„Myseľ si to nevysvetlí,

hovorme tomu osud, alebo chaos,

ale srdce sa iba tak neskloní,

pred túžbou, ktorú hľadá.

Ak veríš vo svoje sny,

jedného dňa sa môžu stať realitou.

Kto by to bol povedal,

že jedného dňa budeme spolu ty a ja.

Teraz, my dvaja, city nezvádzajú boje,

a dovolia nám vzájomne sa spoznať do hĺbky.

S otvorenou náručou, bezbranne sa pritisknúť k sebe,

len strach nás môže obmedzovať.

Teraz sme my – ty a ja,

hrdo dvaja."

(Eros Ramazzotti – Ahora somos)

20. júl 1996

Tonksová bola ešte stále nadšená, keď sa v dome na Grimmauldovom námestí číslo 12 objavila profesorka McGonagallová a zdedila im tú úžasnú správu, že Kaitleyn sa prebrala. Je vraj unavená, má trocha problémy s pamäťou, ale dôležité je, že sa prebrala. Profesorka si so sebou odniesla aj Hope, aby ju Kaitleyn po tých dlhých dňoch, čo ležala v kóme znova videla. Moody pri nej vypil už asi tretiu ohnivú whisky od šťastia a ona sa snažila zatiaľ spojiť s Remusom.

Prišiel hneď, ako dostal jej správu. „Je to pravda?" spýtal sa jej.

„Áno, je to pravda," usmiala sa na neho.

„To je skvelé. Pre Siriusa a pre dievčatká, to je naozaj skvelá správa," povedal Remus trocha zamyslene. „Musia byť veľmi šťastní. Sirius musí byť veľmi šťastný."

„Ty za ňou nepôjdeš?" spýtala sa ho Tonksová, lebo čakala, že pôjde priamo do nemocnice, aby uvidel Kaitleyn živú.

„Nie," pokrútil hlavou. „Mám ešte nejakú prácu a okrem toho, teraz je pri nej jej rodina a to ja nie som."

„Remus, neblázni," ohriakla ho. „Pre Kaitleyn znamenáš veľmi veľa. Si súčasťou jej rodiny. Som si istá, že by chcela, aby si šiel za ňou. Si jej priateľ a ona ťa má veľmi rada. Viem to, lebo mi to veľakrát povedala."

„Kaitleyn je teraz v dobrých rukách, Nymphadora," odvetil jej. „Okrem toho určite potrebuje hlavne oddychovať, aby bola úplne v poriadku. Nemôžeme tam všetci naraz prísť. Som naozaj šťastný, že sa prebrala, nevieš si predstaviť ani len ako. Nuž musím už ísť," krátko ju pobozkal na líce a kým stihla niečo povedať, odišiel.

Tonksová osamela v chodbe. Aj ona chcela svoju najlepšiu kamarátku vidieť, ale Remus mal pravdu, nemôžu sa tam všetci len tak nahrnúť. Kaitleyn je isto unavená, nevie ani poriadne, čo sa stalo a hlavne je teraz dôležité, aby pri nej bol Sirius, jej dievčatká a jej mama. Bude musieť ešte pár dni počkať, kým jej povie, ako veľmi jej chýbala.

***

21. júl 1996

Kaitleyn sa ráno prebrala zo spánku. Chvíľku rozmýšľala, kde sa nachádza, ale uvedomila si, že je stále v nemocnici. Sirius tu chcel stráviť noc pri jej boku, aby sa presvedčil o tom, že sa mu to celé nesníva a že je naozaj živá. Liečitelia mu to však nedovolili. Teraz jej však chýbal, pretože ho túžila znova vidieť. A svoje krásne dievčatká. Obzerala sa po miestnosti okolo seba, keď sa jej v mysli začali víriť spomienky. Sirius utiekol z Azkabanu, skrýval sa v Škriekajúcej búde, ale Pettigrew im znova ušiel. Ďalší rok sa skrýval a ona s ním na konci roka odišla. Fénixov Rád a Grimmauldovo námestie číslo 12 boli ich útočiskami. Spomenula si na pár hádok, na ten pocit šťastia, keď zistila, že je tehotná. A potom si postupne aj spomenula na boj na Ministerstve Mágie. Došla v poslednej sekundu, aby stihla zachrániť svojho manžela. Potom Bellatrix niečím prekliala jej dcéru. Jej Sophie. Utekala za ňou, aby ochránila Harryho a potom prišiel Voldemort osobne. Spomínala si na dlhý súboj medzi ním a svojim otcom. A potom to vyzeralo tak, že majú vyhraté a zrazu bola zase jej myseľ prázdna. Znova netušila, čo sa jej stalo.

