„Je to príkaz od Boha,

ktorý splnil moju žiadosť

a poslal ťa do môjho života.

Je to čaro lásky,

zázrak nás dvoch,

stretnutie duší.

Čo je to, čo nás dokáže urobiť nesmrteľnými?

A dá životu zmysel?

Je to čaro lásky."

(Il Divo – Sortilegio de amor)

18. jún 1997

„Kaily, poď," požiadal ju Sirius. „Zober svoju mamu, aby sme mohli telo tvojho otca preniesť do hradu. Prosím ťa," žiadal ju.

Kaitleyn prikývla. Podala Siriusovi mŕtve telo svojej mačky, lebo sa nemohla na ňu pozerať. Nevedela, ako to vysvetlí Hope, že jej mačička tu už nie je. Potom zamierila k svojej mame. Zodvihla ju zo zeme a silno chytila za ruku. „Poď, mami, som s tebou, áno?" šepla jej.

Minerva McGonagallová vstala a spoločne kráčali do hradu. Vo Vstupnej hale narazili na Harryho s Ginny.

„Ale to Temné znamenie... a Malfoy povedal, že prekročil nejaké telo..., kto je ešte mŕtvy?" pýtal sa jej Harry.

„Nikto z nás. Prekročil Billa, ale je v poriadku, žije," odvetila mu Ginny. Hlas sa jej však triasol a Harry nebol jediný, ktorý si myslel, že nie je všetko v poriadku.

„Čo sa mu stalo?" spýtala sa hneď Kaitleyn.

„Napadol ho Greyback. Madam Pomfreyová hovorí... hovorí, že už nebude vyzerať ako predtým..." Ginnin hlas sa trochu triasol. „Vlastne nevieme, aké následky mu zostanú... viete, keď je Greyback vlkolak, i keď v tom čase nemal vlčiu podobu."

Kaitleyn zalapala po dychu a jej mama pustila jej ruku. „Potrebujem byť chvíľku sama," šepla jej a potom vyšla hore schodmi.

Harry sa ďalej pýtal Ginny: „Ale ostatné, na zemi boli aj iné telá..."

„Neville je v nemocničnom krídle, ale madam Pomfreyová si myslí, že sa celkom zostaví a profesor Flitwick odpadol, ale už mu je dobre, je iba trochu roztrasený. Trval na tom, že pôjde za svojimi Bystrohlavčanmi. Jeden smrťožrút je mŕtvy, zasiahlo ho smrtiace zaklínadlo, ktoré vystrelil ten veľký smrťožrút s plavými vlasmi," vravela, ale Kaitleyn ju prestala po chvíľke počúvať.

Vybrala sa do Nemocničného krídla, kde ju vo vnútri už čakala Tonksová s Hope v náručí a silno ju objala. O chvíľku sa k ním pridali aj Sirius s Remusom.

„Si v poriadku, Harry?" spýtal sa Remus Harryho, ktorému madam Pomfreyová ošetrovala rany.

Harry neodpovedal. Spýtal sa na Billa a potom sa pýtam madam Pomfreyovej, či na to nie je nejaký liek. „Greyback sa netransformoval, takže Bill určite nebude... skutočný?" A neisto sa pozrel na Remusa.

„Nie, myslím, že Bill nebude skutočný vlkolak," potvrdil Remus, „ale to neznamená, že sa dajako nenakazil. Sú to prekliate rany. Asi sa nikdy celkom nezahoja a... a Bill možno odteraz bude mať nejaké vlčie črty."

„Dumbledore možno pozná niečo, čo zaberie," utešoval sa Ron. „Kde je? Bill bojoval proti tým maniakom na Dumbledorov príkaz, Dumbledore je mu to dlžný, nemôže ho nechať v takomto stave."

„Môj otec je mŕtvy," šepla Kaitleyn, akoby si to konečne aj priznala. Tonksová, ktorá stála pri nej ju silno stisla za ruku.

„Ron... Dumbledore je mŕtvy," povedala aj Ginny.

„Ako sa to stalo?" spýtala sa Hermiona.

„Áno, ako sa to vlastne stalo?" spýtal sa Sirius a držal za ruku Sophie, ktorá sa rozplakala znova.

