce zavčasu, ale na večeru sa vráti. Ten darček na vrchu je od nás."

Harry sa posadil, žmurkol na Sirius a Hope a potom zobral štvorcovi balíček a rozbalil ho. Boli to hodinky, boli zlaté a namiesto ručičiek krúžili po ciferníku hviezdičky.

„Podľa tradície dostáva čarodejník v deň plnoletosti hodinky," povedala Molly a nervózne ho sledovala od sporáka. „Žiaľ, nie sú nové ako Ronove, vlastne patrili môjmu bratovi Fabiánovi a on nezaobchádzal so svojimi vecami práve najšetrnejšie, vzadu sú trochu obité, ale..."

Koniec jej reči zanikol, lebo Harry vstal a objal ju. Molly ho nemotorne pohladila po líci a keď ju pustil, trocha nervózne mávla prútikom a polovička slaninky vyskočila z panvice na zem.

Do kuchyne dorazili dievčatá, obe gratulovali Harrymu k narodeninám a dali mu nový špiónoskop. Sophie sa potom posadila vedľa otca a pobozkala na líce jeho i malú sestričku.

„A mama?"

„Príde neskôr," usmial sa na ňu Sirius.

Harry otváral ostatné balíčky k narodeninám a dostal naozaj veľa darčekov. Už ostal iba posledný darček. Sirius iba nepatrne žmurkol na Sophie a ďalej sledoval krstného syna, ako otvára darčeky.

„To je," Harry rozbalil posledný darček a nenachádzal slová. „To je ockove, však?" A vybral metlobalový dres. Šarlátovo-červený a menom POTTER.

„Áno, to je," zasmial sa Sirius, „pri poslednej oslave na konci siedmeho ročníka, sme mali trocha vypité a ja som si obliekol jeho dres. Aspoň, čo si pamätám a potom som v ňom asi aj šiel domov a ostal u mňa. Nedávno som ho našiel a chcel som, aby si ho mal ty. Patril tvojmu otcovi a ten bol naozaj skvelý metlobalista. Všetko najlepšie, Harry."

„Ďakujem," Harry mu opätoval úsmev. „A kde je Kaily?"

„Príde neskôr. Nie je na tom práve najlepšie. Ale je s ňou Remus a ona zase bude v poriadku. Ona to zvládne," vravel mu Sirius. „Len potrebuje trocha času a tu je veľmi veľa ľudí. Ale príde a má pre teba naozaj krásny darček. Uvidíš."

Harry sa neusmieval. Opätoval Siriusovi pohľad a potom si naložil niečo na raňajky. Sirius vedel, že Harry si smrť Divookého Moodyho vyčíta. A rovnako aj vedel, že hoci mu všetci niekoľkokrát povedal, že za to nemôže, chlapec aj tak cítil svoju vinu. Dúfal, že Kaitleyn príde z nápadom, ako chlapcovi pomôcť.

***

Kaitleyn sedela na zemi pri posteli a v rukách držala koženú knihu. Remus bol znepokojený z jej správania, pretože takmer nič celý deň nejedla a ani nepila a dokonca sa ani nevyšla z tej izby.

„Za chvíľku by sme mali ísť." Vošiel do izby a pozrel sa na ňu.

„Áno, ja viem," prikývla. „Viac by sa mi páčila komornejšia oslava. Len my a Harry. Bez všetkých ostatných."

„Harry má právo na svoje narodeniny byť so všetkými, ktorých má rád a ktorí majú radi jeho, Kaily," vysvetlil jej jednoducho. „A ty by si tam mala byť tiež. Aj keď viem, že sa ti tam nechce, že nechceš vidieť nás, ktorí sme nezachránili Divookého."

Kaitleyn sa na neho pozrela a v očiach mala slzy. „Idem sa pripraviť," pozviechala sa zo zeme a trocha sa zamračila.

„Čo je to za knižku?" spýtal sa jej Remus.

„Denník Lily," odvetila mu jednoducho. „Dala mi ho. Dávno, vraj keby sa niečo stalo. Vtedy som to nechápala a potom som pochopila. Trocha som si ho čítala. Je to hlavne o Jamesovi. Všetko. A práve preto patrí Harrymu. Teraz je už dospelý, teraz už pochopí. Proste všetko, pochopí." Usmiala sa.

Remus prikývol. „Aká veľká bola ich láska," dodal.

„Áno," prikývla aj ona. Denník položila na posteľ a potom odišla do kúpeľne. Remus na ňu čakal asi desať minút, kým zišla dole v iných šatách. Vlasy mala rozpustené a trocha sa namaľovala. V rukách držala zabalený balíček, v ktorom bol denník Lily Potterovej.

„Pristane ti to," pochválil ju.

„Kde je vôbec Dora?" spýtala sa ho.

„Bola s rodičmi. Stretneme sa v Brlohu," odvetil jej.

„Prečo si nebol s ňou?"

„Sľúbil som Siriusovi, že dám na teba pozor," vysvetlil jej. „A Dora sa už sľúbila rodičom a nechcela to odvolávať. Tak sme sa dohodli."

