„Mali sme toľko snov,

ktoré sa nikdy nesplnili,

vždy sme plánovali zajtrajšok,

ale teraz som tu bez teba."

(Anahí – Aleph)

19. august 1973

Kaitleyn sedela sama v knižnici a pracovala na domácej úlohe z čarovania. Okolo seba mala otvorených veľa kníh a brkom písala na nový pergamen. Pretočila stránku knihy, na chvíľku sa zamyslela a potom pokračovala v písaní. 

Ani nezaregistrovala kroky v knižnici, až keď ju niekto neoslovil. „Slečna Kaitleyn!"

Obzrela sa a videla drobného profesora Flitwicka ako na ňu hľadí a jeho výraz je smutný. 

„Pán profesor," usmiala sa na neho, „práve pracujem na vašej domácej úlohe."

„To ma veľmi teší, slečna. Ale musím vás teraz zaviesť do riaditeľne. Vaša mama a profesor Dumbledore s vami chcú hovoriť," oznámil jej.

„Stalo sa niečo, však?" 

„Áno," prikývol, „povedia vám to," dodal. 

Kaitleyn nepotrebovala viac slov. Knihy aj svoj zvitok pergamenu tam nechala ležať a rozbehla sa von z knižnice. Ani nepočkala na drobného profesora Flitwicka, hoci ťažko kráčal za ňou a volal jej meno. 

Dobehla až ku kamenej príšere a rýchlo povedala heslo a potom sa ponáhľala hore schodmi. Zadýchaná otvorila dvere na pracovni riaditeľa. „Čo sa stalo?" 

Jej mama práve smrkala do vreckovky a profesor Dumbledore sa tváril vážne. Na stoličkách sedeli viacerí profesori Rokfortu. 

„Kaily," pozrela sa na ňu mama.

„Niekto zomrel, však? Lily?" potláčala Kaitleyn svoj plač. Ako prvá ju napadla Lily, pretože to bola jej najlepšia priateľka. 

„Och, nie, zlatko," podišla k nej Minerva a pohladila ju po vlasoch, „slečna Evansová je určite v poriadku." Dodala zdvorilo, hoci v ich rozhovoroch medzi štyrmi očami nazývala Lily jednoducho krstným menom.

„Tak kto zomrel?" spýtala sa Kaitleyn práve vo chvíli,  kedy profesor Flitwick vošiel udychčaný do miestnosti a posadil sa na prázdnu stoličku. 

„Profesor Archie," oznámil riaditeľ.

„Nie," pokrútila Kaitleyn hlavou. „Nie!"

„Kaily, je mi to ľúto, viem ako si ho mala rada. Ako ste ho všetci mali radi. Aj ja sama som ho mala veľmi rada. Bol veľmi nadaný študent a skvelý profesor," snažila sa ju upokojiť Minerva, ale Kaitleyn stále krútila hlavou a plakala. 

„Ako zomrel?"

„Bol zavraždený," odvetil jej profesor Slughorn celkom necitlivo. 

„Čože?!" zhíkla Kailteyn a pozrela sa na riaditeľa. „Niekto ho zabil?"

„Áno, Kaily," prikývol Dumbledore a smutne hľadel na malé dievča pred sebou. „Je to veľká strata pre tento svet. Profesor Archie bol vynikajúci čarodejník. Chceli sme, aby si to vedela od nás a nie z novín. Vieme, ako si ho mala rada."

„Ale kto urobil niečo také hrozné, kto?" spýtala sa Kaitleyn.

„Veľmi temný čarodej, slečna Kaitleyn," odpovedal jej profesor Flitwick, „ten, ktorého sa náš svet tak veľmi obáva. Je tam vonku."

Kaitleyn iba prikývla a potom sa rozbehla preč z pracovne riaditeľa, hoci za sebou počula mamin krik, aby sa vrátila. Nemohla. Utekala, čo jej nohy stačili. Plakala, bola veľmi smutná, nahnevaná. Mala Archieho Bluma tak veľmi rada. Bol to skvelý profesor a bol aj ich priateľ. Mal svojich študentov tak veľmi rád. 

