„Tak veľmi by som ťa chcel vidieť,

pozrieť sa ti do očí,

povedať ti, že mi chýbaš,

že som sa znova stal bláznom.

Ak tu nie si,

ja nefungujem,

nemám žiaden smer ani adresu.

Tak veľmi nenávidím vzdialenosť,

nenávidím každý centimeter, ktorý nás teraz oddeľuje.

Nenávidím, že ťa nemám tu,

že sa zobúdzam bez teba."

(Rio Roma – Odio la distancia)

2. september 1977

Kaitleyn a všetci ostatní mali na prvých hodinách pocit, že sa vrátili o dva roky dozadu. Každý im rozprával iba o skúškach, ktoré ich čakali na konci roka. Rozdiel bol iba v tom, že teraz nehovorili o VČU, ale o MLOKOch a tie by podľa slov profesorov mali byť ešte náročnejšie a zložitejšie.

Sirius a James vyzerali, akoby si z toho nič nerobili. Dokonca aj Alice sa tvárila celkom ľahostajne, aj keď mali títo traja najvyššie ciele. Lily si zapisovala poznámky a aj niektoré dôležité slová profesorov. Remus bol na tom podobne. Hltal každého profesora a visel na ich slovách. Peter vyzeral najviac vystrašenejšie zo všetkých. Kaitleyn bola na vážkach. VČU sa zdali byť ako hrozné a nakoniec ich predsa len zvládla. Nebola to síce žiadna sláva, ale urobila všetky, ktoré potrebovala. Dúfala, že s MLOKmi bude na tom podobne, aby mohla pracovať ako liečiteľka u sv. Munga. Aby mohla zachraňovať životy iných a byť tak spokojná a šťastná.

Zazvonilo a skončila sa posledná hodina, ktorou bolo Čarovanie. Drobný profesor Flitwick ich pustil zo svojej učebne, pri čom im znova prízvukoval, aby sa tento ročník veľmi snažili, ak chcú dosiahnuť dobré hodnotenie na záverečných skúškach a opustiť Rokfort ako dokonale vyškolení čarodejníci.

„Výborný prvý deň vyučovania," poznamenala Alice a hádzala knihy do svojej brašny. „Ako keby sme boli malé deti a nevedeli, čo nás na konci roka čaká."

„Sú povinní nás o tom informovať," ozrejmil jej to Remus.

„Och, sklapni, Lupin," zamračila sa na neho Alice, „nič by si si nepísal a nepočúval by si, keby si nemal ten odznak hlavného prefekta."

„Alice, nebuď taká," zastala sa Remusa Lily.

„MLOKy vôbec nie sú ťažké. Frank mi to povedal," odsekla Alice. „Okrem toho, na čo nám sú skvelé známky? Tam vonku sa nás nikto nebude pýtať na to, na akú známku si urobila Čarovanie, Lily! Dôležité sú naše schopnosti. Čiže menej rečí, viac činov, chápeš?"

„Alice," Lily na ňu hľadela šokovane, naozaj nechápala, prečo jej uleteli dnes všetky včely. „Stalo sa niečo?"

„Nič!" odsekla znova.

„Alice," oslovila ju aj Kaitleyn. „Si v poriadku?"

„Bojím sa, hej," potiahla nosom. „O Franka. Je na tom výcviku a ja sa proste o neho bojím. Som zavretá tu na škole a on je tam vonku. Mám strach, áno!"

„No tak," Kaitleyn ju silno objala. „Frank je skvelý predsa, je výborný čarodejník, dostal sa do výcviku predsa a tam sa nedostane každý. On sa o seba postará a isto myslí aj na teba, Alice. Bude v poriadku hlavne kvôli tebe."

Alice po tvári tiekli slzy, ale trocha sa upokojila v jej náručí. Lily sa opierala o stenu, vyzerala povädnuto a smutne, akoby si naplno uvedomovala slov, ktoré vyslovila jej priateľka. Remus sa prestal mračiť na Alice a Sirius s Jamesom, práve vyšli z učebne a úsmevy im tiež zamrzli. Peter im rýchlo povedal, čo sa stalo.

