„Chcem iba toľko, aby si sa vrátila ku mne,

aby som znova mohol cítiť, čo je láska.

Bol som mŕtvy od bolesti,

pretože život bez teba je šedý.

A neexistuje nič, čo by ma urobilo šťastným,

ako to, že by som znova počul tvoj hlas blízko mňa.

Bez tvojej lásky nemám kam pokračovať."

(Marc Anthony – Muy dentro de mi)

18. jún 1996

„Sirius," Remus sa pozrel na svojho najlepšie priateľa. Bol bledý ako stena, vlasy mal strapaté, oči podliaté krvou.

„Ako sa má Sophie?" spýtal sa Sirius a jeho hlas bol veľmi slabý.

Remus sa vyslobodil od liečiteľov a Sirius im dal jasne najavo, aby odišli. Žiadne lieky predsa neuhasia takú bolesť. Tonksová podišla k obom mužom a vedela, že to bude iba na nej, aby Siriusovi povedala, čo sa stalo so Sophie.

„Sirius, je nám to veľmi ľúto," riekla Tonksová.

„ČO?!" skríkol Sirius. Remus sa postavil medzi neho a Tonksovú. Bolo mu úplne jasné, že Sirius by jej neublížil, ale bol veľmi smutný, rozčarovaný a teraz ho čakala ďalšia zlá správa.

„Kúzlo jej zasiahlo životne dôležité orgány. Aby jej zachránili život, museli jej vyoperovať maternicu. Sophie nikdy nebude môcť mať deti," povedala Tonksová najmiernejšie, ako vedela, ale jej slová mali aj tak katastrofálny účinok.

Sirius podobne ako Remus, udrel z celej sily päsťou do steny, až mala pocit, že sa celá nemocnica otriasla. Po tvári mu tiekli slzy a znova udrel do steny. Chcela mu povedal, že jej to je ľúto. Všetko, ale vedela, že to nemá žiaden zmysel. Nič, žiadne slová, by neutíšili Siriusovú bolesť.

So slzami v očiach sa otočil a pozrel sa na oboch. „Kaily, ona..."

„Čo?" Remus na neho hľadel, akoby čakal nejakú pozitívnu správu.

„Keď ste všetci odišli," Sirius si zotrel slzy, lebo cez ne sotva videl na najlepšieho priateľa, „chceli, aby ju pustil zo svojej náruče a ja som nechcel. Ona, na chvíľku, Remus," Sirius sa celý triasol, ale potom dopovedal to, čo chcel povedať. „Počul som, ako jej slabo bije srdce."

„Čože?"

„Kaily nie je mŕtva," oznámil im Sirius. „Schopnosti jej na chvíľku zmrazili telo, aj srdce, ale nie je mŕtva!"

Remus i Tonksová na neho hľadeli, ako keby sa zbláznil. „Sirius, my vieme, ako veľmi by si si želal, aby nebola-"

„Nie je mŕtva," skočil Sirius Tonksovej do rečí. „Došli tam liečitelia a teraz leží v nemocnici. Vraj je na tom veľmi zle. Nachádza sa niekde medzi životom a smrťou. Ale nie je mŕtva. Verím tomu, že ju privediem späť."

„Sirius," Remus nemohol uveriť tomu, čo mu jeho najlepší priateľ hovoril.

„Čo ak sa ale nepreberie?" spýtal sa ich Sirius.

„Nemysli negatívne," objala ho Tonksová, „je to skvelá správa. Kaily sa určite z toho dostane. Určite áno. Budeme tomu všetci veriť. Kaily je veľmi silná. Kvôli tebe a dievčatkám sa z toho dostane, určite."

Sirius jej opätoval objatie. „Ďakujem," šepol. „Že si sa postarala o Sophie."

„Je mi to ľúto," šepla.

„Áno, ja musím ju vidieť," riekol Sirius.

„Pôjdem po liečiteľa, aby ťa k nej pustili," navrhla. Odtiahla sa od neho a potom sa pobrala k výťahom.

Sirius a Remus osameli.

