„Pretože ak naozaj miluješ,

nie je dôležitá vzdialenosť,

vek, alebo sociálna trieda,

jediné dôležité je bozkávať sa úprimne.

Ak naozaj miluješ,

nezaujíma ťa, čo hovoria iní.

Spomeň si, že v srdci,

rovnako ako v našej izbe, láska velí!"

(Maria José – El amor manda)

31. októbra 1977

Halloweenská večera bola v plnom prúde. Na stoloch bolo toľko jedla, že bolo ťažké si vybrať, čo si vôbec naložiť na tanier. A to neskutočne množstvo sladkého a hlavne tekvicového koláča. Chlapci sa precpávali a dievčatá jedli len tak striedmo. Lily jedla úplne najmenej. Stále sa mračila a nevedela sa uvoľniť. Dokonca aj Alice mala lepšiu náladu a nie pochmúrnu ako posledné mesiace.

„Čo to s tebou je?" šepla Kaitleyn smerom k Lily.

„Po pravde ani neviem. Akosi ma stále trápi ten útok v Rokville. Že to všetko bolo zrazu tak blízko pri nás. Myslela som si, že tak blízko pri Rokforte sa neopovážia zaútočiť. Jednoducho som zistila, že mám momentálne strach z toho, že odtiaľto odídeme a budeme dospelí a celý tento veľký svet nás čaká. A tvoja mama má pravdu, svet tam vonku nie je dobrý. Mám z toho trocha depresiu."

„Chápem," prikývla Kaitleyn. „V podstate sme mladí na to, aby sme riešili niečo také. Stále sme si mysleli, že nás niekto ochráni a zrazu sme sa museli spoľahnúť na to čo vieme, jednoducho na seba. O pár mesiacov to bude už iba tak."

„Presne," prikývla Lily. „Naháňa mi to hrôzu."

„Aj mne," prikývla aj Kaitleyn.

Lily sa trocha pousmiala a nabrala si tekvicový koláčik na tanier. Pritom sa pozrela na Jamesa, ktorý jedol už si piaty. „Necháš niečo aj pre iných, James?" spýtala sa ho.

„Vieš, že sú moje obľúbené," usmial sa na ňu James a napravil si okuliare, ktoré sa mu zošuchli na koniec nosa. „Dúfam, že sa také naučíš piecť, keď sa raz vezmeme."

Lily na neho vyvalila oči a uškrnula sa: „My sa vezmeme?"

„Raz určite," žmurkol na ňu James a odkrojil si z koláčika. „A budeme mať deti."

„To je fakt roztomilé," rozžiarila sa jej tvár. „Naučím sa ich piecť, sľubujem. Neviem síce, či budú také dobré ako tieto rokfortské, ale budem sa snažiť."

„Nič sa neboj, láska, vypýtam si od domácich škriatkov recept," ubezpečil ju James, že nie je dôvod na paniku, že by neboli také dobré ako tie rokfortské. „Alebo ťa vezmem do kuchyne, aby ťa to rovno naučili."

„Som hlavná prefektka," pripomenula mu.

„Aj tie porušujú pravidlá, hlavne ak chodia s takým záškodníkom, ako som ja," žmurkol na ňu James a cmukol na ňu.

Lily sa zapýrila a zasmiala. Vyzerala už oveľa šťastnejšia, ako keď si sadli k halloweenskej večeri. Kaitleyn sa spokojne usmiala na Siriusa, ktorý sa tiež postaral o to, aby väčšina tekvicových koláčikov zmizla z taniera. Opätoval jej úsmev, keď prehltol posledné sústo.

„Čo ty a varenie, alebo pečenie, Kaily?" spýtal sa jej.

„Hm, neviem," zasmiala sa. „Nikdy som nič neskúšala, ale raz sa to naučím, sľubujem."

„Času dosť," prikývol Sirius. „Pokojne si môžeme zadovážiť nejakého domáceho škriatka, ktorý bude za nás všetko robiť," zasmial sa a zložil príbor na tanieri. Už mal jedla očividne dosť.

„A čo budeme robiť my?"

