„Odišla si bez varovania,

hľadali sme ťa a už si tu nebola.

Osud to tak asi chcel,

ale tvoja duša neodišla.

Bola si môj komplic v snoch,

vedeli sme, že jedno dňa

by sme spolu odleteli.

Viem, že tvoje krídla ostávajú so mnou,

si božský anjel, ktorý ma ochraňuje,

keď mi bude najhoršie.

Viem, že kráčam s tvojou ochranou."

(Anahí – Te puedo escuchar)

1. september 1977

Posledné dni ubehli tak rýchlo, že sa Kaitleyn zdalo, že to všetko trvalo veľmi krátko. Ani sa nenazdali a zobudili sa do prvého septembra, čo znamenalo začiatok ich siedmeho ročníka. Naozaj prežila pekné leto. Hlavne tie posledné dni so Siriusom a priateľmi. Buď bola iba so Siriusom sama, zhovárali sa, bozkávali sa a hlavne boli spolu. Alebo sa zabávali ako celá partia, rozmýšľali, čo im prinesie nový školský rok, plánovali svoju budúcnosť a akosi sa snažili nemyslieť na to, že ich vonku nečaká práve najkrajší svet.

Prvý september priniesol upršané počasie. Lily mala dážď rada, ale Kaitleyn ho nenávidela. Vždy mala potom zlú náladu a hlavne sa jej ráno nikdy nechcelo vstať.

Na začiatok školského roka sa tešila o čosi menej, ako obyčajne. Bolo to hlavne preto, lebo teraz boli jej priatelia s ňou už o pár dní skorej. Samozrejme, že sa tešila na Alice, ktorá jej chýbala, ale nebolo to také neznesiteľné ako tie letá, ktoré trávila sama a svojich priateľov videla až prvého septembra.

„Naozaj stále nemôžem uveriť, že toto je náš posledný rok," Lily si sušila uterákom vlasy. „Prečo to všetko tak rýchlo ubehlo? Nemôžeme študovať viac rokov?"

„Aspoň desať by bolo fajn," prikývla Kaitleyn a silno zazívala. Stále sa nevedela vyhrabať z postele, za to Lily bola na nohách už minimálne pol hodinu a stihla aj sprchu a umyť si vlasy. „Naozaj niektoré veci rýchlo ubiehajú. Tie pekné chvíle hlavne. Mám pocit, akoby ste sem pricestovali pred hodinou a pritom je desať dní. Fakt to veľmi rýchlo ubehlo."

„Chcela by som niekedy zastaviť čas, aby sme si to mohli vychutnať. Alebo keby dni mali aspoň 48 hodín, aby som mala čas na všetko a všetkých. Čo ak to bude ešte horšie, keď budeme starnúť? Čo ak sa jeden deň bude zdať ako jedna minúta nášho života?"

„Lily? Je na mňa ešte veľmi skoro, aby som uvažovala nad takýmito vecami. Ale zájdi za Siriusom, on má na čas rovnaký názor ako ty. Veď aj jeho prízrak je čas," vravela jej Kaitleyn a prikryla sa ešte viac perinou, lebo jej po tele prebehli zimomriavky. „Tiež by najradšej vždy zastavil čas, keď prežíva niečo pekné."

„A to je zlé?"

„Nie."

„Tak vidíš, ale čas nemožno zastaviť, rovnako ako starnutie," doplnila Lily.

Kaitleyn zatvorila oči, rozhodnutá ešte spať, veď aj tak sa ešte dnes nezačína vyučovanie. Slávnostná večera bude až večer a do večera rozhodne vstane z postele.

„Čo budeme dnes robiť?" spýtala sa jej Lily a potom si sadla k nej do postele. „Nespi, áno? Nemôžeš si prespať celý deň!"

„Lily, sklapni so svojimi úvahami o živote, dobre," žiadala ju Kaitleyn. „Keď si jeden deň prespím, tak tento svet nepadne, áno?"

