„Nechoď preč,

neopúšťaj ma, nie,

neber mi svoje telo

a neprestávaj ma ľúbiť, nie.

Ľúbim ťa, milujem ťa,

chcem byť stále iba s tebou,

som tvoj a ty si moja.

Keby sa to skončilo,

utopil by som sa v mori bolesti, láska.

Keby nebolo tvojho hlasu,

na čo by som naďalej bol tým,

čím som, láska?

(Eugenio Siller – Si llegara el final)

22.jún 1996

Siriusa ráno prebrali slnečné lúče, ktoré svietili do izby. Hope ležala v jeho náručí, ale bola hore. Upierala svoje veľké oči na neho a na svet okolo nich. V izbe sa otvorili dvere a dnu vošla Molly s raňajkami pre Siriusa a s mliečkom pre Hope.

„Tonksová mi povedala, že si opustil Hrdozobcovú izbu," riekla a prisadla si na posteľ. Opatrne si od neho vzala Hope a potom jej dala mliečko. „Ako sa cítiš?"

„Rovnako," povedal Sirius. „Bez Kaily nič nemá zmysel."

„Kaily sa z toho dostane, je to silná žena," usmiala sa na neho Molly. „Aj ty by si mal byť silný, Sirius. Viem, že my dvaja nie sme práve priatelia, ale ver mi, že si neželám nič viac, ako to, aby všetko dobre dopadlo a mohol si byť s Kaily znova šťastný."

„My sme priatelia, Molly," odvetil jej.

„Len máme iné spôsoby ako vychovávať deti, ale to ti nezazlievam Sirius, vychovala som ich predsa len viac," prikývla.

„Keď ma zavreli do Azkabanu, dúfal som a veril, že sa o Kaily postarajú, že bude v poriadku a hoci sa nepostarali, ona bola v poriadku. Lenže teraz ma to ubíja, ten pocit, že leží niekde medzi životom a smrťou a ja nemám silu ani len ísť za ňou do nemocnice. Ani za Sophie, lebo všetko je to moja vina. Ani jedna z nich nemala ležať v nemocnici. Ja nie som dobrý otec, ani manžel. Pretože som dopustil niečo takéto."

„Ty za to nemôžeš, Sirius," usmiala sa na neho Molly. „Ver mi, viem, ako sa cítiš. Nebolo to tak dávno, čo Artur bojoval o svoj život. Ja naozaj viem, ako sa cítiš. A vieš čo? Ty a Kaily ste sa v tú noc postarali o moje deti. Mal by si ísť do nemocnice za Kaily. A na Rokfort za Sophie."

„Sophie je na Rokforte?"

„Áno, pustili ju z nemocnice dnes ráno," oznámila mu Molly. „Postarám sa o Hope, dobre?"

„Máš pravdu, Molly," prikývol Sirius. „Ďakujem."

„Nevzdávaj sa, prosím."

***

Sirius sa rozhodol navštíviť Sophie. Vybral sa na Rokfort. „Profesor Flitwick!" všimol si vo vstupnej hale známu tvár.

„Sirius Black!" Drobný profesor Flitwick si ho premerial. „Ako vám pomôžem?"

„Hľadám profesorku McGonagallovú, alebo Dumbledora," riekol Sirius. „Potrebujem s nimi hovoriť."

„Profesorka McGonagallová je u seba v komnatách. Myslím, že jej heslo vám bude dobre známe," usmial sa na neho profesor. „Všetci tu na škole veríme tomu, že bude Kaitleyn znova v poriadku."

„Ďakujem," prikývol Sirius, ale nedokázal mu opätovať úsmev.

„Á, pán Black," zavolal za ním ešte drobný čarodejník. „Som rád, že ste boli vždy na strane dobra. Vždy som vás mal rád."

Sirius prikývol a vybral sa hore schodmi. Netrvalo to dlho a dorazil pred pracovňu profesorky McGonagallovej a potom aj do jej komnát a šepol heslo. „Kaitleyn."

