„S tebou som cítil, že žijem

a že skutočne milovať sa,

je jednoduché.

A ak zavriem oči teraz,

uvidím, aká budeš,

pretože život je len krátka chvíľa,

uvidíš!"

(Eros Ramazzotti – Tras viente aňos)

1. august 1996

Kaitleyn sa snažila upokojiť Hope. Stále plakala, nechcela spinkať. Na pomoc jej dorazila Lola, ktorá sa schúlila do klbka pred postieľkou malého dievčatka. Kaitleyn bola nešťastná sama zo seba. Po tvári jej tiekli slzy.

„Hope, srdiečko, spinkaj. Mamička ona nedokáže vyčarovať hviezdičky. Ani nevieš, ako ma to mrzí, prosím ťa, spinkaj," plakala a oprela sa o postieľku.

„Čo sa stalo?" Do spálne vošiel Remus. Videl Kaitleyn, ktorá ledva stála na nohách pred postieľkou a Hope stále nariekala.

„Ja," Kaitleyn na neho hľadela a nevedela, čo povedať. „Vyčaruj jej hviezdičky, prosím ťa. Také ako Tonksová. Prosím," žiadala ho.

Remus ihneď urobil, čo mu povedala. Prútikom vyčaroval farebné hviezdičky nad postieľkou Hope a dievčatko okamžite spozornelo a sledovalo ich. Jej plač ustál, ale Kaitleyn naďalej plakala.

„Kaily, čo sa stalo?" zopakoval svoju otázku Remus.

„Nedokážem čarovať," šepla.

„Čože?"

„Nejde mi to. Prútik mi vibruje v ruke, alebo vyletí a nič sa nestane. Dokonca mi nešlo poriadne ani vyčarovať svetlo, nedokážem svojej dcérke vyčarovať hviezdičky a to nehovorím o niečom zložitejšom. Remus, ja som stratila svoje schopnosti!"

Remus na ňu neveriacky hľadel. „Kde je Sirius?"

„Snaží sa spojiť s mojimi rodičmi," odvetila mu.

„Hej," Remus siahol do vrecka od habitu a podal jej vreckovku. „Vyriešime to, áno?"

„Nehovor, že všetko bude v poriadku, lebo toto nie je v poriadku!"

„Si rozrušená!"

„A ty by si nebol? Nedokážem čarovať, ja nedokážem čarovať! Čo ak sa niečo stane? Nedokážem ochrániť svoju rodinu, ani ľudí, ktorých milujem. Ja som zase úplne k ničomu, ja ..."

„Psst!" Remus ju objal. „Zvládneme to, sľubujem ti to," šepol jej do vlasov. „Len sa upokoj, prosím ťa. Musíš byť pokojná, Kaitleyn. Prosím ťa, sme tu všetci s tebou. Sirius ťa miluje, dievčatká ťa milujú, tvoji rodičia ťa milujú," chlácholil ju vo svojom náručí. „Harry ťa miluje, ja ťa...," odmlčal sa. „Pozri, Kailteyn," pohladil ju po vlasoch. „Zvládli sme už aj horšie veci, však?"

„Čo ak ich už nikdy nezískam späť?" spýtala sa ho.

„A záleží na tom? Čo sa tým zmení?"

„Všetko. Nebudem viac čarovať, Merlin, veď ja neviem žiť bez čarovania, ako by som ochránila svoju rodinu, akoby som bola užitočná pre Rád?"

„Ty pre Rád aj tak nemôžeš nič urobiť," odvetil jej trocha tvrdo, „máš maličké dieťa, ty budeš s Hope tu v bezpečí tohto domu. Nikdy viac ti nikto nedovolí riskovať svoj život. Nie si na to vycvičená!"

„Nerozkazuj mi!" odtisla sa od neho. „Ako sa opovažuješ? Ty si nebodaj absolvoval nejaký výcvik?"