„Ako chceš, idem zobudiť Jamesa," odvetila jej Lily. Vzala do ruky svoj prútik a kúzlom si vysušila vlasy. Potom si ich očesala, natrela si na pery lesk a potom vybehla z dievčenských spálni.

Kaitleyn zatvorila oči a pokúšala sa zaspať. Ale iba sa prehadzovala a pritom nadávala na Lily, že ju zobudila. Nakoniec to vzdala. Vyliezla z postele, pobrala sa rovno do sprchy, lebo si myslela, že ju preberie, ale nestalo sa tak. Oči sa jej zatvárali, keď sa trocha maľovala. Prezliekla sa a tiež potom vybehla z izby.

Všetkých našla v klubovni. Sedeli v kreslách a zhovárali sa.

„Á, dobré ráno, slečna," usmial sa na ňu Sirius. „Chcel som ťa ísť zobudiť, ale je prvý september a tie schody už začali fungovať."

James sa zasmial a povedal: „Keby si to videla, ako sa šmykol dole a spadol, to bola taká sranda."

„Sklapni, Paroháč!" zamračil sa na neho Sirius.

„Chudáčik môj," Kaitleyn si sadla Siriusovi na kolená, pohladila ho po líci a potom ho pobozkala. „Si celý?"

„Jasná vec," žmurkol na ňu. „Vyspala si sa do ružova?"

„Ani náhodou," odvetila a zazívala. „Neznášam dážď a takéto hrozné počasie, stále sa mi potom chce spať. Čo budeme robiť, keď je tak škaredo?"

„Škoda, že nemôžeme ísť do Rokvillu," poznamenala Lily.

„Prší," pripomenula jej Kaitleyn.

„Máme predsa dáždniky," pripomenula jej.

„V podstate ísť do Rokvillu môžeme," uvedomil si Sirius. „Lenže budeme podozrivé, keď nás nikto celý deň neuvidí v hrade. Okrem toho sa začínam obávať, že madam Rosmerta by mohla na nás donášať, keby nás videla u Troch metiel, keď tam byť nemáme."

„Áno, to je dnes veľmi riskantné," prikývol Remus.

„Hoci," uvažoval Sirius. „Ešte sa nezačal školský rok."

„Nehľadaj v tom medzery, Sirius," usmial sa na neho Remus. „Profesorka McGonagallová nám dovolila sem prísť o desať dní skorej a my sme jej sľúbili, že budeme na hrade, alebo v jeho bezprostrednom okolí. A neviem, ako ty, ale ja nemením zradiť jej dôveru."

„Fajn, máš pravdu," prikývol napokon Sirius.

„Som hladná, poďme do kuchyne a potom vymyslíme, čo budem robiť do večera," rozhodla nakoniec Kaitleyn, lebo im nikomu nedala priestor na to, aby zavrhli jej nápad.

***

Večer prišiel rýchlejšie ako všetci dúfali. Odišli sa prezliecť do habitov a potom sa pobrali do Veľkej siene, ktorá sa postupne zaplňovala. Alice sa rozbehla k svojim kamarátkam a všetky tri sa zvítali v hlasnom objatí.

„Strašne ste mi chýbali!" skríkla Alice. „Hlavne vo vlaku, Lily, si mi chýbala. Skoro som sa tam zbláznila od nudy."

„Aj ty si nám chýbala," objímala ju Lily.

„Konečne som zase s vami, baby, tak veľmi sa teším," usmiala sa Alice. „Musím vám toho potom toľko povedať, toľko."

„Aj my tebe," opätovala jej úsmev Kaitleyn. „Konečne zase všetky tri spolu."

„Navždy," žmurkla na obe Lily.

„Vždy budeme kamošky, samozrejme, vždy, vždy, vždy!" smiala sa Alice.

