„Orol nikdy nespí,

obetuje svojich hrdinov,

vystavuje na obdiv svoje hviezdy a trofeje.

Všetky vojny sú vlastne rovnaké.

A vojak dosvedčí,

ako sa zastavil čas.

Na zem pršali slzy."

(Laura Pausini – Donde el aire es ceniza)

28. júla 1997

„Do čerta!" Sirius zanadával na plné hrdlo. „Postaraj sa o Hope a Sophie!" prikázal Remusovi.

„Vieš, kde ju hľadať?" spýtal sa ho Remus s výčitkou v hlase.

„Dúfam, že áno," prikývol Sirius. „Dám vám vedieť. Ona, bude zase v poriadku. Musí byť."

„Pôjdem s tebou?" ponúkla sa Tonksová. „Tiež tomu nemôžem uveriť. Divooký bol skvelý človek a úžasný auror a nemôžem tomu proste uveriť. Pracovala som po jeho boku. Vážila som si ho. My všetci a on je zrazu preč. Nezachránili sme ho. Ona má pravdu."

„Zvládnem to sám," prikývol Sirius vďačne a pohladil ju po vlasoch. „Dajte mi pozor na deti. Ozvem sa, keď ju nájdem. Sľubujem."

„Och, dávaj si pozor," požiadala ho Tonksová. „Dáme pozor na deti."

„Ďakujem," pošepol a potom sa pobral za hranice Brlohu, aby sa mohol odmiestniť. Po ceste premýšľam kam šla. Napadol ho jedine dom, kde strávili posledné mesiace. Teraz už pre nich nebol opäť bezpečný. Znova budú niekam musieť odísť a on nemal ani len potuchy kam.

Premiestnil sa takmer k domu. Vrhol na neho pár ochranných zaklínadiel a potom vošiel dnu. Vedela, že je tu. Nemala kam inam ísť. Okrem toho počul vzlyky z obývačky. Vošiel dnu a ona sedela na zemi. Opierala sa o sedačku a celá sa triasla. Akoby ani nespozorovala, že vošiel.

„Kaily," klesol oproti nej na kolená. „Je mi to veľmi ľúto."

„Odkedy ľútosť niečomu pomohla?" odvrkla.

„Ja viem, ako veľmi si ho mala rada. Všetci sme ho mali radi," vravel jej. „Nebol to len ten najlepší auror na svete. Bol ďalší vodca a hlavne to bol priateľ a niekto kto nad nami stále držal ochrannú ruku. Veľmi ma to mrzí, že zomrel."

Kaitleyn vyhŕkli nové slzy. „Mám pocit, že moje srdce má už toľko dier. Pred pár mesiacmi mi zomrel ocko a teraz aj krstný ocko. Ten, čo mi mal nahradiť ocka, keď tu už nie je. A zrazu tu nie je ani jeden z nich. Ja tak šialene trpím. Tak veľmi to bolí, Sirius, tak veľmi ma to bolí!"

„Viem," pritiahol ju k sebe do náruče. „Ja to viem."

„Neviem, či ešte vládzem pokračovať. Viem, že by som mala. Kvôli dievčatkám, kvôli Harrymu, tebe, priateľom, ale ja sa cítim taká prázdna a zúfalá," vravela mu. „Je mi to ľúto."

„Neospravedlňuj sa. Máš právo cítiť sa tak. Nikto z nás neprišiel o toľkých ľudí, o koľkých si prišla ty," pohladil ju po vlasoch. „Ale som pri tebe. Ty a ja navždy, Kaily. A naše deti. Pokiaľ máme našu rodinu, má to všetko ešte zmysel, nemyslíš si?"

„Máš pravdu," prikývla a schúlila sa mu ešte v náručí. „Len teraz v tejto chvíli proste nemôžem. Nedokážem nič, nemôžem..."

