,,Možno som sa príliš ponáhľala,

aby som videla svoje kroky,

dôjsť až tam, kde sa rany už dobre nezahoja,

svojou zbrklosťou som sa možno vzdala mnohých vecí

ktoré boli súčasťou mojej cesty."

(Jennifer Lopez – Como ama una mujer)

19. február 1973

Druhákom školský rok rýchlo ubiehal. Bol február, sneh sa pomaly roztápal a Kaitleyn bola spokojná so svojimi školskými výsledkami. Všetci dúfali, že profesor Archie ich bude učiť aj budúci rok a že neodíde tak, ako mnohí pred ním.  

Kaitleyn si ho veľmi obľúbila. Kvietok od neho si dala do malej vázičky na nočnom stolíku a prvé týždne ju prekvapilo, že nezvädol. Lily ihneď napadlo, že v tom bude nejaké kúzlo. A tak mala drobný kvietok na nočnom stolíku niekoľko mesiacov. 

Vyšla von z hradu a previazala si okolo krku šál. Kráčala roztápajúcim sa snehom až k veľkej chalupe pri Zakázanom lese a potom trikrát zabúchala na dvere.

Otvoril jej Hagrid a usmial sa na ňu: „Už som si myslel, že si na mňa zabudla. Šmária, Kaily, poď dnu, šak je vonku zima," odstúpil od dverí a svojím láskavým úsmevom sa na ňu usmial.

„Nezabudla, máme stále toho viac a viac. Veľa úloh a okrem toho niektoré mi trvajú pekelne dlho. Ale už mi ide lepšie Obrana proti čiernej mágií," vysvetľovala mu Kaitleyn, zatiaľ čo vošla dnu, vyzliekla si kabát, ktorý mala na habite a sadla si do kresla. 

Hagridov pes, Tesák, k nej okamžite pribehol a začal jej olizovať tvár. „No tak, Tesák, nechaj Kaily."

„Ja ho mám rada," odvetila mu Kaitleyn, „je to moje obľúbené šteniatko, však," škrabkala psa, ktorý sa tváril tak pokojne a privieral oči, keď ho škrabkala za uškami. 

„Poriadne veľké šteniatko," žmurkol na ňu Hagrid, „a prečo si neprišla aj s Lily?"

„Lily je prechladnutá, tak nechcela ísť von. Číta si knižku."

„A čo tí štyria chlapci? Šmária, zase sa tu potulovali. Ja fakt neviem, prečo vás decká tak láka ten les," krútil hlavou Hagrid a podal jej šálku čaju.

„Akoby si to nepoznal, Hagrid. Keď niekomu niečo zakážeš, tak samozrejme, že ho to láka," odvetila mu Kaitleyn. „A neviem, čo plánujú. Vydávame sa posledné dni iba na hodinách, lebo sedia celé poobedia v knižnici."

„V knižnici, vážne?"

„Áno," prikývla a odpila si z čaju. Zahrial jej celé telo, hoci u Hagrida v chalupe nebola zima, ale vonku bolo stále veľmi studené počasie. Kaitleyn naozaj chlapcov posledné dni videla iba na vyučovaní. Raňajkovali zrejme ešte skorej ako ona a po vyučovaní sa zavreli do knižnice. Začínala mať pocit, že niečo plánujú. Netušila, však čo. Ale chýbali jej rozhovory so Siriusom. 

„Hlavne, že sa tu nepotulujú, tiež si chcem občas oddýchnuť a nestrážiť ich, kým zase vojdú do lesa," zasmial sa Hagrid. „Les je vážne nebezpečný, ešte že ty si to vždy chápala, princeznička."

„Aj tak by si ma niekedy mohol zobrať za kentaurmi a jednorožcami," zhodnotila Kaitleyn.

„Kentauri nemajú priveľmi ľudí v láske, už som ti to hovoril. Oni sa stále tvária, že sú niečo viac. Myslím, že by sa ti nepáčili," odvetil jej Hagrid, „a jednorožca som ti raz ukazoval. Mala si asi päť, ale to si musíš, šmária, pamätať!"

„Pamätám, bol nádherný," usmiala sa na neho Kaitleyn, „preto by som chcela vidieť ešte nejakého. Pamätám si ako sa celý leskol a ten jeho roh. Ako z rozprávok, čo si mi niekedy čítal."