Dievčatá sa usadili ku stolu spoločne s chlapcami, ktorí sa zase zvítali s Petrom, hoci nie tak hlasno a pojašene ako dievčatá. Všetci už vyzerali byť veľmi hladní, ale ešte ich čakalo triedenie nových študentov Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. Kaitleyn by si ani nebola uvedomila, že toto je posledné triedenie študentov, na ktoré sa pozerá, keby jej to Lily nebola pripomenula. Jej aj ostatným. Preto napäto sledovali každého jedného študenta, ako po prečítaní jeho mena, si sadol na stoličku a profesorka McGonagallová mu položila na hlavu triediaci klobúk, ktorý mu určil jeho fakultu. Kaitleyn a ostatní hlasno tlieskali, keď sa niekto dostal do Chrabromilu.

„Vitajte opäť na Rokforte!" Po triedení sa postavil Albus Dumbledore a jeho hlas sa ozýval celou Veľkou sieňou. „Vítam všetkých nových študentov a vás ostatných tu opäť rád vidím. Predtým než prejdem ku klasickým oznamom, ako každý rok, rád by som Vám povedal, aby ste boli obozretní. Aby ste držali spolu ako fakulty. Nemá dôvod Vám klamať. Všetci aspoň čiastočne viete, čo sa deje v našom svete a hoci ste len deti a ja Vás nechcem strašiť, žiadam Vás iba o to, aby ste si dávali za každých okolností pozor. Aby ste neporušovali školský poriadok a pozorne počúvali príkazy svojich profesorov."

Vo Veľkej sieni nikto neprehovoril, keď hovoril on. Všetky oči boli uprené na neho a hltali každé jeho slovo. Kaitleyn po tele nabehli zimomriavky, keď hovoril o hroziacom nebezpečenstve v tom veľkom svete, ktorý bol za bránami Rokfortu.

„Želám Vám úspešný nový školský rok, aby ste sa veľa naučili, aby ste uzatvorili nové priateľstvá, aby ste boli veselí, aj napriek nešťastným veciam za bránami našej školy. Nezabudnite, že priateľstvá sú dôležité, že láska je sila a rodina je to najväčšie požehnanie v živote človeka. Teraz sa najedzte a potom si prejdeme ešte základne oznamy."

Na stoloch sa začalo objavovať jedlo a sladkosti. Niektorí sa ihneď pustili do nakladania na taniere. Iba Lily zarazene hľadela na profesorský stôl. „Kde je nový profesor Obrany proti čiernej mágií?" spýtala sa.

Kaitleyn i ostatní sa pozreli smerom k profesorskému stolu tiež. Nielenže tam nebol nikto nový, nebola tam ani len voľná stolička.

„Určite sa to po hostine dozvieme, Lily," ubezpečovala ju Alice. „Jedz."

„Som fakt zvedavá," prikývla Lily.

„Ani ma nenapadlo sa na to spýtať mamy. Úplne mi to vypadlo z hlavy," povedala im Kaitleyn.

„Merlin vie, či by sa našiel niekto kto by bol lepší ako Fabián Prewett," poznamenal James. „Večná škoda, že odišiel."

„Je auror, má iné povinnosti," odvetila mu Lily.

„Ja viem, krásavica," žmurkol na ňu James, nahol sa k nej a pobozkal ju na pery. Kaitleyn si ako jediná všimla, že ich od Slizolinského stola pozoruje Severus Snape.

***

18. jún 1996

Tonksová sedela v nemocnici. Pila čaj, bola otrasená z bitky na Ministerstve mágie. Liečitelia jej nevedeli presne povedať, čo sa stalo so Sophie a či bude v poriadku. Ubehlo už celkom dosť času a bola nervózna, kde toľko sú ostatní. Hlavne Kaitleyn a Sirius.

Odpila si z čaju a potom si všimla, ako Remus vystúpil z výťahu. Vyzeral smutne, nešťastne a hlavne mal červené oči. Niečo sa určite stalo!

Vyskočila a rozbehla sa k nemu. „Čo sa stalo?" objala ho okolo krku, potom sa od neho odtiahla a chytila ho za obe ruky.

