„Dnes ti musím povedať, ocko,

že čas nič nezmení,

budeme navždy spolu.

Dnes ti musím povedať, ocko,

že ťa milujem viac ako ktokoľvek iný

a keď som pri tebe,

všetok strach odchádza.

A niekedy prídeš v noci,

keď ja už snívam

a ty si pri mne a pozeráš sa ako spím.

Cítim sa tak šťastná,

že budem vyrastať pri tebe

a raz uvidím svet ako ty

a pochopím všetko viac a lepšie

a postavím sa životu.

Dnes ti musím povedať, ocko,

že ťa milujem viac ako ktokoľvek iný."

(Timbiriche – Hoy tengo que decirte papa)

18. jún 1997

„Čo robíš?" spýtal sa Sirius Kailteyn asi desiaty raz, keď v obývačke začala utierať stôl od prachu, ktorý tam nebol.

„Niečo sa deje," oznámila mu.

„Čo sa deje?"

„Ja, ja neviem," povedala, položila prachovku na stôl a potom si sadla k nemu na sedačku. „Proste mám divný pocit, že sa niečo deje. Šiesty zmysel a doteraz sa moc nemýlil a... proste mám strach."

„Keby sa niečo dialo, vedeli by sme to," snažil sa ju upokojiť Sirius, lebo jeho manželka znova vyzerala ako klbko nervov. „Všetko je v poriadku. Už o pár budú deti doma."

„Keď ja mám naozaj zlý pocit, zlý," vravela a snažila sa zadržiavať slzy.

„Hej," pritiahol ju k sebe do náruče. „Spolu to zvládneme, ako všetko, áno?"

„Ešte že ty si tu pri mne. Sirius, prosím ťa, nech by sa dialo čokoľvek, zober ma vždy všade so sebou," požiadala ho.

„Rád by som ti niečo také sľúbil, ale nie," odvetil jej. „Ak by sa niečo dialo, tak ty ostaneš tu s Hope. To je to, o čo ja prosím teba. Ja si na seba dám pozor. Tvoje schopnosti sa len nedávno ustálili a Hope ťa potrebuje. Kaily, prosím ťa, ak by sa niečo dialo, sľúb mi, že ostaneš tu v bezpečí s Hope!"

Kaitleyn prežmurkla slzu. Chcela vzdorovito pokrútiť hlavou, ale keď videla Siriusov ustráchaný pohľad a pomyslela si na svoju sladkú dcérku, automaticky prikývla. „Dobre, tak teda sľubujem."

„Dobré dievčatko," nahol sa k nej a pobozkal ju na čelo.

„Aj tak sa bojím," schúlila sa mu v náručí. Sirius ju hladil po vlasoch a chrbte, držal ju v náručí, akoby ju nikdy nechcel pustiť a ona sa pomaly upokojovala. Dokonca prestala plakať a pomaličky zaspávala, hoci ešte nebola noc. Bol podvečer, veľmi teplý a oni dvaja si vychutnávali ďalší večer spolu. Pretože človek nikdy nemôže vedieť, kedy to zase skončí? Obaja však dúfali, že pre nich sa to neskončí nikdy. Že ich život toľko vytrápil, že už ich jednoducho trápiť viac nemôže.

Ako vždy sa obaja mýlili.

O pár minút na to sa v dome objavil Patronus mačky. Prehovoril dobre známym hlasom jej matky. „Rokfort obsadili smrťožrúti. Pošlite mi čo najviac posíl. Albus tu nie je!"

Kaitleyn sa zmohla iba na obrovský plač a Sirius rýchlo posielal správy ostatným. Väčšina mu odpovedala, že už je na ceste do Rokfortu.

Len Moody prišiel osobne do momentálne hlavného stanu. Pýtal sa na podrobnosti, ale ani jeden z nich mu nevedel viac povedať.

„Poslal si správu všetkým?"

„Všetkým," prikývol Sirius a vložil si prútik do vrecka na nohaviciach.

„Čo robíš?" vyhŕkla na neho Kaitleyn.

„Idem tam," pobozkal ju rýchlo na čelo. „Sophie, Harry, tvoja mama a ostatní sú v nebezpečenstve. Idem tam."

„Sirius, ale čo ja?"

„Ja tu s tebou ostanem," povedal jej Moody a Sirius sa na neho vďačne pozrel. Nechal svoju ženu stáť na mieste a odišiel z domu, čo najrýchlejšie.

Kaitleyn sa zamračila na krstného otca a zotrela si slzy. „A kde je vôbec otec, že tam nie je?"

„Na dôležitej misii."