„A pozrimeže sa, princeznička jedného vyrástla a ja som si istý, že z nej bude veľká čarodejnica," usmial sa na ňu Hagrid spod svojej hustej brady. 

***

2. september 1993

Kaitleyn opustila žalár a len tak sa túlala po chodbách. Myslela na to, čo jej Severus povedal. Možno nemala nikoho obviniť, možno len potrebovali vytiahnuť senzáciu, ktorú doteraz nepoužili. Bola presvedčená, že sa to v novinách zatiaľ neobjavilo preto, lebo Dumbledore im to prísne zakázal. 

Cítila sa zvláštne. Trápilo ju to. A potom roztvorila znova noviny a hľadela na svoju fotografiu zo školských časov. Pomyslela na Sophie. Naozaj sa na ňu veľmi podobala. Akoby jej z oka vypadla. Sophie mala iba bledšie vlasy a oči po Siriusovi a možno niektoré črty tváre, ale inak to vyzeralo, akoby boli dvojičky. 

Pomyslela na to, čo by sa stalo, keby sa táto fotografia dostala do rúk Sophie. Celá pravda by sa zosypala. Sophie by si hneď uvedomila, kto sú jej rodičia a toto bolo niečo, od čoho sa ju snažila celý život chrániť. Aby sa čarodejnícky svet na ňu nepozeral ako na dcéru vraha. Hoci ten muž vrah nebol. A keby Sophie odhalila toto, tak už by bol iba malý kúsok, aby odhalila všetko. Aby zistila, že Kate Smithová neexistuje, že to je vlastne Kaitleyn Blacková. Jej mama.

A hoci vedela, že sa to jedného dňa stane, nechcela, aby to prišlo príliš skoro. 

***

„Sophie nebola na mojej hodine," vošla Minerva do Nemocničného krídla a hneď narazila na Kaitleyn, „pýtala som sa slečny Grangerovej, čo sa stalo a povedala mi, že sa Sophie necíti dobre."

„Čo sa mohlo stať?"

„Mohlo sa stať, že videla článok v novinách," odvetila jej okamžite matka. „slečna Grangerová totižto ako jediný študent odoberá Denného Proroka."

„To snáď nie," Kaitleyn okamžite vybehla z Nemocničného krídla a ponáhľala sa do zborovne, kde našla rozpis vyučovacích hodín. Chrabromil mal práve hodinu Elixírov so Slizolinom. Necítila sa veľmi dobre, že dnes znova narazí na Snapa, ale nemala na výber. 

Vybrala sa teda znova dole do žalárov, bez zaklopania vošla dnu a len čo zbadala jeho tmavé oči, zamračila sa. „Ufň-Severus," rýchlo sa opravila, keď ho chcela osloviť prezývkou, ktorú kedysi dávno vymyslela Siriusová partia. Od tej doby mu ani inak nepovedala. Teraz to skoro znova urobila, keby jej rýchlo nedošlo, že trieda je plná študentov. Hľadala v triede Sophie, ale nebola tam. „Mohla by som hovoriť so slečnou Grangerovou?"

„Kait-Kate," uškrnul sa na ňu Severus a Kaitleyn myslela, že ho okamžite zakľaje, keby len bola taká dobrá a rýchla ako býval Sirius. Vedela, že sa úmyselne pokúsil nazvať ju jej pravým menom, ako odplatu za to, že ho pred chvíľkou takmer nazvala Ufňukancom pred celou triedou. „Slečna Grangerová má momentálne hodinu, ak si nevšimla!" 

„Ale všimla, inak by som nemerala cestu až do tejto zapadnutej časti hradu," zamračila sa na neho, „je to dôležité," dodala. 

„Grangerová," Severusové oči spočinuli na hnedovlasom dievčati, „zoberte si svoje veci a vypadnite s touto milou dámou." Predniesol ironicky.

„Vieš, Snape, mohol by si sa k študentom správať aj lepšie," zareagovala okamžite Kaitleyn, lebo sa jej nepáčilo, že kvôli nej, tak škaredo jednal s nevinným dievčaťom. 

„Vieš, Kate, ty by si sa zase mohla prestať starať do vecí, do ktorých ťa nič nie je," podišiel k nej a toto všetko jej povedal veľmi potichu, „a dám ti odpoveď okamžite, ani nepotrebuješ k tomu Grangerovú," ešte viac stíšil hlas, „tvoja milovaná dcéra zrejme videla noviny a preto teraz niekde plače do vankúša."