Dvere sa pred ním otvorili a on vošiel dnu. „Profesorka McGonagallová!" zvolal, ale neodpovedala mu. Vošiel do kuchyne, ktorá bola prázdna a potom zamieril do obývačky. Minerva McGonagallová tam nebola, ale namiesto nej našiel na pohovke ležať Sophie.

Otvorila oči, keď začula kroky. „Ocko?"

„Hviezdička," rozbehol sa k nej. Klesol na kolená pred sedačku a po tvári mu tiekli slzy. „Ako ti je?"

„Lepšie, som len unavená," riekla Sophie. „Ako sa má mama?"

„Rovnako," odvetil jej smutne. „Bude v poriadku," objal svoju dcéru.

„Prečo si za mnou nebol v nemocnici?"

„Odpusť mi to, ale bol som strašne nešťastný z toho všetkého. Nikdy som nechcel, aby ti niekto ublížil. Ani tvojej mame. Je mi to tak veľmi ľúto, Sophie."

„Hneváš sa na mňa?"

„Čože?"

„Kvôli tomu, že sme šli s Harrym na Ministerstvo Mágie? Hneváš sa na nás?"

„Nie, nehnevám sa," odvetil jej Sirius a pohladil ju po vláskoch. „Nikdy by som sa na teba nedokázal hnevať, Sophie."

„A na Harryho? Je veľmi smutný, že si sa neozval," vravela mu Sophie. „On tvrdí, že to je jeho vina, že mama zomiera."

„Mama nezomiera!" vykríkol Sirius. Sophie sa trocha mykla a on si ineď uvedomil, že ju vydesil. „Tvoja mamička," pohladil ju znova po vláskoch, aby ju upokojil, „bojuje o svoj život, ale my dvaja ju veľmi dobre poznáme, však? Ona sa len tak ľahko nevzdáva. Okrem toho nás veľmi miluje, tak ako my ju. Láska ju privedie späť, uvidíš."

„Ako sa má Hope? Je už veliká, však?"

„Je nádherná, rovnako ako ty. Obe ste tie najkrajšie princezné na tomto svete," usmial sa na ňu Sirius a pobozkal ju do vlasov. „Krásne, ako vaša mama."

„Ocko, som šťastná, že si tu pri mne," objala ho silno Sophie. „Teším sa na prázdniny, ako budem s Hope. Budem ti pomáhať sa o ňu starať. A keď sa mama preberie, tak bude šťastná, že sme to zvládli, dobre?"

„Áno, samozrejme."

„Ocko, ak by sa mame niečo stalo, však by si nás neopustil? Mňa a Hope? Však nie?" Sophie sa na neho vystrašene pozrela.

Siriusovi po tvári tiekli slzy. Pohľad do očí, ktoré boli také rovnaké, ako má Kaitleyn, mu dodali odvahu, že život má predsa len zmysel. Nikdy v živote by nebol schopný opustiť svoje dve dcéry. „Nie, nikdy, Sophie! Teba a Hope nikdy neopustím. Sľubujem ti to, miláčik."

Sophie ho silno objala a rozplakala sa aj ona. Sirius jej opätoval objatie a dúfal, že sa pri ňom cíti bezpečne.

„Sirius?" V obývačke sa objavila Minerva McGonagallová.

„Profesorka McGonagallová," Sirius sa smutne usmial na Sophie, pozviechal sa zo zeme a pobozkal svorku na líce. „Prišiel som za Sophie."

„Ako dobre," prikývla Minerva. „A Hope?"

„Je s ňou Molly, nechcel som ju sem nosiť," vravel jej Sirius. „Nehnevajte sa."

„To nič," prikývla smutne Minerva.

„Mohol by som vidieť aj Harryho?" spýtal sa jej Sirius.