„Ty vieš viac ako ja," podotkla. „Čo mám teraz robiť?" spytovala sa ho. „Veď tu umriem od nedočkavosti, čo sa tam deje. Mám strach a bojím sa. Naozaj, krstný, prečo mi toto robíte? Pusti ma bojovať s nimi."

„NIE!" rázne zamietol. „Už sme ťa raz skoro stratili. Mňa nepresvedčíš, Kaitleyn Rose Blacková! Mňa nie!"

Kaitleyn vedela, že tento raz naozaj nemá na výber. Sadla si za stôl v kuchyni a mapovala hodiny nad sporákom. Už neplakala, lebo nemala sily.

***

Okolo Siriusa lietali kliatby na všetky strany. Vo vzduchu cítil niečo zlé. Nad školou sa nieslo Temné znamenie, ale nemal pocit, že by niekto bol mŕtvy. Niekoľko smrťožrútov proti ním bojovalo. Ale zdalo sa mu celkom čudné, že pár tých dôležitých, ako Bellatrix, alebo Greyback tu nie sú. A to nebol Voldemortov štýl.

Odklonil kúzlo jedného smrťožrúta, ktorý na neho útočil. Nepoznal ho. Musel patriť medzi tých novších a potom pomohol aj profesorke McGonagallovej, ktorá bola o dosť viac vyčerpaná z boja ako on. Vďačne sa na neho usmiala.

Siriusovi sa nepáčilo, keď videl Sophie bojovať. Dievčina však zdedila schopnosti po ňom, lebo bola veľmi šikovná, rýchla a prefíkaná. Podobne na tom bola aj Hermiona a Ginny. Na jednej strane bol neskutočne pyšný, ale na druhej sa mu to vôbec, ale vôbec nepáčilo. Deti by nemali bojovať v tejto vojne. Videl kúsok od seba aj Rona a Tonksovú, ktorá bojovala s tučným smrtožrútom, ktorý metal kliatby okolo seba, že sa dokonca odrážali od stien, kameň pukal a sklá rinčali.

A potom svet akoby na chvíľku zastal. Sirius tomu nerozumel, ale zrazu mal strašne zlý pocit. Akoby sa niečo naozaj vážne stalo. Niečo, pred čím ho Kaitleyn varovala. Rýchlo našiel Sophie, bola v poriadku, hľadal počas súboja aj Minervu a tá sa tiež zdala v poriadku. Smrťožrúti sa množili okolo nich a na tvári mali akési víťazne úškrny.

Niekde v diaľke zbadal bežať Snapa s Malfyovie chlapcom. A kúsok po nich sa vynoril Harry. Bol spotený, mokrý a poriadne špinavý.

„Harry, si v poriadku?"

„Teraz nie, Sirius," odbil ho chlapec. „Musím dohnať Snapa."

„Harry!"

Ale Harry bol rýchlejší, utiekol mu a Sophie bojovala s Greybackom a to Sirius nezniesol. Rozhodol sa pomôcť svojej dcére a nie utekať za Harrym. Vrhol sa na Greybacka a potom jeho úlohu prebral Bill Weasley.

Sirius sa pozrel na Sophie. Po líci jej tiekla krv. „Ocko."

„Si v poriadku?"

„Áno," prikývla. „Ocko, však je mama v poriadku?"

„Mama?" spýtal sa jej Sirus. „Mama a Hope sú v bezpečí, som si istý, že sú v bezpečí."

***

Smrťožrúti ušli, niektorých sa podarilo zajať. Študenti sa začali objavovať na chodbách a Temné znamenie nad hradom sa týčilo medzi hviezdami. Sirius držal Sophie za ruku a viedol ju von cez dubové dvere. Smerovali k jednému miestu, o ktorom si šepkali všetci na okolí.

Sirius nemohol uveriť tomu, čo hovorili. Nemohol. Nechcel si to uvedomiť. Potreboval sa na vlastné oči presvedčiť. Potreboval jasný dôkaz, že v tráve po Astronomickom vežou sa nachádza telo človeka, ktorý mu toľko pomohol.

Vraveli, že je mŕtvy a jemu bolo do plaču. A zo všetkého najviac netušil, ako má niečo také oznámiť svojej žene.

Sirius došiel až na to miesto. Sophie stále zvierala jeho ruku. Nechcel, aby to videla, ale nemohol tomu ani zabrániť, lebo bola tvrdohlavá ako jej matka.

Najväčší čarodejník všetkých čias – Albus Dumbledore – ležal v tráve, ruky mal rozhodené na strany a vyzeral, ako keby iba spal. Sirius zbadal, ako si cestu k Dumbledorovému telu razí aj Harry, zbitý ako pes. Napravil Dumbledorovi polmesiačikové okuliare na krivom nose a rukávom utrel pramienok krvi, ktorý mu vytiekol z úst.