„Zabijem ťa a budem si to vychutnávať," odpovedala mu potichu Kaitleyn. Ten prekliaty sviniar vie, že Sophie je jej dcéra. 

„Tvoj drahý bude potom na teba isto hrdý. Možno dostanete spoločnú celu. Hoci jeho čaká dementorov bozk, keď ho chytia. Také sú chýry a ja budem veriť, že to je pravda."

„Sklapni!" 

Hermiona si pobalila svoje veci a potom podišla ku Kaitleyn a Severusovi a oni sa prestali vraždiť pohľadmi. Kaitleyn kývla Hermione, aby ju nasledovala a keď obe vyšli z triedy a dvere za nimi rachotom buchli, Kaitleyn sa ustarostene spýtala: „Profesorka McGonagallová mi povedala, že Sophie nebola na jej hodine a ako vidím, nebola na hodine ani teraz. Stalo sa niečo?"

„Sophie sa necíti iba dobre, madam Smithová," odvetila jej Hermiona. 

„Je chorá?"

„Nie, iba sa necíti dobre, je smutná z niečoho, čo sme videli v novinách," priznala napokon Hermiona a premeriavala si ženu pred sebou. „Trápi ju to."

„A kde je?"

„V izbe, v posteli," odvetila jej Hermiona. 

„Aké je heslo do klubovne?" spýtala sa jej okamžite Kaitleyn a keď sa na ňu Hermiona pozerala zvláštny pohľadom, tak rýchlo dodala. „Chodila som do Chrabromilu."

„Fortuna major *," odvetila jej Hermiona.

„Ďakujem, Hermiona," usmiala sa na ňu Kaitleyn, „za chvíľku bude zvoniť, tak utekaj na obed. Nevracaj sa už k tomu netvorovi."

„Madam Smithová," oslovila ju Hermiona, Kaitleyn prikývla a čakala jej otázku. „Vy ste chodili na Rokfort v dobe, keď aj profesor Snape?"

„Áno, preto tá vzájomná nevraživosť," prikývla Kaitleyn. 

„V tej istej dobe chodil do Rokfortu aj profesor Lupin, nie? Prídu mi rovnako starí."

„Presne tak, Hermiona. Profesor Lupin a ja sme boli spolužiaci," vysvetlila jej v krátkosti Kaitleyn a začínala byť jej otázkami nesvoja. Bola matkou upozornená na to, že Hermiona je veľmi inteligentné dievča. Kaitleyn začínala nadobúdať dojem, že možno niečo tuší. 

„A chodil v tej dobe s vami do Rokfortu aj Sirius Black?" Táto otázka Hermiony ju skoro odrovnala 

„Áno, Hermiona," prikývla po pár minútach ticha, „ale bol o pár ročníkov vyššie a sotva sme sa poznali," klamala, „bolo to dávno."

„Takže ste potom z videnia zrejme poznali aj jeho manželku, však?"

„Jeho manželku?" prekvapene sa na ňu pozrela Kaitleyn a bola nahnevaná, čo Denný Prorok urobil. Bolo jasné, že decká ten článok čítali. 

„Písali o tom v Dennom Prorokovi. O jeho manželke a dcérke, iba mi to tak napadlo, či ste poznali aj ju," vysvetlila jej Hermiona.

„Veľmi matne, Hermiona," odvetila jej Kaitleyn. 

„Prepáčte, nechcela som vyzvedať," ospravedlnilo sa dievča. Kaitleyn prikývla a pobrala sa do Chrabromilskej klubovne. 

Stále bolo vyučovanie a klubovňa bola prázdna. Tučná paní ju pustila dnu okamžite, hoci na ňu chvíľku hľadela zvláštne. Kaitleyn roky nebola v klubovni a mala pocit, že sa nič nezmenilo. Tie kreslá, kde sa toľko nasedeli, tam stále boli. V krbe plápolal ohník, ako vždy. Bolo tam čisto, útulne a ona mala pocit, akoby videla seba s Lily sedieť na tých kreslách. Alebo seba so Siriusom s starších ročníkoch, keď mu sedela na kolenách a kontrolovala úlohu z Transfigurácie. Mala však pocit, že tie spomienky sú také vzdialené, akoby ani nepatrili do jej života. Akoby to bolo v nejakom inom živote. Kde jej osud mal byť šťastný. Kde sa jej svet nezosypával ako domček z kariet. Kde nečelila pravde, ktorá má vyjsť najavo. Hoci na ňu ešte nie je čas, nie je na ňu pripravená. Nik na ňu nie je pripravený.