Keď dobehla do komnát, kde cez prázdniny bývala s mamou, vošla do svojej izby a pohľad jej padol na vázičku s kvietkom od profesora. Kvietok zvädol. Ráno sa ponáhľala na raňajky a robiť si úlohy, že si to ani nevšimla. Ale teraz to bolo jasné. Kvietok zvädol, lebo čarodejník, ktorý ho začaroval, zomrel. 

Vybrala odumretý kvietok z vázičky a vložila ho do svojej obľúbenej knižky rozprávok, ktorú jej na piate narodeniny daroval Hagrid. „Nikdy na vás nezabudnem, profesor Archie!"

***

1. september 1973

Po zavŕšení nového školského roka veľkou hostinou, sa študenti vybrali do svojich klubovní. Niektorí boli prekvapení, že dostali novú profesorku Obrany proti čiernej mágií. Profesor Dumbledore ich nechcel vystrašiť a nepovedal študentom o vražde. Povedal im, že bývalý profesor Archie Blume skonal.

Kaitleyn ešte v ten deň ako sa to dozvedela poslala sovou poštou list Lily a aj Siriusovi, kde im napísala, čo sa naozaj stalo. Teraz sedeli v klubovni v kreslách a všetci uprene hľadeli do ohňa, až napokon Lily prehovorila.

„Je to príšerne, čo sa stalo!"

„Ani nehovor, Evansová, keď mi to Sirius napísal, neveril som vlastným očiam. Ale myslím si, že to bude všetko horšie a horšie. Stále je viac a viac úmrtí," vravel James.

„Naozaj?" spýtala sa Kaitleyn, ktorá nemala veľmi veľký prehľad o svete tam vonku.

„Áno, Kaily," prikývol Sirius, „Ministerstvo sa to snaží všetko ututlať, ale úmrtia pribúdajú a to nielen čarodejníci, ale aj nevysvetliteľne úmrtia muklov. Zabíjajú výnimočných čarodejníkov, ale aj čarodejníkov muklovského pôvodu."

Lily sklopila svoj pohľad a zatriasla sa. „To je príšerne."

„Svet je zlý," pokračoval Sirius, „vždy sa nájde nejaký idiot, čo si myslí o sebe neviem čo a chce byť temným čarodejníkom. A to je teraz Ten-čoho-netreba-menovať."

„Prečo ale zabil Archieho?" uvažoval smutne Remus. Všetci vedeli ako profesora obdivuje. 

„To keby sme len vedeli," poznamenal James. 

„Neviem ako vy, ale ja idem spať," vstala z kresla Lily, „nový rok sa začal dosť smutne. A zajtra bude isto nabitý rozvrh a okrem toho tá nová profesorka Obrany proti čiernej mágií vyzerala hrozne. Tvárila sa, akoby nás chcela všetkých uštvať."

„Veru," prikývol James, „prvýkrát v živote súhlasím túto s Evansovou. Vyzerala ako stará ježibaba, ktorá nás chce prekliať."

„Vieme o nej niečo?" spýtal sa Sirius.

„Čo napríklad?" nerozumel jeho otázke Peter.

„Odkiaľ je? Či je z Ministerstva, alebo či bola normálna uchádzačka o prácu. Zoberte si, že muselo by ťažké tak rýchlo nájsť profesora," vysvetľoval Sirius.

„Myslím, že sa pozná s mojou mamou," povedala Kaitleyn, „ale myslím, že sa nemajú rady. Videla som minule z diaľky, ako sa rozprávajú a obe sa na seba mračili."

„No uvidíme," uškrnul sa Sirius, „čo zač bude madam Beatrice Trimmelová *!"

***

2. september 1973

Profesorka Trimmelová dala čerstvým tretiakom zabrať už na druhý deň. Bola asi v rovnakom veku ako profesorka McGonagallová, ale inak sa vôbec nepodobali. Hoci bola profesorka McGonagallová prísna, dokázala študentov odmeniť aj úsmevom. Beatrice Trimmelová bola chladná žena. Bola vysoká a veľmi chudá. Dlhé blond vlasy mala spletené do elegantného vrkoča a tvár mala vráskavú. 

