„Neľutujem tejto lásky,

aj keď za to platím svojím srdcom.

Kto ma odtrhne od teba,

od včerajšej spomienky na teba?

Cítim, že život sa nám kráti

a že dnešný deň sa už nebude opakovať."

(Natalia Oreiro – No me arrepiento de este amor)

1. februára 1978

„Nemôžeš proste ísť sama!" James sa hneval na Lily, ktorá stála pred ním v klubovni a mračila sa na neho. Bolo chvíľku pred večierkou, takže klubovňa bola celkom prázdna. Ostali hore iba starší študenti, ktorí chceli celú noc presedieť nad svojimi úlohami, alebo už pomaly aj prípravou na skúšky.

Lily ako hlavná prefektka mala ešte obísť celý hrad a skontrolovať, či sa naozaj nikto po večierke nepotuluje. Remus ako hlavný prefekt nemohol ísť s ňou, pretože predvčerom bol spln a on ležal v Nemocničnom krídle indisponovaný.

A James odmietal Lily pustiť samú.

„Povedzte niečo!" žiadal James svojich priateľov. „Lily, ty dobre vieš, čoho sú schopní. Vieš, čo plánujú!"

„Ja nie som neschopná, James," hnevala sa na neho. „Viem sa brániť. Veď nás to učí samotný Albus Dumbledore!"

„Ale ty si sama a ich je viac!" namietal James.

„Súhlasím s Jamesom," prehovorila Alice prekvapivo. Ostatní sa akosi nechceli stavať do ich hádky, lebo vedeli, že by sa urazil jeden alebo druhý. „Lily, ty si skvelá čarodejnica, ale ich je viac a tiež nie sú až takí márni. Okrem toho ovládajú temnú mágiu, ktorú ty vďaka Merlinovi neovládaš."

„Zoberiem si neviditeľný plášť a idem s tebou," povedal James potichu, že ho počula iba Lily a ich priatelia. „A nediskutujem už o tom!"

„Fajn," odvrkla Lily urazene a James vybehol do spálne pre neviditeľný plášť.

„James má pravdu, Lily." Aj Kaitleyn mu nakoniec dala za pravdu. „Takto to bude lepšie. Nikto z nás nepochybuje o tvojich schopnostiach sa brániť. Ale teraz v noci a v tme si ľahká korisť, ak naozaj niečo plánujú. S Jamesom budeš v poriadku. S ním vždy budeš v poriadku."

Lily niečo zamrmlala, ale nebolo jej rozumieť. James sa vrátil a potom spoločne vyrazili. Sirius mu podal ešte z vrecka Záškodnícku mapu.

Kaitleyn sa schúlila Siriusovi v náručí. Nikto z nich nemal chuť ísť spať, kým sa tí dvaja nevrátia. Okrem toho Sirius sa posledné dni cítil stále mizerne a pochmúrne a ona sa začínala obávať o jeho zdravie. Bol smutný a nešťastný a takého ho sotva poznala. Chcela mu nejako pomôcť, ale nič iné okrem toho, že bude stáť pri ňom, ju nenapadlo.

„Nie je ti lepšie?" šepla mu do ucha.

„Stále na to musím myslieť. Na Regulusa," podotkol. „Neustále to mám pred očami. Ten ich rozhovor, tie jeho slová."

„Je mi to ľúto," prikývla smutne a pobozkala ho na tvár. „Nemôžeš sa z toho viniť. Je to jeho život a sú to jeho rozhodnutia. Ty ich nepokladáš za správne. Nikto z nás. Ale on áno."

„Možno keby som sa s ním porozprával," napadlo Siriusovi.

„Možno," prikývla. „Len sa obávam, či ťa vôbec bude počúvať."

„Bude musieť," zamračil sa Sirius, avšak nie na ňu. Ona predsa za nič nemohla. Mračil sa celkovo. Nepáčilo sa mu to a potreboval aspoň malú nádej, aby Regulusovi zabránil v takej hlúposti. Lenže sa obával, že je už neskoro.

Ubehla hodina a Lily s Jamesom sa nevracali. Alice i Kaitleyn začínali byť nervózne. Peter sa ich snažil upokojiť tým, že možno len využili prázdny hrad na chvíľku pre seba. Alebo skočili pre niečo do kuchyne. To však na dievčatá veľmi nezapôsobilo. Sirius akosi nevnímal.

Bola už takmer polnoc, keď sa tí dvaja vrátili a obaja vyzerali nahnevane a Lily rozhodne plakala.

„Čo sa stalo?" Kaitleyn vyskočila z kresla a rozbehla sa k svojej najlepšej priateľke.