Vyšla hore do dievčenských spálni a vošla do tej, kde bývali tretiačky. Sophie sedela pri okne a hľadela von. 

„Sophie?" 

Sophie sa otočila za známym hlasom a prekvapene hľadela na Kaitleyn: „Ako-?"

„Tiež som chodila do Chrabromilu. Hermiona mi povedala, čo sa stalo a kde ťa nájdem," odvetila jej Kaitleyn na otázku, ktorú jej ani nestihla položiť. 

„Videla si tú fotografiu, Kate?" spýtala sa jej Sophie a zliezla z postele. Postavila sa na nohy a Kaitleyn si všimla jej červené oči. Stále boli plné sĺz. „Vždy som túžila niečo vedieť o svojej rodine a ty to vieš. A toto je tá pravda? Som dcéra toho vraha?"

Kaitleyn k nej podišla a objala ju. Sophie sa zúfalo rozplakala. „Vieš, Sophie, sú niektoré veci, ktoré možno nepochopíš, lebo si ešte mladučká. Ale nie všetko je také, ako sa zdá."

„Čo tým myslíš, Kate?" 

„Že sa ľudia často mýlia," odvetila jej Kaitleyn, pohladila ju po vlasoch a potom ju do nich letmo pobozkala. „Niektorí ľudia robia rýchle rozhodnutia, robia rozhodnutia, ktoré im vyhovujú a ktoré nie sú vždy správne. Zničia niekomu život len preto, lebo sa to hodí."

„Ja ti nerozumiem," pokrútila Sophie hlavou. 

Kaitleyn ju pustila zo svojej náruče a pozrela sa jej do očí: „Iba tým myslím to, že nie si dcéra vraha," odvetila jej.

„Si si istá, že nie som jeho dcéra? Videla si tú fotografiu? Vyzerám ako jeho manželka!"

Kaitleyn nevedela ako jej to všetko vysvetliť. „Sophie, ja naozaj neviem, kto sú tvoji rodičia," cítila sa hrozne, že ju musí znova toľko klamať, ale nebol čas, nebola na to pripravená, „ale verím, že jedného dňa na to prídeš. Zameraj sa teraz na iné veci. Na štúdium. A ako som ti povedala, tak nie všetko je také čierne, ako ti to maľujú. Poznala som ten príbeh. Príbeh lásky medzi ním a Kaitleyn."

„Naozaj si ich poznala?"

„Áno," prikývla Kaitleyn, „a viem jedno. Obaja svoju dcérku veľmi milovali. Viac, ako si možno vieš predstaviť. A potom Kaitleyn jedného dňa zmizla aj s dcérkou. A už o nich nikto nepočul. A ja si myslím, že sú stále spolu. A stále boli."

„Áno a ja som sama. Sama od doby, čo si len na niečo spomínam. Úplne sama," zosmutnela Sophie. 

Kaitleyn ju znova objala, lebo mala pocit, že sa rozplače. Tak veľmi bojovala za to, aby Sophie ochránila pred týmto všetkým. Jej otec nie je žiaden vrah. Chcela jej to tak veľmi povedať do očí. Túžila jej povedať, aký je jej otec úžasný muž, ako veľmi sa ľúbili a ako sa im osud vysmial. Ako ich nasilu rozdelili a zničili ich lásku. Zničili ich rodinu. 

„Nie si sama, Sophie, nikdy nie si sama," pošepkala jej Kaitleyn. „Prosím, ver mi!" 

Pozn. autorky:

* Heslo, ktoré je uvedené v knižke na začiatku školského roka. 

Znova by som sa Vám rada poďakovala za komentáre a vote, ktoré ste mojej poviedke venovali. Je to veľká motivácia písania ďalších kapitol a celkovo novej tvorby. Určite ma každý autor chápe, že to presne takto cítim. Čiže ďakujem moc krásne za všetky skvelé komentáre a teším sa, ako sa Vám poviedka bude páčiť ďalej. Pripomienky a všetko sú vítané naďalej.