„To je v poriadku," pobozkal ju do vlasov. „Môžeme tu sedieť tak dlho ako bude treba. Nechal som deti v dobrých rukách. Budú v poriadku. Len im pošlem správu." Vybral prútik a jednou rukou vyčaroval neverbálne svojho patronusa. Strieborná mačka sa na neho pozrela a potom odišla tam, kam ju s odkazom poslal. Privinul si svoju manželku do náručia a tíšil jej slzy. Bolelo to. Aj jeho to bolelo.

***

Sirius zaspal na sedačke. Kaitleyn mu to nevyčítala. Bol to priveľmi dlhý deň. Ona však stále sedela na zemi a hľadela do prázdna a do tmy. Tvár mala stále zmáčanú od toľkých sĺz a stále nemohla uveriť tomu, že znova prišla o milovaného človeka. Že len pred pár hodinami sa s ním zhovárala a teraz už nikdy nebude počuť jeho hlas.

Ona tak zúfalo túžila, vrátiť čas a prikázať niekomu, aby ho dostal tiež do bezpečia. Lenže Divooký Moody jej sľúbil, že dostane do bezpečia všetkých ostatných. Nečítala medzi riadkami. Vôbec nepochopila, že sa jej snažil povedať, že prečo, aby sa ostatní dostali do bezpečia, tak on obetuje svoj život.

Nenávidela sa za to. Zúfalo sa znova rozplakala. „Krstný, vráť sa... prosím ťa, vráť sa, prosím!"

Sirius sa prebral. „Ach, Kaily," okamžite ju vtiahol k sebe do náručia. „Prepáč, ja..."

„To nič, to nič," plakala ďalej. „Ja len, to tak veľmi bolí."

„Viem," prikývol Sirius. „Nikdy to neprestane bolieť. Môžeme sa naučiť iba s tým žiť." Úprimne jej povedal. Vedela, že to je presne tak. Nikdy sa nezmierila so stratou svojho syna, Lily, alebo Jamesa. A rovnako sa nezmieri so stratou svojho otca i krstného otca. Bolo to jednoducho nemožné.

A priveľmi smutné a bolestivé.

***

29. júla 1997

„Ako sa to vôbec stalo?" Sirius položil otázku Billovi. Boli v Brlohu. Kaitleyn síce bola duchom neprítomná a mimo. Hrala sa s Hope a nikoho nevnímala.

„Videl som to," povedal mu Bill. „Divooký a Dung leteli blízko nás. Aj oni mierili na sever. Voldemort šiel rovno po nich. Dung spanikáril, počul som, ako vykríkol, Divooký sa ho pokúšal zastaviť, ale on sa odmietnil. Voldemrtovo zaklínadlo zasiahlo Divookého priamo do tváre. Padol z metly dozadu a my sme nemohli urobiť nič, nič, mali sme za sebou ďalších šiestich..." Billov hlas sa zlomil.

Tonksová znova zafňukala do vreckovky, keď to Bill opäť rozprával. Sirius si bol istý, že im to rozprával už včera večer, keď sa on vybral hľadať Kaitleyn.

„Snažili sme sa nájsť jeho telo, aby sme mohli vystrojiť pohreb," povedal Remus. „Ale nenašli sme ho."

„Pohreb by sme mali vystrojiť tak či tak," šepla Tonksová. „Aspoň kvôli nej," ukázala na Kaitleyn, ktorá sa usmievala na Hope, ale ostatní dobre vedeli, že ich nevníma a že je myšlienkami niekde úplne inde.

„Súhlasím," prikývla aj Molly. „Zaslúži si, aby sa mohla rozlúčiť. Môžeme to urobiť u nás na pozemku. Pri jazere."

Sirius sa na ňu vďačne usmial. „Ďakujem, Molly, naozaj to pre nás veľa znamená. Kaily je naozaj veľmi smutná."

„Všetci sme mali Divookého radi, obdivovali sme ho a všetci radi vzdáme hold jeho pamiatke. Nič viac už pre neho nemôžeme urobiť. Všetci sa potrebujeme rozlúčiť, nielen Kaitleyn. Keď sa Artur vráti, tak by sme to mohli urobiť. Niekedy na večer. Čo poviete?"