Pokrútil hlavou, otvoril ústa, ale nič jej nepovedal.

„Remus, čo sa stalo?"

„Ako je na tom Sophie?" spýtal sa jej a jeho hlas bol úplne zlomený.

„Zatiaľ neviem, ale žije," odvetila mu smutne. „Kde je Kaily?"

Remus sa jej pozrel do očí a stále nebol schopný odpovedať jej na otázku. Iba si všimla, že mu po tvári tečú ďalšie slzy.

„Čo je s mojou kamarátkou?" zatriasla s ním, lebo jej neodpovedal a ona potrebovala počuť odpoveď. Potrebovala, aby jej vyvrátil to, čo si myslela, že sa stalo.

„Ona," pozrel sa znova na ňu, hlas mu zlyhával a oči sa zaplavovali ďalšími slzami. „Ona je preč."

„Preč, ako preč?" pýtala sa ho a potom si uvedomila, čo to znamená. Prikryla si otvorené ústa rukami. „Nie, nie, nie," opakovala. Pozrela sa na neho a on prikývol. So slzami v očiach ho objala.

Nevyvrátil jej to, čo si myslela. Jej priateľka bola preč.

***

„Kde je Hope?" Moody a Kingsley sa vrátili na Grimmauldové námestie číslo 12.

Molly, Artur, Bill, Fred a George sa ihneď pobrali k ním.

„Čo sa stalo?" pýtal sa Artur.

„Kde je Hope?" zopakoval Moody svoju otázku a vyzeral zničene, ako ho ešte nikto nevidel.

„Je s Fleur v izbe," odvetila Molly.

Moody sa ťažkopádne pobral na poschodie. Všetci sa pozreli na Kingsleyho a čakali konečne nejaké odpovede. Molly chcela vedieť, ako sú na tom jej deti a po tvári jej tiekli slzy. Pretože z reakcie Moodyho jej prišlo, že sa niečo muselo stať. Hlavne, keď prišli len oni dvaja a nikto viac.

„Deti sú na Rokforte. Madam Pomfreyová ich dá do poriadku. Nie je s nimi nič vážne. Hoci Rona pohrýzli mozgy na Oddelení záhad, ale neľakajte sa, bude v poriadku. Ginny je tiež v poriadku. Iba Sophie."

„Čo je s ňou?" spýtal sa Fred.

„Po pravde neviem. Bellatrix Lestrangeová ju niečím zasiahla. Je u svätého Munga s Tonksovou a šiel tam aj Remus," vravel Kingsley. „Bolo to celé hrozné. Bellatrix chcela zabiť Siriusa, keď sa tam z ničoho nič zjavila Kaitleyn a zabránila jej v tom. Potom Bellatrix zasiahla Sophie, na to chcela utiecť, ale Harry utekal za ňou a potom aj Kaitleyn. A potom prišiel Voldemort osobne."

„Čože?" Molly zalapala po dychu.

„A Dumbledore. Bojovali spolu a Voldemort na chvíľku posadol Harryho. Nakoniec však ušiel," pokračoval Kingsley.

„Takže to nakoniec dopadlo dobre," vydýchol si George.

„Nie, nedopadlo," smutne odvetil Kingsley. „Kaitleyn ja ani neviem, ako sa to stalo. Jej schopnosti z nej začali vystreľovať. Nakoniec padla na zem a neprebrala sa. Kaitleyn je preč."

Molly sa rozplakala a objala Artura. Bill, Fred i George nechápavo hľadeli na Kingsleyho, akoby niečo také nebolo možné. Molly chápala reakciu Divookého Moodyho. Mal Kaitleyn veľmi rád. Bol jej krstný otec. Sám prišiel o dcéru a preto veľmi lipol na Kaitleyn. Bola jeho kvetinka. Nikdy sa k nikomu nesprával tak pekne, ako k nej. A teraz bola preč. Opustila ho, rovnako ako jeho dcéra. Akoby stratil aj svoju druhú dcéru.

