„Ukončiť toto peklo,

to je to, čo si najviac želám,

a aj keď stále hľadám východ, nevidím slnko.

Bojujem so svojou pravdou,

bojujem so svojimi spomienkami

a už ďalej nemôžem."

(Río Roma – Todo es una ilusion)

20. jún 1973

Kaitleyn sa druhý rok vyučovania na Rokforte krátil. Skúšky už mali za sebou, čakali iba na výsledky. Bola si istá, že sa jej darilo vo všetkých skúškach. A tento posledný polrok sa jej veľmi zapáčila aj Herbológia. 

Obľúbený predmet Lily boli naďalej Elixíry. Bola veľmi šikovná, ale občas sa Kaitleyn priznala, že by rada experimentovala, ale nemá na to odvahu. Profesor Elixírov, Horace Slughorn mal Lily nesmierne rád.

Kaitleyn začínala mať zlú náladu. Znova ju čakajú dlhé dva mesiac bez Lily a ostatných. Zase bude iba sama na hrade. Nie úplne sama, ale bez svojich rovesníkov, priateľov. Nebude sedieť v klubovni, robiť si úlohy, zhovárať sa s Lily, alebo hľadieť na Siriusa. 

A okrem toho začínala mať veľký strach, že ich budúci rok Obranu proti čiernej mágií nebude učiť Archie Blume. 

Teraz sedela na svojej posteli a hľadela na kvietok, ktorý jej daroval na začiatku školského roka. Stále bol krásny, akoby jej ho daroval dnes ráno a nie pred niekoľkými mesiacmi. Včera sa pýtala mamy, či profesor Archie ostáva aj na budúci rok a ona jej povedala, že ak sa nič nezmení, tak áno. Avšak stále cítila podvedomý strach, že to tak nebude. Odkedy si pamätala, profesori Obrany proti čiernej mágií sa striedali na škole veľmi rýchlo. Niektorí profesori iných predmetov zastávali svoje funkcie roky, ale profesori Obrany proti čiernej mágií vydržali len rok. Niektorí sami odišli, niektorým sa stali divné zranenia a niektorých už nikdy nikto nevidel. Akoby to miesto bolo naozaj začarované.

Kaitleyn zoskočila zo svojej postele. „Kam ideš?" spýtala sa jej Lily, ktorá si už pomaly balila niektoré veci, aby nič nezabudla. 

„Iba sa pôjdem na niečo opýtať," odvetila jej Kaitleyn, „trápi ma, že by mohol profesor Archie odísť a neučiť nás ďalšie roky."

„Aj mňa," prikývla Lily, „je to skvelý profesor, je veľmi ľudský, milý a veľa nás toho naučil. Bola by to škoda, keby nás o rok neučil."

„Presne to isté si myslím aj ja, Lily," pousmiala sa Kaitleyn a potom vyšla z dievčenskej spálne a pobrala sa dole schodmi. V klubovni si pri okne všimla Siriusa, Jamesa, Remusa a Petra. Hrali rachotiacu sedmu a boli spokojní, že majú skúšky už za sebou, rovnako ako skoro všetci študenti. Bola si istá, že prví traja chlapci urobili skúšky na výborne známky, čo sa však týkalo Petra, tam si istá nebola vôbec.

Peter Pettigrew vôbec nezapadal do partie týchto chlapcov. Nebol šikovný, ako zvyšní traja chlapci. Bol od nich najnižší, najchudší, nevynikal, nemal ich dôvtip, šarm, jednoducho vôbec do tejto skupinky nezapadal. 

Sirius zachytil jej pohľad a vyčaroval úsmev. Kaitleyn si spomenula, ako ho na začiatku roka žiadala o pomoc a nemusela ju ani využiť. A bolo jej to troška ľúto. Opätovala mu úsmev a potom vyšla z klubovne a náhlila sa po chodbe. 

Nakoniec zastala pred veľkou kamennou príšerou a hľadela na ňu zamyslene. „Tekvicové pirôžky," povedala sebaisto. 

Kamenná príšera ožila a za ňou sa zjavilo dlhé točivé schodisko. Kaitleyn neváhala ani chvíľku a vyšla nimi hore. Ocitla sa pred veľkými dverami a jemne na ne zaklopala a potom vošla dnu. 

Pracovňa bola veľká, s množstvom rôznych predmetov. Oproti nej bolo veľké okno a ona si všimla naľavo na poličke položený Triediaci klobúk a množstvo kníh, ktoré boli skoro na každej polici. Na stenách viseli portréty. Niektoré boli prázdne, v niektorých ich obyvatelia spali a niektorí na ňu hľadeli. 