„Isteže," prikývla Minerva, „požiadam Albusa o to, aby ste sa mohli pozhovárať."

„Ďakujem, profesorka," prikývol Sirius.

***

Keď Harry vošiel do riaditeľne, prekvapilo ho, že tam nebol Dumbledore, ale Sirius. Vyzeral unavene, zničene a utrápene.

„Ahoj, Harry," pozdravil ho.

„Sirius," Harry ho chcel ísť objať, ale potom si to rozmyslel. Určite sa na neho hnevá za to, čo sa stalo na Ministerstve mágie. Jeho manželka sa stále neprebrala a Sophie... Bolo mu zle zo samého seba.

„Prišiel som za Sophie," odvetil mu Sirius. „A ja pôjdem za chvíľku do nemocnice, ale chcel som predtým s tebou hovoriť."

„Sirius, hrozne ma to mrzí," Harry ledva dýchal.

„Nie je to tvoja vina," okamžite mu odvetil krstný otec. „Voldemort oklamal aj starších a šikovnejších čarodejníkov. A hoci si na svoj vek vyspelý, stále si len dieťa, Harry."

„A Kaitleyn?" Harry tak veľmi chcel vedieť, že bude v poriadku.

Sirius neodpovedal. Smutne sa pozrel von oknom. „Aj také veci sa v živote dejú, Harry. Neviem prečo iba v tom našom, ale akosi nás smútok nepresne obchádzať."

„Preberie sa," povedal rozhodne Harry. „Ak si ma ty a ona niečo naučili, tak je to nevzdávať sa nádeje."

„Nie vždy sa môžeme spoliehať na nádej, Harry," povedal mu smutne Sirius.

„Naozaj ma to celé veľmi mrzí."

„Už som povedal, že to nie je tvoja vina. Tak veľmi som chcel, aby bola v poriadku. Šiel som zachrániť teba a Sophie, ale namiesto toho ona prišla, aby zachránila mňa. Ale za akú cenu," smutne si povzdychol Sirius. „Je to len a len moja vina. Vždy som bol nezodpovedný. Vždy mi to hovorila a varovala ma. Ako vždy mala pravdu."

„Sirius, naozaj ma to celé veľmi mrzí, že som sa neučil oklumenciu, ale keď Snape-"

„Snape zachytil tvoju správu a došiel nám o tom povedať," riekol mu Sirius.

„Viem a mrzí ma to. Naozaj ma to mrzí. Mal som len strach, že ťa zabije. Jednal som unáhlene, ale keď ja ťa mám rád Sirius. Keď tu už nie je môj ocko. Sirius, odpustíš mi to niekedy?"

„Prepáč, Harry, ale budem už musieť ísť," ospravedlnil sa mu Sirius. „A ako som už povedal, Voldemort oklamal aj mocnejších, starších a šikovnejších čarodejníkov. Nič z toho, nie je tvoja vina a ja ti nemám, čo odpúšťať. Je mi ľúto, že nemôžeš stráviť prázdniny s nami. Pokúsim sa však, aby si nemusel byť celé leto u Dursleyovcoch. Dumbledore mi povedal, že ti povedal všetko o proroctve a Voldemortovi. Chcem, aby si bol v poriadku, Harry," Sirius ho chytil za obe ramená a pozrel sa mu priamo do očí. „Snažíme sa ťa chrániť najlepšie, ako vieme. Pokús sa nepriťahovať problémy. Buď silný, áno?"

„Som šťastný, že sa na mňa nehneváš," Harry ho silno objal a Sirius mu opätoval objatie. „Povedz Kaily, že ma to mrzí, áno? A daj jej za mňa bozk na líce. Prosím."

„Čoskoro sa zase uvidíme, Harry," Sirius sa pokúsil o úsmev a potom opustil riaditeľňu.

