„Užívaj, spievaj,

a naplň sa inšpiráciou.

Ži s úsmevom každý jeden okamih.

Bojuj, miluj,

a používaj svoje srdce.

So silou nádeje a lásky.

Ak je v živote niečo zlé,

nie je to navždy.

Búrky odídu a vráti sa slnko."

(Naidelyn Navarrete – Con la esperanza y el amor)

25. december 1977

Vianočný maškarný bál bol v plnom prúde. Kaitleyn a Sirius tancovali skoro na každú pieseň a Lily s Jamesom rovnako. Alice s Frankom sa vytratili niekam von už dávnejšie, ale akosi nebol čas myslieť na to, kam sa asi stratili. Kaitleyn si užívala Siriusovú prítomnosť. Všetko bolo také pokojné a pekné, že si ani len nespomenula na to, že pred pár dňami ich v Rokville napadli stupenci Veď-Viete-Koho. Ostatní na tom boli podobne ako ona. Chceli si užiť tento magický večer, ich posledný ples na Rokforte.

„Dôležité," Alice dobehla do Veľkej siene a stiahla so sebou Kaitleyn i Lily a vyrušila ich počas tancovania.

„Čo sa deje?" spýtala sa ako prvá Lily, trocha sa na Alice mračila, lebo momentálne hrala jej obľúbená pieseň a ona sa chcela túliť k Jamesovi Potterovi.

Alice pred nich natiahla ruku. Leskol sa jej tam prsteň. Rozhodne bol drahý, ale nie gýčový. Bol krásny. Obe dievčatá na ňu vyvalil oči.

„Prišiel, aby bol so mnou a aby ma požiadal o ruku! Budem sa vydávať. Bude zo mňa čoskoro pani Longbottomová!" vykríkla Alice. Hudba hrala tak hlasno, že ju vlastne aj tak nikto okrem jej priateliek nepočul.

„Merlinové gate, to je paráda, Alice," silno ju objala Lily. „Tešíme sa veľmi s tebou."

„Gratulujem ti, Alice, veľmi, veľmi, veľmi," objala ju aj Kaitleyn.

„Budete moje družky," tešila sa stále ich priateľka. „Pred pár hodinami som bola ešte nahnevaná, že som od neho nedostala nič na Vianoce a pozrite sa teraz. Došiel za mnou až sem a ešte k tomu všetkému ma požiadal o ruku. Bolo to také romantické. Kľakol si do snehu a požiadal ma. Skoro som sa roztopila! Chápete to?" nadšene im rozprávala.

„Sme šťastné s tebou," prikývla Kaitleyn. „Naozaj veľmi."

„Samozrejme," prikývla aj Lily. „Takže Alice sa nám bude vydávať. Bude to určite krásna svadba. Juj, ja sa tak teším!"

„Nemôžem tomu uveriť," prezerala si Alice svoj prsteň. „Štipnite ma!"

Kaitleyn i Lily sa rozosmiali. Obe boli naozaj veľmi šťastné za ich priateľku. Alice žiarila šťastím, sledovala svoj prsteň a potom sa obe znova usmiala. Rozhodne si tento vianočný maškarný bál zapamätajú navždy.

***

„Takže Alice a Frank budú mať v lete svadbu?" pýtal sa Sirius a doniesol pre Kaitleyn pitie.

„Áno, požiadal ju o ruku," usmiala sa. „Budem družička. A Lily tiež."

„Výborne," prikývol Sirius a napil sa. „Takže máme veľký dôvod tešiť sa na leto, áno?"

„To znamená, že budeme o niečo menej smutní, že odchádzame z Rokfortu?" položila mu otázku ona.

„Určite," chytil ju za ruku.

„Budú to ťažké chvíle," prikývla Kaitleyn a trocha mu napravila jeho čiernu škrabošku a pritom ho pohladila po líci. „Ale budeme spolu a hlavne už budem bývať s tebou."

„Tak na to sa teším zo všetkého najviac," pobozkal ju na líce. „A kto vie, možno sa aj ty čoskoro staneš pani Blackovou."

„Čoskoro?"

„Uhm, čoskoro," šepol jej pri perách.

„Ty, blázonko," položila svoju dlaň na jeho líce a jemne ho pohladila. „Si najlepší,vieš o tom."

