„Ty vieš, že si princezná z mojich bájnych snov,

toľkými vojnami som si musel prejsť, aby som ťa mal vedľa seba.

Nie som unavený z toho hľadania ťa, nevadí mi riskovať,

ak na konci toho dobrodružstva ťa získam."

(David Bisbal – Mi princessa)

2. január 1978

Kaitleyn i ostatní sa pobrali na hodinu krúžku Obrany proti čiernej mágií. Dnes na neho dohliadal profesor Flitwick, ako už zistili behom dňa. Remus a Alice, ktorí dnešnú hodinu viedli, ich rozdelili na páry, ktoré sa spolu stretnú v dueli. Kaitleyn skončila s Lily, čomu sa úprimne tešila.

„No vidíš, však to dnes ani nie je také strašné," zasmiala sa Lily, keď ju Kaitleyn odzbrojila a následne jej hodila jej prútik.

„Mala si pravdu, to chceš počuť?"

„Jasná vec," zasmiala sa Lily. Obe dievčatá na chvíľku sledovali Siriusa a Jamesa, ktorí bojovali spolu a vyzerali iba ako dve machule, akí boli obaja rýchli. Kúzla okolo seba metali rýchlosťou, akú im obe dievčatá mohli závidieť a počas celého duelu sa obaja celkom usmievali, na niečom sa zasmiali a stále nebolo jasné, kto z nich má navrch.

Nakoniec ostali poslednom bojujúcou dvojicou a keďže už bolo značne po večierke, profesor Flitwick musel ich súboj ukončiť nerozhodne.

„Výborne, chlapci, výborne," tlieskal im. „Raz dokážete veľké veci, ale to som tvrdil od začiatku."

„Ďakujeme, pán profesor," usmial sa na neho James, šarmantne si odložil prútik, uklonil sa Siriusovi a potom si upravil vlasy.

Sirius urobil to isté a potom vyhľadal Kaitleyn a pobozkal ju na pery. „Ako ti to šlo?"

„Fajn," usmiala sa Kailteyn. „Skoro si Jamesa dostal."

„Paroháč je silný súper," usmial sa na ňu Sirius. „Skvelá hodina, tieto súboje ma fakt veľmi bavia."

Kaitleyn prikývla, hoci s ním nesúhlasila. Pre ňu to všetko stále bolo ako jedna veľká nočná mora. Avšak Siriusová spokojnosť ju tešila. Spoločne sa vrátili do klubovne a usadili sa do kresiel, lebo síce už bolo po večierke, ale ešte bolo stále dosť skoro na to ísť spať.

„Myslím, že máme dosť veľké šance dostať sa k aurorom," vravela Alice spokojne a pozrela sa na Remusa, Jamesa a Siriusa. „Okrem toho Frank mi hovoril o výcviku. Je to všetko dosť náročné, ale vraj to stojí za to. Naučil sa toho toľko, toľko!"

„To je skvelé, Alice," prikývol Remus.

„Áno, čoskoro z neho bude školený auror."

„Určite sa na ten výcvik dostanete," vravela Lily a oprela sa o Jamesa. Silno zazívala. „Ste šikovní a múdri. Všetci."

„Skúsime to a urobíme preto všetko," usmial sa na ňu James a pobozkal ju do vlasov. „Hoci to bude náročné a zrejme aj nebezpečné."

„My na to máme," prikývol Sirius.

„Mali by sme ísť spať, aj zajtra je deň," prehovorila Lily a postavila sa z kresla. „Okrem toho dnešný mi dal vážne zabrať."

„Fuj zajtra ráno máme dvojhodinovku elixírov," poznamenal Peter smutne. „Čo si starý Slugy na náš zase vymyslí?"

„Niečo zábavné určite," zasmial sa James. Slughorn veľmi zmysel pre humor nemal. Jeho hodiny boli posledné mesiace absolútna nuda, lebo ich neučil takmer nič nové a dookola opakovali elixíry, ktoré by sa mohli objaviť na MLOKoch. Jediný, kto sa zastával, bola Lily, ktorá však teraz bola taká unavená, že ani nič nepovedala.

„A čo ešte máme zajtra?" spýtala sa ho Kaitleyn.

„Čarovanie, Transfiguráciu. Ja mám aj Veštenie a Starostlivosť o zázračne tvory," odvetil jej Peter a hľadel do rozvrhu.

„Aritmáciu a Starobylé runy," odvetila jej Lily. „Naozaj je na čase ísť spať. Dobrú noc, vospolok."