„To je iné, Kaily," odsekol jej. „Ja mám kontakty, svojím spôsobom som pre Rád užitočný. Tvoje miesto je tu, pri Hope."

„Samozrejme, že moje miesto je pri Hope, ale je aj pri ostatných. Ide o Harryho život, o život vás všetkých, ak Sirius, alebo ty, alebo moji rodičia čakáte, že budem sedieť tu na zadku, tak na to ihneď zabudnite. Ja budem bojovať, tiež budem bojovať!"

„Mám ti pripomenúť, že si skoro zomrela?" spýtal sa jej a jeho hlas bol smutný. „Ty si vôbec nevieš predstaviť, čo zažíval Sirius, čo zažívala Sophie a Harry. Nikdy som nevidel tvoju matku takú nešťastnú a zúfalú. Sirius niekoľko dní nevyšiel z izby. Ignoroval dokonca aj mňa. Premenil sa na psa a nekomunikoval. Potom sa v ňom niečo zlomilo a vyšiel von. Venoval sa Sophie a Hope. Tonksová bola na tom tiež zle. Nikdy som ju nevidel takú smutnú, ju ktorá vždy je veselá, plná farieb, bola zrazu bez duše a to nemusím hovoriť o sebe, však?"

„Nechci, aby som cítila výčitky, nemohla som za to, čo sa stalo," riekla mu.

„Ja nechcem, aby si sa za to cítila vinná, Kaitleyn! Ale ty si nevidela samú seba ležať na tej studenej zemi bez života. Nevidela si zúfalosť a bolesť v Siriusových očiach. Ja som to videl. Videl som, ako tvoje telo dopadlo na studenú zem, cítil som aká si studená. Myslel som si, že si naozaj mŕtva a potom prišla nádej. Nevidela si samú seba ležať v nemocničnej posteli. Tie prístroje okolo teba divne pípali, ty si sa vôbec nepohla. Bola si bledá ako porcelánová bábika. Tvoja ruka bola ako kus ľadu. Nikdy na to nezabudnem, Kaitleyn," vravel jej smutne.

Po tvári jej tiekli slzy. Každé jeho slovo ju bolelo. „Ja, nevedela som, že si bol za mnou v nemocnici."

„Samozrejme, že som tam bol, Kaitleyn," prikývol. „Najprv som tam bol, aby som sa presvedčil, že ti naozaj bije srdce a potom som tam chodil vždy, keď sa dalo. Rovnako ako Sirius som žiadal vyššie sily, aby si sa prebrala, aby si sa vrátila k nemu a k svojim deťom. Čo nás teraz po tom, že tvoje schopnosti haprujú, Kaitleyn, keď sme skoro prišli o teba? A vieš čo bolo najhoršie?"

„Čo?"

„Bolesť bola taká silná, že zo dňa na deň sme si začali zvykať, že tu nie si," vravel jej smutne. „Zrazu sme žili ďalej. Nejako. Dokonca sme sa dokázali aj zasmiať, napríklad na Tonksovej kulinárskom umení. Chápeš, ako dni plynuli, zvykali sme si na tvoju neprítomnosť. Ty dobre vieš o čom hovorím, však? Tiež si si istým spôsobom zvykla na to, že Sirius nebol pri tebe, keď bol v Azkabane."

Kaitleyn si zotrela slzy z tváre. „Chcem, aby si odišiel z môjho domu!"

„Kaitleyn!"

„Môžeš si ísť zvykať ďalej na svet, v ktorom nie som," odsekla mu.

„Nepochopila si to," odvetil jej smutne.

„Pochopila som to veľmi dobre," povedala smutne a pokrútila hlavou.

„V poriadku, odídem z tvojho domu," prikývol Remus. „Posledné, čo ti chcem povedať je to, že Sirius si zaslúži, aby si bola s ním. Navždy, Kaitleyn. Rozmysli si, čo budeš robiť. Či potrebuješ bojovať, alebo či potrebuješ byť s ním a so svojou rodinou. Chápem, že si teraz rozrušená a nešťastná. Ty si predsa vedela žiť aj bez čarov, sama a opustená. Možno budeš musieť žiť znova bez čarov, ale nebudeš sama."