Harry ešte chvíľku stál na mieste. Na svoje bydlo sa vrátil Félix. Harry ho pohladil po jeho perí a usmial sa na neho. Cítil sa trocha lepšie, ale stále vinný za všetko, čo sa stalo. Bolo mu ľúto, čo spôsobil Sophie a ešte viac toho, že Kaitleyn leží niekde životom a smrťou. Sirius vyzeral ešte zničenejšie, ako keď ušiel z Azkabanu. A hoci mu povedal, že to nie je jeho vina, Harry sa aj tak cítil vinný.

***

V nemocnici u Sv. Munga bolo veľmi rušno. Sirius vedel, kam ma ísť. Našiel izbu, v ktorej ležala jeho žena. Neprekvapilo ho, že jej ochranu majú na starosti Moody a Tonksová. S oboma sa krátko zvítal a potom vošiel do nemocničnej izby.

Jeho manželka ležala na jedinej posteli v nej. Bola bledá ako stena, napojená na rôzne prístroje, ktoré ani netušil, že by nemocnica mohla mať. Nikdy v žiadnej neležal, ani nikoho nebolo navštíviť a okrem toho strávil veľa rokov zavretý v Azkabane.

Podišiel bližšie k posteli a pozrel sa na Kaitleyn. Jej tvár bola stále ako z porcelánu, taká bez života. Oči mala zatvorené a on ju chytil za ruku. Bola taká chladná a on sa jej snažil dodať aspoň trochu tepla. Odrhnul jej vlasy z čela a nahol sa k nej, aby ju naň pobozkal.

„Kaily," oslovil ju potichu, ale ona ho nepočula. „Chýbaš mi. Prosím ťa, vráť sa ku mne. Buď silná, láska moja. Bojuj, prosím ťa. Keď sa preberieš, pôjdeme niekam ďaleko preč. Len ty, naše deti a ja. Vykašleme sa na túto vojnu, na celý Fénixov Rád, na všetko. Budeme len dvaja egoisti, ktorí chcú svoje šťastie. Ktorí konečne chcú svoje šťastie. Po toľkých rokoch. Ale najprv musíš otvoriť svoje krásne oči a usmiať sa na mňa."

Neotvorila oči, nepozrela sa na neho. Stisol jej ruku silnejšie, ale ona neodpovedala na jeho dotyk.

„Vieš, že si to vždy bola iba ty. Motor môjho života. Kvôli tebe som vždy chcel byť lepším človekom. Ty jediná si ma vždy chápala. Ty jediná si vedela, že nie som ako Blackovci. Vždy si vo mne videla to dobré, iba to dobré a ty jediná si mi vždy verila. Vždy si to bola ty, Kaitleyn! Do čerta, preber sa!" skríkol. „Kaitleyn, prosím ťa, preber sa!"

Po tvári mu tiekli slzy veľké ako hrach. Chcel s ňou silno zatriasť, aby sa prebrala, ale nechcel jej ublížiť. Zložil si hlavu na jej hrudi, počúval ako jej srdce veľmi slabo bije. Hladil jej ruku a potichu plakal.

„Si to najkrajšie, čo mi život dal. Odkedy som ťa stretol, môj život mal taký krásny zmysel. A bláznivo som sa do teba zamiloval. Obaja sme urobili chyby, hádali sme sa, ale nikdy ani na sekundu sme sa neprestali bláznivo milovať. Mysli na lásku, ktorú k tebe cítim. Veľakrát som ti sľúbil, že budeme šťastní, Kaily. Veľmi veľakrát a chcem ti to teraz naozaj splniť, ale potrebujem, aby si otvorila svoje oči. Bez teba nie som nikto, láska. Bez teba som iba nula, zúfalý človek, väzeň z Azkabanu. Keď si pri mne ty, tak viem, že som niekde stále tam, ten bláznivý chalan, ktorý by urobil aj nemožné, aby ťa videl šťastnú. Iba keď som s tebou, dievčatko. Len vtedy som to skutočne ja."