Dvere na nemocničnej izbe a otvorili a dnu vošiel Albus Dumbledore. Na sebe mal fialový habit so žltými hviezdami. Dlhé vlasy a brada mu žiarili, keď na ne dopadlo slnko, ktoré sa odrážalo od okna.

„Kaitleyn," ostal stáť na mieste, akoby mu došli slová, keď ju videl. Akoby nevedel, čo má teraz povedať. Ako by niečo ležalo na jeho duši, niečo čoho veľmi trápilo, ale ona netušila, čo to je.

„Otec," oslovila ho. „Práve som si spomenula na všetko."

„Tvoja mama mi hovorila, že si si nevedela spomenúť na niektoré udalosti," povedal jej.

„Pamätám si už všetko, iba netuším, čo sa mi stalo."

„Tvoje schopnosti začali z teba vybuchovať, potom ti na chvíľku zmrazili srdce," odvetil jej.

„Čože? Ale to nie je možné, moje schopnosti, veď ja nemám problém so svojimi schopnosťami. Čo mi to hovoríš?"

„Nikdy som si to nevšimol, lebo nikdy u teba nebol ani jediný prejav toho, žeby tvoje schopnosti mohli mať nad tebou moc, keď siahneš na ich dno. Zdedila si to po Ariane. Mal som si to všimnúť, vedel som, že sa na ňu veľmi podobáš, ale nikdy ma nenapadlo, skúmať tvoje schopnosti. V škole si patrila k dobrým žiakom a nikto mi nikdy nespomenul, že by si mala nejaký výrazný problém."

„Odpadla som," spomenula si Kaitleyn. „Nedávno. Mala som skúšobný súboj s Remusom a odpadla som. Zakázala som mu, aby to niekomu povedal. Merlin, ja, som hlúpa..."

„Dôležité je, že si sa prebrala, Kaitleyn. Teraz už vieme o tvojom probléme a budeme s ním bojovať," podišiel bližšie a chytil ju za ruku, „pretože už viac nedovolím, aby tvoje schopnosti nad tebou prebrali moc a ty by si naozaj odišla. Nevieš si ani len predstaviť, ako sme trpeli. Aký žiaľ mala v očiach tvoja matka."

„Je mi to ľúto," prikývla Kaitleyn.

„Je to iba moja vina, Kaitleyn," povedal jej.

„Nemohol si tušiť," riekla.

„Mal som to tušiť," opravil ju.

„Nie je to tvoja vina, otec," šepla Kaitleyn a silno stisla jeho ruku.

***

„O tri dni privedie Dumbledore Harryho k nám," vravela Molly Siriusovi, keď sa dopočula tú dobrú správu o Kaitleyn prišla ho navštíviť a pritom mu zvestovala aj správu o Harrym. „Kedy pustia Kaitleyn z nemocnice?"

„O tri dni," potešil sa Sirius.

„Mohli by ste potom prísť priamo k nám. Urobili by sme jej privítanie a pozvali všetkých, ktorých má rada, čo povieš?"

„To by bolo od teba veľmi milé, Molly," usmial sa na ňu Sirius.

„Mám Kaitleyn, teba a dievčatká veľmi rada," opätovala mu úsmev. „Tak sme dohodnutí. Urobíme si menšiu oslavu."

„Ďakujem za všetko, Molly," pobozkal ju na líce.

Mal veľmi dobrú náladu. Chystal sa navštíviť Kaitleyn v nemocnici. Chcel so sebou vziať aj dievčatká, ale Hope i Sophie ešte spali a on ich zatiaľ nechcel budiť. Bol hore skoro ráno, lebo sa jednoducho nemohol dočkať toho, ako znova uvidí Kaitleyn. Už dávno nebol taký šťastný ako teraz. A rozhodol sa sľúbiť všetko, čo jej sľuboval, keď ležala v kóme. Nebude sa s ňou hádať, bude sa k nej správať ako k princeznej a budú konečne šťastní, aj keď im hrozí vojna. Vedel, že Kaitleyn rovnako ako on bude bojovať. Pretože išlo hlavne o Harryho život. Teraz keď jasne vedeli, čo je v proroctve, lebo Dumbledore im to prezradil, vedel, že už nie je cesty späť a ako poznal svoju ženu, ani ona by Harryho neopustila.