„Snape ho zabil," povedal Harry a nikto v Nemocničnom krídle nedýchal. „Bol som tam, videl som to. Pristáli sme na Astronomickej veži, lebo tam bolo znamenie. Dumbledorovi bolo zle, bol slabý, ale zrejme si uvedomil, že je to pasca, keď sme začuli kroky na schodoch. Znehybnil ma, nemohol som robiť nič, lebo som pod neviditeľným plášťom – vtedy prišiel Malfoy a odzbrojil ho a prišli ďalší smrťožrúti – a potom Snape. A Snape to urobil. Avada Kedavra." Harry nemohol pokračovať.

„Prašivý Ufňukanec!" skríkol Sirius. „Zabijem ho! Prisahám, že ho dostanem!"

„Sirius," sykla Tonksová vedľa neho, Kaitleyn prepukla v plač. Sirius sa zamračil na Tonksovú a zobral si od nej Hope. Zrejme, aby sa upokojil, keď bude dievčatko držal v náručí. Potom mu ho však zobrala madam Pomfreyová a sľúbila, že ju uloží do postieľky u seba v komnatách, pretože dievčatko zaspávalo.

„Psst!" skočila im do reči Sophie.

Kdesi v tme spieval fénix tak, ako ho ešte nikto s prítomných spievať nepočul: bol to neslýchane krásny žalospev. To svoj vlastný žiaľ premenil na pieseň, ktorá sa ozývala po areáli a vnikala cez okná do hradu.

Nevedeli, ako dlho tam stáli a počúvali, nevedeli ani, prečo sa zdalo, že tá žalostná pieseň zmierňuje ich bolesť. Mali pocit, že to trvá veľmi dlho, až napokon sa nemocničné dvere otvorili a do izby vošla Minerva McGonagallová. Vyzerala zúfalo smutne a Kaitleyn si až teraz všimla stopy po boji na jej tvári.

„Molly s Arturom sú na ceste," oznámila a kúzlo hudby sa narušilo, všetci akoby sa prebrali z tranzu, znovu sa otočili k Billovi, ktorý ležal na posteli a krútili hlavami. „Harry, čo sa stalo?" oslovila ho. „Podľa Hagrida si bol s ním, keď... keď sa to stalo. Hovorí, že do toho bol zapojený profesor Snape."

„Snape zabil Dumbledora," povedal Harry.

Minerva chvíľku na neho hľadela, potom sa nebezpečne zakolísala a madam Pomfreyová, ktorá sa zrejme spamätala, pribehla k nej a vyčarila jej stoličku.

„Snape," opakovala slabo a klesla na stoličku. „My všetci sme sa čudovali... ale on mu veril... vždy... Snape... Nemôžem tomu uveriť."

„Snape dokonalo ovládal oklumenciu," pripomenul jej Remus, zatiaľ čo Sirius hromžil nadávky na Snapa všade okolo seba. „Vždy sme to vedeli."

„No Dumbledore prisahal, že je na našej strane!" zvolala Tonksová. „Vždy som si myslela, že Dumbledore musí o Snapovi vedieť niečo, čo my nevieme."

„Stále naznačoval, že má špeciálny dôvod na to, aby Snapovi veril," šepkala Minerva a pozrela sa na Kaitleyn a potom si utierala oči vreckovkou s kockovaným okrajom. „Ja... pri Snapovej minulosti... jasné, že sa ľudia čudovali... no Albus mi vyslovene povedal, že Snapova ľútosť je absolútne úprimná... nechcel počuť ani slovko proti nemu."

„Rada by som vedela, čo mu Snape povedal, čím ho presvedčil," ozvala sa Tonksová.

„Ja viem," povedal Harry a všetci sa otočili k nemu. „Snape Voldemorta informoval o proroctve a ten preto prenasledoval mojich rodičov. Potom Snape Dumbledorovi tvrdil, že si neuvedomil, čo robí a že mu bolo naozaj ľúto, čo vykonal, mrzí ho, že zomreli."

„No jasné!" vyštekol Sirius.

„A Dumbledore tomu veril?" neveriacky sa spýtal Remus. „Dumbledore veril tomu, že Snape ľutuje Jamesovú smrť? Snape nenávidel Jamesa..."