„Myslel som si, že sa zbláznim," povedal Sirius. „Potom som cítil, že znova dýcha. Ja ju nemôžem stratiť, Remus. Neviem, akoby som žil ďalej. Stále to neviem. Tak veľmi by som chcel veriť tomu, že sa z toho dostane, ale čo ak nie?"

„Nikto z nás ju nechce stratiť," odvetil mu úprimne Remus.

Sirius prikývol a ani jeden z nich nevedel, čo viac povedať v tejto situácií. Tonksová sa vrátila veľmi rýchlo aj s liečiteľom.

„Vy ste otec Sophie?"

„Áno, som jej otec," prikývol Sirius. „Sirius Black," predstavil sa.

Liečiteľ bol priveľmi mladý, alebo priveľmi zaujatý svojou prácou, že mu jeho meno neprišlo nejaké známe. Prikývol a zaviedol ho do izby za Sophie.

Sirius to nieso ťažko, keď zbadal svoju dcéru ležať v nemocničnej posteli, pripojenú na rôzne prístroje. Do oči sa mu vohnali ďalšie slzy, aj keď nemyslel, že by ešte nejaké vôbec mohol mať. Bolo ťažko vidieť svoju dcéru v takomto stave. Kiežby si mohol vymeniť svoje miesto s ňou. Myslel na to, aké ťažké bude povedať jej o jej zdravotnom stave, keď sa preberie a aké ťažké bude oznámiť jej, že jej mama ich možno navždy opustí, ak nebude dostatočne silná.

„Bude spať celú noc," oznámil mu liečiteľ. „Je mimo ohrozenia života, nebojte sa."

„Ďakujem, že ste ju zachránili," riekol Sirius trhavo a potom zamieril bližšie k posteli, na ktorej ležala Sophie.

Chytil ju za bledú a studenú ruku. Iba ju držal, hľadel na ňu a nebol schopný žiadnych slov. Potom sa nahol nad ňu a pobozkal ju na čelo. „Odpusť mi to, láska. Mal som ťa ochrániť. Toto sa nikdy nemalo stať. Nikdy si tu nemala ležať. Zlyhal som. Prečo vždy zlyhám, keď ťa mám zachrániť?"

***

Sirius, Remus a Tonksová sa vrátili na Grimmauldové námestie číslo 12, lebo už dhšie nemohli ostať v nemocnici, aj keď Sirius na tom trval. Vošli do domu, Sirius okamžite zamieril do svojej spálne, ale nenašiel tam Hope. Rozbehol sa dole do kuchyne, kde už Tonksová vysvetľovala všetkým, čo sa stalo.

„Hope," Sirius zbadal svoju dcérku v náručí Molly. Okamžite k nemu podišla a podávala mu ju.

„Nie, ublížim aj jej. Všetko to je moja vina!" obviňoval Sirius sám seba. Pozrel sa na maličké bábätko, ktoré spokojne spinkalo. „Daj ju preč!"

„Sirius!" Molly sa na neho vystrašene pozrela.

„Daj ju odo mňa preč!" Sirius sa otočil, keď neposlúchla a vybehol znova hore po schodoch.

Útočisko našiel až v izbe Hrdozobca, kde sa zatvoril. Zosunul sa pri stene. „Je to iba moja vina," nahováral sám sebe. „Kvôli mne môže Kaily zomrieť. Už bola takmer mŕtva. Je to iba moja vina, lebo ma chcela zachrániť, je to iba moja vina!" opakoval a udrel chrbtom do steny, akoby si chcel vyraziť dych. Bolesť, ktorá ho spaľovala z vnútra, bola taká silná, že nedokázal ani jasne myslieť. Stále veľmi plakal, triasol sa a myslel iba na to, že to on mal byť radšej mŕtvy. Kaitleyn nemôže byť niekde medzi životom a smrťou. To sa nikdy nemalo stať. Cítil sa za to vinný.

***

Alastor Moody si vypočul Nymphadoru Tonksovú a okamžite sa vybral na Rokfort, aby zdelil tieto správy Minerve McGonagallovej a Albusovi Dumbledorovi. Rozhodol sa, že najskôr nájde ju a nebolo to vôbec ťažké. Bola vo svojich komnatách. Sedela po tme v obývačke a pred sebou mala fľašu ohnivej whisky, z ktorej minimálne polovica už chýbala.