„To čo som predpokladal!" mračil sa James a kopol do kresla. „Chceli ju napadnúť. Videl som to na Záškodníckej mape, ako na ňu číhajú a čakajú."

„To vážne?" spýtal sa Peter.

„Áno, tak som zavolal na pomoc Zloducha. Chcel som, aby zavolal Filcha presne na to miesto, kde som ich videl. A potom sme tam pomaly s Lily šli. Filcha som videl kúsok za našimi pätami. Lenže oni stihli utiecť. Na malý okamih chceli zaútočiť na Lily, ale keď za ňou zbadali Filcha, utiekli. Mali na sebe masky a čierne plášte. Filch ich prenasledoval. Ale nikoho nedostal!"

„Mali ste to ísť povedať Dumbledorovi!"

„A čo by som mu povedal, Kaily? Že sme s chalanmi vyrobili mapu Rokfortu a že presne vieme mená tých, ktorí útočia na muklovských študentov?" pýtal sa jej James.

„Si v poriadku, Lily?" spýtala sa jej Alice.

„Bolo mi aj lepšie," odvetila Lily a celá sa triasla.

„Takže sme sa nikam neposunuli? Filch ich nechytil?" pýtala sa Alice.

„Nikoho, ani stopy po nich neboli. Lebo Filch je pomalý debil!" hneval sa James.

„Bol s nimi aj Regulus?" spýtal sa Sirius.

„Áno," prikývol James. „Mám chuť všetkým im vykrútiť krky!"

„To ti verím," prikývol Sirius, ale jeho pohľad ostal prázdny.

„Dôležité je, že si v poriadku, Lily," objala ju Kaitleyn. „Že sa ti nič nestalo. Naozaj to bolo dobré, že James šiel s tebou. Ach, moja, poď, pôjdeme si ľahnúť."

„Neviem, či zaspím," šepla Lily. „Je to všetko také hrozné. Naozaj som do poslednej chvíle neverila, že sú toho schopní. A že Severus je toho schopný. Boli sme priatelia. Celé roky. Ja to len proste neviem pochopiť."

„Vymyli im mozgy," zhodnotila Alice.

„Je mi fakt mizerne." Lily sa rozbehla hore schodmi a jej priateľky jej boli v pätách. Zhora ešte počuli ako James stále hromží na Slizolinčanov a ako mu Peter pritáka.

V noci z nich sotva niekto zažmúril oko. Situácia bola vážnejšia, akoby si boli mysleli.

***

28. júla 1997

Alastor Moody sa pripravoval na odchod. Kaitleyn stála na chodbe a sledovala ho svojimi očami. Bolo jej nevoľno a mala veľmi zlý pocit z celej akcie, ktorú Tonksová nazvala skrátene "Sedem Potterov".

„Krstný," oslovila ho.

„Nevezmem ťa so sebou," povedal okamžite. „Pôjdeš s deťmi a Siriusom do Brlohu. Molly je rovnako nešťastná ako ty. Sirius na vás dve dohliadne."

„Sirius ma za toto všetko nenávidí. Nemôže ísť chrániť Harryho a to len kvôli mne," povedala smutne a zotrela si slzu, ktorá jej tiekla po líci.

„To nie je pravda. Sirius vie, čo je v tejto chvíli správne. Okrem toho všetci, ktorí idú so mnou sú skvelí čarodejníci. Všetkým dôverujem. Možno okrem Fletchera, ale zase toho budem mať na starosti ja!"

„Čo ak sa niekomu niečo stane?"

„Už som ti to vysvetľoval, Kaitleyn. Voldemort chce Pottera živého. V ohrození budú iba jeho ochrancovia," vravel jej Moody.

„Čiže ty, Remus, Tonksová, Artur, Bill, Kingsley a Hagrid. Fakt skvelé, naozaj. Vôbec si nerobím starosti!" vybuchla.

„Poď sem," chytil ju za ruku. „Pozri sa mi do očí!"

„Nie, ja nechcem, ja nevládzem. Ja už nemôžem stratiť nikoho, čo to nechápeš!" bránila sa a chcela, aby ju pustil, ale Moody držal jej ruku tak silno.

„Existujú veci, pre ktoré sa oplatí zomrieť, Kaitleyn," povedal jej a zodvihol druhou rukou jej bradu, aby sa mu konečne pozrela do očí. „Vedel to. Tvoj otec to vedel. Jeho obeť nebola márna. A vedeli to aj iní ľudia, ktorí zomreli. Vieš kto mi to raz povedal?"

„Čo myslíš?"