Kaitleyn sa ešte obrátila na Siriusa. „Máš zajtra tréning?"

„Určite," prikývol Sirius. „James trval na každodenných, ale vieš, ako mu to Lily ihneď zatrhla?"

Zasmiala sa. Lily vedela ako na Jamesa a to veľmi dobre.

***

1. jún 1997

Mesiace ubiehali ako voda. Kaitleyn sa naučila znova naplno ovládať svoje schopnosti. S niektorými kúzlami síce ešte mala drobné problémy, ale aj tak bola rada, že je konečne zase všetko v poriadku. Sirius bol šťastím bez seba. Nielen z toho, že ona je v poriadku, ale radosť im obom robila aj malá Hope, ktorá už veselo chodila a rozprávala na celý dom. Chýbali im iba Sophie s Harrym, ktorí boli stále na Rokforte, ale už ostával iba jeden mesiac a znova budú s nimi.

Dopočuli sa, že Harry začal chodiť s Ginny Weasleyovou a obaja sa z toho tešili, lebo mali Ginny veľmi radi. Okrem toho im Sophie o tom písala v liste a aj ona sama sa z tej správy tešila. Chrabromil vyhral metlobalový pohár, aj keď Harry si odpykával trest u Snapa. Sirius šiel vtedy vyskočiť z kože, ale Kaitleyn sa podarilo ho upokojiť.

Fénixov Rád pracoval na plno. Remus sa zastavil iba málokedy, stále sa pohyboval v podsvätí a Tonksová získavala nejaké informácie aj na Ministerstve Mágie. Kingsley mal veľa starostí s tým, aby dohliadol na muklovského premiéra, aby na neho smrťožrúti neuvalili Imperius. V novinách sa často objavovali rôzne správy o ďalších mŕtvych ľuďoch a tiež aj rôznych škodách na majetku. Všetci sa z toho triasli. Kaitleyn dokonca prestala čítať noviny, lebo vždy sa cítila strašne neisto a nešťastne.

V ten večer do ich domu vtrhla Tonksová a vyzerala dosť strapato a unavene.

„Čo sa stalo?" spýtala sa jej Kaitleyn a vydesene na ňu hľadela.

„Dolohov," oznámila jej priateľka. „Pokúšal sa ma dostať. Natrafila som na neho v Zašitej uličke."

„Pre Merlina!" zhíkla Kaitleyn.

„Som v poriadku," odvetila jej Tonksová, upravila si vlasy, očistila habit a usmiala sa. „Len ma mrzí, že som ho nedostala!"

„Sľúbila si, že si budeš dávať pozor!"

„Sľúbila som to svojej matke a nie tebe," zažartovala.

„Neplníš svoje sľuby!"

„Nebuď dramatická, Kaily, som auror," odbila ju Tonksová, vybrala si pohár a naliala si vodu. „Už som zažila aj horšie potýčky, áno? Remus tu nie je?"

„Nie je," odvetila Kaitleyn docela nešťastne. „Ani Sirius."

„Kde je Sirius?"

„S krstným. Na jednej misii. Mali by sa každú chvíľku vrátiť. Vieš, nemôžem trvať na tom, aby sa Sirius nezapájal do Fénixovho Rádu. Vieš aký je! Zase by bol zatrpknutý a odutý. Okrem toho je šikovný čarodejník a keď bude s krstným, mali by byť v poriadku, no nie?" vravela a položila jej otázku. Cítila sa neisto a nešťastne.

„Samozrejme," prikývla Tonksová bez rozmýšľania. „Moody je môj veľký vzor. Neexistuje lepšieho aurora na tomto svete. Mala by si sa upokojiť. Určite sa vrátia každú chvíľu a všetko bude v poriadku."

„Nič nie je v poriadku," zamračila sa Kaitleyn. „Čo si robila v Zašitej uličke?"

„Zlatko," Tonksová sa zasmiala. „Pátrala som po smrťožrútoch. Radšej zmeňme tému, lebo vidím, že si úplne vystresovaná. Čo nové s Hope?"

„Už zaspala," povedala Kaitleyn.

„Nejaké nové slová?"

„Veľa," usmiala sa Kaitleyn. „Som zvedavá, čo na to povedia Sophie s Harrym, keď sa vrátia na prázdniny domov."

„Myslíš, že Dumbledore dovolí, aby sa Harry vrátil sem?"

„To neviem," smutne odvetila Kaitleyn. „Ale možno áno, no nie?"

„Uvidíme."