„A podľa neho ni moja mama nestála za nič," vravel Harry, „pretože mala muklovský pôvod... volal ju humusáčka."

Kaitleyn si spomenula na Lily a na jej priateľstvo so Snapom. Chcela Harrymu povedať, že sa najprv priatelili, a potom sa ich kamarátstvo skončilo, ale akosi nemala silu to rozoberať. Okrem toho nechcela Harrymu spôsobovať ďalšie rany na duši. Už aj tak bolo dosť, že chudáčik vedel, že to bol Snape, kto si vypočul proroctvo a predal jeho rodinu Voldemortovi.

„Je to moja chyba," povedala odrazu jej mama. Bolo vidieť že je dezorientovaná, žmolila v rukách mokrú vreckovku. „Moja chyba. Dnes večer som poslala Filiusa po Snapa, poslala som poňho, aby nám prišiel na pomoc! Keby som nebola Snapa upozornila, čo sa deje, možno by sa vôbec nebol pridal k smrťožrútom. Myslím, že predtým, než mu to Filius povedal, ani nevedel, že sú tu. Pravdepodobne nevedel, že prídu."

„Nie, mami," Kaitleyn podišla k nej. Kľakla si na studenú zem a chytila matku za obe ruky.

„To nie je vaše chyba, Minerva," súhlasil s Kaitleyn Remus. „Všetci sme chceli pomôcť, boli sme radi, že je Snape na ceste."

„Takže na mieste zrážky sa pridal na stranu smrťožrútov?" spýtal sa Harry.

„Neviem, ako sa to vlastne stalo," pokračovala Minerva. „Všetko je to také zmätené... Albus nám povedal, že na pár hodín odíde zo školy a aby sme pre istotu hliadkovali na chodbách. Remus, Bill a Tonksová sa k nám mali pripojiť... a tak sme strážili. Zdalo sa, že je všade pokoj. Každý tajný vchod bol krtý," vravela.

Harry však vedel, ako sa smrťožrúti dostali do hradu a porozprával im o slávnej skrinke zmiznutia, ktorú opravil Draco Malfoy a ktorá bola v núdzovej miestnosti a mala sestru v obchode v Zašitej uličke.

Kaitleyn opäť chvíľku nepočúvala, rovnako ako Minerva. Držali sa za ruky a obe mali hlavy sklonené. Sirius naďalej hromžil na Snapa a teraz aj na mladého Malfoya a Remus sa ho snažil nejako upokojiť. Potom to vzdal, lebo vedel, že to nemá zmysel a hlavne preto, že on bol nahnevaný rovnako, len nebol tak impulzívny ako Sirius.

Fénixov žalospev sa ešte stále ozýval v tme. Melódia sa rozliehala v povetrí. Kaitleyn uvažovala, kde bude teraz odpočívať jej otec.

Dvere nemocničného krídla sa prudko otvorili, až všetci nadskočili – prichádzali Weasleyovci a za nimi Fleur a na jej krásnej tvári sa zračilo zdesenie. Doviedol ich Moody, ktorý ostal stál pri Minerve a Kaitleyn, aby im vyjadril svoju úprimnú sústrasť.

„Molly... Artur," oslovila ich Minerva, vyskočila a ponáhľala sa ich privítať. „Je mi to tak ľúto..."

„Bill," šepkala Molly a prebehla popri Minerve, keď zbadala Billovú zničenú tvár. „Och, Bill!"

Remus a Tonksová rýchlo vstali a odstúpili, aby mohli Weasleyovci podísť k posteli bližšie. Molly sa sklonila nad syna a pritisla pery na jeho krvavé čelo.

„Povedali ste, že ho napadol Greyback?" roztržito sa spýtal Artur Minervy. „Ale nebol transformovaný? Tak čo to znamená? Čo sa stane Billovi?"

„To ešte nevieme," odvetila mu a bezmocne sa pozrela na Remusa.

„Nejaká kontaminácia tam asi bude, Artur," povedal. „Je to zvláštny prípad, zrejme ojedinelý... nevieme, ako sa bude správať, keď sa preberie."

„A Dumbledore, je to pravda, je naozaj...?" pýtal sa ďalej Artur. Minerva prikývla.

