„Chcem kráčať po tvojom boku,

po zvyšok mojej cesty, ktorá nám ostáva.

Nech všetky naše narodeniny tráviš so mnou,

hovorím ti, že sa s tebou nezahrávam,

keď ti hovorím, že ťa milujem.

Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa.

A ak mi stále nerozumieš,

chcem aby tvoje krásne oči,

zdedili naše deti.

Áno, naše deti."

(Rio Roma feat. Fonseca – Caminar a tu mano)

3. september 1977

Nasledujúce ráno bolo sychravé. Kaitleyn a ostatné dievčatá sa ráno vystriedali v kúpeľni, prezliekli do habitov a pobrali sa na raňajky do Veľkej siene. James už dojedal a netrpezlivo čakal na ôsmu hodinu, kedy sa začne vyučovanie a prvá hodina Obrany proti čiernej mágií s Albusom Dumbledorom. Sirius, Remus a Peter tiež prekvapili, že boli na raňajkách skorej, ako dievčatá, nuž vo veľkej miere za to mohla vidina tejto vyučovacej hodiny. James sa ošíval, sledoval hodinky a svojich priateľov, aby už dojedli.

Dievčatá sa usadili, pozdravili sa s chlapcami a tiež sa pustili do raňajok.

„Ešte máte desať minút," upozorňoval ich James. „Päť, lebo treba ešte dôjsť k učebni a obsadiť dobré miesta."

„Paroháč," oslovil ho Sirius. „Čo keby si zodvihol svoj zadok a pobral sa k učebni, obsadil nám tie skvelé miesta a nechal nás pokojne najesť sa?"

Peter a Remus sa hlasno zasmiali a prikývli. Lily tlmila smiech kašľom, Alice krútila hlavou a Kailteyn sa obzrela na profesorky stôl. Jej rodičia tiež práve raňajkovali a o niečom sa zhovárali. Obaja vyzerali byť zaujatí do rozhovoru a tvárili sa vážne, čo ju vôbec netešilo. Zvyčajne to neveštilo nič dobré.

Dážď udieral do okien Veľkej siene a študenti sa pomaly poberali do učební. James dal na Siriusovú radu a spoločne s Remusom a Lily, ktorí už dojedli, odišli k učebni, aby obsadili dobré miesta. Peter ešte jedol jogurt. Alice pila džús a Kaitleyn pre zmenu sledovala Siriusa, ktorý uvažoval, či si nedá ešte jednu hrianku. Nakoniec to zavrhol a vstal aj on od stola.

„Pôjdeme?"

„Áno, poďme," prikývla Kaitleyn. Alice sa pobrala s nimi, ale Peter ešte stále jedol. Povedal im, aby pokojne šli, že on ich dobehne. Dievčatá a Sirius si zobrali svoje brašny a pobrali sa von z Veľkej siene. Kráčali na druhé poschodie do učebne Obrany proti čiernej mágií. Každý jeden rok sa tam vystriedal iný profesor.

Kaitleyn si spomenula ako nemala rada Obranu proti čiernej mágií. Okrem posledného roka, kedy ich učil Fabián Prewett a hodinu ju bavili a kúzla jej skutočne išli. Predtým vždy mala z tohto predmetu husiu kožu. Obávala sa ho. Teraz sa jej ten pocit vrátil. Jej profesorom sa stane jej vlastný otec. Najväčší čarodejník všetkých čias. Každý ho uznával, každý poznal jeho meno. A ona jeho dcéra nikdy nebola v kúzlení taká dobrá. Transfigurácia, ktorú učila jej mama, jej šla, ale Obrana proti čiernej mágií bola pre ňu často nočná mora. Cítila, že nechce zlyhať pred očami svojho vlastného otca. Stále sa na neho hnevala, ale zároveň chcela, aby bol na ňu pyšný.

Mala pocit, akoby sa jej v hrdle niečo zaseklo. Vošla do učebne spoločne so Siriusom. Takmer nič nevnímala. Sadla si vedľa Lily, vybrala učebnicu a iba čakala, kedy sa do učebne dostaví jej otec.

Nemeškal ani sekundu. Vošiel do učebne a zavrel za sebou dvere. Usmial sa na svojich študentov a Kaitleyn si všimla Jamesa, ktorý sa konečne prestal ošívať a tváril sa náramne spokojne.