„To ti nemôžem povedať takto na verejnosti," žmurkol na ňu. Všetci ich priatelia vybuchli smiechom. Petrovi zabehol kúsok koláča, tak ho Remus musel poriadne pobúchať po chrbte. Každého Siriusová hláška rozosmiala.

„Ach, Tichošľap," uškrnula sa na neho Kaitleyn. „Aby si to nebol ty, kto bude upratovať a variť jedného dňa."

„Ja s tým nemám problém. Svoj dom si upratujem sám a tiež som si cez prázdniny aj niečo uvaril. Ja som muž vhodný na spoločný život," pochválil sám seba.

„Áno, Tichošľap, už sa môžeš ženiť, keď ovládaš tieto základné ženské veci," uťahoval si z neho James.

„Nauč sa aj ty a možno si ťa Lily potom vezme," podpichol ho zase Sirius. Opäť sa všetci z chuti zasmiali.

Nakoniec to bola vydarená halloweenská večera dokonca aj pre Lily.

***

„Myslíte si, že keď odídeme zo školy, tak budú na nás spomínať?" spýtal sa James neskôr večer, keď už posedávali ako obvykle v klubovni pri krbe.

„Určite áno," ubezpečil ho Remus. „Neviem kto viac, či profesorka McGonagallová alebo Filch. Hoci jej budeme asi viac chýbať, jemu ani trocha."

„Bolo by to pekné byť legendou nie?" spýtal sa James a ďalej pokračoval. „Všetci by poznali naše mená, naše žarty, ale fajn by bolo byť legendou, keby sme niečo dokázali, niečo veľké na čo by ľudia spomínali. To by sa mi páčilo."

„Povedz to rovno, Paroháč, chceš byť slávny," zasmial sa Sirius.

„Tak trocha," zasmial sa aj James. „Predstavte si, že aj za pár rokov by každý poznal naše mená."

„Všetko môže byť," usmial sa na neho Remus.

„James, ty toľko táraš," pokarhala ho Lily. „Čo ak ti potom tá sláva stúpne do hlavy?"

„To sa mne nemôže stať," ubezpečil ju James a pobozkal do ryšavých vlasov.

„A čo ty?" Kaitleyn sa pritúlila k Siriusovi. „Chcel by si byť legendou?" spýtala sa ho.

Pokrčil ramenami. „Neviem, možno by to bolo fajn, ale určite sa bez toho zaobídem. Predstavte si, že by vás na každom kroku obťažovali z Denného Proroka, lebo si vás chceli odfotiť. To by ma zrejme vôbec nebavilo."

„Vieš čo by som chcela ja?" spýtala sa ho.

„To netuším, dievčatko, ale verím, že mi to povieš," pohladil ju po vlasoch.

„Chcela by som, aby naša láska bola legendou. Aspoň pre mňa. Navždy," usmiala sa na neho.

Sirius prikývol. Zahľadel sa jej do očí a potom sa usmial. „A nie je už legendou? Každý na tejto škole nás pozná a všetci vedia, že Sirius Black je bláznivo zamilovaný do svojej nádhernej Kaily. Myslím, že sme tu dosť populárni."

„Až po mne a Lily," doplnil ho James. „Evansová a Potter to často bola téma číslo jedna."

„Toľko klebiet sme si vypočuli," prikývla Alice.

„Haha," uškrnula sa Lily. „Väčšina z nich boli riadne hlúposti."

„Bola si dosť zlá na Jamesa, Lily," pripomenula jej Alice. „Dosť často, aj keď on vedel byť poriadne otravný, takže na jednej strane sme sa tomu vôbec nemuseli diviť. Tie klebety však boli rôzne, ale ver mi, že väčšina z nich bola naozaj pravda."

„Dobre, dobre, bola som zlá, ale už som sa zmenila a pochopila som, že moje srdce patrí iba Jamesovi Potterovi," usmiala sa Lily.

„Od začiatku som vedel, že jedného dňa si to uvedomíš a budeš moje dievča," prikývol James a sladko sa na ňu usmial. „Nakoniec sa mi to splnilo."