Kaitleyn sa pozrela na hodinky. Krstný ju presviedčal, že okolo desiatej už budú späť. Ale bolo takmer pol jedenástej. Potili sa jej ruky, nohy sa jej triasli a zúfalo mapovala dvere od domu.

Tonksovej bolo jasné, že teraz odísť nemôže. Bude musieť počkať, kým sa Sirius vráti. Pozrela sa na Kaitleyn a potom naliala do pohára znova vodu. Podala ju najlepšej priateľke.

„Ďakujem."

„Vráti sa ti, áno?"

„Uhm," neisto prikývla.

„Sirius sa vie o seba postarať. Je to skvelý čarodejník," vravela Tonksová, ale Kaitleyn iba neisto na ňu hľadela a zvierala pohár v rukách.

Dvere na dome sa otvorili a dnu vošiel Sirius a spoločnosť mu robil aj Albus Dumbledore. Kaitleyn podala Tonksovej pohár a rozbehla sa za Siriusom a hodila sa mu do náručia. Silno ho objímala a bozkávala po celej tvári. Tonksová sa usmiala. Naozaj bola za nich šťastná, ale trocha im v dobrom závidela, že ich láska je taká silná.

„Dobrý večer, pán profesor," pozdravila Dumbledora.

„Slečna Tonksová, to je ale milé prekvapenie, ako sa vám darí?"

„Nie veľmi dobre," odvetila mu Tonksová a položila pohár do drezu. „Dnes som mala potýčku s Dolohovom, ale ušiel mi. Kingsley bude trocha sklamaný, ale nie viac, ako som sklamaná ja."

„Dolohov patrí medzi najnebezpečnejších smrťožrútov," riekol jej Dumbledore.

„Všetci sú poraziteľní," odvetila mu Tonksová s úsmevom na tvári.

„Aj tí najlepší z nás. Lídri, bojovníci, hrdinovia," prikývol Dumbledore.

„Čo tu robíš tak neskoro, otec?" spýtala sa Kaitleyn.

„Bude schôdzka Rádu. Za desať minút," oznámil jej. „Ide o niečo dôležité!"

Kaitleyn sa preľakla, ale Sirius silno stisol jej ruku, aby sa nemusela báť. Vôbec sa jej to ale nepáčilo. Na dnes schôdzka naplánovaná nebola, to znamenalo, že sa muselo niečo stať. Okrem toho jej otec povedal, že to je dôležité.

Tonksová sa teda usadila k stolu, lebo vedela, že odísť naozaj nemôže. Nesmela chýbať na schôdzke Rádu. Trocha je búšilo srdce, lebo to znamenalo, že možno uvidí aj Remusa.

Ako prvý sa však objavil Moody. Vyzeral nahnevane a tak Sirius pošepol Kaitleyn, že ich misia dnes veľmi nevyšla. Moody si sadol za stôl, letmo sa pozdravil s Tonksovou, ktorá mu začala rozprávať o Dolohovovi.

„Je to bastard, Nymphadora!"

Tonksová už mala na jazyku, ako mu odvrkne, aby ju tak nevolal, keď sa v kuchyni zjavil Remus. Bol bledý ako obyčajne, habit mal špinavý a vo vlasoch mal tiež prach. Vyzeral dosť zničene.

„Dobrý večer," pozdravil ich všetkých.

„Čauko, Remus," odvetila mu veselo iba Tonksová. „Prečo vyzeráš tak strašne?"

„Dlhý príbeh," odvetil jej a potom sa posadil k nej. Tonksová sa húpala na stoličke, takže sa skoro prevrátila, keby ju nebol zachytil. „Ty si nikdy nebudeš dávať pozor?"

„Dnes som si dávala. Dolohov ma nedostal," ozrejmila mu to. „Ale ani ja jeho," dodala trocha nahnevane.

„Dôležité je, že si v poriadku," poznamenal.

„Vďaka," žmurkla na neho.

O pár minút sa objavil aj Kingsley, podal správu a potom sa posadil za stôl. Neskôr dorazili aj Weasleyovci a Bill s Fleur, ktorá sa dosť mračila a nadávala na takú neskorú nočnú hodinu.

Keď bol dom plný dôležitých členov Fénixovho Rádu, Dumbledore, ktorý stále vyzeral pokojne a na tvári sa mu značil úsmev, prehovoril. „Som rád, že ste všetci tu."

„Už na nikoho nečakáme?" spýtal sa Sirius. „Napríklad na Snapa?"

