„Mám túžbu napísanú tam hore, ktorá vzlietne,

moja myšlienka, nezávislá od môjho tela.

Ver mi tento krát,

ver mi pretože,

ver mi a uvidíš, že už to neskočí.

(Laura Pausini – Viveme)

13. január 1978

Lily sa nahnevane vrátila do klubovne a sadla si do kresla. „Čo sa stalo?" spýtal sa jej Remus.

„Niekto zaútočil na jedného druháka z Bifľomoru," povedala smutne. „Nevedia kto. Našla som ho v bezvedomí na druhom poschodí a odniesla do Nemocničného krídla. Prišli tam profesorky. Ten chlapec je muklorodený."

Kaitleyn nemohla uveriť tomu, čo jej najlepšia priateľka hovorí. Prišlo jej to celé hrozne divné, ale zároveň smutné. Útok na muklorodeného nemohol ostať len tak nepotrestaný. „Neboj sa, Lily, ten chlapec bude isto v poriadku."

„Áno," šepla Lily. „Madam Pomfreyová povedala, že bude."

„Vedia, kto to urobil, Lily?" spýtal sa jej Remus a odložil karty z Rachotiacej sedmy, ktorú sa hral s Petrom. Kaitleyn si pri nich robila domáce úlohy, zatiaľ čo James a Sirius boli na tréningu a Alice šla poslať list Frankovi do soviarne.

„Vôbec," odvetila Lily.

„Slizolinčania?" napadlo Petrovi.

„Jedine," prikyvovala Kaitleyn. „Kto iní nemá rád deti polovičných a muklov? Jedine oni."

„Mohla to byť aj nejaká nehoda," poznamenal spravodlivo Remus. „Pokiaľ nie sú dôkazy, všetci sú nevinní."

„Aj tak to je strašné," zhodnotila Kaitleyn. Lily prikývla a schúlila sa v kresle. Bola bledá ako stena, až po kým sa nevrátili z tréningu James so Siriusom. Vylíčili im, čo sa stalo a obaja sa tvárili dosť znepokojene.

„Určite sú za tým Slizolinčania. Možno Snape," napadlo hneď Jamesa.

„Prosím ťa, James," pokarhal ho Remus. „Za to, že Snapa nemáš rád, nemôžeš ho len tak jednoducho obviniť z útoku na muklorodeného študenta."

„Ja si tiež myslím, že v tom majú prsty Slizolinčania," poznamenal Sirius, takmer skočil Remusovi do rečí. „Kto iní vôbec? Chcú nám ukázať, že sú ochotní nasledovať Veď-Viete-Koho. Všetci predsa vedia, že on chodil do Slizolinu."

„Doma im isto vštepujú, že jeho myšlienka je správna," pokračoval James. „Vraveli mi to cez leto aj moji rodičia. Jednoducho je to zložité na pochopenie, ale je to tak."

„Aj náš dom bol vždy plný čiernej mágie. Viem, že naši s myšlienkou Veď-Viete-Koho sympatizujú. Obávam sa, že sa to prenieslo aj na Regulusa," vravel Sirius dosť nahnevane. „Ak zistím, že s tým niečo má, prisahám, že ho prerazím."

„Nebudeš nikoho prerazovať," vytkla mu Kaitleyn. Naozaj nechcela, aby sa Sirius hádal so svojím mladším bratom. Už aj tak veľmi zle vychádzali. Sotva sa pozdravil na chodbe od tej doby, čo sa Sirius odsťahoval. Sirius o tom nezvykol hovoriť, ale ona vedela, že ho to podvedome veľmi trápi.

„Áno, bude stačiť, ak ho zhodíš v sobotu z metly," zasmial sa James.

„Potter!" pokarhala ho Lily. „Prestaň, veď to naozaj nie je smiešne."