„A čo vy dvaja?" spýtala sa Alice a pozrela sa na Remusa s Petrom. „Kedy si vy nájdete partnerky?"

„Keby ma nejaká chcela, dávno by som ju mal," odvetil jej Peter. „Zrejme však nemám šťastie na ženy."

„Tá pravá sa určite nájde," usmiala sa na neho Alice. „Len treba počkať. Niekedy jediné čo môžeme urobiť, je čakať. A čo ty, Remus?"

„Som tiež na tej čakacej listine," odvetil jej diplomaticky. Kaitleyn sa na neho povzbudivo usmiala. Vedela, že to nie je úplne tak. Za prvé mal Remus strach sa k nejakej dievčine priblížiť, lebo sa bál, že by ho odmietla za to, že je vlkolak. Možno to nikdy nahlas nepovedal, ale ona ho veľmi dobre poznala a vedela, že to vníma ako veľký problém. A druhou vecou bol aj fakt, že mal rád ju. Viac ako len priateľku. Vedela to, ale nemohla mu jeho city opätovať. Avšak mala ho veľmi rada, ako svojho priateľa, dôverovala mu a vždy sa s ním rada zhovárala. Naozaj dúfala, že jedného dňa aj Remus Lupin stretne dievča svojich snov.

***

12. september 1996

Kaitleyn sedela za stolom a čítala si list od Sophie zo školy. Sirius sedel oproti nej a čítal si ten od Harryho.

„Ahojte mami, tati a bábika Hope,

ako sa máte? Dúfam, že dobre. My sa máme tak všelijako. Viete o tom, že Obranu proti čiernej mágií teraz učí Snape? Je to celkom sila. Elixíry učí profesor Slughorn, oboch vás spomínal, ale hlavne často spomína Harryho maminku. Je starý a docela nudný. Má nejaký klub obľúbených žiakov. Samozrejme, že Ron a ja tam nepatríme. Harry a Hermiona áno. Hermiona tvrdí, že jeho večierok bol strašná nuda, takže mi to ani veľmi nevadí. Ale Ronovi kúsok hej.

Babička vás pozdravuje, pokúsi sa zastaviť, len čo to bude možné. Dúfam, že je naozaj všetko v poriadku, tak mi, prosím rýchlo odpíšte.

Čo robí Hope? Ešte nerozpráva? Stále toľko rastie?

Inak na školu dáva pozor aj Tonksová, tak som ju tu pár krát zahliadla. Je nejaká smutná a netuším prečo. Myslela som si, že ten smútok pominul, keď si znova pri nás, mami, ale očividne nie.

Ľúbim Vás,

Sophie."

Dočítala a usmievala sa. Odkladala si každý jeden list od Sophie. Ihneď sa chystala jej odpovedať, ale Sirius siahol po liste a vymenil ho za ten od Harryho. Kaitleyn sa sklonila nad list a začala čítať.

„Milí Tichošľap a Kaily,

tieto prvé dva týždne na Rokforte boli celkom náročné. Viete o tom, že Obranu proti čiernej mágií vyučuje Snape? Konečne sa mu splnil jeho dávny sen. Určite nám to dá poriadne vyžrať za všetky tie roky.

Nuž aspoň môžem chodiť na Elixíry, lebo profesor Slughorn vzal do svojej triedy aj tých, čo dostali z VČU prekonáva očakávania. Čiže môj sen o tom, že raz bude auror, sa možno niekedy naplní.

Chcel som sa vás spýtať jednu vec. Keď ste chodili na Rokfort, nepoznali ste niekoho, kto sa prezýval Polovičný princ? Keďže som nemal knihy na Elixíry, vzal som si jednu starú zo skrine a práve tá patrila Polovičnému princovi. Zdá sa, že bol celkom odborník na Elixíry.

Určite sa zase čoskoro ozvem. Dajte za mňa obaja veľkú pusu Hope. A nebojte sa, dohliadnem na Sophie ako vždy.

S láskou,

Harry."

„Polovičný princ," vyslovila Kaitleyn nahlas.