Potom však budú konečne šťastní, všetci spolu. Keď bude po všetkom, budú rodina.

***

„Čo urobila Bellatrix Sophie?" spýtala sa Kaitleyn svojej mamy, ktorá prišla chvíľku pred tým, ako chcel jej otec odísť. Kaitleyn si všimla, že je medzi nimi nejaká priepasť, ale bolo jej hneď jasné, prečo. Bola si však istá, že teraz, keď je znova pri nich, sa tá priepasť bude zmenšovať.

„Kúzlo jej zasiahlo životne dôležité orgány," povedala jej Minerva smutne. „Museli jej vyoperovať maternicu."

„Ale to, to znamená..."

„Sophie nikdy nebude mať vlastné deti," prikývla Minerva.

Kaitleyn sa rozplakala. Minerva jej nechcela spôsobovať bolesť, ale nemalo zmysel jej o tom klamať. Aj tak by sa to dozvedela. Okrem toho Sophie všetko brala tak hrdinsky.

„To nemôže byť pravda," šepla Kaitleyn. „Moje dievčatko nebude mať vlastné deti. Prečo sa nám toto deje, prečo?"

„Netuším, zlatko," objala ju matka a pobozkala na čelo. „Sophie je však silná po tebe, ona všetko ustojí. Rovnako ako ty."

„To predsa nemôže ustáť nikto," šepla Kaitleyn.

„Je mi to ľúto, Kaily."

***

24. júl 1996

O tri dni ju pustili z nemocnice a Sirius jej oznámil, že ich v Brlohu čaká menšia oslava, pretože už tam je aj Harry, pre ktorého bol u Dursleyovcoch osobne sám Dumbledore. Sľúbil jej, že tam na ňu budú čakať všetci ich priatelia.

Bola šťastná, že je znova pri svojej rodine. Všetci sa stretli spoločne a ju naozaj potešilo vidieť svojich priateľov, svoju rodinu a Sirius dokonca pozval aj Hagrida a Divookého Moodyho, aby mala Kaitleyn celú svoju rodinu pokope. Harry vyzeral konečne spokojnejšie, keď videl, že je naozaj v poriadku. Molly sa usmievala na Siriusa a Kaitleyn si bola istá, že konečne zakopali vojnovú sekeru ohľadom svojich starých sporov. Jej mama vyzerala znova prísne, usmievala sa a dokonca odmietla ohnivú whisky, ktorú nalieval Artur na prípitok. Hagrid chvíľku fňukal do svojej kockovanej vreckovky a Tonksová bez farebných vlasov, ale s úsmevom na tvári, ju poriadne ani nechcela pustiť zo svojho náručia, keď ju objímala. Kaitleyn bilo srdce od šťastia. Sirius sa k nej správal ako ku kráľovnej, všetko jej podával, so všetkým jej pomáhal, stále sa jej pýtal, ako sa cíti a keď tak jej ukradol nejaký bozk. Po veľmi dlhej dobe sa cítila šťastná.

Niekto však chýbal. Nikto však nespomenul jeho neprítomnosť a ona premkla v strach, že sa predsa len dozvie niečo smutné, keď je teraz taká neuveriteľne šťastná. Tak to predsa vždy bývalo v jej živote. Šťastie si bralo svoje obete. Už mala na jazyku otázku, že sa spýta, kde je Remus, aby to mala za sebou a dozvedela sa, čo potrebovala vedieť, keď...

„Dobrý večer. Ospravedlňujem sa, že meškám," ozval sa pri dverách jeho hlas a jej padol kameň zo srdca.

„Remus!" vykríkla. Pomaly, lebo chodenie ju stále trocha unavovalo, kráčala k nemu. Jemu však chodenie nerobilo žiadne problémy, tak sa pobral smerom k nej a potom ju zovrel vo svojom náručí. Silno ju objal. A jej vyhŕkli slzy.

„Kaily," šepol do jej vlasov potichu, že to počula iba ona. „Nikdy nás už neopusť."

„Je mi fajn," odvetila mu. „Som šťastná, že si tu. Konečne ste všetci pri mne a hoci vojna pokračuje, už sme toho prežili veľmi veľa nie? Už je konečne na čase, aby sme boli šťastní."