„Že existujú veci, pre ktoré sa oplatí zomrieť! Vieš, kto mi to povedal? Pred rokmi?"

„Nemám ani poňatia," pokrútila hlavou.

„James Potter!"

Kaitleyn vyhŕkli slzy ešte viac. Rozplakala sa ako malé dievčatko a Moody ju napokon objal. Plakala v jeho náručí dlhé minúty a on nevedel, ako ju utíšiť. Chápal jej bolesť a jej strach. Lenže boli dôležitejšie veci.

„Pokúsim sa o to, aby som všetkých tvojich milovaných dostal do bezpečia," pohladil ju po líci. „Všetkých do jedného."

„Dobre," slabo prikývla.

„Musíme už ísť. Odprevadím vás do Brlohu, kde na mňa čakajú ostatní a potom vyrazíme," odhrnul jej vlasy z tváre. „Zájdi pre deti a Siriusa."

Prikývla a potom vybehla hore na poschodie. Sirius chystal dcérky na odchod. Oznámila im, že už je čas a oni zišli do po schodoch, kde už na nich čakal Moody. Potom sa spoločne premiesnili do Brlohu, kde na nich čakali všetci ostatní.

Molly plakala. Kaitleyn plakala, keď objímala Tonksovú, Remusa a Hagrida. A potom aj všetkých ostatných. Sophie zamierila k Ginny a obe sa usadili k oknu. Ani jedna nesmela ísť pomôcť. Sirius sa venoval Hope, aby nemusel myslieť na to, že ho z tohto všetkého vynechali.

Kaitleyn ich vyprevadila až k hraniciam ochranných kúziel.

„Uvidíme sa o pár hodín," šepla jej Tonksová veselo a pobozkala ju na líce.

„Zbohom, kvetinka," pobozkal ju Moody na čelo. „Všetko dobre dopadne. Sľúbil som ti predsa, že ich všetkých dostanem do bezpečia."

„Čoskoro sa uvidíme, však?" spýtala sa ho.

Moody ju iba pohladil po vlasoch a potom odišli. Všetci odišli. Neostalo im nič iné iba čakať.

***

„Znova sa vrátilo bez nich," poznamenala Molly druhýkrát a v tvári bola celá biela. Tonksová a Ron sa mali vrátiť ako prví, ale prenášadlo sa vrátilo samo. Stará zhrdzavená plechovka ležala na zemi. A stará platená teniska, prenášadlo, ktoré malo doviesť Artura s Fredom, ležala kúsok ďalej.

Kaitleyn srdce bilo ako o život. Tonksová sa mala vrátiť ako prvá a doteraz tu nebola. S ňou aj Ron, najmladší Mollin syn a napokon aj jej manžel a ďalší syn. Bolo to také zúfalé, ako len táto situácia mohla byť.

Zrazu počuli rachot a všetci vybehli von z Brlohu.

„Harry? Ty si skutočný Harry? Čo sa stalo? Kde sú ostatní?" kričala Molly.

„Ako to myslíte? Ešte sa nikto nevrátil?" dychčal Harry. „Smrťožrúti na nás čakali. Obkľúčili nás, len čo sme vyleteli – vedeli, že odídem tento večer – neviem, čo sa stalo s ostatnými. Štyria nás prenasledovali, no ledva sme sa im vyšmykli, dohonil nás Voldemort."

„Chvalabohu, že sa ti nič nestalo," povedala a objala ho.

„Si v poriadku?" pýtala sa zatiaľ Kaitleyn Hagrida a silno ho objala. „Si zranený?"

„Nič mi nie je. Dal by som si brandy."

„Poď dnu Hagrid," viedol ho Sirius.

Kaitleyn ostala vonku stáť a sledovala oblohu. Ginny zatiaľ vysvetľovala Harrymu, kto sa už mal vrátiť. „Ak sa to Georgeovi a Lupinovi podarilo, mali by sa vrátiť tak o minútu."

V tme zasvietilo jasné svetlo, zväčšovalo sa, bolo čoraz jasnejšie, až sa zjavili George a Remus. Točili sa a potom padali. Remus podopieral Georga, ktorý bol v bezvedomí a celú tvár mal od krvi.

Harry bežal k ním a chytil Georga za nohy. Spolu s Remusom ho odniesli do vnútra, kde ho uložili na gauč. Keď na Georgeovú tvár dopadlo svetlo z lampy, Ginny a Sophie zhíkli. Georgeovi chýbalo ucho. Na jednej strane mal hlavu aj krk zaliate prekvapujúco jasnočervenou krvou.

Len čo sa Molly sklonila nad syna, Remus chytil Harryho a nie jemne ho viedol naspäť do kuchyne, kde bol Hagrid a Sirius.