Ešte nikto z nich nikdy nevidel Alice takú smutnú a nešťastnú. Vždy bola dievčaťom, ktoré bolo nad vecou, ktoré sa ničoho nebálo a hoci Kaitleyn a Lily poznali aj jej citlivú stránku, ich priateľka nikdy nestratila kontrolu na verejnosti a nevybíjala si svoj smútok na priateľoch. Tento raz to však bolo silnejšie ako ona.

„Prepáč, Lily," pozrela sa na ňu Alice, odtiahla sa od Kaitleyn, zotrela si slzy.

Lily jej vyčarovala vreckovku a potom ju objala. „Kaily má pravdu, Frank to všetko zvládne. Na Vianoce budete predsa spolu. Keď odídeš zo školy, budete spolu každý deň."

„Vydesili ma! Tými rečami o skúškach, o všetkom, ja je mi to ľúto, Lily," vravela.

„To nič," ubezpečila ju Lily.

„Prepáč aj ty, Remus," ospravedlnila sa mu Alice, že na neho tak vybehla.

„Nič sa nestalo," prikývol Remus a venoval jej úsmev. „Súhlasím s dievčatami a nemusíš sa báť, každý z nás občas vybuchne, keď veci prestávajú byť podľa našich predstáv a to, že máš strach z teba nerobí slabšieho človeka, Alice. Iba to dokazuje, že si človek, ktorý má city a ktorý stavia lásku nad všetko ostatné a to je veľmi správne."

Alice sa na neho usmiala. Sirius a James vyvalili oči na svojho najlepšieho priateľa. Lily vyhŕkli slzy.

„To si veľmi pekne povedal, Remus," usmiala sa na neho Kaitleyn.

„Vy tri ste presne také," pokračoval Remus. „Všetky tri."

„Dobre, stačí," zasmial sa James. „Remus, mal by si napísať knihu. A už radšej mlč, lebo Lily začne ešte viac plakať."

„Ja neplačem," zasmiala sa Lily a zotrela si slzy. „Keď len to bolo také pekné."

James podišiel k nej a pobozkal ju na líce. „Ty moja romantická duša, čo by som bez teba robil?" Lily ho objala.

„Neviem, ako vy, ale ja by som strašne hladný," poznamenal Sirius, aby zmenil tému. Alice už vyzerala pokojnejšie a Lily tiež. Kaitleyn sa na neho vďačne usmiala.

„Ja tiež," pridal sa aj Remus.

„Myslím, že v klubovni máme ešte nejaké zásoby," oznámil im Peter. „Pretože do večere sú ešte tri hodiny. Mohli by sme ísť do kuchyne, ale tak s dvoma hlavnými prefektmi to je celkom riziko, nemyslíte?"

Všetci sa rozosmiali.

***

Neskôr večer sa už všetci pobrali spať. James šiel ako prvý, lebo sa už veľmi tešil na zajtrajší deň a na to, ako budú mať hodinu s Albusom Dumbledorom. Kaitleyn a Sirius osameli v klubovni. Akosi ani jeden z nich nemal ešte chuť ísť spať.

„Trápi ťa to, ako dnes Alice vybuchla?" spýtal sa jej Sirius, keď už dlhšiu chvíľu mlčali a ona iba hľadela do ohňa v kozube.

„Áno," prikývla a pozrela sa na neho. „Vieš, ty Alice nepoznáš tak ako ja, ona bola vždy taká silná, taká nad vecou. Bolo to šokujúce vidieť ju takto. Chápem ju však. V prvom rade viem, aké to je byť tu zatvorená na tom hrade bez teba. A v druhom rade si neviem predstaviť, že by si niekde mal riskovať svoj život a ja by som mala sedieť na zadku."

„Tiež chcem byť auror, Kaily," pripomenul jej.

„Viem a rešpektujem to, lebo viem, aký si, Sirius," usmiala sa na neho. „Ja chcem byť liečiteľka, ja chcem ľudské životy zachraňovať."

„To je veľmi odvážne," opätoval jej úsmev a pohladil ju po ruke.

„Viem, že tiež budem mať o teba strach," riekla smutne. „Možno tiež vybuchnem niekedy, rovnako ako Alice. Budem sa báť a budem sa strachovať. Ale hlavne budem myslieť na to, aký úžasný čarodejník si, zlatko. Viem, aký skvelý si v obrane a viem, ako sa vieš brániť. Pokúsim sa vždy veriť tomu, že budeš v poriadku. Hovorí sa to ľahko, uvidíme, aké to bude v praxi."