Sirius sa znova pozrel do jej bledej tváre: „Prosím neopúšťaj ma! Milujem ťa, Kaitleyn. Miláčik, strávil som dvanásť rokov bez teba, nie som pripravený na ďalšie. Takmer nikdy sme sa o tom nerozprávali, lebo som nechcel, aby si si myslela, že som slabý, ale každý jeden večer v Azkabane som plakal za tebou. Chcel som vidieť tvoj úsmev, počuť tvoj hlas, chcel som ťa pobozkať, objať a povedať ti, ako veľmi ťa milujem. Nemohol som. Prečo tento svet nedovolí tebe a mne, aby sme boli konečne šťastní? Prečo nie?"

Tak veľmi chcel, aby mu niekto odpovedal. Ale v nemocničnej izbe bolo počuť iba tie prístroje. Nič viac, žiadne hlasy. A veľmi slabý tlkot jej srdca. Jeho smutné povzdychy a dozvuky jeho slov.

„Láska," zastrčil jej za ucho pár pramienkov vlasov, „dnes som celú noc strávil s Hope, pokojne sme spali, ona vôbec neplače, je taká dobrá a sladká. Bol som dnes aj so Sophie, je to veľké dievčatko, bude v poriadku. Viem, že trpí, ale je silná ako ty, všetko zlé hravo prekoná. Obe sú to najkrajšie, čo mám. Tak veľmi sa na teba podobajú, sú nádherné a sladké. Už stačí, aby si otvorila svoje veľké oči a budeme všetci šťastní. Dievčatko, prosím ťa, nenechávaj ma tu samého. Prosím ťa."

Jeho zúfalosť sa šírila celou nemocničnou izbou. Sirius by si najradšej vymenil svoje miesto s tým jej. Pretože vidieť ju takto, na hrane života, bledú a bez života, ho zabíjalo. Snažil sa byť silný, ale mal pocit, že to už dlhšie nevydrží a zblázni sa. Prečo mu svet znova berie jeho lásku? Už sa to predsa raz stalo. Osud ich odlúčil na dlhých dvanásť rokov. Teraz, keď konečne našli jeden druhého, keď sa im narodila malá dcérka, teraz sa to jednoducho nemôže len tak skončiť. Nemôže o ňu prísť. Pokúšal sa bojovať aj za ňu, ale tento raz to všetko bolo iba v jej rukách. On mohol iba tráviť dlhé hodiny pri jej nemocničnej posteli a prosiť ju, vyššie sily, osud o to, aby znova otvorila svoje oči a vrátila sa k nemu.

„Vždy si to bola ty, Kaily. Milujem ťa."

Kaitleyn sa nepohla, nestisla jeho ruku, ani neotvorila svoje veľké oči. Znova si zložil tvár k jej srdcu, aby počul ten slabý tlkot jej srdca, tú jedinú nádej, že je stále živá. Že tu je stále sčasti s ním.

Pozn. autorky:

Ahojte, pekný víkend všetkým, hádam ho máte lepší ako ja a nejdete sa zadusiť kašľom ako ja. Dobre, ale k veci, o mojom zdravotnom stave, to nie je podstatné. Toto je koniec 5 knihy. Kaily stále bojuje o svoj život, Sirius je aspoň so svojimi dievčatkami a Harry trpí výčitkami svedomia :/ Sirius bol k nemu trocha odmeraný, ale hádam sa to neskôr spraví. 

Už dve kapitoly sme bez minulosti, hádam Vám až tak nechýba, ale nehodila sa momentálne a hlavne by sa to potom ďalej celé naťahovalo. A chcela som to mať pokope, aby v tom nebol moc mišung s tými rokmi. 

Šiesta kniha zase o týždeň, tá začína minulosťou zo siedmeho ročníka :) 

Zanechajte mi nejaké komentáriky, pls, aby som mala čo čítať, keď už mi je tak mizerne.