Sirius plakal. Sophie plakala.

Bolo to nepochopiteľné, také neskutočné, že Albus Dumbledore je mŕtvy a že už s nimi nikdy neprerečie ani jedno slovo.

Minerva McGonagallová fňukala do károvanej vreckovky a Hagrid ju utešoval vo svojom veľkom náručí a tiež veľmi plakal.

Sirius pomyslel na Kaitleyn. Chcel jej nejako poslať správu, ale nemohol. Nezmohol sa na nič. Len stisol ruku svojej dcéry.

***

Kaitleyn pochodovala hore dole. Bolo okolo pol jedenástej a ona pozrela na hodinky. Akoby sa prestali hýbať. Akoby sa na pár minút len tak prestali hýbať. „Krstný?"

„Áno, kvetinka?"

„Už to nevydržím! Idem do Rokfortu! Postráž Hope!"

„Nie," zastavil ju Moody a uprel na ňu obe svoje oči, aj to skutočné aj to umelé. „Kvetinka, prosím ťa."

„Tie hodiny sa zastavili! Zastavili sa!"

„Kaitleyn!"

„Ty to nechápeš. Ja to cítim tu," ukázala na svoje srdce. „Bolí to. Ťaží ma to. Krstný, prosím ťa."

Potom vybehla hore na poschodie skontrolovať Hope. Hope sladko spala a Kaitleyn prekvapilo, že pri nej nie je Lola. To bolo rozhodne nezvyčajné, lebo mačka neopúšťala maličké dievčatko. Vždy, keď uložila Hope spinkať, Lola sa schúlila do klbka pri postieľke a dohliadala na jej sny.

Kaitleyn mala pocit, že vybuchne. Vedela, že sa niečo deje.

„Kvetinka," Moody vošiel do detskej izby. „Mali by sme ísť." Hlas sa mu triasol.

„Ísť? Kam ísť?"

„Do Rokfortu."

„Niečo sa stalo?"

„Zober, Hope a poď," súril ju.

„Ale krstný!"

„Kaitleyn, začni ma počúvať, nemáme čas. Zober Hope a poď!" prikázal jej tvrdo.

Kaitleyn vzala Hope do náručia a utekala dole do kuchyne. Moody jej podal svoju ruku a spoločne sa odmiestnili.

***

„Daj mi Hope." Pri bráne Rokfortu na nich čakal Remus.

„Čo sa stalo?" spýtala sa ho.

Remus bol celý špinavý, určite bol aj celý od krvi, ale v tme to až toľko nevidela. Okrem toho jeho oči boli červené a rozhodne si všimla zaschnuté slzy.

„Prosím ťa, poď," súril ju a vzal si od nej Hope. Prešli do Rokfortu a kráčali ku hradu. Moody šiel za nimi a ohliadal sa okolo seba. Prútik mal pripravený.

„Remus, prosím ťa," žiadala ho Kaitleyn, srdce jej bilo ako splašené a kroky, ktoré robila sa jej zdali hrozne namáhavé.

„Nie som ten správny človek, čo by ti to mal povedať," riekol jej. „Sirius, alebo tvoja mama, ti to povedia."

Kaitleyn spadol kameň zo srdca, keď počula o Siriusovi a aj o svojej mame.

„Kaily," Sirius dobehol až k nej. Plakal. Videla to na ňom, videla, že je zničený, spotený, špinavý a že plače.

„Čo sa to tu deje?"

„Je mi to ľúto," šepol a silno ju objal. „Tvoj otec je mŕtvy."

„Čože?" Kaitleyn sa odtisla od Siriusa a hľadela na neho ako na niekoho, kto si poriadne vymýšľa. „To nie je možné, môj otec..."

„Tvoj otec je mŕtvy," zopakoval Sirius celkom vážne.

„Môj otec nemôže byť mŕtvy!" hádala sa s ním. „Môj otec je Albus Dumbledore! Neexistuje nikto, kto by ho porazil. Môj otec je najväčší čarodejník, akého poznáme! Môj otec je..."

„Je mi to ľúto."

„Ako?" šepla.

„Jeho telo našli pod Astronomickou vežou," vravel jej.

Nepotrebovala počuť viac, ani menej. Okamžite sa rozbehla tým smerom. Neverila tomu, ale postupne si všimla, že pod Astronomickou vežou je hlúčik ľudí, študentov. Predrala sa pomedzi nich. Zbadala svoju matku, ako narieka nad telom. Zbadala Harryho, ktorý držal niekoho za ruku. Zlomenú Sophie, ktorá plakal v náručí Hermiony.