Následne pomyslela na Sophie, Hope, Harryho a Siriusa. Nevedela si ani len predstaviť, ako budú ďalej žiť tento život bez Kaitleyn. Bolo jej neuveriteľne ľúto, ako sa s nimi život nemaznal. Akoby im naozaj nebolo nikdy súdené, aby boli spolu šťastní. Veľmi ju to bolelo.

„Maličká Hope svoju mamu nebude ani poznať," šepla sama pre seba. „A je to moja vina, nemala som Kaitleyn dovoliť odtiaľto odísť."

„Nie je to tvoja vina," riekol jej Kingsley, „všetci sme Kaitleyn poznali a vieme, aká bola. Nikdy by nemohla len tak nečinne sedieť a čakať, čo sa stane. Nemala si tomu ako zarániť. Nie je to tvoja vina."

Artur ju silno objal a ona sa rozplakala. Kingsley sa zobral a odišiel preč. Bill vybehol hore na poschodie povedať Fleur, čo sa stalo. Fred a George sa prestali usmievať.

„Poďme na Rokfort, musím vidieť Ginny a Rona," povedala po chvíľke Molly Arturovi. Bez váhania prikývol.

***

Minervu McGonagallovú pustili z nemocnice a vrátila sa na Rokfort. Práve stála vo vstupnej hale a cítila sa zmätene. Nedokázala sa s nikým spojiť. Nikto ju nečakal a pritom vedeli, že ju majú pustiť z nemocnice. Bolo to také divné a ona mala naozaj zlý pocit. Veľmi zlý.

Vstupná hala bola prázdna a ona sa opierala o paličku, ktorú musela mať, lebo inak by sa jej veľmi ťažko chodilo. Dúfala, že čoskoro narazí na niekoho, kto jej povie, čo sa deje. Lenže dlhé minúty nezbadala ani ducha.

Keď už bola pripravená vyjsť hore po schodoch, dubové dvere sa otvorili a dnu vošiel Dumbledore.

„Albus," usmiala sa na neho. „Si späť."

Neusmial sa na ňu, akoby ju ani nepočul, že niečo povedala. Akoby ju vôbec nevnímal.

„Albus, čo sa stalo?" spýtala sa ho priamo a prísne. Trocha zvýšila hlas.

„Minerva," zdalo sa, že aj teraz ju zaregistroval. Pozrel sa na ňu a ona si všimla, že jeho oči sú červené. „Ako sa cítiš?"

„Povedz mi, čo sa stalo!"

„Je to všetko moja vina!"

„Čo?"

„Všetko! Urobil som chybu, že som to nepovedal skôr. Myslel som si, že je to tak, ale nechcel som si to priznať. Mohol som tomu nejako zabrániť. Ja ani neviem, ako sa to stalo. Nechcel som, aby sa to stalo. Je mi to tak veľmi ľúto, ja..."

„Čo sa stalo?" zopakovala rázne svoju otázku.

„Voldemort sa dostal do Harryho hlavy. Vsunul mu mylnú myšlienku, že mučí Siriusa na mieste, kde bolo ukryté proroctvo. Harry, Sophie a ich priatelia sa pobrali na Ministerstvo mágie. Došli tam smrťožrúti, spustil sa boj."

„Sophie," hlesla Minerva. „Je v poriadku?"

„Je u svätého Munga, Bellatrix Lestrangeová ju zasiahla, nemohli sme tomu zabrániť. Ale bude v poriadku, určite. Toľko nešťastia by nás postrehnúť nemalo," vravel potichu.

„Kde je Kaitleyn?" spýtala sa Minerva. Pichlo ju pri srdci. Trocha sa jej zatočila hlava, keď vyslovila meno svojej jedinej dcéry. „Kde je moja dcéra?! Kde je, Albus?"

„Je to moja vina."

„Čo je tvoja vina?" ťarbavo k nemu podišla, schytila ho za habit a potriasla s ním. „Čo je s mojou dcérou? Odpovedaj mi, lebo prisahám, že ťa k tomu donútim!"