„Aj tak ten zápas vyhráme," zmenil tému Peter a chlapci sa začali rozprávať o zápase. Kaitleyn a Lily ostali samé so svojimi myšlienkami. Obe dúfali, že takéto útoky na škole sa nebudú viac opakovať. Neprinieslo by to pre školu nič dobré.

***

17. januára 1978

Chrabromil porazil Slizolin v metlobale o vyše ako 100 bodov. Sirius Regulu sa z metly nezhodil, nebolo to potrebné. Pretože James Potter bol jednoducho najlepší stíhač. Všimol si zlatú strelu o dosť skôr ako Regulus a bol aj rýchlejší ako jeho súper zo Slizolinu.

V Chrabromilskej klubovni sa ako vždy oslavovalo, keď ich tím vyhral. Nálada bola skvelá, predsa len sa Chrabromil priblížil k získaniu metlobalového poháru, ktorý by bol posledným pre Siriusa a Jamesa. Všetci sa tešili, tancovali a zabávali sa. Len Alice sa vytratila poslať Frankovi ďalší list a pritom sa mala zastaviť v kuchyni a zobrať nejaké dyňové koláčiky, ktoré sa minuli.

Alice sa vrátila do klubovne, ale žiadne koláčiky nemala. Namiesto toho mala bledú tvár. Mávla prútikom a hudba zmizla. „Ďalší útok na muklorodených," povedala smutne. „Dve dievčatá z Bystrohlavu, asi tretiačky. Našli ich kúsok od kuchyne. Práve som tam šla a bola tam madam Pomfreyová a profesori. Vyzerá to dosť vážne. Zdá sa, že jedno dievča videlo, kto to bol."

„Kto to bol, Alice?" spýtal sa jej Remus, ktorý zareagoval ako prvý.

„Vraj mali na sebe čisto čierne plášte s kapucňou. A ten, čo napadol ju, bol isto dosť vysoký chlapec. Starší, asi šiestak, alebo siedmak," hovorila. „Ešte povedala, že jej povedali, že si zaslúži zomrieť, že si nezaslúži byť čarodejnicou, lebo je humusáčka."

James chytil Lily okolo pása, akoby sa o ňu v tej sekunde veľmi začal báť. Lily sa oprela o neho a v očiach sa jej leskli slzy.

Nikto v miestnosti poriadne ani nedýchal a Alice sa triasli ruky. „Profesorka McGonagallová nám odkazujete, aby si šli ľahnúť spať a nevychádzali už z klubovne."

„Načapala ťa?" spýtal sa jej Peter.

„Prezradila som sa sama," priznala sa Alice. „Chcela som proste vedieť, čo sa stalo. Bola sama z toho taká rozrušená, že mi ani nestrhla body, že som bola mimo klubovne tak neskoro večer."

„Kto by z toho nebol rozrušený," poznamenala smutne Lily. „Ďalšia na rade môžem byť aj ja."

„To nedovolím," James ju pohladil po vlasoch. „Tebe nikto neublíži, Lily. Sľubujem ti na svoju česť, že ťa budem brániť, aj keby som pri tom sám mal zomrieť."

„Nehovor také veci, James," vystrašene sa otočila k nemu a pozrela sa mu do očí. „Nehovor mi také veci!" Po tvári jej tiekli slzy.

„Lily, ja to myslím vážne, ak ťa bude niekto ohrozoval, tak sa mu postavím," vravel jej James a bruškami prstov jej zotieral slzy. „Si predsa moje všetko. Ty si nezaslúžiš nič zlé a je to úplne jedno, že si z muklorodenej rodiny. Si jedna z najšikovnejších čarodejníc, čo poznám. Ty si zaslúžiš ňou byť. A všetci, čo hovoria niečo iné, sa pekelne mýlia. Vôbec tomu nerozumejú. Nerozumejú životu!"

„A ani láske," doplnila Alice a pousmiala sa.

