„Trasiem sa,

moje oči sú zatvorené,

obloha je zatiahnutá

a ty si ďaleko.

A ja sa trasiem

a plačem."

(Anahí – Temblando)

18. jún 1997

Kaitleyn sa vrátila do Nemocničného krídla a zistila, že jej mama odviedla Harryho. Weasleyovci sa nechceli odtrhnúť od Billa, ale madam Pomfreyová im povedala, že aj tak bude celú noc spať. Moody ich napokon presvedčil, aby si šli trocha oddýchnuť a potom vyhnal späť do Chrabromilskej veže aj ostatné deti.

Sirius zatiaľ vzal Hope z komnát madam Pomfreyovej. Spala mu na rukách a spoločne zamierili do komnát jej mamy. Uložili Hope do postele a čakali na Minervu, aby im povedala, čo sa bude ďalej diať.

Objavila sa chvíľku pred polnocou a bola ešte bledšia ako zvyčajne.

„Čo sa stalo?"

„Bol tu Minister mágie. Ohľadom otvorenia školy sa rozhodne v lete. Všetci profesori sú však ochotní zostať. A miesto jeho posledného odpočinku bude tu," riekla a sadla si do kresla.

„Čo vám povedal Scrimgeour?"

„V podstate nič dôležité. Chcel vedieť, čo sa stalo. Vynechala som to, že na tej misii bol Harry s ním. Povedala som, že školu napadli smrťožrúti a že Snape zmizol aj s Dracom Malfoyom. Nemôžem uveriť tomu, že Severus ho zradil. Po toľkých rokoch, čo mu dôveroval," zámerne sa vyhýbala menu svojho mŕtveho manžela.

„Ufňukanec je špinavý bastard. Nikdy som nechápal Dumbledora, prečo mu veril. Ja som mu neveril nikdy," mračil sa Sirius.

„Sirius, prosím ťa, nechaj to teraz tak," požiadala ho Kaitleyn, pretože Minerva sa znova rozplakala a jej lámalo srdce ju tak vidieť.

„Čo bude s Fénixovým Rádom?" spýtal sa namiesto toho, aby zmenil trocha tému.

„Alastor sa toho ujme," riekla Minerva. „Mám však ešte jednu správu, dôležitú. Alastor mi to povedal. Celkom by sme zabudli."

„O čo ide, mama?"

„Tvoj otec zomrel," Minerva siahla po ruke svojej dcéry, „a tým sa zrušilo kúzlo, ktoré chránilo váš dom. Nemôžete sa tam vrátiť, Kaily. Hrozí vám tam nebezpečenstvo. Alastor trval na tom, aby ste šli bývať cez leto k nemu. A Harry sa ešte musí vrátiť k Dursleyovcom, kým nebude mať sedemnásť rokov."

„Aha," Kaitleyn si smutne povzdychla.

„Dobre, pôjdeme s Remusom pre dôležité veci a nasťahujeme sa na chvíľku k Moodymu," prikývol Sirius. „Aj keď nemohli by sme ostať tu?"

„Nie, Sirius, nevieme, čo sa teraz bude diať," pokrútila hlavou Minerva.

„Čo tým myslíš, mama? Veď teraz si ty riaditeľka!"

„Kaily, pozri sa v akom svete žijeme? Tvoj otec je mŕtvy. Myslíš si, že sa Voldemort z tejto správy neteší. Čoskoro prevezme moc nad Ministerstvom mágie a potom aj nad školou. Nikto mu v tom nezabráni. Nemôžete byť tu."

„V tom prípade tu nebudeš ani ty!"

„Toto je môj domov, Kaily. Ja nikam nepôjdem," odsekla jej Minerva.

„Ale, mama..."

„Nebudem o tom diskutovať," odsekla znova. „Prajem vám obom dobrú noc," potom sa postavila a zostala stáť.

Niekde v diaľke doznieval Félixov žalospev. Kaitleyn si zotrela slzy, rovnako ako jej mama. Obe vedeli, že je fénix preč, že opustil Rokfort navždy, tak ako Albus Dumbledore opustil školu. Opustil svet ... opustil ich dve.