„To bude pekné," prikývla Tonksová a vysmrkala si nos. „Pôjdem na chvíľku domov. Prezliecť sa a povedať našim, čo je nové. Remus, pôjdeš so mnou?"

„Iste," prikývol. Spoločne odišli.

Sirius sa pozrel na Kaitleyn. Sedela na zemi a znova uprene hľadela pred seba, tak prázdno, až ho zabolelo srdce, keď ju musel vidieť v takom stave.

„Je mi to ľúto, Sirius," šepla mu Molly. „Je to smutné, že musela za takú krátku dobu stratiť oboch dôležitých mužov vo svojom živote. Je mi to ľúto."

„Asi by som mal poslať správu Minerve. Mala Divookého tiež veľmi rada," uvedomil si Sirius. Poslal profesorke McGonagallovej patronusa s odkazom. Okrem toho si bol istý, že Kaitleyn v tejto chvíli potrebuje svoju matku.

***

„Mama!" Kaitleyn konečne vstala zo zeme, na ktorej sedela už niekoľko hodín a rozbehla sa k svojej matke.

„Ach, zlatko," Minerva ju silno objala. „Som tu, už som tu." Aj ona plakala. Sirius to videl na jej bledej tvári. Určite plakala celú cestu sem a aj teraz, keď objímala svoju jedinú dcéru. „Som pri tebe. Zvládneme to, nejako, dobre? Neviem ešte ako, ale pokúsime sa o to."

„Ja už ďalej takto nemôžem, mami," šepla jej Kaitleyn a vedela, že to Sirius počul. On to však úplne chápal.

„Ale áno môžeš ďalej. Musíš!" Minerva sa jej pozrela priamo do očí a chytila jej tvár do svojich rúk. „Ani jeden z nich by nechcel, aby si to vzdala. Toľko si bojovala o svoju rodinu, Kaitleyn. Teraz to nemôžeš vzdať, nič z toho nemôžeš vzdať! Okrem toho, hoci odišli, stále sú tu. Sú pri tebe. Dávajú na teba pozor a budú ti dodávať odvahu, aby si ďalej pokračovala. Aby sme všetci ďalej pokračovali. Vždy musíme mať nádej. Vždy."

„Prečo je len náš život taký smutný? Prečo sa nám v jednom kuse dejú také zlé veci, prečo?"

„Keby som na to poznala odpoveď, tak by som určite našla nejaké riešenie. Lenže nepoznám ju, srdiečko moje, nepoznám," plakala jej matka. „Ale som pri tebe. Všetci, čo ťa ľúbia sú pri tebe. Sme v tom všetci spolu a nikdy neprestaneme bojovať za to, za čo bojoval tvoj otec a krstný otec. Nikdy. Pretože bojovali za lásku, dobro, rodinu a priateľstvo. A to sú veci, pre ktoré sa vždy oplatí bojovať, vždy, miláčik."

Kaitleyn sa znova zúfalo rozplakala a objala svoju matku. Siriusovi to opäť lámalo srdce.

***

„Divooký bol nielen skvelý auror, bojovník, priateľ, ale predovšetkým bol hrdina!" Všetci stáli kúsok od malého jazierka. Vyrobili provizórny hrob, hoci nemali jeho telo. Avšak aj tak sa chceli rozlúčiť. Kingsley sa ujal pohrebnej reči, lebo všetci ostatní boli priveľmi zničení a smutní.

Kaitleyn držala za ruku svoju mamu a obe veľmi plakali. Sirius s Hope stál pri nich a tiež mu bolo veľmi smutno. Sophie s Harrym stáli pri svojich priateľoch a Harry vyzeral, akoby bol duchom neprítomný. Sirius ho veľmi dobre poznal, vedel, že chlapec si to tak všetko trocha vyčíta, hoci nič z toho nebola jeho vina. Sophie plakala, rovnako ako Hermiona. Tonksová držala za ruku Remusa a utierala si oči do rúžovej vreckovky. Všetci ostatní mlčky stáli pri nich, niektorí plakali, ale na tvári každého z nich bola veľká dávka smútku.