Remus prikývol a pustil ju zo svojho náručia, lebo si uvedomil, že ju objíma dlhšie, ako bolo potrebné. Ona sa na neho usmiala, chytila ho za ruku a všetkým povedala. „Naozaj som sa veľmi túžila vrátiť k vám. K vám všetkým. Ste moja rodina. Snažila som sa bojovať a vyhrať. Vyhrala som. Na teraz som porazila smrť."

„Už nikdy ťa nenechám bojovať so smrťou," oznámil jej Sirius, podal Hope Remusovi a vzal do náručia svoju ženu. „A hlavne ti nikdy nedovolím, aby si ty zachraňovala mňa, je ti to hádam jasné, slečna dokonalá?"

„Ach, Sirius, ty môj blázonko," nežne ho pohladkala po líci a kútikom oka zahliadla Remusa, ako čičíka Hope vo svojom náručí a skláňa sa nad ňu, aby ju mohol pobozkať na čelo. Usmiala sa a potom žmurkla na Siriusa. „Milujem ťa najviac na svete a pokúsim sa zachrániť ťa vždy, kedy to bude nutné."

„Si môj poklad," sladko ju pobozkal na pery. Všetci prítomní sa usmievali.

***

Remus nakukol von oknom a videl Kaitleyn so Siriusom, ako stoja pod nočnou oblohou a bol naozaj za nich dvoch veľmi šťastný. Ešte stále nemohol uveriť tomu, že je znova medzi nimi a všetci mali znova dôvod na úsmev. Minerva sa práve maznala s Hope, Sophie a Harry si prezerali nové knihy do Rokfortu a Weasleyovci vyzerali tiež spokojne. Hagrid i Moody pred chvíľkou odišli. Tonksová si prisadla k Sophie, Harrymu, Hermione a Ronovi a začala im rozprávať niečo o tom, ako ona ešte chodila na Rokfort. Chvíľku ju počúval, ale potom aj vyšiel na vzduch.

Bol krásny letný večer a obloha bola posiata hviezdami. Pohľad na mesiac ho už toľko neznepokojoval ako kedysi.

„A tamtá hviezda je Andromeda," počul Siriusa, ako Kaitleyn ukazuje hviezdy. „Učili sme sa o tom na Astronómii."

„Pred pár mesiacmi som neverila, že ešte niekedy spolu budeme sledovať hviezdy," videl ako sa ona usmiala na svojho manžela.

„Kaily, odteraz budeme robiť všetko, čo len budeš chcieť," opätoval jej Sirius úsmev.

„Nemôžeš ma toľko rozmaznávať," zasmiala sa Kaitleyn a potom si všimla Remusa. „Remus, vitaj."

„Nechcel som vás rušiť," priznal, „len som potreboval trocha čerstvého vzduchu."

„Nerušíš," odvetil mu Sirius. „Ty nikdy."

„Ďakujem," Remus sa na neho usmial a pozrel sa hore na hviezdy. „Ktorá je Andromeda?"

„Tam-tá," ukázala Kaitleyn prstom nad svoju hlavu. Remus si nebol istý, na ktorú hviezdu ukazuje, Astronómia nikdy nebola pochopiteľne jeho silná stránka, tak ako Siriusová. Takže iba prikývol a sledoval ju ako nadšene sleduje hviezdy nad sebou. Sledoval aj Siriusa, ktorému sa hviezdy opäť mihali v očiach, keď hľadel na svoju ženu. Mali toho toľko, dostali znova ďalšiu šancu od života a on dúfal, že tento raz to bude už navždy.

„Idem skontrolovať Hope," povedal Sirius, pobozkal Kaitleyn na líce a potom sa vrátil do domčeka.

Remus sledoval Kaitleyn, ktorá stále hľadela na hviezdy. Až teraz si všimol, že je predsa len trocha iná. Vlasy mala vo vrkoči a tvár mala trocha strhanú. Bola rovnako pekná ako vždy, ale za ten mesiac, čo ležala v nemocnici, vyzerala staršie ako keď ju naposledy videl. V tvári bola stále bledá a všimol si aj drobné vrásky na jej tvári. Zachytila jeho pohľad a usmiala sa. Jej úsmev sa nezmenil, ani jej oči, ale aj tak mu prišla nejaká iná.