„Nikoho takého si nepamätám," odvetil jej Sirius. „Ty hádam áno."

„Marí sa mi, že som to už niekde počula, ale zrejme to bolo dávno. Vôbec si neviem spomenúť. Asi som to len začula a nebol to nikto, koho by sme poznali, inak by som si to zrejme lepšie pamätala," vravel mu Kaitleyn.

„Odpíšeš im?" spýtal sa jej.

„Samozrejme," usmiala sa.

„Obom posielam bozk," usmial sa aj on.

„Sirius, chcela som sa ťa na niečo spýtať," uvedomila si. „Keď som bola v nemocnici, bol tam taký mladý liečiteľ, ktorý ma poznal a mne bol veľmi povedomý. Doteraz ho však nedokážem zaradiť."

„Je to Caspar Fenwick, syn Benjyho Fenwicka," vravel jej Sirius.

Zbledla. Spomenula si. Benjy Fenwick bol veľmi známy auror počas prvej vojny. Zabili ho a z neho ostali len kúsky. Spomínala si aj na to, ako smrťožrúti mučili jeho jediného syna. Bol vtedy ešte veľmi mladý. Mal iba desať rokov. Tiež si spomínala na dobu, keď pracovala ako liečiteľka u svätého Munga. Prípad Caspara Fenwicka ju vždy zaujímal. Chlapec mal kúzlami narušenú myseľ, ale bol to taký pekný a milý chlapec. Často mu čítavala rozprávky, aj keď ju možno nevnímal. Pamätala sa, že raz ju oslovil menom a povedal, že sa mu rozprávka veľmi páčila. A potom znova nevnímal svet okolo seba.

„To nie je možné. Vraveli, že sa nikdy nevylieči. Že mu kúzla narušili myseľ ako Alice a Frankovi," pokrútila hlavou.

„Očividne sa musel stať nejaký zázrak. Tiež som bol prekvapený. Spomínam si, že si toho chlapca mala rada. Čítala si mu rozprávky, nie?"

„Áno, každý jeden deň v službe," prikývla. „Neuveriteľne."

„Zrejme jeho myseľ nebola natoľko narušená. Je možné, že ho nemučili tak dlho a postupom času sa z toho dostal. Zdal sa byť veľmi šikovný a naozaj sa ti snažil pomôcť. Povedal mi, že si ťa pamätá. Je to milý chlapec," usmial sa Sirius.

„Sirius," šepla Kaitleyn. „Čo ak by bolo možné, aby sa vyliečili aj Alice s Frankom?"

„Kaily, nemôžeš si robiť také veľké nádeje," načiahol sa k jej ruke a stisol jej ju. „Bolo by to určite skvelé, ale mučili ich až štyria smrťožrúti, medzi ktorými bola Bellatrix. Nechcem, aby si si to predstavovala, lebo sa mi z toho robí zle, ale obaja poznáme, čoho všetkého je schopná Bellatrix."

„Alice si ma určite pamätala, viem to," potiahla nosom, lebo už sa jej v očiach leskli slzy.

„To je dobré, miláčik," usmial sa na ňu. „Vždy si pre ňu veľa znamenala, tak ako ona pre teba. Je to veľmi dobré, že si na teba pamätá."

Kaitleyn prikývla. Chcela sa trocha odpútať od smutných myšlienok a tak sa teda vrhla na odpovede pre deti. Sirius jej zatiaľ urobil čaj. Sledoval ju ako zaujato píše, ako sa pri tom celkom usmieva.

„Nezabudni, že im posielam pusu a objatie," pripomenul jej. „Idem skontrolovať, či Hope ešte spinká."

„Ďakujem," usmiala sa na neho a potom sa znova ponorila do listov.

***

1. október 1996

„No vidíš, už ti to ide celkom dobre," usmievala sa Tonksová na Kaitleyn, keď sa jej po niekoľkých pokusoch konečne podarilo ju odzbrojiť. „Myslím, že si si to znova obnovila a už nebudeš mať s týmto zaklínadlom problém. Nabudúce môžeme skúsiť omračovacie zaklínadlo, čo povieš?"