Kaitleyn neodpovedala. Odvrátila od neho pohľad, pozrela sa nad postieľku, kde sa ešte stále mihali hviezdičky, ktoré vyčaroval pre Hope. Dievčatko nespalo, akoby mohlo v takom kriku a smutnom prostredí. Ich hlasy však stíchli. Remus sa otočil a odišiel z miestnosti.

***

„Spojil si sa s Dumbledorom?" vošiel Remus do kuchyne. Sirius práve robil čaj. Vyzeral nepokojne, netrafil sa s vrecúškom čaju poriadne do šálky a ruky sa mu triasli.

„Áno, je na ceste," odvetil mu Sirius. „Počul som krik."

„Je nešťastná." Remus zostal stáť vo dverách. „Zo svojich schopností."

„Nepozdáva sa mi to," riekol mu Sirius a zalial horúcou vodou čaj v hrnčeku. „Ako mohla stratiť schopnosti? Videl som to na vlastne očí."

„Uvidíme, čo na to povie Dumbledore," prikývol Remus. „Mal by som ísť. Je na mňa nahnevaná."

„Prečo?"

„Aj po tom všetkom, čo sa stalo, chce bojovať a pracovať pre Rád," oznámil mu Remus.

„Čo iné si od nej čakal?"

„Schvaľuješ to?"

„Zbláznil si sa?" Sirius nadvihol obočie. „Keby bolo po mojom, zamkol by som ju v spálni s Hope a Sophie, aby sa ani jednej nič nestalo. Obaja však vieme, že to nie je v mojej moci. Sám si to videl na vlastné oči. Zakázal som jej ísť na Ministerstvo mágie a čo urobila? Prišla, zachránila mi život a skoro obetovala ten svoj. To, čo jej zakážeš, to urobí! Akoby si ju za tie roky nepoznal."

„Povedal som jej niečo, čo ju nahnevalo," priznal sa mu Remus. „Opisoval som jej, ako si sa cítil, keď ležala v nemocnici. Nielen ty, ale my všetci. Nuž povedal som jej aj to, že postupne akoby nás tá bolesť otupila a začali sme si zvykať na to, že tu nie je. Žili sme naše dni normálne, dokonca sme sa aj občas na niečom zasmiali. Vzala to veľmi osobne."

„Je to Kaily, Remus, čo iné by si čakal? Ona ti zase odpustí," odvetil mu Sirius.

„Neželal som si nič viac, ako to aby bola v poriadku. Aby ste boli šťastní a s deťmi. Som šťastný, že sa prebrala, že je tu s nami. Prečo si myslí, že som to myslel inak?" spýtal sa ho Remus.

„Och, nechci myslieť, čo si myslím ja," zamračil sa Sirius.

„Čo si myslíš?" spýtal sa ho Remus.

„Spomenul si jej počas toho rozhovoru Tonksovú?"

„Čože? Áno, viackrát, prečo?"

„Za ten mesiac, čo moja žena ležala v nemocnici, Remus, ty a Tonksová ste sa zblížili, nehovor mi, že nie? Ona tu bola skoro každý deň kvôli dievčatkám a ty si tu bol tiež skoro stále, aby si mi pomohol a aby si bol tiež kvôli mojim dcéram. Vieš, Kaitleyn, nielen ona, my traja všetci, niekedy mám pocit, že roky neubehli a my máme stále dvadsaťjeden a tak sa aj správame."

„To mi raz povedala aj ona," prikývol Remus. „Vážne nechápem, kam tým mieriš."