„Vždy, keď budem niekde bojovať, Kaily," chytil jej ruky do tých svojich a pobozkal jej ich, „budem myslieť na to, aby som sa k tebe vrátil, dobre?"

„Áno," prikývla a usmiala sa na neho.

„Vždy vyhrám a to len kvôli tebe," vravel jej Sirius.

Kaitleyn sa schúlila v jeho náručí a pokúšala sa nemyslieť na chvíle, ktoré ich čakajú po škole. Nikdy to Sirisuovi nepovedala a ani svojim priateľkám, ale Siriusovo rozhodnutie stať sa po škole aurorom, ju desilo. Na jednej strane to pokladala za naozaj odvážne povolanie a Sirius mal na to všetky vlohy, ale na druhej strane to bolo nebezpečné a to hlavne v dobe, ktorá vládla za múrmi bezpečného hradu. Poznala Siriusa veľmi dobre a vedela, že keď si niečo zaumieni, dosiahne to. Nemalo preto zmysel, odhovárať ho od toho, aby sa stal aurorom a ona by to ani nikdy neurobila. Nebol by potom so sebou spokojný a okrem toho nemal rád, keď mu niekto diktoval podmienky, alebo ho v niečom obmedzoval. Kaitleyn bolo jasné, že bude musieť trpieť vo svojom vnútri a vždy iba dúfať, že Sirius splní svoj sľub a po každom boji sa vráti k nej.

„Mali by sme ísť spať," zavelil Sirius. „Lebo zajtra ráno nevstaneme."

„Aj ty si zvedavý na Obranu proti čiernej mágií, však?" žmurkla na neho.

„Určite áno," prikývol. „Vieš, ja si veľmi vážim tvojho otca, je to predsa najlepší čarodejník, akého poznáme. Teraz máme možnosť sa od neho učiť. Kto by sa netešil?"

Kaitleyn prikývla na jeho slová. Ako obyčajne mal pravdu. Osobne aj ona bola zvedavá na hodiny Obrany proti čiernej mágií. Tiež považovala svojho otca za najschopnejšieho čarodejníka na svete. Určite sa od neho naučia veľa, všetko to čo budú potrebovať do svojho ďalšieho života.

„Dobrú noc, Sirius," rozlúčila sa s ním bozkom na pery.

„Dobrú noc, láska," pohladil ju po líci a potom ju odprevadil až po schody, ktoré viedli do dievčenských spálni. „Milujem ťa."

„Aj ja teba, blázonko," šepla a ešte raz ho pobozkala. Potom vybehla hore schodmi a on sa pobral tiež do svojej spálne.

Kaitleyn našla svoje dve priateľky spať. Lily spala pokojne, prikrytá perinou takmer až po hlavu, za to Alice spala rozhodne nepokojne. Perinu mala hodenú na zemi. Kaitleyn ju zodvihla a prikryla ňou svoju priateľku. Usmiala sa a dúfala, že Frank bude naozaj v poriadku. Pretože strach, ktorý videla v očiach Alice, bol neopísateľný a ona hovorila Siriusovi pravdu, že ju nikdy nevidela takú rozrušenú. Nuž chápala ju veľmi dobre.

Urobila pár krokov k svojej posteli. Zobrala pyžamo a odišla sa prezliecť a umyť do kúpeľne. Celý ten čas myslela na to, čo ich čaká, keď vyštudujú Rokfort. Aké nebezpečné bude, že nielen Sirius, ale aj James, Alice a dokonca aj Remus majú v pláne stať sa aurormi.

Nakoniec to premýšľanie radšej vzdala a zaliezla si do postele. Dúfala, že spánok sa dostaví čím skôr a ona nebude musieť myslieť na to, čo všetko sa môže stať. Aspoň pre tento raz sa jej to splnilo a ona zaspala veľmi rýchlo. Nesnívalo sa jej nič, čo by si musela pamätať.

***

10. júl 1996

Na Grimmauldovom námestí číslo 12 vládla smutná atmosféra. Bolo to tak už skoro mesiac. Sophie sa často hrávala so svojou malou sestričkou, ktorá rástla ako z vody. Dávala pozor aj na svojho otca, ktorý bol stále rovnako smutný a úsmev na tvári mu videla iba zopárkrát a to iba vtedy, keď sa usmieval na ňu, alebo na jej malú sestričku.