„Minerva," oslovil ju.

Neodpovedala. Iba siahla po poháriku, ktorý bol pri fľaške a napila sa.

„Prestaň, toto nikdy nikomu nepomohlo," vytrhol jej pohárik z ruky a zhodil ho na zem. Rozbil sa a hnedá tekutina sa rozliala po koberci.

„Moja dcéra je mŕtva! Ty by si ma mal chápať!"

„Tvoja dcéra nie je mŕtva!" skríkol na ňu Moody, aby ho počúvala.

„Čože?" prekvapene sa na neho pozrela. „Čo si povedal?"

„Bojuje o svoj život v nemocnici, ale našťastie nie je mŕtva. Kaitleyn je silná žena, dostane sa z toho," riekol jej Moody a potom jej povedal všetko, čo vedel o Tonksovej. Nevynechal ani to o Sophie. Minerva bola chvíľku úplne ticho, potom prepukla v strašný plač. Nemohol urobiť nič iné, iba ju silno objal.

„Nie je mŕtva," opakovala Minerva. „Moja dcéra nie je mŕtva."

„Nie, nie je," utešoval ju.

***

Remus sedel v tmavej kuchyni. Takmer všetci odišli. Niektorí zdeliť ďalej správy, iní si trocha oddýchnuť. On bol stále hore a počul ako Hope plače na celý dom, čo spustilo aj krik pani Blackovej, ale nedokázal vstať a pokúsiť sa ísť utíšiť jednu, alebo druhú.

Minúty ubiehali a zdalo sa, že krik a plač prestáva. Sirius bol zatvorený v izbe u Hrdozobca a nikoho k sebe nechcel pustiť. Remus sa o to pokúšal, ale vzdal to, keď sa Sirius premenil na veľkého čierneho psa a schúlil sa v kúte izby.

Vo dverách sa zjavila Tonksová. Vydýchla si a sadla si k nemu. „Hope konečne zaspala."

„Ehm," odvetil jej a ani sa na ňu nepozrel.

„Si v poriadku?"

„Nie."

„Chápem."

„Nechápeš."

„Ale áno, chápem!" povedala rázne. „Čo si k nej vlastne celú dobu cítil?"

„Lásku a priateľstvo," odvetil jej úprimne. „Klamal by som, ak by som ti povedal, že som ju neľúbil. Ľúbil som ju a stále ju ľúbim. Pretože ona sa ku mne vždy správala pekne. Ona a Lily boli priateľky. Obe som ľúbil a obe budem vždy ľúbiť. A teraz po rokoch sa znova stala mojou priateľkou. Odpustila mi, že som nestál pri nej, keď jej bolo najhoršie a keď ma potrebovala. Vždy ma bránila, vždy pri mne stála. To priatelia robia a preto som ju vždy ľúbil."

„Ale ty si ju ľúbil aj ako ženu," podotkla.

„Áno," prikývol. „Dávno, ale nikdy som sa o nič nepokúsil. Jej srdce vždy bilo pre Siriusa. A teraz po rokoch? Vždy bola jediná žena, ktorú som ľúbil a ona sa nezmenila. Znova bola na mňa dobrá, znova mi ponúkla svoje priateľstvo, nebolo ťažké, prepadnúť tým citom znova. Povedala mi však, že sme sa možno všetci zasekli v dobe, keď sme mali dvadsaťjedna a možno mala pravdu, keď povedala, že z tade pramení to, čo k nej cítim. Ja neviem. Iba viem jedno. Ak zomrie, už nič na tomto svete nebude v poriadku. Vážne som si myslel, že ona a Sirius budú znova šťastní. Veril som v lepší svet. Ak však zomrie, už nikdy nebudem ničomu veriť."

„Je mi to ľúto," šepla a silno stisla jeho ruku. „Ak by som ti mohla nejako pomôcť, stačí povedať."

„Postaráš sa o Hope? Ja nemôžem," postavil sa od stola.

„Samozrejme," prikývla. „Kam ideš?"