„Och!" rozhorčene zvolal Hagrid. „Pusti ho! Pusti Harryho."

Remus ho úplne ignoroval. „Aký tvor sedel v kúte, keď Harry Potter prvý raz prišiel do mojej pracovne v Rokforte?" spytoval sa a trochu Harrym zatriasol. „Odpovedz mi!"

„Hlbočník v nádrži, však?"

Remus Harryho pustil a oprel sa o kredenc. Kaitleyn pribehla k Harrymu a utešovala ho.

„Čo to malo znamenať?" zrevali Hagrid a Sirius spoločne.

„Prepáč, Harry, muselo som to skontrolovať," napäto sa ospravedlňoval Remus. „Zradili nás. Voldemort vedel, že ťa sťahujeme dnes večer, a mohli mu to povedať jedine tí, čo boli priamo zapojení do plánu. Mohol si byť podvodník."

Harry sa hneval a čertil. Snažil sa Remusovi povedal, že neverí tomu, že by ho niekto z Rádu zradil. Vraj došli na to, že on je skutočný Harry až ku konci. Keby to niekto z Rádu povedal, vedel by Voldemort od začiatku, že je s Hagridom. Remus ho karhal za to, že sa prezradil kúzlom Expelliarmus, lebo to je jeho typický ťah a smrťožrúti to dávno vedia.

„Nebudem ľudí odstreľovať iba preto, že sú v ceste!" vyhlásil Harry. „To je Voldemortov spôsob!"

Kaitleyn si vymenila pohľad s Remusom, ktorý chcel niečo povedať, ale napokon si to rozmysel.

„Bude George v poriadku?" zmenila tému Kaitleyn. Už aj tak bola situácia hrozná. Nechcela ešte viac hádok.

„Myslím, že áno, hoci mu nie je možné ucho nahradiť, lebo mu ho odťalo zaklínadlo..."

Vonku čosi zašuchotalo. Remus sa vrhol k zadnému vchodu, Harry bežal na dvor a Kaitleyn so Siriusom im boli v pätách.

Na dvore sa zjavili dve postavy. Harry bežal k nim. Bola to Hermiona, ktorá sa vrátila do svojej zvyčajnej podoby a Kingsley. Hermiona sa vrhla Harrymu do náručia.

Kingsley zodvihol prútik a zamieril Remusovi na hruď.

„Posledné slová, ktoré nám povedal Albus Dumbledore!"

„Harry je naša najväčšia nádej. Verte mu," odrecitoval Remus pokojne.

„Kto sa ešte vrátil?" pýtal sa Kingsley.

„Iba Harry, Hagrid, George a ja."

Remus a Kingsley sa začali zhovárať o tom, čo sa im stalo. Kingsley im šokovane povedal o tom, že Voldemort vie lietať. Hermiona sa vyľakane pýtala na Georga, keď jej oznámili, že prišiel o ucho.

„Snapová práca," dodal Remus.

„Snapová?" vyhŕkol Harry.

„Spadla mu pri prenasledovaní kapucňa. Sectumsempra bola vždy Snapová špecialita. Rád by som mu to oplatil v naturáliách, no ledva som držal Georga na metle, po tom zranení strácal veľa krvi."

Všetci sa pozreli na oblohu, ale nikto viac sa nevracal. Zamierili do obývačky, kde Molly zastavila Georgeovo krvácanie, ale stále bola bledá ako stena a George sa stále neprebral.

„Dokážem ti, kto som, až keď uvidím svojho syna, Kingsley a teraz ustúp, ak vieš, čo je pre teba dobré!" ozýval sa rev Artura.

Kaitleyn sa mykla. Ešte nikdy nepočula Artura takto veľmi kričať. Vtrhol do obývačky, plešina sa mu leskla od potu, okuliare mal nakrivo a Fred bežal hneď za ním, bledý, ale nezranený.

„Artur!" vzlykla Molly. „Och, chvalabohu."

„Ako sa má?" Artur si kľakol vedľa Georga. Možno Georga prebral otcov, alebo Fredov príchod, ale otvoril oči.

„Do smrti môžem chodiť po vodu," zašepkal.

„Čo sa mu stalo?" chrapľavo sa spýtal Fred a tváril sa zdesene. „Zasiahlo mu to aj rozum?"

„Už sa mi ucho neodtrhne, Fred, chápeš to?"

„To je žalostné," poznamenal Fred a Molly zavzlykala ešte silnejšie. „Žalostné! Máš k dispozícií celý svet slovných hier súvisiacich s uchom, a ty sa prirovnáš k džbánu?"