„Ach," Kaitleyn sa trocha zamračila. „Mal si ísť radšej s ňou. Ja by som bola v poriadku."

„Nie nebola," povedal jej Remus. „Ale budeš," pousmial sa. „Pôjdeme?"

„Áno, som pripravená."

***

Pred Brlohom sa stretli s Tonksovou a tiež aj s Hagridom, ktorý si pre túto príležitosť obliekol svoj hnedý chlpatý oblek. Tonksová žiarila šťastím a pobozkala manžela na pery. Potom vošli do Brlohu.

„Všetko najlepšie, Harry," zapriala mu ako prvá Tonksová a tuho ho objala.

„Tak teda sedemnásť!" zvolal Hagrid a vzal si od Freda pohár veľký ako vedro. „Šmária, to je už šesť rokov, čo sme sa stretli, Harry, pamätáš si to?"

„Iba matne," odvetil Harry a uškŕňal sa naňho. „Nerozbil si náhodou vchodové dvere, nepričaroval Dudleymu prasací chvost a nepovedal si mi, že som čarodejník?"

„Ja si podrobnosti nepamätám," chichotal sa Hagrid.

„Ahoj, Harry," pozdravila ho Kaitleyn. Hagrid ju poťapkal po pleci, veľmi jemne, čo bol u neho až nezvyk a potom šiel za Charliem.

„Ahoj, Kaitleyn," usmial sa na ňu Harry.

„Nemôžem uveriť tomu, že máš už sedemnásť," rozprávala mu. „Keď si sa narodil, bol si taký drobný a Lily bola taká šťastná. A aj James. Boli naozaj šťastní a dojatí. A my všetci s nimi. Pretože z ich veľkej lásky si sa narodil ty a bol si najväčším dôkazom, aký len láska ponúka. A pozrime sa, teraz máš už sedemnásť."

„Ďakujem, Kaily."

„Obaja by boli na teba takí pyšní," vravela mu. „Hrdí a určite nie preto všetko, čo si dokázal, boli by hrdí na to, aký skromný a dobrý chlapec si. Na to, aké veľké srdce máš. Lebo to máš po nich. Vážne, Harry, nikdy som nepoznala lepších ľudí ako boli tvoji rodičia. A hoci ubehlo toľko rokov, nikdy som sa nedokázala vyrovnať s pocitom, že tu už nie sú. S Remusom sme si hovorili, aké to je smutné, že my sme s nimi zažili toľko a ty si o nich prišiel ako maličký chlapček. Je to nespravodlivé, že si ťa nemohli užiť viac. Veľmi nespravodlivé." Po tvári jej tiekli slzy.

Harry jej podal vreckovku. „Aspoň mi o nich môžete rozprávať. Ty, Sirius a Remus."

„Toto je pre teba," podala mu balíček. „Patrilo to tvojej mame."

Okamžite ho rozbalil a v rukách držal koženú knihu. „To je denník?"

„Áno, je tam toho veľa. Naozaj veľa o jej láske k Jamesovi. A aj o tom, ako sa na teba tešila, o všetkom. Teraz si už dosť veľký na to, aby si všetko pochopil," usmiala sa na neho a pohladila ho po roztopašných vlasoch. „Harry, nikdy nezabúdaj na to, kým si. Veľmi ťa máme radi. Sirius a ja. Si ako náš syn."

„Aj napriek všetkému? Kvôli mne zomrel Moody..."

„To nie je pravda, to nebola tvoja vina," rázne mu odvetila. „Za to môže Voldemort a nie ty!"

Harry ju objal a jej znova vyhŕkli slzy. Potom sa pozrela pred seba, lebo pás svetla preletel cez dvor na stôl, kde sa rozvinul do podoby žiarivej striebornej lasice, ktorá stála na zadných nohách a prehovorila hlasom Artura. „Prichádza so mnou Minister mágie!"

Patronus sa rozplynul.

„Nemali by sme tu byť," povedal odrazu Remus. „Harry, prepáč, neskôr ti to vysvetlíme."

Chytil Tonksovú za zápästie a ťahal ju preč. Rýchlo preliezli cez plot a zmizli z dohľadu. Molly sa tvárila zmätene.

„Asi ani my by sme tu nemali byť, Sirius," hlesla Kaitleyn. „Bude lepšie, keď zmizneme tiež. Scrimgeour by mal zase iba otázky a ja nevládzem."

„Áno, prepáčte," ospravedlnil sa Sirius. Vzal si od Sophie Hope. Pobozkal obe dcéry na čelo a potom chytil Kaitleyn za ruku a behom sa rozbehli k plotu tiež. Otvoril dvierka a tiež sa obaja spoločne s Hope premiestnili preč. 

Pozn. autorky:

Ahojte :) dneska taká kapitola, trocha veselá a trocha aj nie. Vzťah Regulus+Sirius sa kazí a kazí stále viac :/ ale tak aspoň mal Harry hádam pekné narodeniny :)