„Nehovor," usmial sa.

„Ale áno si," prikývla odhodlane.

„To ty si tá najlepšia, akú som mohol stretnúť, Kaily. Dôležité je, že si iba moja," pritiahol ju k sebe, aby ju mohol pobozkať.

***

Kaitleyn vytiahla tancovať aj Remusa, lebo sa nemohla pozerať na to, ako celý čas sedí pri stole, tvári sa, že niečo je a pritom iba sleduje dianie okolo seba a jeho tvár bola taká povädnutá, akoby zajtra mal byť spln. A pritom spln bude až o dva týždne.

„Mal si niekoho pozvať," povedala mu, keď ju chytil okolo pása. „Nejakú milú dievčinu. Čo ty vieš, možno by sa ti zapáčila."

„Zabudla si, že som vlkolak?" spýtal sa jej.

„Prečo si myslíš, že by to každej vadilo? Mne to nevadí a ani Lily," pripomenula mu.

„Ty a Lily, vy dve ste úplne iné ako ostatné dievčatá," odvetil jej Remus. „Správate sa úplne inak ako ony. Tiež aj Alice."

„Iba si to myslíš, lebo sme tvoje kamarátky. Možno keby si sa snažil spoznať aj iné dievča," nahovárala mu.

„Kaily, prosím ťa, buď ticho, áno!" požiadal ju.

„Ale..."

„Žiadne ale," smutne sa pousmial. „Som rád, že som dnes tu a je mi jedno, či mám, alebo nemám partnerku. Sú pri mne moji priatelia. Pred pár rokmi som ani nedúfal, že by som nejakých mohol mať. Ja som vážne spokojný s dnešným večerom. Nepotrebujem dievča, aby som bol šťastný. Vedel som, že ma vytiahneš tancovať a videl som, že aj Lily uvažuje nad tým istým. Naozaj si dnešný večer užívam. Teší ma to všetko okolo Alice a Franka. Teší ma, že Sirius chce, aby si s ním bývala. A teší ma, že Lily a James sú tiež takí šťastní. Peter a ja sme proste samotári, tak to nechaj tak a tancujme, dobre?"

„Ach," Kaitleyn sa na neho usmiala. „Prepáč, myslela som si, že sa nezabávaš a že si smutný a to som nechcela."

„Naozaj som v poriadku, sľubujem," prikývol a urobil s ňou otočku.

Kaitleyn sa zasmiala, lebo ju ledva ustála, keďže ju nečakala, ale Remus tancoval priveľmi dobre, aby ju udržal. „Tak dobre, beriem v úvahu tvoje slová, Remus Lupin."

„Môžeme teda pokojne tancovať?"

„Môžeme," prikývla.

Ako vďaku s ňou urobil ďalšiu otočku, na ktorú už bola pripravená. Usmiala sa na neho a on jej úsmev opätoval a rozhodne ho nepredstieral. Všetko, čo jej povedal, musela byť pravda a ona nevidela dôvod na to, aby sa dnes večer trápila. Všetci okolo nej boli svojím spôsobom šťastní. Niekto možno viac, niekto menej, ale aj tak dôležité bolo, že boli všetci spolu.

***

25. december 1996

Prítomnosť Ministra mágie Rufusa Scrimgeoura bola pre všetkých v Brlohu značne divná. Percy Weasley, ktorý ho doprevádzal sa zvítal so svojou mamou. Molly vyzerala byť šťastná, ako už dávno nie, ale Percy sa veľmi neusmieval.

Molly chcela Ministra mágie pohostiť, ale on mal očividne iné plány. „Zaskočili sme iba na päť minút, takže ja sa poprechádzam po dvore, kým sa porozprávate s Percym. Nie, nie, ubezpečujem vás, že vás nechcem rušiť. No keby sa našiel niekto ochotný, kto mi ukáže vašu prekrásnu záhradu... á, tamten mladý muž dojedol, nemohol by ísť so mnou na prechádzku?"

Atmosféra pri stole sa badateľne zmenila. Všetci preniesli pohľad zo Scrimgeoura na Harryho. Scrimgeourovo predstieranie, že nepozná Harryho meno, nikoho nepresvedčilo ani sa im to nezdalo vhodné, že by práve on mal sprevádzať Ministra po záhrade. A Ginny, Fleur a George mali tiež prázdne taniere.