„Ďakujem, Remus," prehovorila, urobila k nemu pár krokov a on jej podal ruku, aby nespadla. „Sophie mi povedala, že ste sa s Tonksovou starali o Siriusa, Hope i ju. Nevieš, aká som ti zaviazaná."

„Ste moja rodina," povedal Remus automaticky. „Myslíš, že by som nechal Siriusa a vaše dcérky samých? Ani náhodou."

„Aj tak ti ďakujem. Viem, že to isto aj pre teba bolo ťažké," šepla.

„Veľmi ťažké, Kaily," prikývol. „Tá predstava, že by si tu viac nebola, hádam som sa vo svojom živote ešte nikdy necítil horšie. Tonksová povedala, že by sme nemali byť sami. Nikto z nás, že by sme mali držať spolu. To sme presne urobili. Ona sa viac menej starala o nás všetkých, ja som len pomáhal. Hlavne v kuchyni. Tonksová nevie variť. Myslí si, že to vie, ale ver mi, nevie to."

Kaitleyn sa zasmiala. „Budem to mať na pamäti. Takže ste s Tonksovou trocha viac spriatelili?" spýtala sa ho.

„Dalo by sa to tak povedať," prikývol. „Je to výnimočná žena."

„Áno, to je," usmiala sa nad jeho slovami. „Mal by si byť tiež šťastný, Remus."

„Ja som šťastný, Kaitleyn," odvetil jej. „Si tu znova s nami. Sirius už nie je smutný, dievčatká sa usmievajú a my ostatní tiež. Ani nevieš, koľkým ľuďom si vrátila úsmev na tvár, keď si sa prebrala. Všetkých si nás prebrala z toho hrozného sna, z tej nočnej mory."

„Ach, Remus," po tvári jej tiekli slzy a potom ho objala. „Mám ťa tak moc rada. Naozaj veľmi. Kiežby som sa ti mohla nejako odvďačiť. Vlastne môžem. Žiadaj čokoľvek a ja ti to splním."

„Už nikdy nás neopusť," usmial sa na ňu a pohladil ju po líci. „To je jediné, čo chcem. Chcem, aby si bola šťastná. Pretože ak si to niekto na tomto svete zaslúži, tak si to ty. Okrem toho keď si šťastná ty, je šťastný aj Sirius a dievčatká. To pre mňa urob, Kaily, áno?"

„Ale, Remus."

„Psst!" Dlaň mal stále položenú na jej tvári. „Ja nič viac nepotrebujem. Oni áno. Ak budeš šťastná s tým bláznom mojím kamarátom, tak budem šťastný aj ja. Prosím ťa, ver mi, zlatko, áno." Pohladil ju a potom ju silno chytil za ruku.

„Pokúsim sa o to, sľubujem," prikývla. „Nikdy som vás nechcela opustiť ani na sekundu, Remus. Nevedela som, že sa niečo také môže stať, ani len som netušila, že tá moja podoba s Arianou môže byť až taká skutočná. Naozaj som to netušila, keby som to bola vedela, riešili by sme to predsa. Ja,.. bola som hlúpa, že som otcovi nepovedala o tých súbojoch. Remus, tak šialene ma to mrzí."

„To je moja vina, mal som mu to povedať ja," opravil ju.

„Nie, nič z toho nie je tvoja vina. Ani Harryho, že uveril tej vidine, ani Mollyná, že ma pustila z domu a už vôbec nie Tonksovej, že ona bojovala najprv s Bellou a keby ju dostala, tak by sa nepokúsila zabiť Siriusa," po tvári jej stekali slzy.

„Dostaneme ju. Za to, čo urobila Sophie. Jedného dňa ju dostaneme," prisľúbil jej. „Aby už nikdy neublížila nikomu, na kom nám záleží."

„Remus," zotrela si slzy a znova sa na neho usmiala. „Naozaj ďakujem za všetko. A vieš čo ti ešte sľúbim? Urobím všetko preto, aby si aj ty bol šťastný, a nehovor nie. Ja mám plán."

„Takže teraz si nový blázonko ty?" spýtal sa jej.

„Nie," pokrútila hlavou. „Len som ťa vždy chcela vidieť šťastného a poznám spôsob ako to docieliť."

„Naozaj mi bude stačiť, ak budeš v poriadku," stisol jej ruku znova.