Chladne hľadela na študentov, ktorí práve vchádzali do triedy a usádzali sa na svoje miesta. Kaitleyn sa pri pohľade na novú profesorku vrátili jej obavy z tohto predmetu. Mala taký pocit, že profesorka s nimi nebude veľmi dobre vychádzať. 

„Vážení," prehovorila hlbokým hlasom a stále sa mračila, „čítala som si spisy vašich bývalých dvoch profesorov Obrany proti čiernej mágií a s hrôzou som skonštatovala, že takmer nič neviete! Predchádzajúci profesori sa venovali takým nepodstatným veciam ako napríklad čarovné tvory a podobne!"

„Pre nás to bolo podstatné. Náš profesor minulý rok bol veľmi dobrý," prehovoril z ničoho nič James Potter. „Naučil nás veľmi veľa o čarovných tvoroch a ako sa im brániť!"

„Vyzvala som vás k slovu?" profesorka uprela svoje modré oči na Jamesa. Ten pokrútil hlavou a ona pokračovala. „Ako som spomínala, to ja nepokladám za dostatočné, čo sa týka Obrany proti čiernej mágií. Profesor Blume, nech mu je zem ľahká, sa zaoberal vecami, ktoré sú vám momentálne úplne na nič."

„Profesor Blume bol veľmi dobrý profesor a jeho hodiny sme mali radi," ozvala sa tento raz Kaitleyn. Veľmi jej vadilo, že profesorka Trimmelová takto rozpráva o Archiem. 

Rýchlym krokom podišla až ku Kaitleyn a premerala si ju. „Budem hádať. Vy zjavne budete dcéra Minervy, však?"

Kaitleyn prikývla: „Áno, madam."

„Viete, slečna," uprela svoj pohľad na ňu a potom sa pozrela do triedy, „možno ste zvyknutá, že na iných hodinách môžete profesorom skákať do rečí, lebo si vážia vašu matku a nepovedia vám za to ani slovo. Ale ja vašu matku nemám rada a ešte raz mi skočíte do reči, tak budete po škole. Každopádne strhávam Chrabromilu 10 bodov za vaše nevychované správanie!" 

Kaitleyn sklopila zrak a chcelo sa jej plakať. Čakala posmech od triedy, ale nikto sa nezasmial. V triede bolo hrobové ticho, hoci ju práve profesorka urazila. 

„Za čo ste jej strhli tie body, za to že povedala pravdu o profesorovi Blumovi?" počula Kaitleyn veľmi známy hlas. A vedela, že teraz už nastane veľmi veľký problém. 

Zodvihla zrak, otočila hlavu a videla ako profesorka mieri priamo pred Siriusa. 

„Vaše meno?"

„Sirius Black," odvetil jej a stále na ňu hľadel vzdorovito.

„Máte trest, Black. Po hodine vám poviem aký presne. A varujem každého z vás, že pripravíte svoje fakulty ešte o viac bodov, ak mi bude skákať do rečí bez zodvihnutia ruky a budete sa správať drzo!" skríkla profesorka. 

Do konca hodiny nikto nepovedal ani slovo. Písali si dlhé poznámky o odzbrojujúcom zaklínadle Expelliarmus a keď zazvonilo, profesorka im oznámila, že na budúcej hodine si ho vyskúšajú. 

Kaitleyn a Lily vyšli z triedy. „To bolo dosť hrozné," poznamenala Lily. 

„Choď na obed, Lily, ja počkám na Siriusa, chcem sa mu poďakovať, že sa ma zastal," vravela jej Kaitleyn stále veľmi smutne. Lily prikývla a vybrala sa z ostatnými do Veľkej siene. 

Kaitleyn podišla kúsok ďalej na chodbe a o pár minút sa tade náhlil nahnevaný Sirius. Stiahla ho za ruku do prázdnej triedy a obaja boli ticho, lebo práve okolo prešla profesorka Trimmelová. Až keď dozneli jej kroky, pozreli sa jeden na druhého.

„Mal si to nechať tak, nemal si sa ma zastávať, teraz nám urobí zo života peklo obom," vravela mu Kaitleyn. 

„Vieš čo tá ježibaba po mne chce?" spýtal sa jej Sirius a ona pokrútila hlavou. „Mám mesiac po vyučovaní pomáhať Filchovi s upratovaním školy. Ona je snáď do neho buchnutá, alebo čo?" 