V dome s nimi znova býval aj Remus Lupin, ktorý istým spôsobom dohliadal na svojho najlepšieho priateľa a skoro každý deň sa zastavila aj Tonksová, zvyčajne vždy bez elánu. Naposledy mala vlasy myšacej farby a vyzerala byť vychudnutá a bledšia ako obyčajne.

Zdravotný stav Kaitleyn sa nijako nezmenil. Stále ležala v nemocnici u sv. Munga, kde ju mohli navštíviť kvôli bezpečnosti iba párkrát.

Vo svete čarodejníkov sa však veľa zmenilo. Teraz, keď bolo už nad slnko jasnejšie, že lord Voldemort sa vrátil, odvolali Korneliusa Fudga z postu Ministra mágie a nahradil ho Rufus Scrimgeour. K Sophie sa dokonca dostala aj informácia, že Rokfort budú v nasledujúcom školskom roku strážiť aurori. Túto správu jej oznámila Tonksová a dodala, že ona bude jedným z tých aurorov, čo Sophie náramne potešilo. Mala ju veľmi rada. Brala ju tak trocha ako staršiu sestru. Pretože Tonksová posledné dni naozaj stála pri nej a pri Siriusovi.

Sophie si posielala listy so svojimi priateľmi a hlavne s Harrym. Toho v novinách označovali ako vyvoleného, ktorý by mal ich svet zbaviť lorda Voldemorta. Skoro každý článok bol o ňom a Sophie bolo jasné, že ho to už isto poriadne unavuje.

„Ahoj," do izby vopchala hlavu Tonksová a usmiala sa na ňu. Aj dnes mala vlasy myšacej farby, sotva po ramená a vyzerala bledšia ako obyčajne. Rozhodne bez krikľavoružových vlasov vyzerala fádnejšie.

„Ahoj, Tonksová, ako sa máš?" pokúsila sa o úsmev Sophie.

„Iba som sa prišla na teba pozrieť, či niečo nepotrebuješ," riekla Tonksová, úplne ignorovala jej otázku a nehľadela jej do očí.

„Nie, som okey, ale ty rozhodne nie," uvedomila si to Sophie a vtiahla ju dnu. „Čo sa s tebou deje?"

„Mám akési problémy so schopnosťami. Robí mi problémy metamorfovanie. Preto tie vlasy," riekla Tonksová a sadla si k nej na posteľ.

„Netušila som, že sa niečo také môže stať," vystrašene sa na ňu pozrela Sophie. „Je to kvôli mame?"

„Áno, zrejme aj," prikývla Tonksová.

„Ja viem, že ti chýba, ale môžeš sa mi zdôveriť. Sme predsa tiež priateľky, však?"

„Ďakujem, Sophie," Tonksová ju pohladila po vlasoch. „Som len smutná. Tvoja mama mi chýba. Nikdy som nemala veľa priateliek a tvoja mama je jednoducho úžasná osoba. A cítim sa vinná."

„Prečo?"

„Ja som bojovala s Bellatrix. Keby som ju bola dostala, nikdy by sa nepokúsila zabiť tvojho otca. Tvoja mama by potom nemusela siahnuť na dno schopností a bola by tu pri tebe a Hope. Pri Siriusovi. Pri mne a Remusovi."

Sophie jej stisla ruku. „Nie je to tvoja vina. Ja si to nemyslím a určite si to nemyslí ani ocko."

„Si ako tvoja mama, vieš o tom?"

„Ocko to hovorí často," usmiala sa Sophie hrdo.

„Vždy buď ako ona, Sophie," Tonksová sa na ňu smutne usmiala. „Buď odvážna a silná aj keď sa osud s tebou nepekne zahral, rovnako ako s tvojimi rodičmi. Nestrácaj nikdy nádej."

„Tu nikdy nestratím," žmurkla na ňu Sophie. „Nádej bude vždy kráčať po mojom boku. Moja sestrička bude vždy pri mne."

„Hope raz bude veľmi šťastná, že práve ty si jej sestra. Vieš, že som vždy chcela mať sestru? Nesplnilo sa mi to," vravela jej Tonksová.