Sirius stisol ruku Kaitleyn, ktorá sledovala Lily ako pobozkala Jamesa. Jeho slová im všetkým dodali odvahu, hoci ich trápili tie hrozné útoky na deti z muklovských rodín. Ešte dlho do rána ostali hore a rozprávali sa o tom všetkom. Už ani Remus nepochyboval o tom, že za to môže partička starších Slizolinčanov.

Kaitleyn si uvedomila, že Sirius je celý čas nejako mimo. Vážne sa obávala o to, čo sa stane, ak sa dozvie, že jeho mladší brat v tom má prsty. Vedela, ako veľmi by to Sirius sklamalo, že jeho rodina si u Regulusa presadila svoje.

***

„Sirius?" Ostali hore už iba oni dvaja. Pomaly svitalo. Ešte, že ďalší deň bola nedeľa. Sirius sa pozrel na ňu a pokúsil sa o úsmev, hoci sa mu to veľmi nedarilo. „Možno s tým Regulus nemá nič spoločné."

„To mu radím!" odvetil tvrdo.

„Myslím to vážne, prosím ťa, neurob žiadnu hlúposť. Nepochybujem o tom, že v tom majú prsty Slizolinčania, ale možno medzi nimi Regulus nie je. Je predsa prefekt a...," snažila sa niečo vymyslieť, ale akosi jej nenapadali dôvody, prečo Regulusa nepodozrievať.

„Prefekti nie sú svätí, Kaily," odvetil jej Sirius trpko. „Mala by si ísť spať."

„Aj ty," prikývla. „Nemal by si sa toľko trápiť."

„Dobrú noc, dievčatko," pritiahol ju k sebe do náruče a potom ju pár minút silno objímal. Potreboval to, vedela to. Hladila ho vlasoch a potom aj po líci a pobozkala ho nežne na pery.

„Dobrú noc, ty môj blázonko," šepla. „Bude dobre, uvidíš? Pozri sa, prvýkrát hádam myslím ja optimistickejšie ako ty," trocha sa pousmiala.

„Veru," prikývol Sirius, trocha sa pousmial a pohladil ju po vlasoch. „Ďakujem."

„Nie je za čo. Poďme spať. Zajtra je tiež deň, možno budeme vedieť niečo nové. Možno ich chytia a potrestajú," vravela mu.

„Máš pravdu, Kaily," prikývol. Rozlúčili sa ešte jedným bozkom a každý sa pobral hore schodmi do spálne.

Sirius vošiel dnu. Ostatní už spali. Rýchlo sa prezliekol do pyžama a potom si ľahol do postele. Hľadel však dosť dlhú dobu do stropu. Naozaj mal obavy, že za tým môže byť aj Regulus. Od Slizolinu nečakal nič dobré, ale stále dúfal v to, že jeho brat bude mať aspoň trocha rozumu a pochopí, čo je správne.

Lenže ho tam nechal. V dome rodičov, samého, bez toho, aby mu niekto ukázal aj druhú stranu sveta a nie len tú, kde panovala čierna mágia. Na chvíľku oľutoval, že odišiel. Mohol držať Regulusa ďalej od tohto všetkého.

Spomenul si na to, že keď boli ešte mladší, tak sa spolu vždy hrávali, dobre spolu vychádzali. Všetko sa to zmenilo, keď Sirius nastúpil do Rokfortu a skončil v Chrabromile. Sirius by to ani na okamih nezobral späť. Bolo to to najlepšie, čo sa mu mohlo stať. Ľutoval iba toho, že sa o Regulusa málo zaujímal a teraz už bolo neskoro.

Ak pohltila čierna mágia, tak je teraz už naozaj neskoro na jeho záchranu. Otočil sa na druhý bok a zaprisahal sa, že zistí, ako to s Regulusom naozaj je. Musí prísť na to, či je Regulus zapletený do týchto ohavných činov na muklorodených. A ak áno, bude musieť niečo urobiť. Nemôže ako starší brat opäť zlyhať. Záležalo mu na ňom. Musí sa pokúsiť doviesť ho na správnu cestu, kým sú ešte na Rokforte. Lebo ak Regulusa dostane skutočný svet, tak mu už naozaj nikdy nepomôže.