„Ach, ľúbim ťa," šepla a potom ho silno objala, aby mu dala najavo, že sa naozaj pokúsi nesklamať ho. Naozaj už nechcela nikoho z nich opustiť. Už nikdy.

***

Sirius stál pri okne s Hope na rukách a pozoroval svoju ženu s najlepším kamarátom. Nemračil sa, ani sa neusmieval, akosi si na to zvykol. A hlavne na ten fakt, že Remus bol viac jej priateľom, ako tým jeho.

„Si v poriadku?" zastavila sa pri ňom Tonksová a tiež sa pozrela von oknom a potom znova na Siriusa.

„Áno, akoby som nemohol byť, je znova pri mne," usmial sa na ňu. „Pri nás."

„Kaily a Remus majú medzi sebou ozaj silný vzťah," poznamenala.

„On ju vždy ľúbil," povedal Sirius.

„Vždy si to vedel?"

„Áno," prikývol. „Nikdy som to však neriešil, lebo Kaily bola vždy iba moja. Len raz jeden jediný raz som ho požiadal, aby dal na moju ženu a moje deti pozor. Žiadal som ho, že keby som náhodou zomrel, aby si ju vzal za ženu. Neurobil to. Bolo to v tú noc, čo zomreli Lily a James. Nepostaral sa o moju ženu. Nechal ju na po spas osudu. Ju aj moju dcéru."

„Hneváš sa na neho za to?"

„Nie," usmial sa na ňu. „Možno to, čo ti teraz poviem, bude znieť kruto, ale keby sa o ňu celé tie roky staral, keby stál po jej boku, mohlo by sa stať, že by sa do neho zaľúbila aj ona. Utiekol by som z Azkabanu a čo by som tu našiel? Svoju ženu a najlepšieho priateľa spolu? Zbláznil by som sa. Všetko je tak, ako má byť."

Nič nepovedala. Iba sa pozrela von oknom. Kaitleyn sa odtiahla od Remusa, na niečom sa smiali a potom sa pomaly vracali späť do domu. Remus ju držal za ruku, aby jej pomohol a bol jej oporou pri chôdzi.

„Myslím, že by so neho nezaľúbila," odvetila Tonksová.

„Ale áno, svojím spôsobom ho ona ľúbi," povedal trocha trpko.

„Ľúbi ho, lebo je jej priateľ. Jediný, ktorý jej ostal z jej veľkej partie. Ľúbi ho, lebo je to skvelý človek. Ale nikdy by ho nemilovala, tak ako teba. Pozerá sa na neho úplne inak, ako na teba. To by sa nikdy nezmenilo. Jej srdce bude navždy patriť iba tebe a to nezmení nič."

„Si ako Andromeda," usmial sa na ňu. „Neskutočne ako ona."

„Vážne? Ona hovorí, že som celý tatko."

„Nie, to nie si," zasmial sa vo chvíli, kedy sa Kaitleyn a Remus vrátili dnu.

„Na čo sa tak dobre bavíte, vy dvaja?" spýtala sa Kaitleyn. Podišla pomaly k Siriusovi a vzala si od neho Hope. On ju trocha pridržiaval, pre každý prípad.

„Sirius hovorí, že som ako moja mama," usmiala sa Tonksová.

„Z toho, čo som o nej počula, verím tomu, že to je pravda," opätovala jej úsmev Kaitleyn.

„Fakt som rada, že si späť." Tonksová ju pobozkala na líce. „Už by som mala ísť domov."

„Remus ťa odprevadí, však Remus?" navrhla Kaitleyn.

„Samozrejme," prikývol.

Tonksová sa so všetkými rozlúčila a potom s Remusom odišli. Sirius krútil hlavou a Kaitleyn sa zasmiala. „Čo to malo znamenať?"

„Nič," žmurkla na neho.

„Už aj ty?"

„Čože?"

„Sophie mi minule hovorila, že tých dvoch musíme dať dokopy," vysvetlil jej. „Vraj sa na seba tak zvláštne dívajú."

„Áno, tak to je."

„Celá mama, celá mama," smial sa Sirius a vzal si od nej zase späť Hope. „Prosím, buď po ockovi!"

Pozn. autorky:

Ako som Vám písala už minule tento týždeň je FM skorej z dôvodu, že cez víkend mám plno, keďže ma čakajú oslavy mojich narodenín. 

Inak táto kapitola patrí medzi moje obľúbené, tak dúfam, že sa aj Vám páčila :)