„Nie je ľahké povedať to," oprel sa Sirius o kuchynskú linku. „Ona by to nikdy nepriznala nahlas, možno si to neprizná ani vo svojom vnútri, ale vždy jej lichotilo, že som nebol jediný chalan na škole, ktorý by pre ňu urobil všetko. Rovnako ako jej stále lichotil pocit, že teraz nie som jediný muž, ktorý by pre ňu urobil všetko, Remus. Už to chápeš? Ona nechce, aby si ju vytesnil zo svojho života."

„Nikdy by som ju nevytesnil zo svojho života," povedal mu jeho najlepší priateľ. „Asi ani vtedy, keby si ma k tomu nútil, Sirius."

„Kaitleyn žiarli," povedal Sirius bez okolkov. „Zvykal si si na to, že tu nie je, ale zvykal si si aj na to, že Tonksová tu je."

„Sirius, to je to najšialenejšie, čo som kedy počul!"

„Myslíš si, že mňa to teší? Obaja dobre vieme, že ona ťa svojím spôsobom ľúbi," vravel mu Sirius smutne. „Pre Kaitleyn neexistuje predstava, že ty by si ju prestal ľúbiť!"

Remus pokrútil hlavou. Našťastie bol ušetrený odpovede, lebo do kuchyne vošiel Albus Dumbledore. „Kde je Kaitleyn?"

***

Kaitleyn vyšla zo spálne. Chcela nechať Hope pokojne odpočívať. Ostala však stáť na chodbe, pretože nevedela, čo urobiť. Keby šla dole do kuchyne za Siriusom, musela by zase čeliť jeho výčitkám. Určite by chcel vedieť, prečo sa s Remusom hádali. Z tej hádky jej bolo stále smutno. Nedokázala pochopiť, ako jej mohol povedať, že si zvykali na to, že tu nie je.

Áno, aj ona cítila strašnú, otupujúcu bolesť dlhé roky bez Siriusa. Lenže nikdy si nezvykla na to, že si musela ľahnúť do prázdnej postele, že sa ráno nezobudila a nemohla ho pobozkať. Tie dlhé roky neboli plné smiechu. Veľmi rýchlo by si vybavila dni, kedy sa usmievala. Pretože v tej dobe existoval iba jeden dôvod na úsmev – Sophie.

Po tvári jej stále tiekli slzy.

„Kaitleyn," ozval sa za ňou hlas jej otca.

„Otec," obrátila sa k nemu a potlačila ďalšie slzy. „Prosím ťa, pomôž mi. Moje schopnosti, ja..."

„Poď so mnou," chytil ju za ruku a odviedol do prázdneho salónika, sadli si na sedačku a on povedal: „Sirius a Remus mi povedali, čo sa stalo."

„Vyriešiš to, však?"

„Nie som si istý, či sa to dá len tak vyriešiť," odvetil jej Dumbledore úprimne. „Som si však istý, že si svoje schopnosti nestratila, Kaily. Prevzali v tej chvíli nad tebou všetku moc, ale oni niekde v tebe stále sú. Som si istý, že ich dokážeš znova v sebe nájsť a používať."

„Čo tým chceš povedať?"

„Budeš musieť veľa cvičiť, ako keď si sa učila čarovať," stisol silno jej ruku. „Je mi to ľúto, Kaily, ale nepoznám iné východisko z tejto situácie. Nedokážem ti tvoje schopnosti len tak vrátiť. Musíš ich v sebe znova nájsť sama. Som si istý, že Sirius a vaši priatelia ti pomôžu. Budeš zase v poriadku. Hlavne musíš ostať pokojná."

„Neviem byť pokojná," zamračila sa.

„Viem," prikývol.

„Aj ty si to myslíš, však?"

„Čo si mám myslieť, Kaitleyn?"

„Že je to dobré, že žiadne schopnosti už nemám. Aspoň teraz nebudem mať na výber a budem musieť ostať tu, nebudem môcť vôbec nič robiť pre Rád, nebudem môcť bojovať proti Voldemortovi a chrániť Harryho a moju rodinu. Všetkým vám to hrá do kariet, ako ma donútiť ostať tu!"