„Sadni si," šepla Kaitleyn k Siriusovi, keď sa staval, aby tomu zabránil. „Prosím."

„Áno, pravdaže," ozval sa Harry. „To je v poriadku," povedal Siriusovi a aj Remusovi, lebo keď prechádzal okolo nich, obaja sa stavali zo stoličky. „V poriadku," dodal, keď aj Artur otváral ústa a chcel niečo povedať.

„Výborne!" Scrimgeour odstúpil, aby Harry mohol vyjsť pred ním. „Iba sa prejdeme po záhrade a hneď s Percym pôjdeme. Len pokračujte," usmial sa na ostatných.

Ako náhle sa za nimi zavreli dvere, Sirius sa nahnevane postavil od stola a pobral sa k Percymu. „Čo od Harryho chce?"

„Netuším," odvetil Percy a pokrútil hlavou.

„Sirius, ten tón," varovala ho Molly.

„Nebuď smiešna, Molly. Percy sem neprišiel, aby ťa videl, prišiel s Ministrom, ktorý chce niečo od Harryho. Mňa neoklame, že nevie, o čo ide!"

„Sirius!" skríkla na neho Kaitleyn. „Molly, prepáč, ja," podišla k ním. Molly mala slzy v očiach a vyzerala, že chce Siriusa prekliať. „Sirius, nevie, čo hovorí. Prepáč."

„On veľmi dobre vie, čo povedal!" sykla Molly a odtisla Kaitleyn od seba, keď ju chcela objať. Po tvári jej tiekli slzy a hľadela na syna. „Percy, som taká rada, že ťa vidím."

„Aj ja rád vidím teba, mama," prikývol jej syn a ona ho objala.

Kaitleyn vrhala pohľady na Siriusa. „Toto si vážne prehnal. Ako si jej to mohol povedať? Je jeho matka, Sirius, pre Merlina," karhala ho po tichu.

„To je v poriadku, Kaitleyn," zastal sa Siriusa Artur. „Myslím si to isté," šepol potichu a poriadne smutne. Hľadel na svojho syna v náručí Molly, ale neusmieval sa. Molly stále plakala.

„My pôjdeme, Artur," zavelila Kaitleyn.

„Ja nikam nejdem, pokiaľ sa Harry nevráti!" zaprotestoval Sirius.

„Dajme si ešte vianočný koňak," pousmial sa Artur. „Molly, Percy, dáte si tiež?"

„Nie, otec," odvetil Percy.

„Percy, poď si sadnúť, poď si dať s nami niečo na jedenie," núkalo ho Molly, ale on pokrútil hlavou a prízvukoval, že naozaj došli iba na pár minúť. Vraj boli pracovne veľmi blízko a jeho napadlo prísť ich pozdraviť. Sirius sa na neho mračil, ale z úcty k Molly už nič nepovedal a sadol si na svoje miesto vedľa Remusa a vypil do prázdna pohárik vaječného koňaku, ktorý mu Artur nalial. Remus sa tváril tiež všelijako. Sophie a Ginny iba hľadeli bez slov na seba. George, Fred a Ron sa mračili na Percyho. Bill sa snažil o akú takú konverzáciu s bratom. Predstavil mu Fleur, ale Percy vyzeral, že ho ani nevníma. Kaitleyn vybrala Hope z kočíka, aby prišla na iné myšlienky a všetci čakali, kým sa Harry vráti.

A netrvalo to dlho. Ako náhle sa Harry vrátil do domu, Percy okamžite vyletel z domu. Harry sa priveľmi mračil.

„Čo sa stalo?" spýtala sa ho Kaitleyn. „Si v poriadku?" starostlivo k nemu pribehla a chytila ho za ruku.

„Ale áno," odvetil jej Harry, hoci ona videla, že v poriadku vôbec nie je. „To je jedno."

„Nám to nie je jedno, Harry," pridal sa k nej aj Sirius. „Sme rodina. Môžeš nám to všetko povedať."

„Nejde o nič dôležité, Sirius," odbil ho Harry. „Chcel si zo mňa urobiť svojho maskota, aby ľudia verili tomu, že Ministerstvo mágie dokáže poraziť Voldemorta. Ale o to ja nemám záujem. A ešte zo mňa chcel vytiahnuť informácie o tom, kde Dumbledore chodí, keď nie je na Rokforte. Samozrejme, že som mu to nepovedal."