Molly vzlykala a slzy jej padali na Billovú dokaličenú tvár. „Vôbec nezáleží na tom, ako vyzerá. To nie je také dôležité, ale bol to krásny chlapec... vždy bol krásny a mal sa... mal sa ženiť!"

„A čo tým chcete povedať?" odrazu zvolal Fleur nahlas. „Čo tým chcete povedať, že sa mal ženiť?"

Molly zodvihla zaslzenú tvár a tvárila sa prekvapene. „No, len že..."

„Myslíte si, že Bill sa uš so mnou nebude chcieť ošeniť?" spytovala sa Fleur. „Myslíte si, že prhe tie uchrysnutia sa uš nebude milovať?"

„Nie, to som nechcela..."

„Lebo on bude!" Fleur sa vystrela v celej svojej výške a dlhé strieborné vlasy si prehodila dozadu. „Na to jeden vlkolak nestačí, aby ma Bill prhestal milovať!"

„No áno, tým som si istá," upokojovala ju Molly, „ale myslela som, že možno, keď..."

„Mysleli ste si, že ja sa nebudem chcieť zaňho vydať? Alebo ste možno v to dúfali?" spýtala sa Fleur a nozdry sa jej chveli. „Mne je jedno, ako vyzherá! Ja som pekná aj za obidvoch, myslím! A všetky jazvy dokazujú, že môj manžel je statočný! A urhobím to ja!" dodala energeticky, odtisla Molly a vytrhla jej masť na ošetrovanie rán.

Molly sa oprela o Artura a zvedavo sledovala, ako Fleur natiera Billové rany. Nikto nevravel nič. Nikto sa neodvážil pohnúť. Všetci čakali na jej výbuch.

„Naša pratetuška Muriel," povedala Molly po dlhej pauze, „má krásny diadém – vyrobili ho raraškovia – a určite ju presvedčím, aby ti ho požičala na svadbu. Vieš, má Billa veľmi rada a v tvojich vlasoch by vyzeral krásne."

„Ďakujem," poďakovala sa Fleur meravo. „Urhčite to bude krhásne."

A vtom – nikto ani nevedel, ako sa to stalo – sa obe ženy rozplakala a objímali. Kaitleyn sa usmievala, hoci si všimla, že všetci sa tvária trocha zmätene. Hlavne dievčatá si vymieňali prekvapivé pohľady a chlapci vyzerali zase úplne šokovaný.

„Vidíš!" ozval sa napätý hlas. Tonksová sa mračila na Remusa. „Ona si ho chce aj tak vziať, aj keď je uhryznutý. Jej je to jedno!"

„To je iné," povedal Remus, sotva chýbal perami a odrazu znervóznel. „Bill nebude úplný vlkolak. Sú to dva celkom odlišné prípady..."

„Ale aj mne je to jedno, je mi to jedno!" hovorila Tonksová, chytila Remusa vpredu za habit a triasla ním. „Povedala som ti to miliónkrát."

„A ja som to miliónkrát hovoril tebe," povedal Remus a odmietol sa jej pozrieť do očí, „že som pre teba pristarý, príliš chudobný, nebezpečný."

„To sú ale kraviny!" zahlásil Sirius.

„Nehovorila som ti, Remus, že sa v tomto smere správaš absurdne?" ozvala sa Molly ponad Fleurino plece, pričom ju hladkala po chrbte. Kaitleyn prikývla na súhlas. Sledovala zúfalú priateľku a mala sto chutí Remusa preplieskať.

„Nesprávam sa absurdne," pevne tvrdil on, „Tonksová si zasluhuje niekoho mladého a zdravého."

„Ale ona chce teba," usmiala sa Molly. „A koniec koncov, Remus, nie všetci mladí a zdraví muži musia takí aj zostať." Smutne ukázala na svojho syna, ktorý ležal medzi nimi.

„Teraz nie je vhodná chvíľa to rozoberať," povedal Remus, vyhýbal sa niekomu pozrieť do očí a zmätene sa obzeral. „Dumbledore je mŕtvy."