„No dobre," uškieral sa George na uslzenú mamu. „Teraz nás aspoň rozoznáš, mami."

Kaitleyn nechala rodinu Weasleyovcov o samote a zamierila na dvor, kde Kingsley chodil hore-dolu a kontroloval oblohu. Hagrid, Hermiona, Remus a Sirius stáli na dvore, upierali pohľady hore a všetci mlčali. O chvíľku sa k ním pripojili aj Harry s Ginny.

Minúty sa vliekli a Kaitleyn sa zdalo, že trvajú roky.

Až napokon Tonksová pristála dlhým šmykom, pri ktorom na všetky strany lietali zem a kamienky.

„Remus!" vykríkla a len čo tackavo zliezla z metly, hodila sa mu do náručia. Remus mal tvár meravú a bielu, zdalo sa, že nie je schopný slova. Ron sa omráčene dotackal k Harrymu a Hermione.

„Ron bol skvelý," nadšene ho chválila Tonksová a pustila Remusa. „Úžasný. Trafil jedného smrtožrúta rovno do hlavy, a keď navyše uvážime, že mieril na pochybujúci sa cieľ z lietajúcej metly..."

„Vážne?" Hermiona hľadela na Rona, pričom ho stále držala okolo krku.

„Vždy ten prekvapený tón," zahundral Ron. Potom sa pobral do domu za ostatnými.

„Tak čo vás zdržalo? Čo sa stalo?" pýtal sa nahnevane Remus svojej manželky.

„Ahoj, Kaily, som okey, vidíš," objala ju zatiaľ Tonksová a pobozkala ju na líce. Potom sa obrátila na manžela. „Bellatrix! Chce mať dostať skoro tak veľmi ako Harryho, Remus. Veľmi ma chcela zabiť. Ale aj ja by som ju rada dostala, som jej to dlžná. No určite sme zranili Rodolphusa... až potom sme sa dostali k Ronovej tete Muriel, ale už sme zmeškali prenášadlo a ona nás obletovala..."

Ostatní jej porozprávali o svojich zážitkoch, ale celý čas nad nimi visela neprítomnosť Billa, Fleur, Moodyho a Mundungusa a bolo čoraz ťažšie ignorovať jej ľadové uhryznutia.

Kingsley sa musel vrátiť do Londýna a tak odišiel. Remus mu sľúbil, že mu dá vedieť, keď sa vrátia ostatní.

O chvíľku konečne pristál testral rovno pred nimi. Bill a Fleur mu skĺzli z chrbta, ošľahaní vetrom, ale v poriadku.

„Bill! Vďakabohu..."

Molly bežala k ním, no Bill ju objal iba apaticky. Hľadiac na otca oznámil: „Divooký je mŕtvy!"

Chlad bol čoraz ostrejší. Nikto neprehovoril, nikto sa ani nepohol.

Až na Kaitleyn. „NIE! NIE! NIE! PREČO?" zúfalo volala okolo seba. „Prečo si niečo také vymýšľaš, prečo?!" vrhla sa k Billovi a chytila ho za tričko a silno ním triasla. „Prečo si to vymýšľaš, prečo?"

Remus, ktorý stál najbližšie k ním ju od neho odtrhol. „Dosť, Kaitleyn! Všetkým nám to je ľúto, áno?! Vážili sme si Moodyho, naozaj veľmi! Upokoj sa!"

„Daj mi pokoj, daj mi pokoj!" odtisla ho od seba. Oči mala plné sĺz a nenávistne hľadela na všetkých okolo seba. „Čo to zase nechápete? Všetci, ktorých som milovala, v jednom kuse zomierajú. A kvôli čomu, kvôli čomu?"

„Kaily," snažila sa ju upokojiť Tonksová, chcela sa k nej priblížiť, ale Kaitleyn vybrala prútik.

„Dnes mi povedal, on mi sľúbil, že vás všetkých dostane do bezpečia. Ale čo on? Prečo ste nikto nedostali do bezpečia jeho?" položila im otázku, na ktorú nikto z nich nemal odpoveď. Prútikom na nich mierila a zúfalo nariekala.

Potom skôr, ako tomu stihli zabrániť, odišla a premiestnila sa za hranicami Brlohu.

Pozn. autorky:

V kapitole sa nachádzajú úryvky z knihy Harry Potter a dary smrti (kapitola Sedem Potterov). Keďže nie sú prebraté od slova do slova, ale sú upravené, aby mi sedeli do mojej kapitoly, neoddeľovala som ich hviezdičkami. Udalosti, ktoré nie sú podrobne rozpísané, sa udiali ako v knihe.