„Dať jej bozk na dobrú noc a potom sa pôjdem niekde umárať spomienkami a budem dúfať, že Kaily bude bojovať a znova sa vráti k nám," odvetil jej a nechal ju v kuchyni samotnú.

Tonksová si všimla, že nechal na stole fotografiu. Kaitleyn sa na nej usmievala a spoločne s Lily Potterovou mávala do objektívu. Samej jej ostalo veľmi smutno.

***

21. jún 1996

VOLDEMORT SA VRÁTIL!

CHLAPEC, KTORÝ PREŽIL NEKLAMAL!

DUMBLEDORE REHABILITOVANÝ!

DUMBLEDOROVÁ DCÉRA MEDZI ŽIVOTOM A SMRŤOU!

SIRIUS BLACK NEVINNÝ!

Posledné dni takéto titulky zaplavili predné stránky nielen Denného Proroka, ale aj iných čarodejníckych novín a časopisov.

Sirius sa už tri dni zdržiaval v izbe Hrdozobca a nechcel nič ani len jesť. Sotva do nej pustil Remusa, aby ho skontroloval, ako mu je. Vždy ho však odbil a vyhodil, aby sa nevracal, pokiaľ nebude vedieť, že je jeho Kaitleyn v poriadku.

Tonksová a Molly sa prevažne starali o Hope. Zastavila sa aj Minerva, aby strávila nejaký čas so svojou vnučkou. Bola na tom zle. Nebola ani trochu upravená a bol z nej cítil alkohol. Nikto jej to však nevyčítal, ale nikto ju nevidel nikdy v takom žalostnom stave.

Dumbledore sa zastavil za tieto tri dni iba raz. Chcel vidieť Hope a hovoriť so Siriusom. Ten však odmietol a nepustil ho do izby. Každý ho však našťastie chápal a nechal ho samého. Iba Molly sa o neho strachovala a neverila tomu, že by mu samota mohla nejako pomôcť.

Ani Remus na tom nebol najlepšie. Zatvoril sa tiež vo svojej izbe a vychádzal z nej, iba na večeru. Nikto nemal ani len trochu chuti riešiť návrat Voldemorta a plánovať ďalšie stratégie ako ho poraziť.

„Minerva," Dumbledore vošiel do spálne a našiel ju sedieť na sedačke. V náručí mala Hope a snažila sa ju uspať. Dievčatko bolo nepokojné, akoby tušilo, že sa stalo sa niečo zlé, akoby mu chýbala náruč matky, čo bolo pochopiteľne. Bolo naozaj zložité ju uspať a akoby aj cítila apatiu svojho otca k nej. „Zajtra pustia Sophie z nemocnice."

„Zoberieme ju na Rokfort. Tam bude so svojimi priateľmi. Tu nemôže byť," riekla mu.

„Pýtala sa na Siriusa," povedal jej.

„Vieš aké hrozné to pre mňa bolo, keď som jej musela ja všetko povedať," spomínala na deň po boji na Ministerstve mágie. Molly jej ráno poslala sovu, že Sirius nechce opustiť svoju izbu. Ona vedela, že niekto musí zájsť za Sophie a povedať jej, čo sa deje.

Najprv jej veľmi citlivo povedala o jej zdravotnom stave. Dievča sa zúfalo rozplakalo. Akoby nie. Bola síce ešte mladá, ale veľmi dobre si uvedomovala svoj poznačený život. Nikdy nebude môcť mať deti. Keď vyplakala prvé slzy, uvedomila si, že jej to všetko prišla zvestovať stará matka a jej prvá otázka smerovala k tomu, kde sa nachádza jej matka. Minerva silno stisla jej ruku a povedala jej všetko o tom, čo sa stalo. Hlavne o tom, že jej mama leží v tejto istej nemocnici a bojuje o svoj život. Sophie prepukla v ďalší plač a spýtala sa na ocka. Minerva jej povedala, že ten je v poriadku, iba je zúfalo nešťastný. Dievča ho chcelo vidieť a ona jej sľúbila, že ho privedie, ale nepodarilo sa jej to. Sirius ju odbil, že nemôže svojich dcéram spôsobovať ďalšiu bolesť a radšej ostane zatvorený v izbe, ďaleko od nich, pretože to je jeho vina, že ich matka zomiera. Oponovala mu, že to nie je jeho vina a že Kaitleyn sa z toho dostane, ale v skutočnosti sa snažila o tom presvedčiť samú seba. Nemohla stratiť svoju dcéru. Nemohla.