„Správaš sa ako Sirius minulý rok," odvetil jej Dumbledore, „vy dvaja ste si naozaj podobní. Keby bolo naozaj iba po mojom, drahá Kaitleyn, bol by som rád, keby som ťa tu mohol zamknúť, aby som ťa ochránil. Tvoja matka by mi už nikdy viac neodpustila, keby sa ti niečo stalo. Pretože všetko, čo sa stalo, bola naozaj iba moja vina."

„Nebola," odsekla. „Nemohol si to tušiť. Veď predsa nikdy sa mi nič také nestalo," vravela, postavila sa zo sedačky a začala sa prechádzať po miestnosti. „Nikdy skorej sa nič neprejavilo. Preto ťa nikdy nenapadlo, že by som mohla byť ako Ariana. Nenapadlo to ani len strýka Aberfortha, ktorý vždy hovoril, že sa na ňu nesmierne podobám."

„Akoby si jej z oka vypadla," doplnil ju.

„Nebola to nikoho vina, otec," obrátila sa k nemu. „Ja však nedokážem byť zavretá v tomto dome, zatiaľ čo vy ostatní budete bojovať za lepší svet. Nedokážem to. Je v tom zatiahnutých veľa ľudí, ktorých milujem a ja nemôžem prichádzať o ďalších ľudí, ktorých milujem, nemôžem a nechcem. Pochop ma, že..."

„Kaily," Dumbledore vstal zo sedačky a podišiel k svojej jedinej dcére. Všimol si, že ma slzy na krajíčku. „Veľmi rád by som ti splnil tvoje sny. Chcel by som, aby si zobrala svoju rodinu a ukryla sa niekde ďaleko od všetkého a všetkých. Aby si bola šťastná. Lenže obaja v hĺbke duše vieme, že by si nedokázala opustiť nás počas boja."

„Samozrejme, že nie. Ide o Harryho a ostatných, nie," prikývla.

„Si odvážna," usmial sa na ňu otec. „Vždy si bola. Si veľmi silná a vo chvíli, keď som si uvedomil, že ťa môžem stratiť, uvedomil som si aj to, že život je len chvíľa, Kaitleyn. Možno si to celé roky tak nevnímala, ale mne záležalo hlavne na tebe. Skutočne som ťa vždy miloval a vždy budem. Si moja jediná dcéra. Keď si bola menšia, rozmýšľal som nad tým, aká asi budeš, keď vyrastieš. Ty si omnoho viac, ako som si kedy predstavoval. Život nie je jednoduchý, no cítiť lásku v skutočnosti je."

„Otec," oslovila ho.

„Chcem, aby si bola v bezpečí, sľúbil som to tvojej matke," riekol jej.

„Prepáč mi," šepla.

„Čože?"

„Prepáč mi," zopakovala. „Za všetko, čo som ti kedy povedala. Aká som bola k tebe ostrá a odmeraná, ako som nič nechápala, ako som nechcela prijať fakt, že si môj otec."

„Ja ti nemám, čo odpúšťať, Kaitleyn."

„Povedal si mi, že som omnoho viac ako si si kedy predstavoval," po tvári jej tiekli slzy veľké ako hrach. „Vždy som si myslela, že nie som dosť dobrá."

„Si moja dcéra a ja som bol na teba vždy pyšný a vždy budem," usmial sa na ňu.

„Život nie je len chvíľa," šepla a objala ho. „Ocko, my vyhráme a vytvoríme svet, ktorý bude konečne pokojný. Uvidím vyrastať svoje dcéry a ty môžeš rozmaznávať svoje vnučky. Ty a mama budete pri mne, budeme jedna veľká a šťastná rodina."

Pozn. autorky:

Takže konečne sme dospeli k zmiereniu medzi Kaily a jej otcom ... asi bolo na čase :) nabudúce nás čaká rodinný výlet do Šikmej uličky.

Všimli ste si, že Sirius nám konečne trocha dospel? :D