„Všetci sme mali tú česť poznať takého veľkého človeka, akým bol práve Divooký Moody. Bojoval pre správne veci a vždy čestne a spravodlivo. Bol to muž činov, bol to veľký človek. Nech je mu zem ľahká a nech odpočíva v pokoji. Nech je mu tam hore dobre..."

Kingsleyho slová sa strácali v náreku Kaitleyn. Vyčarovala niekoľko bielych kvetov a položila ich na hrob. „Zbohom, krstný, zbohom..." Šepkala a plakala. „Všetkým nám budeš chýbať. Tak veľmi, tak veľmi."

Sirius podal Hope Minerve a potom klesol ku Kaitleyn a k hrobu Divookého Moodyho. Oprela si o neho hlavu a v myšlienkach každý niekoľko minúť spomínal. Všetci tam stáli a mysleli na všetko pekné, čo zažili po boku jedného z ďalších veľkých hrdinov.

Potom sa vrátili do Brlohu a pripili si na jeho pamiatku. „Na Divookého."

„Na Divookého!"

***

„Určite nám tu bude fajn," ubezpečil Sirius Remusa. Znova museli opustiť ďalší dom, lebo v dome Divookého už nebolo naďalej bezpečne. Remus im ponúkol izbu vo svojom dome, v ktorom teraz býval aj s Tonksovou.

„Je to malé, ale kým niečo nenájdete," usmial sa Remus.

„Je to viac, ako by sme si mohli priať. Ďakujeme naozaj," opätoval mu úsmev Sirius. „Hlavne, aby sme boli všetci v bezpečí. A Kaily, Hope a mne to stačí. Sophie chcela ostať v Brlohu s priateľmi a ja som nemal to srdce, zakázať jej to, aj keď by sa mi lepšie spalo, keby bola tu."

„Brloh chráni veľmi veľa ochranných zaklínadiel. Bude v poriadku," snažil sa ho upokojiť jeho najlepší priateľ.

„Máš pravdu. Poďme si dať jeden pohárik, lebo je toho na mňa veľa," požiadal ho Sirius.

„Poďme, boli to dlhé dva dni," prikývol Remus.

„Zajtra má Harry narodeniny," usmial sa Sirius, keď zišli do kuchyne a Remus vybral dva poháriky a aj fľašu alkoholu. „Kiežby pri tom mohol byť James."

„A Lily," doplnil ho Remus. „Určite by boli veľmi pyšní. Harry je naozaj skvelý chlapec."

„Lenže tu byť nemôžu," potiahol nosom Sirius a vypil ohnivú whisky na jeden glg. Zatriaslo to ním. „Nuž aspoň sme tu my. Aspoň nie je sám. Je ako môj syn."

„James sa tomu určite teší," prikývol Remus a tiež vypil svoj pohárik.

„Naozaj sú situácie, kedy ma veľmi bolí, že tu nie je s nami. Chýbajú mi jeho názory, slová, ktoré vedel povedať, keď už nikto nevedel, čo na to povedať. Jeho smiech, jeho žarty, aj to ako si stále šuchoril tie vlasy," zasmial sa. „Ako sa predvádzal pred Lily. Ako miloval svojho syna i ju. Ako nás mal vždy rád. Naozaj neprešiel deň, čo by mi nechýbal a čo by som na neho nespomínal."

„Súhlasím," prikývol Remus. „James bol skutočný priateľ. Tak, ako ty."

„Alebo ty."

„Takých je skutočne málo."

„Všetko to stálo za to. To silné priateľstvo, čo nás vždy spájalo. Vždy to stálo za to a vždy bude," usmial sa Sirius. Remus im nalial ďalší pohárik. Ešte dlho do noci spomínali na školské časy a na Jamesa Pottera.

***

„A Sirius?"

„Je dole s Remusom. Trocha pijú a spomínajú," povedala Tonksová, keď vošla do izby. Kaitleyn ležala v posteli a v strede mala Hope, ktorá už spala. „Nemožno im to zazlievať, očividne to potrebujú. Ako sa cítiš?"

„Dosť mizerne," povedala jej Kaitleyn.