„Je preč!"

„Ako preč? Albus? Ako preč?"

„Už navždy," šepol.

Minerva sa mu pozrela do belasých očí a potom z ničoho nič mu dala facku. Zakolísala sa pritom a do oči sa jej hnali slzy. „Nenávidím ťa! Vedela som, že sa to jedného dňa stane. Že kvôli tebe moje dievčatko zomrie. Všetko je to tvoja vina, to máš pravdu. Hlúpy Fénixov Rád. Kto ju zabil? Chcem ho osobne zabiť! Kto to bol?"

„Nikto."

„Čože?"

„Vybuchovala z nej mágia. Kaitleyn siahla na dno svojich schopností, lebo zachránila Siriusa, bojovala s Bellatrix Lestrangevou, vrhla na ňu aj neodpustiteľnú kliatbu. Ariana mala tiež tento problém. Tiež z nej vybuchovala mágia. Ale nikdy ju nepohltila, ako Kaitleyn. Naša dcéra je preč..."

„Už nikdy viac vo svojom živote, Albus, ťa nechcem vidieť. Zničil si všetko, úplne všetko. Zničil si našu vlastnú dcéru. To ty si ju zabil! Ty si za to vinný, jedine ty!"

Znova ho schytila vpredu za habit a zatriasla ním. Potom odstúpila a veľmi ťažko o paličke kráčala hore schodmi. Dumbledore počul každý jeden jej vzlyk za dcérou. A on sám mal pocit, že už nič nebude nikdy rovnaké. Jeho dcéra bola preč a on vedel, že Minerva má pravdu. Bol za to vinný. Svojím spôsobom to bol on, kto mohol za to všetko, čo sa stalo. Nikdy v živote si to neodpustí.

***

Remus a Tonksová boli stále v nemocnici. Ona plakala na jeho ramene a on už síce neplakal, ale cítil sa neskutočne mizerne. Rovnako ako Sirius si nedokázal pripustiť, žeby ju stratil. Hoci ho Kaitleyn nikdy nemilovala tak, ako on miloval ju, nevedel si predstaviť svoj život bez nej. Bola jediná žena, ktorej dovolil, aby sa k nemu priblížila tak blízko. Plne jej dôveroval. Zveroval sa jej a celým svojím srdcom ju ľúbil. Bola pre neho nesmierne dôležitá, aj keď ako žena pre neho bola zakázaná. Jeho bolesť bola taká silná, že mal chuť vstať a udrieť do steny oproti nemu. Vedel však, že to by mu Kaitleyn nevrátilo a že jeho bolesť by nebola o nič menšia.

Stále mal pred očami obraz zlomeného Siriusa, ako zviera jej bezvládne telo bez života. Tak veľmi ju aj on chcel naposledy objať, naposledy sa jej dotknúť, pobozkať ju na čelo. Chcel počuť jej hlas, chcel vidieť jej úsmev. Pretože mal pocit, že sa s ňou nedostatočne rozlúčil. Nerozlúčil sa s ňou vôbec, pretože nečakal, že by sa niečo také stalo.

Tonksová na jeho rameno zavzlykala a potom si vreckovkou zotrela slzy a vyfúkala si nos. Chytila ho za ruku a silno ju stisla. Obrátil sa tvárou k nej a odhrnul jej tmavé vlasy z tváre a letmo ju pobozkal na čelo.

Následne pustil jej ruku, vstal zo stoličky v čakárni, podišiel k stene a udrel do nej päsťou. Tonksová vyskočila na nohy a sledovala ho. Oprel sa o stenu a potom sa zosunul dole. Prepukol v plač, ako malé dieťa. Ruka mu krvácala, ale on bol na fyzickú bolesť zvyknutý, že ho to vôbec nebolelo. Jeho srdce však bolo na kúsky.