„Dumbledore... Albus by sa tešil ešte väčšmi než ktokoľvek iný, že na svete je o trochu viac lásky," tvrdila Minerva a stisla ruku svojej jedinej dcéry. V tej chvíli sa dvere na Nemocničnom krídle otvorili a dnu vošiel Hagrid. Ten kúsok tváre, čo mu nezakrývali vlasy či brada, mal mokrý a napuchnutý, otriasal sa plačom a v ruke držal velikánsku vreckovku.

„Uro... urobil som to, pani profesorka," zadúšal sa. „Preniesol som ho. Profesorka Sproutová zahnala decká do postelí. Profesor Flitwick leží, ale povedal, že friško bude zase v poriadku, a profesor Slughorn dal vedieť na Ministerstvo."

Tonksová vybehla von z miestnosti a Kaitleyn sa rozbehla za ňou. „Počkaj!"

„Nechaj to tak, Kaily, vráť sa k rodine, áno," žiadala ju.

„Nie, ja nemôžem. Aj ty si moja rodina," šepla Kaitleyn a chytila ju za ruku. „Je mi to tak ľúto. Snažila som sa, ja..."

„To nič, to nie je tvoja vina," uistila ju Tonksová. „Musím už ísť. Mama si isto robí starosti."

„Dobre, máš pravdu."

„Kaily, to s Dumbledorom ma šialene mrzí. Všetci sme ho obdivovali, mali sme ho radi, učili sme sa od neho. Znamenal pre nás veľa, ale nie toľko, čo pre teba. Bol tvojím otcom," vravela Tonksová smutne.

„Nepovedala si to minule – že aj lídri zomierajú?"

„Ale nemyslela som si, že sa toto stane."

„Ja viem, že nie," prikývla Kaitleyn a po tvári jej tiekli slzy.

Obe začuli kroky a keď sa otočili blížil sa k ním Remus. Tonksová sa zamračila a potom sa rozbehla preč.

Kaitleyn sa postavila Remusovi do cesty. „Raz, veľmi dávno, si mi sľúbil, že raz budeš šťastný. Máš šťastie priamo pred očami, do pekla!" zodvihla hlas. „Prečo to nevidíš? Prečo si to nechceš priznať? Tak, do pekla, prečo?"

„Pretože ju milujem!"

Šokovane sa na neho pozrela. Takúto odpoveď nečakala. Dala si ruky v bok a čakala na pokračovanie toho, čo jej chcel povedať.

„Milujem ju a nechcem jej ublížiť. Som vlkolak!"

„Ale jej je to jedno. Ako to bolo vždy jedno mne, Siriusovi, Jamesovi, alebo Lily! Je nám to jedno, Remus, počuješ, jedno!" nesúhlasne na neho hľadela.

„Pôjdem za ňou," oznámil jej. „Porozprávam sa s ňou."

„Dobre."

„A poslúchnem tvoju radu," dodal a potom ju pobozkal na čelo. „Budeš v poriadku?" spýtal sa jej.

„Iste," prikývla a zotrela si slzy.

„To s Dumbledorom mi je veľmi ľúto," povedal jej. „Postaraj sa o Siriusa, aby neurobil nejakú hlúposť. Ozvem sa zajtra, áno?"

„Áno," prikývla. „Ostaneme na noc tu, predsa len moja mama a ja... a Hope už spí. A Harry je zdrvený a ja..."

„Budeš v poriadku," trocha sa usmial Remus.

„Áno, mám Siriusa, ja budem v poriadku," prikývla. „Daj aj ty veci do poriadku, prosím."

„Sľubujem," šepol a potom sa vybral za Tonksovou.

Kaitleyn bilo srdce ako o život. Napriek tomu, že bola šialene nešťastná zo smrti svojho otca, trocha sa pousmiala nad najlepšími priateľmi.

Pozn. autorky:

* Viem, že knihe sa Remus a Tonksová dozvedeli o Dumbledorovej smrti až v Nemocničnom krídle, ale trocha som to pomenila vzhľadom na Kaitleyn.

* V tejto kapitole sa objavujú scény z kapitoly Fénixov žalospev (Harry Potter a polovičný princ) ale keďže nie sú doslova prevzaté, neoddeľovala som ich hviezdičkami. Udalosti, ktoré tam nie sú úplne rozpísané (napr. o tom ako decká bojovali, ako strážili Malfoya a podobne) sa udiali tak, ako v knihe.