„To ma mrzí," súcitne sa na neho pozrela Kaitleyn.

„Odporná babizňa, fakt," nadával Sirius.

„Ale ďakujem ti, že si sa ma zastal a že si sa zastal Archieho," usmiala sa na neho Kaitleyn. 

„To nestojí za reč, Kaily," odvetil jej, „a keď je odmena za to všetko tento tvoj úsmev, tak sa ťa zastanem vždy!"

„Och, aké galantné od teba," zasmiala sa. 

„Poď na obed, ty protekčná dcéra McGonagallovej," žmurkol na ňu Sirius, „pardon, profesorky McGonagallovej," dodal. 

„Veľmi vtipné," uškrnula sa na neho Kaitleyn, „ale ver mi, že sa mamy spýtam na to, prečo sa nemajú rady. Som hrozne zvedavá."

„Ešte, že zajtra s ňou nemáme hodinu. Porazilo by ma," odvetil Sirius. Otvoril jej dvere na triede a obaja sa pobrali spoločne do Veľkej siene na obed. 

***

31. októbra 1993

Ráno na Halloween sa Kaitleyn prebrala veľmi skoro ráno. Sotva svitalo. Podišla k veľkému oknu a pozrela sa von. Veľmi fúkalo. Zima sa blížila. Pri lese si všimla kocúra, ktorý si vykračoval smerom k veľkému čiernemu psovi. Kaitleyn hľadela na ten obraz. Pes a kocúr stáli oproti sebe a niekoľko minút sa ani nepohli. Napokon sa kocúr vybral späť a pes zmizol  v lese. 

Kaitleyn pocítila hroznú bolesť, keď si uvedomila aký je dnes deň. Bol Halloween a bolo to dnes presne 12 rokov, čo sa jej svet rozpadol. Bolo to výročie smrti Lily a Jamesa. Presne pred 12 rokmi ich oboch našla mŕtvych v útrobách ich domu. A v ten istý deň sa skončil aj jej spoločný život so Siriusom. V ten deň sa rozpadol ich svet, ich krásna rozprávka, ktorú si spolu budovali. 

Chcela plakať, ale mala pocit, že už nemá žiadne slzy. Bolo jej nevoľno, smutno, ťažko ako každý rok v tento deň. Už nechcela strácať viac ľudí, ktorých toľko milovala. 

Veľmi jej chýbala jej najlepšia priateľka. Svet bez Lily bol taký šedý, lebo ona mu vždy dodávala farbu. Kaitleyn nikdy nemala takú blízku osobu, akou bola Lily. Padli si do oka hneď, ako sa videli. A nikdy sa nepohádali. Boli ako sestry, tak veľmi sa mali rady. A James bol taký dobrý človek, síce trocha bláznivý, ale srdce mal na tom správnom mieste. Obaja ale boli mŕtvi a ona sa s nimi už nikdy nebude zhovárať. A hoci to bolo už 12 rokov, mala pocit, akoby to bolo len pred chvíľkou, čo videla ich mŕtve telá ležať na zemi. Bez známok života. 

Ale nikdy neporušila sľub, ktorý dala Lily. Jej najlepšia priateľka chcela, aby dohliadla na jej syna, na Harryho. A to Kaitleyn robila, hoci sa nemohla o neho starať. Keď sa dozvedela, že chlapca dostane na starosť sestra Lily, Petunia, tak zúrila. Ale nepomohlo to. Dumbledore jej vysvetlil dôvody, hoci im natoľko nechápala. Požiadal ju, aby Harryho nevyhľadávala, aby mu nedala nič najavo, ale ona to nedodržala. Sľúbila predsa Lily, že ho ochráni a to aj robila.

Kaitleyn si spomenula ako chlapec často plakal v detstve, až od únavy zaspal. Ubytovali ho v malej komore pod schodmi a už len z toho bola nešťastná a mala čo robiť, aby sa ovládala. Nikto nemohol tušiť, že tam je. Nikto ani nemohol tušiť, že pred svojim odchodom z Rokfortu po všetkých tých tragických udalostiach, zobrala z Dumbledorovej pracovne Jamesov neviditeľný plášť, aby mohla sledovať malého chlapca. Aspoň raz za týždeň a uistiť sa, že mu nič nehrozí. 