***

23. júna 1997

V nasledujúcich dňoch trávila Kaileyn všetok svoj čas na Rokforte. Vyučovanie bolo pozastavené a všetky skúšky odložené. Všimla si, že rodičia berú svoje deti domov. Do hradu sa ubytovala delegácia ministerských úradníkov vrátane samotného Ministra mágie.

Krásne počasie, akoby sa im všetkým vysmievalo. Bill sa prebral, ale jazvy sa mu veľmi nehojili. Celkom sa podobal na Divookého Moodyho, hoci, našťastie, mal obe oči i nohy a zdalo sa, že jeho osobnosť sa tiež nezmenila. Pravdepodobne jediné, čo sa zmenilo, boli chute . Teraz mal rád veľmi málo prepečené steaky. Fleur bola v Rokforte každý deň, aby sa o neho postarala a zdalo sa, že si všetci členovia rodiny Weasleyovcov pripustili fakt, že sa Bill s ňou naozaj ožení.

Vyhlásili pátraciu akciu po Severusovi Snapovi, ale zatiaľ nenašli žiadne stopy.

Kaitleyn si stále nechcela pripustiť, že by jej otec bol mŕtvy. Zamierila do riaditeľne. Heslo bolo stále to isté, čo pred pár dňami, keď tam bola s mamou zobrať nejaké veci. Ako vošla, do obrazov sa vrátili všetci starí riaditelia školy. Len obraz jej otca spal.

Sadla si na jeho stoličku, chrbtom ku všetkým riaditeľom a riaditeľkám a hlavu si vložila do dlaní. Rozplakala sa. Nevedela, či si niekedy zvykne na tento fakt. Rozmýšľala, ako rada by vrátila čas a uzmierila sa s otcom skorej. Teraz jej to prišlo všetko, také rýchle. Mala ho rada a urobila chyby. On vždy vravieval, že všetci robia chyby, ale teraz jej to bolo nesmierne ľúto. Otočila sa na obraz svojho otca, ale Albus Dumbledore odpočíval vo svojom zlatom ráme a oči mal zatvorené. Vedela, že je to len obraz, že nie je skutočný, že síce sa s ním môže rozprávať, ale že to nie je to isté, akoby tu bol.

„Slečna," oslovil ju mužský hlas.

Otočila sa a pozrela na starého riaditeľa na pravo. „Áno?"

„Úprimnú sústrasť," zaželal jej.

„Ďakujem, pán riaditeľ," odvetila mu a zotrela si slzy.

„Všetkých nás to veľmi mrzí, madam Blacková," povedal Armando Dippet. „Dumbledore bol úžasný spoločník a riaditeľ. Bol to najmúdrejší muž, akého som poznal. Všetkým nám tu bude veľmi schádzať."

„Ďakujem, pán riaditeľ," zopakovala Kaitleyn.

„Kedy bude pohreb?" spýtala sa riaditeľka napravo a smutne sa usadila vo svojom obraze.

„Zajtra," odvetila Kaitleyn.

„Budeme tam duchom s vami všetkými. Dumbledore pre nás znamenal všetko," poznamenala.

„Ďakujem, pani riaditeľka," prikývla Kaitleyn. Ešte dlhé hodiny tam sedela. Čakala, či sa obraz jej otca preberie, ale nestalo sa tak. Dumbledore spokojne spal vo svojom ráme. Ostatní riaditelia a riaditeľky diskutovali o pohrebe, ale ona ich nevnímala. Mala pocit, že keď sedí na tejto stoličke a dotýka sa vecí svojho otca, že k nemu má bližšie.

***

24. júna 1997

Na druhý deň ráno si Kaitleyn obliekla dlhé čierne šaty. Vlasy si zviazala čiernou mašľou a potom obliekla Hope do čiernych šatočiek. Sirius si obliekol slávnostný habit a zobral dcérku do náručia. V úplnom tichu vyšli z komnát a zišli do vstupnej haly. Kaitleyn zbadala svoju matku v čiernym šatách, profesorku Sproutovú, ktorá mala na hlave veľký čierny klobúk a aj madam Pinceovú zahalenú v čiernom závoji, ktorý jej siahal až po kolená.