„Zoberieme ju na Rokfort," prikývol Dumbledore a sadol si k nej na sedačku. Oprela si svoju hlavu o jeho rameno a rozplakala sa. Hope sa však konečne upokojila. Nespala, iba na nich dvoch hľadela a cumľala cumlík.

„Vyzerá ako Kaily, keď bola maličká," riekla Minerva. „Úplne ako ona."

„Nesmieme strácať nádej, ani Kaily by ju nikdy nestrácala. Tu vidíme príklad toho, ako vždy bojovala," pohladil dievčatko po vláskoch.

Minerva zafňukala.

***

Sirius sa prebral v Hrdozobcovej izbe. Už niekoľko dní trávil iba tam. Cítil sa ako dolámaný, pretože zaspal jednoducho opretý o stenu. Chvíľku mu trvalo, kým sa zorientoval. A potom si všimol, že niečo je inak, ako bolo včera večer. Alebo aká časť dňa vôbec bola a aká je vôbec teraz?

„Kaily?"

„Ehm," slabo prikývla. „Vyzeráš hrozne, zlatko."

„Kedy si prišla? Prečo si ma nezobudila? Si v poriadku?"

„Prišla som teraz," povedala, „a nezobudila som ťa preto, lebo sa niekedy rada pozerám na to, ako spíš. Aj keď si spal naozaj v čudnej polohe."

„Umierala si," hlesol.

„A stále umieram," odvetila mu.

Sirius na ňu vypleštil oči. Stále stála na tom istom mieste. Na sebe mala hnedú sukňu a k nej púlover, ktorý dostala na Vianoce od Molly. Bol žltý a vpredu mal vyšité veľké K. Vlasy mala mierne kučeravé. Vyzerala úplne normálne a nie tak, žeby umierala. Líca mala červené, oči šťastné.

„Čo sa tu deje?"

„Iba toľko, že si ma predstavuješ," ozrejmila mu Kaitleyn. „V skutočnosti tu nie som. Umieram."

„Nie som predsa blázon!"

„V skutočnosti si," riekla pomaly, „si môj blázon, vždy ním budeš."

„Si duch?"

„Nie, ešte nie som mŕtva a keď umriem, láska, určite nebudem duch."

„Prestaň!"

„Vo svojom vnútri sa s tým nevieš vyrovnať," poznamenala. „Ja som dvanásť rokov žila bez teba. Teraz ubehli tri dni a ty si ako mátoha. Nemôžeš tu takto byť. Potrebujú ťa naše deti. Nemôžeš sa zatvárať pred svetom!"

„Mám ti pripomenúť, čo si urobila ty, keď nás rozdelili?" prudko vstal a začal si na nej vybíjať svoju bolesť. „Dala si naše dieťa do sirotinca! Ty si vážne veľmi dobre zvládala situáciu! Bol som len zavretý, neumieral som! Ty, do čerta, umieraš, ženská! A za to ťa nenávidím! Nenávidím, čo si urobila! Chcela si ma zachrániť, pričom som ti povedal, že bez teba neviem žiť a ani nechcem! A aj tak si to urobila! Vymenila si svoj život za ten môj! Neznášam ťa, Kaitleyn!"

Pozrela sa na neho, akoby ju to ani nezraňovalo. A pritom to bolo prvýkrát, čo jej vytkol, že dala Sophie do sirotinca. Vytkol jej, že si neželal, aby ona zachraňovala jeho. Dostával tú hroznú bolesť zo seba von. Nuž necítil sa o nič lepšie.

„Veď som ti to povedala jasne, Sirius, dala by som za teba život, pretože som už ďalej nezvládala žiť život, v ktorom nie si," šepla.