„Mám ťa rada, akoby si bola moja staršia sestra," priznala sa jej Sophie. „Posledné týždne si stále pri nás, staráš sa o nás, máš nás rada. Sme niečo ako sestry, však?"

„Och, dojala si ma," Tonksovej po tvári začali tiecť slzy.

Do izby vošiel Remus a našiel ich obe uplakané, ale na ich tvárach videl aj úsmevy, čo ho mierne vyviedlo z miery. „Stalo sa niečo?"

„Nič, len, mám vážne skvelú rodinu," odvetila mu Tonksová. „Rodičov, Siriusa, dievčatká. A Kaily."

„Som rád, že sa znova trocha usmievaš," povedal jej Remus. „Nechcem, aby si bola v depresii, ako posledné dni. Ďakujem, Sophie, keby som vedel, že zaberie jeden rozhovor s tebou, netrápil by som ju po nociach niekoľko dní za sebou, prehováraním, že to nie je jej vina, čo sa stalo."

„Zrejme mám na ňu lepší vplyv, ako vy," žmurkla na neho Sophie.

Remus jej venoval úsmev. V tejto chvíli mu veľmi pripomenula Kaitleyn. Až to bolo neuveriteľné. „Čo keby si mi konečne tykala?" spýtal sa jej.

„Pokúšam sa predsa o to, ale je to také zvláštne, vieš," očervenela. „Bol si náš profesor."

„Poznám ten pocit," odvetil jej. „Keď som sa stal profesorom, stretol som tvoju babičku, ktorá ma roky učila a tiež aj ostatných profesorov, ktorí boli aj moji profesormi. Všetci ma žiadali, aby som im tykal. Dosť dlho mi trvalo, než som si na to zvykol."

„Ocko si na to nezvykol vôbec. Babičke stále zdvorilo vyká," uvedomila si Sophie.

„To je trocha iný prípad. Pripravil som vám niečo na obed," oznámil im.

„Varíš lepšie ako ja," povedala mu Tonksová, „tak sa netvár tak nešťastne."

„Nie je to so mnou tiež žiadna sláva," pripustil Remus. „Nuž na tvoje palacinky z minulého týždňa sotva zabudnem."

„Tss," zamračila sa na neho Tonksová. „Tak som tam proste dala zlú múku. Som v kuchyni hrozne nemotorná."

Remus ani Sophie to nekomentovali, lebo by jej museli dať za pravdu a nechceli ju uraziť, aj keď ona si toho bola isto vedomá. Tonksová a Remus opustili izbu Sophie spoločne a ona si šla ešte umyť ruky. Ako odchádzali, Remus podržal Tonksovej dvere a ona sa po dlhej dobe na neho skutočne usmiala. Jej očami prebehla akási zvláštna žiara a on jej opätoval úsmev okamžite. Sophie si uvedomila, že títo dvaja k sebe rozhodne nie sú ľahostajní. Bude musieť o tom zistiť viac.

***

Po večeri k ním zavítala návšteva. „Aberforth, to je ale prekvapenie."

„Rád ťa vidím, Sirius, som rád, že si na mňa nezabudol," podal mu starší muž ruku. „Prišiel som navštíviť teba a tvoje dcéry."

„Ďakujem," prikývol Sirius. „Zavediem vás za mojimi dcérami."

„Sirius," zastavil ho ešte Aberforth Dumbledore. „Nedávali sme na ňu dostatočný pozor, nikto z nás. Ani ja, ani Albus, sme netušili, že sa niečo také môže stať. Vždy bola taká podobná Ariane, ale ani jeden z nás sa nikdy nezamyslel nad tým, ako moc. Mrzí ma to. Mali sme to vedieť, mali sme si to nejako uvedomiť, nejako si to spojiť."

Sirius neodpovedal. Videl, že starší muž sa tiež trápi a nemalo zmysel už z toho niekoho viniť. Bolo na to neskoro.

„Ariana vždy vyhrala nad svojimi schopnosťami. Ty vieš, že nezomrela kvôli ním. Preto ani Kaitleyn nezomrie. Je to silná žena."

„Áno, to je," prikývol Sirius.

„Dostane sa z toho a my všetci potom na ňu dáme pozor. Neurobíme už znova tú chybu," prisľúbil mu Aberforth Dumbledore. „Rád by som teraz videl vaše dcérky."