Potom zamierili k jazeru. Slnko svietilo a oni potichu kráčali za ostatnými k miestu, kde boli poukladané stovky stoličiek do radov. V strede medzi nimi viedla ulička, vpredu stál mramorový stôl a stoličky boli otočené k nemu.

Na polovici stoličiek už sedela pestrá spoločnosť: ošumelí i elegantní, starí i mladí. Nie všetkých Kaitleyn poznala. Všimla si však hneď členov Fénixovho Rádu: Kingsleyho, svojho krstného Moodyho, Weasleyovcov a aj Billa, ktorého podopierala Fleur a samozrejme Tonksovú (ktorá mala znova farebné vlasy) a za ruku držala Remusa. Za iných okolností by sa Kaitleyn usmiala, ale teraz na to naozaj nemala náladu.

Spoznala aj riaditeľku Madam Maxime, ktorá zabrala dve a pol stoličky. Bol tam aj Elphias Doge, starý priateľ jej otca, madam Rosmerta z Troch metiel, barman Tom z Deravého kotlíka. V druhom rade sedel aj jej strýko Aberforth, ale vyzeral byť duchom niekde inde.

Prišli aj hradní duchovia, v slnečnom svetle boli ledva rozoznateľní, iba keď sa pohli – ako nepatrné chvenie v lesklom vzduchu.

Okolo nich práve prešiel Kornelius Fudge. Tváril sa nešťastne. S ním prišla aj Rita Skeeterová a tiež aj Dolores Umbridgeová a na tvári mala nepresvedčivý žalostný výraz. Sirius vedľa nej cukol.

Do druhého radu sa usadil učiteľský zbor a v prednom rade ostali iba štyri miesta prázdne. Sedel tam už Rufus Scrimgeour a tváril sa vážne a dôstojne. Kaitleyn sa na okamih zamyslela, či mu to je naozaj ľúto. Ale natoľko ho nepoznala, aby to vedela odhadnúť. K jednému z miest v prvom rade sa posadila Minerva McGonagallová. A ďalšie tri obsadili oni – Kaitleyn, Sirius (s Hope v náručí) a Sophie. Dumbledorová najbližšia rodina.

Ozvala sa hudba, veľmi zvláštna hudba, akoby z iného sveta. Najprv ju nevnímala, ale potom si všimla odkiaľ hudba vychádza. Kúsok pod hladinou jazera bol zbor vodných ľudí a spieval čudným jazykom, ktorému nerozumela. Hudba vyjadrovala stratu a zúfalstvo a Kaitleyn sa rozplakala. Jej matka žmolila kockovanú vreckovku vo svojich rukách.

Uličkou kráčal Hagrid a ona si ho všimla až keď opatrne položil telo jej otca, ktoré bolo zabelené vo fialovom zamate so zlatými hviezdami. Hagrid si utrel veľké slzy a smrkal nahlas.

„Vznešenosť ducha... inteligentný prínos... veľkosť srdca," vravel malý strapatý muž. Zrejme šlo o celý príhovor, ale Kaitleyn ho nevnímala, lebo jej to neprišlo úprimné. Okrem toho jeho slová pre ňu nič neznamenali, to predsa vedel každý.

Mala plnú hlavu svojho otca. Spomenula si na jeho príhovory počas školských rokov, kedy študovala. Mala to veľké šťastie, že ho zažila aj ako profesora Obrany proti čiernej mágie a až teraz si uvedomila, že si to nikdy nevážila. Nevážila si ho toľko, koľko mala. Tí ľudia okolo nej, väčšina z nich si jej otca vážili omnoho viac. A z toho jej bolo neskutočne smutno.

Sophie stisla jej ruku a oprela si hlavu o jej rameno. Sirius si jednou rukou zotrel slzy. Hope nevedela, čo sa okolo nej deje, ale bola potichu, iba hľadela na vodných ľudí, ktorí sa vynorili z jazera, aby tiež vzdali hold jej starému otcovi.