„Severus má na dnešný večer iné povinnosti, Sirius," odvetil mu Dumbledore a preplietol si prsty. „Ide o to, že o pár dní ma čaká dôležitá misia. Chcem, aby ste boli všetci v strehu."

„O akú misiu ide, otec? Pokiaľ viem, mama mi hovorila, že často odchádzaš zo školy! Kedy nám konečne povieš, čo sa tu deje?" vybehla na neho Kaitleyn.

„Kaitleyn," oslovil ju Moody. „Upokoj sa!"

„Nemôžem sa upokojiť!" skríkla Kaitleyn a rozhadzovala rukami okolo seba. „Nepáči sa mi to. Kam chodíš, otec? Čo sa snažíš získať?"

„To ti nemôžem povedať," riekol jej Dumledore celkom pokojne. „Budeš mi musieť dôverovať. Nemôžem ti povedať viac o tej misii. Sú proste veci, ktoré si rád nechávam pre seba. Myslel som si, že si si už na to zvykla."

„Nezvykla a ani mama si nezvykla," vyhodila mu na oči.

„Iba som vás chcel požiadať," pokračoval Dumbledore, ignoroval Kaitleyn a znova sa venoval ostatným členom Rádu, „aby ste boli obozretní na každej misii, pri všetkom, čo bude robiť. Vieme, že Voldemort rozširuje svoje rady o naozaj veľké množstvo ľudí. Väčšina sa k nemu pridáva zo strachu, iní túžia po sláve a moci. Niektorí z nás to už raz zažili. Nedôverujte každému, preverujte si, komu veríte. Hlavne vy, čo pracujete na Ministerstve mágie."

Tonksová sa pozrela na prázdny stôl, Artur sledoval Dumbledorovú tvár a Kingsley sa trocha mračil, ale nie na veľkého vodcu.

„Albus, deje sa niečo vážne?" spýtal sa Moody.

„Drahý priateľ, Alastor, rád by som povedal, že nie, ale my obaja vieme, že niečo vážne sa deje, odkedy Voldemort znova povstal," ozrejmil mu to Dumbledore, akoby to všetkým nebolo dostatočne jasné a pritom diplomaticky odpovedal na jeho otázku a oni sa aj tak nedozvedeli nič, čo by nevedeli. „Každopádne za každých okolností, vždy verte Harrymu, on je naša najväčšia nádej!"

Kaitleyn sledovala svojho otca. Niečo im tajil. Mal niečo v pláne a v tom pláne mohla byť nejaká trhlina. Nikto z nich netušil, kam Dumbledore chodí, kam mizne a ona si bola istá, že nie je jediná, ktorá si robí starosti.

Keď sa schôdzka skončila a väčšina členov Rádu sa pobrala do svojich domovov, Kaitleyn trvala na svojom. „Čo sa deje, otec?"

„Čoskoro sa znova uvidíme," nahol sa k nej a pobozkal ju na líce.

„Kedy?"

„Čoskoro," usmial sa na ňu. „Ostaň pokojná, dobre?"

„Nemôžem."

„Kaitleyn!"

„Viem, že sa niečo deje, otec a viem, že mi klameš!"

„Takú máš o mne mienku?" spýtal sa jej.

„Nie, ale..."

„Žiadne ale, Kaily," pohladil ju po vlasoch. „Uvidíme sa znova čoskoro. Prajem ti dobrú noc."

„Dobrú noc, otec," šepla Kaitleyn a Dumbledore bol posledný, kto opustil ich domov. 

Pozn. autorky:

 Ahojte, ani neviete, aká som rada, že je piatok :D konečne sa vyspím, lebo som toho naozaj mala strašne veľa v robote a aj doma. Takže hurá, hurá a je tu aj nová kapitola. Toto je úplne ticho pred búrkou, v 90. kapitole sa musí stať niečo významné a vy viete, čo :/ niekto bude smútiť a niekto (všetci-vieme-kto) sa bude radovať :D:D:D 

Mimochodom by som sa Vám chcela poďakovať, že ešte stále ste to so mnou a mojimi hrdinami tu vydržali ... cez leto som mala pocit, že kapitoly sa čítajú, hviezdičkujú a komentujú menej a bola som z toho docela dosť smutná. Ale posledné kapitolky zase získavajú svoje štandardné čísla, tak to ma teší. 

Ak by ste mali nápad na nejaký bonus (nie Remadora, na to mám vlastné jednodielovky, kde ma snáď niečo o nich zase napadne), no proste niečo, čo Vás zaujalo zo života Kaily, Sirius, alebo tak a chceli by ste o tom nejaký bonus - napíšte mi do komentára.