„Samozrejme, ony dve sú úžasné," usmial sa Sirius. „Sú motorom môjho života v tejto chvíli."

„Som šťastný, že to tak vidíš a neupadáš, že si kvôli ním silný a snažíš sa myslieť pozitívne," riekol mu ešte starší čarodejník.

„Ony dve sú ako dva zázraky. Okrem toho Kaitleyn by to tak chcela. Keď budeme držať spolu, dodáme jej potrebnú silu, aby sa k nám vrátila."

„To je veľmi pekná myšlienka."

„To Sophie," uviedol mu na pravú mieru Sirius. „Je rovnaká ako jej mama."

***

20. júl 1996

Otvorila oči a na okamih videla rozmazane. Potom sa jej pomaly zaostroval zrak. Cítila sa, akoby veľmi dlho spala. V hlave ju však pichalo a nevedela sa zorientovať. Počula čudné zvuky a potom si všimla osobu pred sebou.

Bola to žena. Dlhé tmavé vlasy mala neupravené. Tvár mala vpadnutú, voskovo-bielu, strhanú vráskami. Ale usmievala sa. Držala ju za ruku a iba na ňu hľadela. Tak uprene a priamo. Priam fascinovane.

„Alice," šepla.

Žena neodpovedala. Iba na ňu ďalej vytrvalo hľadela, stisla jej ruku a stále sa usmievala. Možno by ju to desilo, keby ju nepoznala, ale v tejto chvíli ju to hrialo u srdca.

Znova sa obzrela okolo seba. Bola to nemocnica. Niečo sa jej muselo stať, ale čo? Nevedela si spomenúť. Snažila sa posadiť, ale bola veľmi slabá. Hlava ju šialene bolela. Tie čudné zvuky vychádzali z prístrojov okolo nej.

„Alice," znova sa pozrela na ženu pred sebou. „Čo sa mi stalo?"

Alice neodpovedala. Jej úsmev trocha zmizol, ale stále sa tvárila šťastne. Pohladila ju po ruke.

Dvere na izbe sa otvorili a dnu vošla Minerva McGonagallová.

„Kaitleyn!" zvolala prekvapene.

„Mama," šokovane na ňu hľadela Kaitleyn. „Čo sa stalo? Ja, nič si nepamätám."

„Bola si vyše mesiaca v kóme," riekla Minerva a po tvári jej tiekli slzy. „Nemôžem uveriť tomu, že si v poriadku."

Potom si všimla Alice, ktorá sedela na posteli a stále držala Kaitleyn za ruku. Ani sa neobzrela, keď Minerva vošla. Akoby ani len nepočula ich rozhovor.

„Pôjdem pre liečiteľku a poviem to Siriusovi, poteší sa," pokračovala Minerva.

„Siriusovi?" spýtala sa prekvapene Kaitleyn. „Ako mu to chceš povedať, mami? Je vo väzení."

„Zlatko," Minerva podišla pár krokov k nej. „Na všetko si spomenieš."

„Sirius je tu?"

„Samozrejme, je tu aj so Sophie," usmiala sa na ňu matka.

„Sophie je tu tiež?"

„Pôjdem pre liečiteľku," povedala Minerva.

Nemusela. Liečiteľka práve vošla do nemocničnej izby. „Pani Blacková, konečne ste sa prebrali," usmiala sa na Kaitleyn a potom si všimla Alice. „Pani Longbottomová, čo tu zase robíte?"

Alice neodpovedala, ale postavila sa z postele. Stále držala Kaitleyn za ruku. Usmiala sa na ňu a potom odkráčala, veľmi zvláštne smerom k liečiteľke. Kymácala sa zo strany na stranu. Vo dverách sa ešte raz usmiala na Kaitleyn.

Kaitleyn po tvári tiekli slzy. Alice. Chuderka Alice. Spomenula si, čo sa jej stalo. Ale aj napriek tomu, cítila stále teplo jej ruky. Spoznávala ju. Vedela, že si boli blízke. Toto puto nikdy nikto nemôže vymazať, ani žiadna kliatba.

Pozn. autorky:

Tak, konečne som vzatá na milosť, však? :) k ďalšej kapitole si pripravte vreckovky, je jedna z najkrajších a najviac emotívnejších :)