Kaitleyn si uvedomila, že jej otec by tej smutnej piesni rozumel. On predsa poznal reč vodných ľudí a ona ani netušila odkiaľ. Nikdy sa ho na to nespýtala. Nespýtala sa na veľa vecí. Vedela toho tak málo o jeho živote. Aj keď vedela tie najväčšie tajomstvá ohľadom jeho rodiny. Niekto jej položil ruku na druhé rameno a ona okamžite spoznala ruku svojho strýka Alberfortha. Voľnou rukou pohladila jeho ruku a potom si ňou znova utrela slzy.

Malý muž v čiernom habte skončil svoj prejav a šiel si sadnúť. Všetky čakali ďalšie prejavy, ale nikto sa nehýbal. Kaitleyn pustila ruku svojej dcéry a prudko vstala zo stoličky.

„Kaily," šepla k nej matka, ale ona zamierila k telu svojho otca na mramorovom stole.

„Ja...," koktala. „Len som sa chcela rozlúčiť. Dlhé roky som nevedela, že Albus Dumbledore je môj otec a keď som to zistila, mala som sedemnásť. Správala som sa hrozne a správala som sa hrozne až donedávna, kým som pochopila, že som bola hlúpa a že som súdila, hoci som nemala."

Kailteyn bolo jedno, kto všetko ju počuje. Potrebovala to povedať. Všetko zo seba dostať, rozlúčiť sa so svojím otcom. „Možno sme nikdy nemali vzťah ako iné dcéry so svojimi otcami, ale ja by som nemenila. Za nič na svete by som to nezmenila. Som hrdá na to, že som dcérou Albusa Dumbledora!"

Na fialový zamat, v ktorom bolo uložené jeho telo dopadlo pár jej sĺz. „A sľubujem ti, otec, že nikdy neprestanem bojovať za to, za čo si bojoval ty, pretože iba tak sa môžeme všetci ubrániť zlu. Ty sám si vedel, aká som, že keby som mohla, tak utečiem, ale z tohto boja sa stal aj môj boj. Bol si to ty, kto mi otvoril oči a kto mi ukázal cestu. Budem bojovať za to, čo chceme – pretože všetci chceme lepší svet. Svet, v ktorom sa nebudeme báť vychovávať svoje deti, svet, v ktorom sa nikto z nás nebude musieť skrývať, hanbiť za to kým je. Ty si vždy vravel, že všetci ľudské tvory majú rovnaké práva a je jedno, či sú to kentauri, obri, vodní ľudia, raraškovia, domáci škriatkovia, alebo vlkolaci. So všetkými máme jednať ako s ľudskými bytosťami. Viem, že si ľuďom dával druhé šance. A mne si ich možno dal aj tri, alebo štyri, možno aj sto, neviem, ale presvedčil si ma o tom, že dokážem veľké veci, ak chcem."

Kaitleyn sa pozrela na svoju matku, ktorá si zotierala slzy. „Viete," pozrela sa na ľudí, ktorí prišli vzdať posledný hold Albusovi Dumbledorovi. „Väčšina z vás poznala Albusa Dumbledora ako veľkého čarodejníka. Ale tu dnes sedia ľudia, pre ktorých bol omnoho viac. Bol jedinou láskou mojej matky. Bol mojím otcom a bol starým otcom mojich dvoch dcér – Sophie a Hope. Bol bratom toho najlepšieho strýka na svete a bol najlepším priateľom hŕstky naozaj skvelých ľudí. Nechcem, aby ľudia na to zabudli," vravela a hlas sa jej triasol. „Otec povedal, že poraziteľní sú aj lídri a aj veľmi silní čarodejníci. Som si istá, že otec vedel, že je poraziteľný aj Voldemort. A my prídeme na spôsob, ako vyhrať."

Znova si musela zotrieť slzy, pretože cez ne pomaly ani nevidela. „Skúste si spomenúť na všetko pekné, čo ste zažili po boku môjho otca. Viem, že nájdete mnoho spomienok. A z celého srdca sa vám chcem poďakovať, že ste sa s ním prišli rozlúčiť. Zbohom, ocko, zbohom Albus Dumbledore!"