„Šikovný chlapec," usmial sa na neho Sirius.

„Pripomenul som mu, že aj Fudge sa staral do Dumbledora a do Rokfortu a on už Ministrom mágie nie je, ale Dumbledore stále riaditeľom na Rokforte je. Povedal, že som Skrz-naskrz Dumbledorov človek. Áno, to som," prikývol Harry.

„Och, zlatko," Kaitleyn ho objala, lebo vyzeral ako kôpka nešťastia. „Je mi ľúto, že na teba stále útočia a chcú, aby si sa do toho všetkého zapojil. Keby bolo po mojom, všetko by bolo inač. Neboj sa, my ťa ochránime." Pobozkala ho do vlasov. Harry jej opätoval objatie a ona cítila, že sa predsa len upokojil.

„Sme pri tebe, Harry a budeme pri tebe do konca našich životov," položil Sirius ruku na jeho rameno. „Pretože sme rodina."

„Ďakujem," šepol Harry obom.

***

2. januára 1997

Posledné prázdninové dni ubehli veľmi rýchlo. Sirius bol nešťastný, lebo Sophie sa vracala na Rokfort. Odprevadili ju do Brlohu, lebo deti mali využiť hop-šup práškovú sieť na návrat do Rokfortu.

Molly plakala, keď sa s nimi lúčila. „Sľúbte mi, že si dáte pozor, do ničoho sa nezapletiete..."

„Ja si vždy dávam pozor, pani Weasleyová," ubezpečoval ju Harry. „Mám rád pokojný život, veď ma poznáte."

Zasmiala sa cez slzy. Harry sa rozlúčil so Siriusom a Kaitleyn a sľúbil im, že si naozaj bude dávať pozor a potom zmizol v zelených plameňoch.

„Tak o pár mesiacov sa uvidíme, ocko, mama," objala Sophie svojich rodičov. „Dávajte pozor na Hope, áno?"

„Budeš nám veľmi chýbať," Kaitleyn jej upravila vlasy a potom ju pobozkala na čelo. „Veľmi."

„Veľmi, veľmi, veľmi," silno ju objal Sirius.

Sophie sa na nich usmiala, rozlúčila sa aj s Molly a potom tiež zmizla v zelených plameňoch. V dome osameli s Molly, pretože všetci ostatní mali nejakú prácu.

„Viem, že na Rokforte je Dumbledore, ale aj tak mám o nich strach," riekla Molly. Stále sa hnevala na Siriusa za to, čo povedal o Percym, ale nebola k nemu nepríjemná. Len sa na neho mračila.

„Aj my máme strach, Molly, úplne ťa chápem," prikývla Kaitleyn.

„Dáte si so mnou obed?"

Sirius chcel povedať jasné nie, ale Kaitleyn si všimla, aká je Molly smutná a utrápená, tak prikývla a usmiala sa. „Veľmi radi."

„Aspoň trocha spoločnosti," potešila sa Molly. „Artur a ostatní sú v práci až do večera."

„Radi chvíľku s tebou pobudneme, Molly, však Sirius?"

„Samozrejme," prikývol a sadol si na sedačku aj s Hope v náručí. Kaitleyn nad ním pokrútila hlavou, ale rozhodla sa to neriešiť. Odišla s Molly do kuchyne, aby jej trocha pomohla.

***

3. februára 1997

Kaitleyn pozvala Remusa a Tonksovú na večeru. Potešila sa, keď jej obaja pozvanie prijali. Zvítala sa s nimi a usadila ich pri stole.

„Čomu vďačíme za túto večeru?" spýtala sa jej Tonksová.

„Musíme prebrať jednu veľmi dôležitú vec," riekla Kaitleyn a položila pred ňu šalát. Sirius sa usadil zatiaľ k stolu a na oboch žmurkol. „O mesiac a pár dní bude mať Hope svoje prvé narodeniny a my jej chceme urobiť veľkú oslavu. Takže nám vy dvaja pomôžete a hlavne na nej nesmiete chýbať."

„Jej, super!" potešila sa Tonksová. Schopnosti sa jej naďalej nevrátili.