„Haló? Profesor Dumbledore, si tu?" ozvala sa Kaitleyn. Vedela, že Albus Dumbledore ju má rád. Už ako maličkej jej dovolil, aby mu tykala. Ale ona ho aj tak napriek všetkému oslovovala profesor Dumbledore. Ako malej jej to problémy nerobilo, tykať mu, ale teraz sa cítila mierne zvláštne, nezdvorilo, ale aj tak to z nej vypadlo automaticky. 

Albus Dumbledore vyšiel z jedných dverí a usmial sa na Kaitleyn: „Ako ti pomôžem, Kaily?" spýtal sa jej. 

Kaitleyn cítila, že keď je na blízku, nič jej nehrozí. Vždy ho mala rada, tak veľmi ho obdivovala. Bol to najlepší čarodejník, ktorého kedy poznala a celý svet si ho vážil. Ale ona s ním mala taký dôvernejší vzťah. Nikdy jej za nič nevynadal, ani keď ju našiel rozťahovať hračky po celom hrade, keď bola ešte menšia. Zhováral sa s ňou vždy tak rovnocenne. A ona mu dôverovala.

„Iba by ma zaujímala jedna vec," začala Kaitleyn, „už som sa na to pýtala mamy, ale potrebujem to počuť aj od teba, profesor Dumbledore."

„A o čo ide, Kaily?"

„O profesora Archieho. Však nám neodíde? Však nás bude učiť aj budúci rok?" vychrlila na neho svoje otázky. 

Riaditeľ Dumbledore sa na ňu pozrel a usmial sa na ňu: „Drahá Kaily, naozaj si myslím, že profesor Archie Blume by po dlhej dobe mohol ostať dlhšie ako rok. Bola by to príjemná zmena, čo povieš?"

„Dúfam, že máš pravdu," prikývla Kailteyn. „Je to najlepší profesor Obrany proti čiernej mágií, ktorého sme mali."

„Pamätám si Archieho ako študenta, ty nie?" spýtal sa jej.

„Nie," pokrútila hlavou. „Ale vždy som mala pocit, že ho poznám. Chodil do Chrabromilu?"

„Nie," pokrútil hlavou Albus Dumbledore a napravil si svoje polmesiačikové okuliare, ktoré mu mierne skĺzli na nos, „do Bifľomoru."

Kaitleyn sa zamyslela. „Už si spomínam!" vykríkla. „Mala som asi 6 rokov a šla som za duchom Zloduchom a zatúlala som sa. Potom som sa nevedela vrátiť a tak som sa schovala v jednej triede a veľmi som plakala. Celý čas nikto po tej chodbe neprešiel. Ani len duch a potom sa objavil chlapec."

„Všetci sme ťa hľadali. Nakoniec ťa našiel Archie, bol vtedy hlavný prefekt," doplnil ju Dumbledore. 

„Tak preto mi bol taký známy a preto si on pamätá moje meno," uvedomila si Kaitleyn. 

„Áno, Kaily. Dúfajme, že vás Archie bude učiť aj na budúci rok. Sú na neho veľmi dobre referencie a to je medzi nami na učiteľa Obrany proti čiernej mágií, čo povedať," žmurkol na ňu Albus Dumbledore. Kaitleyn vedela, že všetko, čo jej práve povedal, ostane ich ďalším malým tajomstvom. 

***

3. september 1993

„Potrebujem, aby si pre mňa niečo urobil," Kaitleyn vtrhla do pracovne Albusa Dumbledora. Tentokrát on sedel za svojim pracovným stolom a čítal dnešné noviny. Bývali riaditelia a riaditeľky zbystrili pozornosť. 

„Ako dievčatko bola taká vychovaná a milá a teraz je ako riadená strela," poznamenal jeden z najmenej obľúbenejších riaditeľov Rokfortu, Phineas Nigellus Black.

„Phineas, prosím," pozrel sa na neho Albus Dumbledore.

„Milý Albus, musíš si uvedomiť, že tomu dievčaťu veľmi ublížilo, že sa dala dokopy s mojím pra-pra-vnukom. Ako jediný nebol v Slizoline, zradil svoju rodinu a potom zradil všetkých. Kde sa to v ňom iba vzalo!"

„To je lož!" skríkla Kaitleyn.

„Stačí," zavelil Dumbledore, „Phineas, bol by som rád, keby si mlčal a nemal ďalšie pripomienky. Potrebujem si vypočuť, čo po mne Kaitleyn žiada."