Musela sa veľmi ovládať, aby Petuniu a Vernona nezačarovala, ale nechcela dať najavo svojim rodičom a celému svetu, ako blízko je. A tak sa občas v noci premiestnila do malej komory a hľadela na malého chlapca, ako spí. Ako ani len netuší, čo sa stalo jeho rodičom, ako netuší, kým vlastne je. Občas ho nežne pohladila po vláskoch, ale opatrne, aby ho nezobudila. A modlila sa, aby mal chlapec 11  rokov a mohol odísť od tejto hroznej rodiny.

A v deň jeho 11 narodenín sa dozvedela, že Harry už všetko vie a bude o neho dobre postarané. Bude medzi svojimi a tak poslala neviditeľný plášť späť Dumbledorovi s odkazom, aby ho odovzdal dedičovi. Ona ho už nebude potrebovať. V hrade mu už nikto ubližovať nebude. Ochránia ho tam aj za ňu. Jeho a aj Sophie. 

Sophie. Aj jej, rovnako ako Harrymu, spadol svet v tento deň. Kvôli zlým okolnostiam sa aj z nej stala sirota, hoci jej rodičia žili. Jej mama bola vždy tak blízko, ale nepriznala kto v skutočnosti je. A jej otec bol zatvorený dlhé roky vo väzení. A Sophie ani netušila, ako veľmi ju obaja milovali a milujú. 

Kaitleyn si bola istá, že Sirius neprestal ich dcérku milovať. Ešte teraz si pamätala ligotavý pohľad v jeho očiach, keď mu oznámila, že to bude dievčatko. A pamätala si jeho dojatý výraz tváre, keď prvýkrát držal Sophie v náručí. Boli to obrazy, spomienky, na ktoré nikdy nezabudne. Teraz tu bola sama bez neho, hoci bol blízko. Spomínala si, ako si plánovali budúcnosť, ako si plánovali všetky dni. Ako mali sny, ktoré sa zatiaľ nesplnili. 

Rozmýšľala, či aj on má dnes pojem o čase. Či vie, aký je deň a či je nešťastný ako ona. Či spomína na svojho najlepšieho priateľa, Jamesa a na Lily. Alebo či mu Azkaban vymazal všetky spomienky na všetkých a na všetko, čo spolu zažili. 

Kaitleyn vyčarovala dve sviečky a položila ich na stolík. Z knižky, ktorá ležala na stole vybrala uschnutý kvietok a položila ho medzi sviečky. Kvietok, ktorý jej raz daroval niekto, koho mala tiež veľmi rada. A kto tiež zomrel pod rukou lorda Voldemorta. Sviečky zapálila. Pre Lily a Jamesa. 

Aby vedeli, že nech sú kdekoľvek, že ona na nich bude spomínať, že tu je, aby chránila ich syna naďalej. Aby vedeli, že ich smrť nebola zbytočná, že nedopustí, aby sa Harrymu niečo stalo. 

A aby vedeli, že naďalej žijú v jej srdci...

Pozn. autorky:

* Beatrice Trimmelová je autorská postava. Ešte sa o nej niečo málo dozviete. Ak vám troška pripomína Umbridgeovú, tak sa nebojte, nebude to smerovať týmto smerom. Ale nie všetci profesori sú dobrí. Raz začas človek natrafí aj na veľmi zlých. Ale ako vám už došlo, niečo málo ju bude spájať s Minervou.

Hore máte fotečku Kaily a Lily za mlada :)

V ďalej kapitole vás nebude čakať školská minulosť, ale minulosť kedy zomreli James a Lily, keďže sa momentálne v prítomnosti nachádzame v dobe Halloweenu, čo je výročie ich smrti. Tým pádom bude ďalšia kapitola hlavne o dni kedy zomreli. Pripravte sa, že to bude smutné. A potom sa napojíme na knihu v kapitole Útek tučnej panej. 

Veľmi pekne Vám opäť ďakujem za vaše hviezdičky a komentáre. Som neskutočne rada, že sa Vám moja poviedka páči.