„Remus," šepla Tonksová a sadla si na zem oproti nemu. Hľadela na to, ako sa úplne zrútil a nevedela, čo má robiť. Vedela, že nepomôže, keď zavolá na liečiteľa, vedela, že nepomôže nič. Bol na dne a ona ho chápala. V tejto chvíli stratila svoju najlepšiu priateľku. Chápala jeho bolesť. Vyčarovala čistú vreckovku a zotrela mu krv z ruky. Dovolil jej to, mala pocit, že vôbec nevníma, čo sa okolo neho deje a nezazlievala mu to.

„Nevieš si predstaviť, aké to je, keď stratíš niekoho, koho ľúbiš," riekol tak potichu, že ho sotva počula. „Keď zomreli Lily a James, myslel som si, že sa zbláznim. Potom som sa dozvedel, že je mŕtvy aj Červochvost. Pokladal som Siriusa za zradcu. Zrútil som sa, úplne. Preto som ju nemohol vyhľadať, preto som jej nepomohol. Nevedel som, ako. Bol som na dne a ona prišla o všetko. Ešte aj o bábätko. Ona si toto nezaslúžila. Kiežby som si mohol vymeniť miesto s ňou. Ona tu mala byť. Má malé bábätko, má Sophie, Harryho a Siriusa. Oni všetci ju potrebujú. Aj Minerva. Moody. Dumbledore. Nevieš si predstaviť, aká bola úžasná. Nikdy ma neodsudzovala za to, kým som. Nezištne ma ľúbila. Podporovala, dodávala mi odvahu, keď som si myslel, že už žiadnu nemám."

Tonksová ho napäto počúvala, pousmiala sa nad jeho slovami a stisla jeho ruku. „Mňa podporovala tiež. Bola naozaj tá najlepšia priateľka."

„Bola ďaleko viac. Bola silná a odvážna. Vedel som, že sa niečo deje. Pamätáš na ten súboj? Odpadla. Povedal som to Siriusovi a žiadal som ho, aby to povedal Dumbledorovi. Mal som mu to povedať priamo, aj keď si to ona neželala."

„Nemohol si vedieť, že sa niečo také stane," snažila sa ho upokojiť.

„Mal som to vedieť, mal!" kričal zúfalo.

„Prepáčte," zastavil sa pri nich liečiteľ. „Vy ste priniesla to dievčatko?" pozrel sa na Tonksovú.

„Áno, Sophie. Je v poriadku?"

„Dievča je mimo ohrozenia života," povedal liečiteľ. „Ste rodina?"

„Jej mama práve zomrela a jej otec sa z toho zosypal. Sme najlepší priatelia jej rodičov. Mohli by ste nám, prosím, povedať, ako na tom je. Veľmi vás prosím," Tonksová sa postavila zo zeme a hľadela na liečiteľa. „Som aurorka, tu je môj preukaz," vybrala z vrecka na nohaviciach kartičku s menom.

„Zaklínadlo zasiahlo maternicu, ktorú sme museli dievčaťu vyoperovať. Je mi to ľúto, ale dievčina nikdy nebude môcť mať deti."

Tonksová urobila pár krokov dozadu a oprela sa o stenu. Remus úplne rezignoval. Párkrát chrbtom udrel do steny, akoby si chcel spôsobiť ďalšiu fyzickú bolesť. Úplne sa zosypal a liečiteľ zavolal posily, aby mu pomohli. Tonksová sedela opretá o stenu a prepukla v plač.

Keď v tom sa dvere na výťahu otvorili a z neho vystúpil Sirius.

Pozn. autorky:

Minerva McGonagallová sa vrátila z nemocnice až na konci školského roka, ale pre potrebu poviedky som si to upravila podľa seba. 

Ešte ostávajú dve kapitoly do konca 5 knihy. V ďalšej budú už aj scény z pohľadu Siriusa :/ teraz som ho troška vynechala, aby ste najprv videli, ako strata Kaitleyn pohla ostatnými. 

Som zvedavá na Vaše názory :)