„Vitajte na prvej hodine Obrany proti čiernej mágií v tomto roku," prehovoril Albus Dumbledore a všetci ho pozorne sledovali a počúvali. „Už je to dávno, čo som vyučoval a vyučoval som Transfiguráciu. Len keď sa nám tí učitelia tohto predmetu stále toľko menia a je naozaj náročné nájsť niekoho nového. Preto som sa tento rok podujal, že vás budem učiť ja sám."

„Skvelý nápad, pán profesor," pochválil ho James.

„Ďakujem, pán Potter," venoval mu úsmev a pokračoval. „V prvom rade vás musím upozorniť, že tento rok je váš posledný, čo znamená, že na konci roka budete skladať skúšky z Mimoriadnej legálnej odbornej kategórie a skúšky sú naozaj náročné. Majú preveriť vaše znalosti a schopnosti. Naozaj vás nechcem strašiť, ale je dôležité, aby ste to vedeli. Venujte skúškam svoju pozornosť."

Prešiel pár krokov k tabuli a rozprával im, čo ich najčastejšie bude na skúškach. Kaitleyn si uvedomila, že to neznie až tak zle, ako si myslela. Väčšinu tých kúziel ovládala, niektoré lepšie a niektoré horšie, ale nejaké výrazne medzery nemala.

„Prvé hodiny sa budeme venovať opakovaniu," vysvetľoval im ďalej riaditeľ. „A potom prejdeme na súboje. Budete proti sebe bojovať vo dvojiciach. Naučíme sa hlavne brániť. Ale aj bojovať. Obe úlohy sú veľmi dôležité."

Kaitleyn si všimla, že na tvárach jej spolužiakov sa zjavilo nadšenie. Zrejme sa už nevedeli dočkať tých hodín, kedy budú proti sebe bojovať. Ona z toho mala samozrejme strach. S Fabiánom Prewettom na posledných hodinách tiež preberali súboje a zakaždým prehrala a pritom to boli o dosť jednoduchšie súboje, ako čakala teraz. Vyhrala vlastne iba raz a ani to nebolo na hodine. Bolo to vo vstupnej hale, kedy bola nahnevaná na Siriusa a bojovala proti nemu. On na ňu vtedy ani nezaútočil, čo znamenalo, že to zrejme ani nebol skutočný súboj. Bola naozaj v háji.

Lily vedľa nej tiež nevyzerala úplne šťastne. Napäto počúvala Albusa Dumbledora, niečo si zapisovala a Kaitleyn videla, ako sa jej trasie ruka, keď píše. Asi mala tiež zo súbojov obavu, lebo sa aj celkovo bála záverečných skúšok.

Zazvonilo na koniec hodiny a Kaitleyn si pobalila veci a vyšla z učebne medzi prvými. Ponáhľala sa preč, ale Sirius ju dobehol. „Kaily?" chytil ju za ruku.

„Hm?"

„Čo sa deje?"

„Ja neviem," pokrútila hlavou. „Zase mám strach z toho predmetu. Súboje mi nejdú a som k ničomu. Ako môžem byť tak šialene k ničomu, keď môj otec je najlepší čarodejník v našom svete a moja mama je úžasná čarodejnica. Prečo ja som taká nula?"

„Ty nie si nula," odvetil jej a pohladil ju po líci. Videl, že potláča slzy. Ústa sa jej chveli, oči očerveneli. A on naozaj nechcel, aby sa toľko podceňovala. „Kaily, každý ma nadanie na iné veci. Ty chceš byť liečiteľka. Uvedomuješ si aké to je dôležité povolanie? Máš na neho všetky predpoklady. Nepotrebuješ súboje. Ja ťa predsa vždy ochránim."

Kaitleyn sa mu hodila do náručia a potiahla nosom. Objal ju pevne, mocne, aby jej vyjadril svoju podporu a aby jej dal najavo, že to, čo jej povedal, myslel vážne. Trocha sa upokojila v jeho náručí a keď sa od neho odtiahla, mierne sa usmievala.

„Ďakujem," šepla.

„Ľúbim ťa," šepol aj on. Nahol sa k nej a pritisol svoje pery na tie jej. Jemne ju pobozkal.

***

20. júl 1996

Kaitleyn si nevedela spomenúť na to, prečo leží v nemocnici. Obzrela sa okolo seba a videla iba nemocničnú izbu a čakala, kedy vojde niekto dnu. Potrebovala vedieť niečo viac, ako len to, že bola v kóme. Jej mama spomínala, že Sirius je tu a že tu je aj Sophie.

„To nie je možné," vyslovila nahlas sama pre seba. Sirius bol predsa v Azkabane a Sophie je malé dievčatko, ktoré dala do sirotinca, pretože mala strach, pretože sa bála, že sa niečo stane. V hlave jej treštilo. Ruky sa jej triasli a keď si ich obzerala, zdali sa jej nejaké staršie. Zničené a dobité.