„Chápem," prikývla Tonksová a vliezla z druhej strany do postele. Pobozkala Hope na čelo a potom sa usmiala. „Mám jednu dobrú správu. A ešte som ju nikomu nepovedala. Lebo neviem, ako ju povedať."

„Mne môžeš predsa povedať všetko," usmiala sa na ňu Kaitleyn.

„Som tehotná," šepla.

Kaitleyn sa na ňu prekvapene pozrela. „Ale, to, to je..., predsa úžasné, ach... to je krásna správa. Merlin, gratulujem."

„Som rada, že sa tešíš," povedala Tonksová, ale nie veľmi veselo.

„Čo sa deje, Dora?"

„Neviem, čo na to povie, Remus," priznala sa jej Tonksová. „Poznáš ho. Vieš, aký je. Okrem toho ho určite ihneď napadlo, že by to dieťatko mohlo byť ako on. Mám z toho strach. Nie z toho, že by dieťatko mohlo byť vlkolakom, ale mám strach z jeho reakcie."

Kaitleyn prikývla. Chápala ju, pretože Remusa tak dobre poznala. „Pozri, Dora, je to tá najkrajšia správa v tomto otrasom čase. Bábätko je veľké požehnanie a ak sa bude Remus chovať ako idiot, tak prisahám, že mu niečo otrieskam o hlavu!"

Jej najlepšia priateľka sa potichu zasmiala. „Vážne som rada, že sa tešíš. Dúfam, že mi pomôžeš. Neplánovala som stať sa matkou, ale teraz som vážne šťastná a spokojná. Však mi pomôžeš?"

„Samozrejme. Mať dieťa je neskutočné požehnanie," povedala a pozrela sa na Hope. „To je skutočná láska. Láska, ktorá je aj viditeľná. Budeš skvelá mama, Dora."

„Odkedy má voláš Dora?" žmurkla na ňu.

„Tonksová ťa už sotva môžem volať, keď si sa vydala," odvetila jej Kaitleyn. „Vadí ti to?"

„Nie, vôbec nie," usmiala sa. „Musím si premyslieť kedy to poviem všetko Remusovi."

„Už teraz sa na to bábätko teším," odvetila jej Kaitleyn. Ešte chvíľku sa zhovárali a potom obe dve zaspali a pritúlili sa k Hope.

***

Sirius a Remus sa potichu vybrali hore schodmi. Sirius zamieril do izby. Trocha sa kymácal. Otvoril dvere a mesačné svetlo osvetlilo posteľ. Zistil, že si nemá kam ľahnúť. Kaitleyn konečne po pár dňoch zaspala. Hope sladko spala pri nej a Tonksová ležala z druhej strany na posteli a skopla si dole perinu. Sirius ich všetky tri starostlivo prikryl a pobozkal na čelo. Potom odišiel z izby a zavrel za sebou dvere.

Remus práve vyšiel zo svojej izby, lebo zistil, že jeho manželka tam nie je.

„Pokoj, tie tri spia," povedala mu Sirius. „Idem sa uložiť dole na sedačku, lebo hoci ťa mám rád, Námesačník, ale neviem, či by som s tebou chcel spať na jednej posteli."

Remus sa zasmial a Sirius tiež. Obaja sa ale snažili smiať po tichu. Remus odišiel do izby a po chvíľke sa vrátil z dekou a vankúšom. „Vezmi si moju izbu. Na sedačke sa vyspím ja."

„Si fakt kamoš, Námesačník."

„Dobrú noc, Tichošľap. Dám im ešte bozk na dobrú noc a idem spať," Remus zamieril do izby, kde spali dievčatá. Sirius zatiaľ vošiel prázdnej izby a zvalil na posteľ. Spánok prišiel tak skoro, ako to len bolo možné.

Pozn. autorky:

Ahojte, dneska opäť po dlhšej dobe bez minulosti, ale chcela som trocha viac vzdať hold pamiatke Moodyho :/ ale dúfam, že aspoň záver kapitoly trocha potešil a myslím, že Sirius s Remusom na záver aj celkom pobavili :)