A potom, keď sa priblížila, videla jeho bledú tvár. „Otec!" skríkla.

Minerva sa otočila za jej hlasom. „Kaily," šepla.

„Otec!" Kailteyn dobehla až k jeho telu a klesla na kolená. „Otec! Zobuď sa, počuješ, otec?! Ocko, ocko zobuď sa. Prosím ťa, sľúbil si mi, že tu budeš. Nemôžeš toto robiť! Otvor oči! Ocko!"

„Kaily, ocko je mŕtvy," dotkla sa Minerva jej ruky.

„Nie! Odmietam, ja..."

„Kaily," Minerva sa k nej nahla a objala ju.

„Mama, nie," odtisla ju od seba. „To proste nejde, nie! Odmietam tomu uveriť. Ocko!" mykla Dumbledorovým telom, ale ani to nepomohlo, aby otvoril svoje oči a láskavo sa na ňu usmial. „Ocko, odpusť mi všetko, čo som urobila, to všetko zlé, čo som urobila. Ocko, prosím ťa, vráť sa mi."

Cítila, ako ju niekto objal, ako ju pobozkal do vlasov a vedela, že je to Sirius. Jeho objatie jej však nespôsobovalo radosť a ani nevymazávalo bolesť, ktorú teraz cítila. Nikdy si nepredstavovala, že by sa niečo takéto mohlo stať. Už odmalička bola presvedčená, že jej otca nemôže nikto poraziť. Myslela si, že je nesmrteľný a že jednoducho tento svet nemôže existovať, ak v ňom nie je Albus Dumbledore.

Kaitleyn zranene zhíkla. „Ocko!" znova mykla jeho telom. A potom si pod ním všimla niečo chlpaté. Niečo tak dôverne známe. Trocha ním pohla a vytiahla z pod jeho ruky ďalšie nehybné telo.

Telo svojej mačky Loly.

„Bolo to kúzlo," šepla jej matka a hľadela jej do očí. „Ako byť pri tebe. Po jeho smrti sa kúzlo vrátilo späť k nemu. Lola sa premiestnila k tomu, kto kúzlo vytvoril. K tvojmu otcovi."

„Nie!" skríkla Kaitleyn. Postavila sa na rovné nohy a na rukách držala svoju vernú mačku. Po tvári jej tiekli slzy. Sirius sa postavil oproti nej a tiež veľmi plakal.

„Dievčatko," oslovil ju.

„Nie, nie, nie!" skríkla. „Nie, môj otec nemôže byť mŕtvy! Sirius, on nie. On nemôže."

Sirius ju silno objal. Ona nepúšťala svoju mačku z náručia. Privrela oči. Spomenula si, ako jej otec pred pár dňami povedal, že sa čoskoro znova uvidia. Od toho dňa ho nevidela. Nestihla sa rozlúčiť. Nestihla mu povedať, že je hrdá na to, že je práve jeho dcéra. Nestihla mu povedať toľko vecí, ktoré by teraz povedať chcela.

Začala si uvedomovať, že nie je jediná, ktorá trpí. Jej matka stále plakala na kolenách pri mŕtvom tele jediného muža, ktorého kedy milovala a s ktorým mala dieťa.

Sophie plakala len kúsok ďalej a Harry, ktorý mal Dumbledora tak veľmi rád, tiež nariekal na zemi.

Kaitleyn si uvedomila, že tu jej otec nebude, keď Sophie skončí Rokfort. Nebude tu, keď pôjde do Rokfortu Hope. Vlastne ho Hope už nikdy nebude poznať. Len z rozprávania. Len z tých legiend.

Z tých, ktoré sa budú vo veľkom množstve písať o Albusovi Dumbledorovi – najväčšom čarodejníkovi všetkých čias.

Pozn. autorky:

* Na HarryPotterWikii som našla, že Albus Dumbledore zomrel 30. júna, ale to si myslím, že je omyl. Pretože tie udalosti sa nestali v posledný deň, pretože 30. júna sa deti vracajú už domov a tento raz tam boli a okrem toho Ginny sa len učila na skúšky VČU. Tak som si dátum vybrala podľa seba.

* Mačka Lola bola darčekom od Dumbledora. Áno, trocha cez ňu kontroval Kaitleyn. Ako povedala Minerva, bolo to kúzlo. Mačka bola kúzlom, ktoré zomrelo spoločne s Dumbledorom.

* Názov kapitoly som použila taký istý, ako je v knihe.