Dvere na izbe sa otvorili a dnu vošli liečitelia. Skontrolovali jej pulz, nič veľa jej nepovedali.

„Konečne ste sa prebrali, pani Blacková," šepol jej jeden z nich. „Vaša rodina bude veľmi šťastná."

„Ja vás poznám," zadívala sa na mladého liečiteľa.

„Už sme sa veru stretli, ale bolo to krátko, pani Blacková," odvetil jej.

„Nespomínam si," zamračila sa.

„Na to ešte bude čas, teraz vás chcú vidieť," usmial sa na ňu a potom vyšiel z jej izby.

Nemala čas si lámať hlavu nad tým, odkiaľ pozná toho mladého liečiteľa. Pretože dvere na jej izbe sa otvorili a ona ho zbadala. Bol starší, mal dlhšie vlasy, tvár mal bledú, zuby zožltnuté, ale keď sa na ňu usmial, vedela, že je to on. Vedela, že ten úsmev patrí iba jej.

„Dievčatko, Kaily!" Okamžite sa k nej rozbehol. Po tvári mu tiekli slzy. Nahol sa k nej a pobozkal ju. Najprv veľmi nežne, ale potom sa bozk zmeniť na vášnivý. Bozkával ju, akoby ju už viac pobozkať nemal a ona to pochopila. Bál sa, že by ju bol navždy stratil.

„Sirius, ja neviem, čo sa stalo," šepla, keď prerušila bozk. „Ale ty si tu. Pri mne."

„Samozrejme, zlatko, som tu," odhrnul jej vlasy z tváre a pobozkal ju na čelo. Potom silno stisol ruku, akoby sa chcel presvedčiť, že je naozaj z mäsa a kostí. „Ani nevieš, aký bol tento mesiac bez teba hrozný. Myslel som si, že si mi zomrela v náručí a potom ti začalo veľmi slabo biť srdce. Odvtedy si bola tu v nemocnici. A my sme prosili všetky možné sily, aby si sa k nám vrátila. Aby si bola silná a bojovala. Tak ako vždy, Kaily. Pretože my stále iba bojujeme o naše šťastie. Teraz nám ho už ale nikto nevezme. Si pri mne. Znova. Zbožňujem ťa, dievčatko moje krásne."

„Ty nie si v Azkabane?"

„Nie, miláčik, už skoro tri roky tam nie som," riekol jej.

„Tri roky? Ktorý je vôbec rok?"

„1996," odvetil jej.

„Merlin," zalapala po dychu. „Nepamätám si. Pamätám si, že si bol ďaleko odo mňa, v Azkabane a ja som si myslela, že sa zbláznim."

„Uznali ma za nevinného, Kaily," usmial sa na ňu. „Na všetko si spomenieš, to teraz nie je dôležité, dobre?"

„Umierala som?"

„Oddýchneš si a všetko sa to vysvetlí. Vrátia sa ti všetky spomienky. Si len unavená. Dôležité však je, že si živá, že počujem tvoj hlas, že ťa môžem pobozkať, objať, že znova vidím tvoj úsmev. Merlin, Kaily, nevedel som si predstaviť, akoby som mal bez teba žiť. Láska moja, ani nevieš, ako som sa cítil. Myslel som si, že sa zbláznim," po tvári mu tiekli slzy.

Počúvala ho, aj ona plakala, hoci bola zmätená, bola šťastná, že je pri nej, že ho môže vidieť. Aj ona toľko túžila po jeho úsmeve, toľko chcela počuť jeho hlas, chcela jeho bozky a objatia. Hrialo ju pri srdci všetko, čo jej hovoril.

„Blázonko môj," pohladila ho po líci.

„Ty si môj život, Kaily," usmial sa na ňu. „Keby som nemal dievčatká, neviem, čo by so mnou bolo."

„Dievčatká?"

„Sophie a Hope, predsa," usmial sa na ňu. „Naše dcéry."

„Sophie," usmiala sa a potom sa mu pozrela do očí. Silno ju pichlo v hlave, až troška vykríkla.

„Kaily!" pohladil ju po vlasoch. „Čo je ti?"

„Nič," usmiala sa na neho. „Spomenula som si na maličké dievčatko," stisla jeho ruku. „Máš pravdu, máme spolu dve dievčatká. Pamätám si na jej plač. Počujem ho. Pamätám si na jej úsmev, na jej veľké oči. Oči, v ktorých sa premietajú iskry, ako v očiach jej otca. Maličké hviezdičky v očkách nášho maličkého dievčatká. Našej nádeje."