„A čo ja? Mám teraz žiť život, v ktorom ty nie si?"

„Možno som," riekla.

„Umrela si mi v náručí a potom ti začalo slabo, veľmi slabunko tĺcť srdce a stále tlčie veľmi slabo," po tvári mu tiekli slzy. „Ja už nemám nádej."

„Mal by si," šepla. „Ak nemáme nádej, nemáme nič. A my jednu nádej spolu máme. Hope."

„Stále sa nám dejú zlé veci. Tam hore, tie vyššie sily, proste nedovolia, aby sme spolu boli šťastní, Kaily!" zúfal. „Mala si ma nechať zomrieť. Hope, Sophie a Harry ťa potrebujú. Teba! nie mňa!"

„Potrebujú nás rovnako, Sirius," vravela mu.

„Čo vlastne si? Prečo tu vôbec si? Týraš ma?"

„Som v tvojej hlave, už som ti to povedala."

„Si moje prekliate svedomie, však? Nezachránil som ja teba!"

„Nie, ale ak nechceš, aby som tu bola, tak to urob. Pošli ma preč," navrhla mu. Stále stála na tom isto mieste. Taká skutočná a predsa len tak ďaleko. Taká krásna a predsa len nebola blízko pri ňom. Necítil jej teplo, keď sa jej snažil doknúť. Naozaj bola iba výplodom jeho fantázie.

„Ostaň tu," šepol. „Ale nerozprávaj už nič, prosím."

„Dobre," prikývla. Nič viac nepovedala, iba ho sledovala. Hlava mu klesla na rameno, keď sa zosunul k tmavej stene. Hľadel na ňu, dosť dlho a ona neho. Potom pomaly zavrel oči a ona zmizla.

***

Keď sa Sirius znova prebral, niečo sa v ňom zlomilo. Nahmatal kľúčku od dverí a vyšiel von. Na chodbe bolo ticho a prázdno, za oknami bola tma. Na hodinách bolo niečo po pol tretej v noci. Potichu kráčal po chodbe, až dorazil do spálne. Otvoril dvere a najprv si všimol Tonksovú ako spala na sedačke. Bol jej vďačný, že ostala pri Hope. Prikryl ju dekou a potom zamieril k postieľke.

Lola ležala pri postieľke Hope a upierala na neho svoje oči. Bránila jeho dcérku, ale v jej pohľade videl smútok. Smútila za svojou paničkou. Nepohla sa od Hope, ani keď ho zbadala. Tú mačku mal fakt rád.

Hope bola hore. Neplakala, iba ležala a sledovala hviezdy nad sebou. Na strope sa ligotali hviezdičky, ktoré musela vyčarovať Tonksová.

„Ahoj, bábika," šepol Sirius. „Prepáč mi to. Veľmi ťa ľúbim."

Hope ho spozorovala. Nerozplakala sa, iba mu hľadela do očí. On ju pomaličky vybral z postieľky a privinul si ju do náručia. „Mamička bude čoskoro pri nás."

Podišiel aj s ňou v náručí k posteli a sadol si na ňu. Oprel sa o čelo postele a hľadel na svoju dcérku. Hope chvíľku skúmala jeho tvár a potom od únavy zatvárala svoje oči. Privinul si ju ešte viac k srdcu, aby cítil jej teplo a vôňu. Už nikdy ju nebude odmietať. Kaitleyn by ho za to nenávidela.

„Kaily, vráť sa k nám."

Pozn. autorky:

Práve ste dočítali predposlednú kapitolu k 5 knihe (Fénixov Rád). Udialo sa tam niečo zaujímavé, ale hovorím, netešte sa dopredu :D ale tak hádam, som Vás potešila ... trocha zvratov vždy treba, no nie? :) Tak som zvedavá opäť na Vaše názory ... táto kapitola je jedna z mojich naj.

Mimochodom, kto to ešte nevie, tak sa bude konať Wattcon ... 18. júna v bratislavoskom Auparku, tak ak máte záujem ma dojsť zaavadakedavrovať, alebo chcete podpis do pamätníčka, tak sa tam uvidíme :) :D 

Los quiero ... ďakujem za všetko <3