„Pre teba všetko, Dumbledore, ale aj tak si myslím, že Sirius je zradca. Čoskoro ho chytia a dostane, čo si zaslúži," uškrnul sa starý muž v obraze.

Kaitleyn vybrala prútik a namierila na obraz, skôr ako si stihla pomyslieť kúzlo, prútik jej vyletel z ruky a Dumbledore ho chytil.

„Žiadne súboje v mojej pracovni," povedal jej vážne a potom sa otočil na obraz, ale Phineas Nigellus Black vo svojom portréte už nebol. Zľakol sa Kaitleyn. 

„Všetko sú to lži," Kaitleyn po tvári tiekli slzy, „a Sophie tuší pravdu a veľmi ju to trápi. Decká včera videli Denného Proroka a bola tam moja fotografia za študentských čias. Neviem, čo budem robiť."

„Na všetky lži sa jedného dňa príde, my dvaja by sme to mali najlepšie vedieť, však?" Dumbledore vstal od svojho stola a podišiel k nej. Podal jej jej prútik a ona si ho schovala do habitu. 

„Toto je iné," s opovrhnutím sa na neho pozrela Kaitleyn, „urobila som to preto, lebo som bola mladá, nešťastná, sama. Nebol tu nikto, kto by mi pomohol."

„Nikto? Kaitleyn, neklam samú seba, to je to najhoršie klamstvo, ktoré existuje. Keď človek klame sám seba," vravel jej Dumbledore, „mala si mamu a mňa. Mala si ostať na Rokforte a o všetko by sme sa postarali. Pomohli ti. Ty si ušla nevedno kam. S úmyslom neviem čo, dokázať."

„Neverili ste mi," odvetila mu Kaitleyn.

„Neverili sme Blackovi, nie tebe," opravil ju.

„Neveriť Siriusovi, je ako neveriť mne," vystrela sa Kaitleyn a pozrela sa mu do očí, „miliónkrát som ti povedala, že je nevinný a budem na tom trvať dokonca svojho života. Je nevinný. Ako bol nevinný aj v dobe, keď sa stala tá nešťastná udalosť s Ufňukancom. Tiež ste mu nikto neverili. Predpokladám, že ste mu nikdy neverili. Ty a mama. Nechceli ste, aby sme sa vzali. On nebol z dobrej rodiny, však?"

„Kaitleyn, rodinu si nevyberieš, to sú veci, ktoré sem teraz nemôžeš pliesť. Čo sa týka Severusa, tak tam sa stalo viac chýb, ktoré sa stať nemali," vravel jej pokojne Albus Dumbledore a to na ňom toľko neznášala. Ten jeho pokoj, pokoj v jeho očiach, vo všetkom. Mala chuť kričať, rozbíjať veci v jej pracovni. Jednoducho niečo urobiť, aby v ňom zbudila iné emócie ako pokoj. Ako dievčatko mu toľko dôverovala a keď sa jedného dňa dozvedela, čo ich spája, od tej doby ním opovrhovala. Bola na neho nahnevaná za veľa vecí, aj za to, že jej nepomohol a dopustil, aby Siriusa zavreli. Viackrát ju sklamal a ona cítila zlosť. Zradil jej dôveru.

„On je nevinný," zopakovala, „a potrebujem pomoc. Nechcem, aby sa ďalej rozširovali moje školské fotografie po novinách. Sophie nemôže poznať pravdu. Ešte nie. Dozvie sa to, až keď bude Sirius zbavený obvinení."

„Prečo Sirius utiekol, Kaitleyn?" Dumbledore sa na ňu zadíval. 

„Ja neviem," pokrútila hlavou. „Ale určite mal na to dobrý dôvod. Minimálne dôvod, vidieť mňa a Sophie, neviem. Neviem, prečo ušiel. Ale viem, že je nevinný."

„To je tvoje a jeho tvrdenie proti celému svetu, Kaitleyn. Koľkokrát ti to ešte mám vysvetľovať?" pýtal sa jej. „Čo sa týka novín, už som tam poslal súrnu správu. Študenti Denného Proroka našťastie nedoberajú a profesori a zamestnanci školy sú viazaní kúzlom, aby o tebe nepovedali pravdu."

„Všetci?"

„Ak sa touto otázkou pýtaš na Severusa, tak všetci," odvetil jej Dumbledore.

„Napadol ma aj Remus Lupin."

„Všetci, Kaitleyn, okrem mňa a tvojej matky, ale nemyslím si, že by si si myslela, že jeden z nás by bol schopný povedať niečo také novinám."