„Áno," pobozkal jej ruku. „To je naša Hope."

„Prinesieš mi ju?"

„Teraz ju tu nemám, je veľmi maličká," vravel jej Sirius. „Ale je tu so mnou Sophie."

„Privedieš mi ju?"

„Tvoje prianie mi je ako vždy rozkazom," stisol jej ruku a potom ju pustil, aby mohol zájsť pre ich prvorodenú dcéru.

Kaitleyn sa trocha posadila na posteli. Stále sa jej triasli ruky, ale na perách cítila jeho bozk. Bol tu, stále ju miluje a majú spolu rodinu. Nepamätala si veľa, ale pamätala si, že dala život ďalšiemu človiečikovi. Pamätala si bábätko v ružovej perinke. Pamätala si jej oči. Tie hviezdy.

Dvere na nemocničnej izbe sa otvorili a dnu vošlo dievča. Kaitleyn zalapala znova po dychu. Jej Sophie bola už hotová slečna. Podobala sa na ňu, naozaj mala na okamih pocit, akoby hľadela do zrkadla.

„Mama," oslovila ju Sophie.

„Sophie," Kaitleyn sa rozplakala. „Áno, to som ja, tvoja mama. Odpusť mi, čo som ti urobila, nikdy som to nemala urobiť."

„Už dávno som ti odpustila, mami," Sophie kráčala k jej posteli. Potom si na jej kraj sadla a chytila svoju mamu na ruku. „Ocko, povedal, že to máš v hlave troška pomiešané, ale to bude zase v poriadku. Vieš, veľmi trpel. Všetci sme veľmi trpeli. Nikto z nás ťa nechcel stratiť. Hope by ťa ani nepoznala a to by bolo strašné."

„Kedy si mi toľko vyrástla?" pýtala sa jej Kaitleyn.

„Už dávnejšie," usmiala sa na ňu dcéra. „Chýbala si mi."

„Ty si chýbala mne," Kaitleyn ju pritiahla do svojho náručia a silno ju objala. Obe sa rozplakali.

„Raz si mi sľúbila, že nás s ockom nikdy neopustíte. Bála som sa, že by si svoj sľub porušila."

„Odpusť mi to, Sophie," žiadala ju Kaitleyn a čičíkala ju vo svojom náručí. „Chcela by som byť stále pri tebe a pri maličkej. Pri tvojom ockovi. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi vás milujem. Nevieš, si to predstaviť."

„Aj my ťa veľmi milujeme, mami," objímala ju Sophie.

„Si taká krásna," Kaitleyn ju pohladila po líci.

„Vraj po tebe," zasmiala sa Sophie. „Za posledný mesiac som to počula toľkokrát. Všetci hovoria, že som ako ty. A ja som na to vážne hrdá. Chcem byť ako ty. Si tá najstatočnejšia žena, akú poznám."

„Ach, miláčik, ty si dokonalá," Kaitleyn si zotrela slzy. „Milujem ťa," nahla sa a pobozkala dcéru na čelo.

Sophie sa na ňu usmievala a chytila ju za ruku. Kaitleyn sa nemohla vynadívať na svoju dcéru. Po chvíľke sa do izby vrátil aj Sirius. Pobozkal Sophie do vlasov a potom pobozkal aj Kaitleyn na pery.

„Nemôžem tomu uveriť," riekla Kaitleyn. „Takže pochopili, že si nevinný? Konečne budeme rodina? Všetko je v poriadku, však?"

„Áno, láska, už všetci vedia, že som nevinný," usmial sa na ňu. „A rodina sme už boli dávnejšie. Čoskoro sa ti to všetko vráti. Hovoril som s liečiteľom, povedal, že si stále v šoku. Upokojíš sa, pospíš si a všetko si budeš znova pamätať. Dôležité je, že si v poriadku ty. Si tu znova s nami. Vedel som, Kaily, že sa bez boja nevzdáš."

„Niečo ma stále volalo," spomínala si. „Vy."

„Áno," prikývla Sophie. „Všetci sme držali spolu, chceli sme ti dodať silu, aby si sa vrátila k nám."

„Počula som vaše hlasy," vravela Kaitleyn a stisla dcérkinu ruku. „A plač môjho dievčatka."