***

1. júl 1997

Kaitleyn sa rozhodla ostať na Rokforte posledné dni školského roka a robiť spoločnosť svojej mame. Tá o spoločnosť veľmi nestála a ona to dobre chápala. Avšak Minerva aspoň dosť veľa času trávila s Hope a Sophie. Kaitleyn trvala na tom, aby mama šla s nimi, ale ona nechcela. Snažila sa ju presviedčať každým dňom, ale vôbec nebola úspešná.

Sirius a Remus šli do domu v Godrikovej užľabine. Vyzeralo to tak, že ten dom zatiaľ zíval prázdnotou, nuž aj tak nechceli riskovať. Strážca tajomstva bol mŕtvy, nebolo tam už viac bezpečne. Zobrali osobné veci a zaniesli do domu k Alastorovi Moodymu v staršej časti Londýna. Starý auror býval vo veľkom dvojposchodovom dome úplne sám. Preto na hornom poschodí budú mať súkromie. Sirius a Remus zariadili izby a spytoval sa Moodyho, aký bude ďalší postup.

„Zanechal vám Albus aspoň niečo?" spýtal sa ho Sirius. „Nejaké pokyny, ako pokračovať?"

„Nie," pokrútil Moody hlavou. „Iba toľko, že máme mesiac na to, aby sme vymysli ako prepašovať Pottera z domu od jeho strýka a tety. Na konci mesiaca bude mať sedemnásť a kúzlo lásky od Lily pominie. Voldemort ho bude môcť dostať. A to nesmieme dovoliť."

„Máte nejaký plán?"

„Jeden by som mal, ale musíme to poriadne premyslieť. Spojíme sa s ostatnými členmi Rádu. Nesmie zaniknúť ani po jeho smrti," vravel Moody.

„To nedopustíme, Divooký," prikývol Sirius.

„So mnou a Tonksovou môžete určite počítať," prikývol aj Remus. „Som si istý, že aj s ostatnými členmi Rádu. Hoci sme už o viacerých prišli."

„Straty nie sú konečné," dodal Moody a neznelo to vôbec optimisticky, ale nikto z nich sa nepozeral na vojnu optimisticky, keď vedeli, že ich veľký vodca sa nevráti a oni si budú musieť poradiť sami.

„Divooký, ujmete sa velenia, však?" spýtal sa ho Sirius. „Teraz po smrti Albusa."

„Samozrejme, to je to posledné, čo môžem pre neho urobiť," prikývol starý auror a napravil si kúzelné oko. „On pre mňa urobil ďaleko viac. Toto je naša vojna. Ja nemám, čo stratiť. Len svoj život a ten už taký cenný nie je."

„Nehovorte tak," stopol ho ihneď Sirius. „Neviete si predstaviť, čo by to urobilo s Kaitleyn." Pri predstave, že by prišla o ďalšieho dôležitého člena svojej rodiny, mu bolo naozaj smutno. Dúfal, že Moody sa bude vyvarovať takýchto slov, keď sem vezme Kaitleyn a dievčatá. Nerobilo by jej to vôbec dobre.

„Mal by si ísť pre ne," povedal mu Divooký. „A skús ešte dohovoriť Minerve. Na hrade jej môže hroziť nebezpečenstvo. Hoci poznám tú ženu takmer celý svoj život. Neopustí miesto jeho posledného odpočinku a už vôbec nie miesto, kde bývala šťastná. Okrem toho bude brániť školu a študentov do posledného dychu, rovnako ako Dumbledore. Vždy som to hovoril, tí dvaja sa našli."

„Skúsim ju presvedčiť," prisľúbil mu Sirius. „Remus, pôjdeš so mnou?"