„Nie, to si nemyslím," prikývla Kaitleyn.

„Ale upozorňujem ťa na jednu vec," vážne sa na ňu pozrel, „neopustíš pozemky školy. Nebudeš chodiť do Rokvillu, ani do Londýna, nikam. Ľudia ťa môžu spoznať."

„Chcela som ísť navštíviť strýka Aberfortha," zamračila sa na neho Kaitleyn. 

„Tak to bude musieť počkať."

„Nechcem, aby sa Sophie dozvedela pravdu takto kruto. Chcem jej ju raz povedať sama. Keď bude po všetkom a nebude jej nič hroziť. Ale obávam sa, že slečna Grangerová na to príde, dávala mi minule zvláštne otázky."

„Slečna Grangerová je mimoriadne inteligentná čarodejnica na svoj vek. Má dôvtip, ale aj srdce na správnom mieste. Keby aj pravdu vypátrala, nikdy by ňou Sophie neublížila," odvetil jej Dumbledore znova veľmi pokojne. 

Kaitleyn mu venovala zamračený pohľad a potom odišla z jeho pracovne, pričom udrela dverami. 

***

„Snape je každý rok nepríjemnejší a nepríjemnejší," hodil Ron svoje učebnice do kresla a pozrel sa na priateľov, „ako napríklad aj včera, keď vyletel po Kate."

„Po Kate?" spýtala sa Sophie. 

„Áno, Kate ťa hľadala," rozprávala jej Hermiona, „tak došla na hodinu Elixírov a chcela so mnou hovoriť a vyzerá to tak, že sa veľmi nemusia. Povedala mi, že chodila na Rokfort v tej istej dobe ako profesor Snape a tiež aj ako profesor Lupin."

„Bola si už v knižnici, aby si zistila niečo o Kate?" spýtal sa Hermiony Harry. 

Hermiona sa na neho pozrela a prikývla: „Áno, bola. Ale nestihla som pozrieť všetky ročenky," vravela a iba ona sama vedela, že to nie je pravda. Prezrela ročenky a našla v nich Severusa Snapa aj Remusa Lupina. Chodili na Rokfort v rovnaký rok ako aj Harryho rodičia. Ale to Hermiona nechcela nahlas hovoriť. Pretože ten istý rok nastúpili do Rokfortu aj Sirius Black a Kaitleyn. Kate Smithová ale v ročenkách nebola. A okrem toho Hermiona vedela, že jej včera klamala. Povedala jej, že Sirius Black bol o ročníky vyššie a nebola to pravda. A čo Hermionu najviac trápilo boli niektoré spoločné fotografie. Sirius Black bol priateľom Jamesa Pottera a Lily Potterovej. *

A ak Kate Smithová neexistuje, tak je nad slnko jasnejšie, že tá záhadná žena zo sirotinca, kde Sophie vyrastala, nie je nikto iný, ako Kaitleyn Blacková. 

Hermiona nemohla tieto svoje zistenia povedať ani Harrymu, ani Sophie. Nebolo to v jej právomoci a nechcela ich zraniť vecami, o ktorých veľa nevedela, iba fakty, ktoré vyčítala v ročenke. 

„Harry, čo je s tebou?" spýtala sa ho Sophie.

„Malfoy," odvetil jej namiesto Harryho Ron, „pred chvíľkou mu na hodine povedal, že keby bol na jeho mieste, tak by Siriusa Blacka hľadal."

„Prečo?" spýtala sa Sophie.

„Spýtaj sa Malfoya, lebo my nevieme," pokrútil hlavou Ron a potom sa pozrel na zamyslenú Hermionu, ktorá vyzerala, akoby práve videla niečo hrozné. „A tebe je, čo Hermiona?"

„Nič," rýchlo pokrútila hlavou a zahnala myšlienku, ktorá ju práve napadla, „znepokojuje ma to, že videli Siriusa Blacka tak blízko Rokfortu."

„Cez dementorov sa nedostane a tu máme Dumbledora, nič nám nehrozí!" rýchlo povedal Ron. 

„Kiežby si mal pravdu, Ron," povedal potichu Harry.

Pozn. autorky:

* Hermiona sa v kanóne o tom, že Sirius Black bol priateľom Jamesa a Lily dozvedela až v dobe, keď si to spoločne s Harrym vypočuli u Troch metiel. Pre potreby poviedky si to už sama vydedukovala, je predsa najinteligentnejšia čarodejnica svojej doby.