„Vieš, aká je už veľká," vyhŕkla so seba Sophie. „Je sladká. Za chvíľku bude mať už pol roka. Je to usmievavé bábo. Všetkých nás zbožňuje a najradšej má asi Lolu," zasmiala sa.

„Kedy ju uvidím?"

„Tvoja mama šla pre ňu," usmial sa na ňu Sirius.

„Vážne?"

„Klamal by som ti niekedy, Kaily?"

„Nie," prikývla. Nemohla sa dočkať, kedy uvidí aj svoju druhú dcérku.

„A ako sa má moja mama? Videla som ju tu len na chvíľku. A, Sirius, bola tu Alice," uvedomila si a rýchlo mu pokladala otázky.

„Tvoja mama je veľmi šťastná, že si sa prebrala," vravel jej Sirius. „Alice? Áno, liečiteľ mi to spomínal, že tu už párkrát pri tebe bola."

„Pamätá si na mňa, hoci nič nepovedala," rozcitlivela sa opäť Kaitleyn. To, čo urobili jednej z jej najlepších priateliek, bolo vážne hrozné a jej bolo z toho stále smutno. Akoby sa to stalo včera a nie pred toľkými rokmi. „Cítila som to, že si ma pamätá. Usmievala sa na mňa."

„Určite si na teba pamätá, keď ťa chodila navštevovať," prikývol Sirius.

„Hovoríte o Nevillovej mamičke?" pýtala sa Sophie.

„Áno," prikývol Sirius.

Kaitleyn na nich znova zmätene hľadela. Áno, pamätala si, že Alice a Frank mali synčeka Nevilla, ale netušila, že Sophie sa s ním pozná. Nechcela sa pýtať, pretože mala toľko otázok a Sirius predsa povedal, že sa jej to všetko vráti. Všetky spomienky a ona v tom bude mať zase jasno.

„Kiežby sa aj ona vyliečila, Neville by bol veľmi šťastný," povzdychla si Sophie.

„Neville a ty ste veľkí priatelia, však?" neodpustila si aspoň túto otázku, keď hľadela do očí svojej staršej dcéry.

„Áno, to sme," prikývla. „Neville je fajn. Mám ho rada."

„To je dobré, dievčatko moje," pohladila ju po ruke.

Dvere na nemocničnej izbe sa znova otvorili a dnu vošla Minerva McGonagallová a na rukách niesla bábätko v ružovej dečke.

„Kaily, pozri, kto ťa prišiel pozrieť," podišla až k nej a podala jej do náručia jej maličkú nádej.

„Hope," šepla Kaitleyn, keď sa zahľadela do očí svojej mladšej dcérky. Dievčatko nespinkalo. Sledovalo svet okolo seba. V očiach sa mu leskli hviezdičky. Malú pästičku si cmúľalo v ústočkách. Naozaj bola sladká, presne tak ako spomínala Sophie. Bola dokonalou bytosťou. Ďalšou, ktorú stvorili so Siriusom z veľkej lásky. Po tvári jej tiekli slzy, keď pozorovala svoje maličké dievčatko a ono pozorovalo ju. „Si taká krásna."

„Všetky tri ste krásne," poznamenal Sirius. „Štyri," opravil sa, keď sa pozrel aj na Minervu. „Samozrejme, že aj vy ste krásna, pani profesorka."

„Sirius Black, keď ma ešte raz nazveš pani profesorka, tak dostaneš trest!" zamračila sa na neho prísne.

„Ostane po škole?" spýtala sa Sophie. „Alebo mu strhneme nejaké body?"

Všetci sa zasmiali, dokonca aj maličká Hope. Kaitleyn sa cítila taká živá, ako už dávno nie. Síce ju stále bolela hlava, vôbec ju to netrápilo. Držala v náručí svoju krásnu dcérku. Tá druhá sedela blízko pri nej a usmievala sa na svoju maličkú sestričku. Pri nich stál ich úžasný otec. Ten najlepší na svete. Láska jej života. A bola pri nej aj jej mama.

„Mala si pravdu, Kaily," šepol Sirius a pobozkal ju na líce. „Vždy musíme mať nádej, lebo ak nemáme nádej, tak nemáme nič. Ja som snažil, nestratiť ju. A oplatilo sa mi to. Vyhrali sme, znova."

Pozn. autorky:

Ahojte, čo sa týka ďalšej kapitoly, tak bude niekedy behom týždňa, lebo budúci piatok mám narodeniny, takže cez víkend budem oslavovať a v sobotu isto tu ani poriadne nebudem. Tak možno vo štvrtok bude FM, uvidím ešte :)

Ako sa Vám páčila táto kapitola?