„Sľúbil som Tonksovej, že budem večer s ňou. Ale zastavíme sa čoskoro. Keď bude schôdzka Rádu. Predpokladám, že tá bude čoskoro," vravel mu Remus. Sirius prikývol. „Pozdrav odo mňa Kaily a dievčatká. Minervu, samozrejme."

„Isteže."

„Dovidenia, Alastor," rozlúčil sa s ním Remus a potom odišiel.

„Moody, tie slová o smrti, tie nehovorte pred Kaily, prosím," požiadal ho Sirius. „Už stratila otca, nemôže stratiť aj krstného otca!"

„Vždy som bol realista, Sirius," vravel mu Divooký Moody. „Ale máš pravdu. Nebudem Kaitleyn ubližovať svojimi slovami. Choď už pre ne. V tomto dome ešte nikto nebolo toľko ľudí a hlavne tu nikdy nebolo toľko radosti, ktorú mi spôsobia Sophie a Hope."

Sirius mu venoval úsmev a potom sa pobral po svoju rodinu, aby ju vzal do nového domova.

***

3. júla 1997

Bolo po schôdzke Rádu. Divooký Moody sa ujal velenia a Kingsley mu ochotne asistoval. Všetci boli naďalej zdrvený smrťou Albusa Dumbledora. Kingsley sa obával, že Voldemort zaútočí každú chvíľku a jeho terčom sa stane práve Ministerstvo mágie. A to neboli vôbec dobré správy.

Schôdzka bola kratšia, všetci boli zdrvení a preto pre nich bolo ťažšie myslieť. Dohodli si ďalšiu čoskoro, na ktorej preberú, ako dostať Harryho do bezpečia po jeho narodeninách. Kaitleyn vedela, že jej krstný má nejaký plán, ale zatiaľ ho nepredostrel nikomu. Väčšinu schôdze ani nevnímala. Myšlienkami bola niekde úplne inde. Otec jej tak veľmi chýbal. Možno sa po jeho pohrebe tvárila trocha optimistickejšie, ale teraz videla všetko znova tak čierno.

Tonksová a Remus ostali aj po schôdzke. Tonksová sa hrala s Hope, ktorej sa páčilo, že mení znova vlasy. „Cem," vravela a snažila sa aj ona zmeniť svoje vlasy. Napodobňovala Tonksovú a prižmurovala oči.

„Ty moja malá nezbednica, raz ťa to naučím," prisľúbila jej Tonksová a zovrela ju v náručí. Potom ju trocha pošteklila a veselý smiech Hope sa ozýval po celom dome.

Kaitleyn si prisadla k ním na koberec a zobrala si dcérku do náručia. Upravila jej strapaté vlásky a pobozkala ju na líce. Hope si vzala od Tonksovej bábiku, ktorú jej doniesol Remus a hrala sa s ňou. „Ešte si mi nepovedala, čo sa stalo v ten večer, keď ste s Remusom odišli z Rokfortu."

„Aha, no bolo to zaujímavé," uškrnula sa Tonksová. „Dobehol ma niekde pri hraniciach Rokfortu. Vravel, že ho to hrozne mrzí, ale že spolu nemôžeme byť. Tak som mu povedala, že sa má strčiť do zadku červoplaza!"

Kaitleyn sa zasmiala. „To sa dá?"

„Neviem, mohol to skúsiť," zasmiala sa aj Tonksová. „Potom som sa chcela odmiestniť, ale chytil ma za ruku a požiadal ma, aby som šla s ním. Bolo mi to tak veľmi jedno, Kaily. Naozaj mi to už všetko bolo jedno. Prikývla som a on ma chytil za ruku a odmiestnili sme sa k jeho domu. Tam sme sa zhovárali o všetkom možnom a nemožnom."

„Konkrétne?" vyzvedala Kaitleyn.

„Povedala som mu, že som sa do neho zamilovala, lebo je čestný a lojálny chlap. Že ho vnímam ako skutočne úžasného muža, že je krásny a to nielen navonok, ale aj vo vnútri. Povedala som mu, že som šťastná, že som ho mohla aspoň spoznať. Že je odvážny a láskavý muž. A že mi vôbec nevadí, že je vlkolak, lebo to nevnímam ako niečo zlé. Práve naopak, že ho obdivujem, pretože sa s tým dokázal vyrovnať."