„Som rád," usmial sa Remus. „Že aj napriek tomu všetkému, čo sa deje, myslíte na také pekné veci ako sú narodeniny. Už dávno som vás oboch nevidel takých šťastných."

„Snažíme sa žiť, akoby sa tie veci nediali," odvetila mu Kaitleyn. „Aspoň sa teda o to pokúšame. Okrem toho už ovládam aj Patronusa," potešila sa a hrdo im to oznámila. „Len škoda, že nemám na kom skúšať Cruciatus."

Tonksová vyliala malinovku, lebo sa rozosmiala počas toho, ako ju pila. Remus vybral prútik, mávol ním a osušil jej oblečenie a aj obrus, na ktorý malinovka začala kvapkať.

„Ďakujem," sladko sa na neho usmiala a on jej úsmev opätoval.

Kaitleyn sa potmehúdsky uškrnula na Siriusa. „A čo nové máte vy dvaja? Nejaká spoločná misia?"

„Môžeme prestať rozoberať misie, Voldemorta, vojnu a iné veci?" požiadal ju Remus. „Rád by som si užil večeru s priateľmi."

„To kvitujem," žmurkla na neho Kaitleyn a odbehla do kuchyne pre mäso, ktoré už bolo určite hotové.

Keď sa vrátila, Sirius práve rozprával nejaký vtip, čo čítal v jednom muklovskom časopise. Poslednú dobu si ich kupoval. Snažil sa žiť ako normálny človek. Bol spokojný, mohol si užívať svoju slobodu. Samozrejme, že bol obozretnejší ako zvykol bývať a menej riskoval a to hlavne, keď bol na prechádzke s Hope.

Tonksová vybuchla smiechom, keď vtip dopovedal a Kaitleyn položila mäso na stôl. „Ten si mi už rozprával včera."

„Tebe áno, ale im nie," pousmial sa.

„Tak dobrú chuť," usmiala sa Kaitleyn na svojho manžela a priateľov. „Som rada, že sme spolu. A čoskoro nás čaká veľká oslava našej krásnej Hope. Už minule niečo mrmlala, ale mama to nebolo."

„A ako čo to znelo?"

„Niečo ako 'Soooo'," odvetil Sirius.

„Zrejme to malo znamenať Sophie," usmial sa Remus.

„Áno, to áno," zasmiala sa Kaitleyn, „mohlo to byť Sophie. To by bolo chutné, no nie?"

„Určite krásne prvé slovo," prikývla Tonksová. „Hoci krajšie by bolo moje meno."

„Neblázni, vysloviť 'Nymphadora' robí problém aj mne," uškrnul sa na ňu Sirius.

„Haha," zamračila sa na neho. „Myslela som Tonksová."

„Maaaaaa," ozvalo sa z ohrádky, kde Hope sedela a hrala sa so svojimi hračkami.

Kaitleyn vyskočila od stola a Sirius tiež. Obaja utekali k ohrádke. Hope stála na nohách a držala sa ohrádky. „Maaaa," zopakovala, keď zbadala Kaitleyn pred sebou.

„Čože, miláčik?" Kaitleyn si kľakla k ohrádke pred ňu.

„Maaamaa," zvolalo dievčatko.

„Povedala si mama, povedala si mama," nadšene ju vybrala z ohrádky a spokojne sa usmiala na Siriusa. „Povedala mama. Ona už hovorí!"

„A aj stojí v ohrádke, ale to si nevšimla," zažartovala Tonksová, ale počul ju iba Remus, alebo Sirius i Kaitleyn sa rozplývali nad prvým slovom malej Hope. „Sirius, dlžíš mi tri galeóny!"

„Prečo?"

„Nedávno sa stavil, že jej prvé slovo bude 'tata'," zasmiala sa Tonksová i Remus.

„Haha," žmurkla na nich Kaitleyn a potom pobozkala Hope na čelo. „Šikovné maličké dievčatko."

„Je jedno, čo povedala. Teraz začne hovoriť a chodiť a bude jej plný dom. Tak veľmi sa na to teším," objal Sirius Kaitleyn. „Milujem Vás." 

Pozn. autorky:

Nabudúce Vás čakajú narodeniny Hope a potom sa už v prítomnosti presunieme na koniec 6 knihy ... :/