„Som rada, že máš so mnou toľko trpezlivosti," opätovala jej úsmev Kaitleyn. „Viac ako mal Sirius."

„Rada ti pomáham," prikývla Tonksová. „Hlavne sa už môžeš upokojiť, svoje schopnosti si nestratila úplne, postupne ti pomôžeme, aby si si obnovila všetky dôležité zaklínadla, ktoré si ovládala. A tie jednoduché zvládať už predsa špičkovo ako kedysi. Všetko sa vráti do starých koľají, nič sa neboj."

„Ďakujem," Kaitleyn ju pobozkala na líce.

„Bol tu teraz niekedy Remus?" spýtala sa Tonksová.

„Asi pred dvoma dňa. Zdržal sa iba chvíľku. Nechal tu nejakú správu pre môjho otca a potom odišiel. Vyzeral byť smutný a povädnutý, hoci možno bol iba unavený. S tebou sa nespojil?"

„Od svadby som ho nevidela, čiže skoro mesiac," povedala jej priateľka celkom smutne. „Vlastne videla som ho ešte dva dni od svadby. Dalo by sa povedať, že sme sa pohádali."

„Áno? Nespomínala si mi to."

„Po pravde nemala som náladu a bola som z toho smutná," riekla jej Tonksová. „Stretli sme sa v Rokville. A naznačila som mu, čo k nemu cítim a on jednoducho povedal, že by som to k nemu nemala cítiť. Vraj mi nemá čo ponúknuť. Vravel, že je starý, chudobný a k tomu všetkému ešte aj vlkolak. Správal sa naozaj ako idiot."

„Podám si ho," prisľúbila jej Kaitleyn.

Obe vošli do domu. Sirius počúval nejakú pieseň od Sudičiek, čo Tonksovej trocha vyčarilo úsmev na tvári, lebo bola ich veľkou fanúšičkou. Aj teraz mala na sebe tričko s touto kapelou. Kaitleyn vzala do náručia Hope a trocha sa s ňou maznala.

„Možno to všetko hovoril iba preto, lebo v skutočnosti ku mne nemôže nikdy nič cítiť, lebo miluje teba," povedala Tonksová smutne.

„Nemyslím si to," riekla jej Kaitleyn. „Posledné týždne si to vôbec nemyslím. Práveže začínam mať pocit, že to tak už dávno nie je. Minimálne niekoľko mesiacov. Určite mu na mne záleží, tak ako mne na ňom, ale nemyslím si, že by ku mne ešte cítil lásku akú cíti muž k žene. Všimla som si, že sa niečo zmenilo v jeho pohľade."

„Skutočne?"

„Myslím to vážne, Tonksová, tebe by som neklamala," odvetila jej Kaitleyn. „Pozhováram sa s ním, dobre?"

„Bude to nápadne," zamračila sa Tonksová.

„Zlatko, poznám Remusa Lupina takmer celý svoj život, viem z neho dostať informácie, ktoré potrebujem bez toho, aby došiel na to, prečo ich potrebujem. Je to môj najlepší priateľ. Zistím, čo je vo veci," žmurkla na ňu Kaitleyn. „Hoci tuším, čo je vo veci."

„Čo je podľa teba vo veci?"

„Má len strach. Strach priznať si, že sa zaľúbil. Že sa konečne zaľúbil to tej správnej ženy!"

Pozn. autorky:

Benjyho Fenwicka asi predstavovať nemusím, ale spomínal ho Moody vo Fénixovom Ráde. Bol v prvom Fénixovom Ráde a našli sa z neho iba kúsky. Jeho syna a všetko okolo neho som si vymyslela pre potrebu poviedky. Možno sa s Casperom Fenwickom ešte stretneme, ale nebude to tak skoro.

Dúfam, že ma teraz máte radi za konečne viac o #Remadore ... hehe :) tak ako sa Vám páčila kapitola? Nabudúce nás čakajú vianočné kapitoly (fakt sa super píšu, keď je vonku +30 :D)

Vypočujte si song hore, je super :)