„To je krásne a fakt veľká pravda," Kaitleyn po tvári tiekli slzy.

„On mi povedal, že si to iba myslím. S tým sa vraj nedá nikdy vyrovnať. Dobre, povedala som, že dobre, že to je síce pravda, ale že on ostal na tej správnej strane. A potom mi povedal, že som krásna žena a že on mi nikdy nechce ublížiť, ale že je tu teraz vojna a on má proste strach."

„To chápem."

„Veď aj ja to chápem, ale vravela som mu, že si nemyslím, že by mi niekedy ublížil. Iba, že mi ubližuje teraz, lebo si myslí, že ma nie je hoden, ale ja viem, že áno."

„Potom mi povedal, že to je už pár mesiacov, čo si je istý, že je do mňa zaľúbený. Povedal mi dosť veľa pekných vecí a ja som bola fakt šťastná žena v tej chvíli. Nečakala som to. Myslela som si, že sa mi to sníva. Potom ma pobozkal a všetky obavy boli preč. Bolo to skutočné, Kaily," usmiala sa Tonksová.

„Som taká rada, taká šťastná za vás dvoch," usmiala sa na ňu Kaitleyn. „Remus si vždy zaslúžil výnimočnú ženu a ty sa k nemu tak dokonalo hodíš. Verím, že budete veľmi šťastní a že ty ho vždy presvedčíš o tom, že láska je sila."

„Ó, áno," pousmiala sa Tonksová. „Myslím, že Remus doteraz láske nerozumel."

„Ty ho to všetko naučíš," prikývla spokojne Kaitleyn. Naozaj jej robilo radosť, že tí dvaja sú spolu a šťastní. Svojmu najlepšiemu priateľovi želala všetko šťastie sveta a Tonksovú zbožňovala a to, že tí dvaja si k sebe konečne našli cestu, ju neuveriteľne tešilo. Vedela, že budú spolu šťastní. Hoci ich čakajú ťažké časy. „Ty rozumieš láske dokonalo."

„To preto, lebo som mala okolo seba skutočné vzory lásky," vravela Tonksová a žmurkla na malú Hope, ktorá sa dožadovala jej náruče. Vzala ju na kolená a hladkala po hnedých vláskoch. „Mamku a tatka. Siriusa a teba."

Kaitleyn sa na ňu usmiala. „Neviem, či mi veríš, ale som z toho nesmierne šťastná."

„Isteže ti verím, Kaily. Si moja najlepšia priateľka. Nikdy som si so ženami nerozumela. Ale teraz mám teba, mám Sophie a mám Hope. Ste moje tri najlepšie priateľky."

„Sme viac, Tonksová, zlatko, my sme rodina," Kaitleyn siahla po jej ruke a silno jej ju stisla. „Prosím, nikdy ma neopusť."

„Ani ty mňa, Kaily," povedala Tonksová a v jej očiach prvýkrát videla skutočný strach. 

Pozn. autorky:

Vitajte pri prvej kapitole, ktorá sa odohráva počas siedmej knihy v prítomnosti :) inak ak zrátam všetky kapitoly, bonusy a tak, tak toto je už časť 100, ako mi vypisuje Wattpad. To len tak pre zaujímavosť :)

Prezradím Vám, že minulosť začne byť trocha temnejšia ... vojna sa začne prejavovať aj na Rokforte .. hlavne Sirius bude postavený pre veľa vecí, hlavne, čo sa týka Regulusa, ktorý bude v poviedke konečne vystupovať častejšie .. (nastal jeho čas). A prítomnosť, no veď to viete ... sme vo vojne, priatelia. 

Na fotke je Sirius za mlada.

Teším sa na Vaše názory :)