Ako dopovedala posledné slová, niekoľko ľudí zhíklo a ona sama odskočila o pár krokov ďalej. Okolo tela a stola, na ktorom ležalo telo Albusa Dumbledora, vzbĺkli jasné plamene. Šľahali čoraz vyššie a zakrývali telo. Do vzduchu stúpal biely dym a vytváral zvláštne tvary. Fénix vyletel k jasnej oblohe, no vzápätí oheň zmizol. Na jeho mieste stála biela mramorová hrobka, ukrývajúca Dumbledorovo telo aj stôl, na ktorom ležal.

Ozvali sa zdesené výkriky, keď vzduchom preletela spŕška šípov, no dopadli iba neďaleko davu. Vedela, že to je posledná pocta kentaurov. Potom odišli do lesa a rovnako ako vodní ľudia sa vrátili späť do jazera. Kaitleyn podišla späť k hrobke, položila jednu ruku na ňu a druhou vybrala prútik. S prútikom v ruke namierila na hrobku a pomyslela si zaklínadlo. Vyčarovala kyticu bielych ruží.

Potom sa vrátila k mame a silno ju objala. „Ďakujem," šepla jej matka. „Za všetko, čo si povedala."

„Myslela som to vážne, mami," odvetila jej Kaitleyn.

Mnohí im chceli vzdať svoju úprimnú sústrasť, ale Sirius ich zdvorilo požiadal, aby to nerobili. Poďakoval sa za obe dve a tak ľudia postupne opúšťali brány Rokfortu.

„A čo bude teraz?" spýtala sa Kaitleyn, keď sa chytila Siriusovej ruky. Minerva si vzala Hope a spoločne so Sophie zamierili k hradu. Sophie sa šla rozlúčiť so svojimi priateľmi, lebo o Rokfortský expes mal odchádzal o hodinu.

„Teraz?" spýtal sa jej a pozrel sa jej do očí.

„Ahojte," dobehla k ním Tonksová a držala za ruku Remusa. „Kaily," silno ju objala, „tvoje slová boli krásne. Je mi to tak veľmi ľúto."

„Ďakujem," šepla Kaitleyn a dlho ju objímala. Potom ju pustila a každá chytila svojho partnera za ruku. „Tak teda, konečne?"

„Konečne," trocha sa pousmiala Tonksová a pozrela sa na Remusa.

„To sme šťastní," usmial sa Sirius.

„Chcel som vám navrhnúť, že môžete bývať aj u mňa," povedal im obom Remus.

„Budeme u Moodyho. Bude tam zrejme aj nový hlavný stan a potom sa uvidí," vravel mu Sirius. „Fénixov Rád musí spojiť svoje všetky sily. Nesmieme Dumbledora sklamať. Nikdy."

„Súhlasím," prikývla Tonksová. „Veď sa čoskoro zase uvidíme na schôdzke Rádu a keď nie tam, tak isto na svadbe Fleur a Billa."

Svadba. Kaitleyn si pomyslela, ako krásne to znie. Aj keď sa jej svet zdal taký čierny v tejto chvíli, uvedomila si, že predstava toho, že na svete môže existovať ešte niečo také krásne a predstava dokonalej svadby, v nej zbudila akúsi radosť. Jej myšlienky automaticky putovali aj k dcérkam a na tvári sa jej zjavil úsmev.

„Ja viem, čo bude teraz, Sirius," otočila sa k nemu. „Napriek všetkému budeme šťastní, pretože máme jeden druhého, máme dve nádherné dcérky, máme rodinu a máme úžasných priateľov. Spolu dokážeme aj nemožné. Vždy sme to dokázali. Nie je dôvod sa vzdávať."

„Ty si naozaj dcéra svojho otca," šepol Remus, keď Sirius pobozkal Kaitleyn na pery.

Pozn. autorky:

Tak toto je koniec 6 knihy (Polovičný princ). Vrhneme sa na siedmu knihu, kde ako isto viete zažijeme znova ďalšie dobrodružstva s hlavnými hrdinami – čaká nás svadba, skrývanie sa, úteky a vojna...