„Chcem ti darovať bozk

a začať od nuly.

Preskúmať svet tvojimi očami,

iba ťa chcem chytiť za ruku,

priblížiť sa k tebe, blízko,

tak že neostane žiadna medzera medzi nami.

Chcem spoznať každý jeden detail skrytý v tvojom srdci,

chcem byť vzduchom, ktorý dýchaš

a nikdy ťa neprestať milovať.

Chcem byť na akomkoľvek mieste, kam pôjdeš aj ty,

chcem sa prebudiť tak,

že budem stratený v tvojom pohľade a ty ma budeš objímať.

Chcem zakričať celému svetu, že som ťa našiel

a že už ťa nenechám samú.

Si všetko, čo chcem."

(Cristian Castro – Simplemente tú)

21. august 1977

Stmievalo sa a Kaitleyn so Siriusom sa prechádzali okolo Čierneho jazera. Len sami dvaja a užívali si prítomnosť jeden druhého. Fúkal jemný vetrík, ale inak bolo vonku stále teplo. Toto leto naozaj vyšlo. Síce občas pršalo, ale nie tak veľmi ako iné roky. Bol jednoducho krásny letný večer a pre nich dvoch ešte krajší, ako niektoré iné, lebo boli spolu.

Ruka v ruke kráčali, Kaitleyn občas nadšene podskočila a jej dobrá nálada bola naozaj nákazlivá. Bola veľmi šťastná a Sirius tiež. Keď sa na ňu pozrel, v očiach sa mu leskli iskričky ako vždy, keď mohol byť s ňou. A ona ho obdarila svojím čarovným úsmevom, ktorý mala špeciálne iba pre neho.

V tejto chvíli by ste márne pátrali po zamilovanejšej dvojici, ako boli oni dvaja. Dvaja mladí ľudia, ktorí mali pocit, že celý tento svet patrí iba im a ich láske. Že nič na svete nemôže byť také čierne, ak majú jeden druhého a keď sú spolu. Čas, ktorý trávili spolu bol jednoducho perfektný a dokonalý. Ona bola v jeho očiach dokonalá a on bol zase dokonalý v tých jej. Obaja boli presvedčení, že ich nemôže nič rozdeliť. Nikdy.

„Nechcem, aby sa dnešný deň skončil," Kaitleyn sa postavila pred Siriusa, chytila ho za obe ruky a usmiala sa na neho. „Je totižto krásny. Som s tebou, zabávali sa s priateľmi a teraz sme spolu len my dvaja. Čo môže byť krajšie?"

„Nič, Kaily," žmurkol na ňu Sirius. „Nič nemôže byť krajšie. Pretože toto všetko je dokonalé."

„Aj tak mám strach," šepla.

„Z toho, čo sa deje vo svete?"

„Celkovo," zdôverila sa mu, „keď som takto dokonalo šťastná, tak mám strach, že sa niečo stane, niečo čo naše šťastie prekazí. Hocičo."

„Nič zlé sa nestane, Kaily, nemôžeš myslieť tak pesimisticky, zlatko," upokojoval ju.

„Keď ja nie som optimista ako ty," schúlila sa v jeho náručí a on ju hladil po vlasoch. „Kiežby som vedela byť niekedy ako ty. Keby som len mohla byť taká odvážna, taká inteligentná, keby mi niektoré veci v škole šli ako po masle, tak ako tebe. Uvedomuješ si, aký šikovný čarodejník si, Tichošľap? Stal si sa animágom, si neskutočný v súbojoch, na Obrane proti čiernej mágií, dokonca aj v Transfigurácií si lepší ako ja, čo je už čo povedať, keď obaja moji rodičia tento predmet vyučovali a ja mám pre neho hádam isté nadanie. Si úžasný."

„Láska, budem sa červenať a budem namyslený, ak budeš pokračovať," zasmial sa Sirius, pobozkal ju do vlasov a pokračoval, „aj ty si skvelá čarodejnica. Na Obrane proti čiernej mágií si minulý rok bola predsa úžasná. Idú ti iné predmety, chceš byť liečiteľka, chceš pomáhať iným. Nehovor mi, že toto nie je úžasné a že nie si úžasná? Si, naozaj veľmi."

„Ty si len proste neskutočný lichotník," zasmiala sa a pozrela sa mu do očí. „Ale ďakujem, Sirius," dodala vážnym tónom. „Ty ma vždy dokážeš povzbudiť. Som ti za to vďačná."

„Nemáš mi za čo ďakovať, Kaily, všetko čo som ti povedal, je pravda. Si úžasná čarodejnica a hlavne tá najkrajšia na svete. A vieš čo je na tom všetkom to najdôležitejšie?" spýtal sa jej a šťastne na ňu hľadel.

„Čo?" spýtala sa a bola veľmi zvedavá, čo jej odpovie.

„To, že si iba moja. Moja krásna čarodejnica, milujem ťa, ako taký blázon, ale to ty už dávno vieš. Rovnako, ako vieš, že sa to nikdy nezmení," usmial sa na ňu.

„Ach, ty môj blázonko," Kaitleyn mu opätovala úsmev. Po tele jej prebehli zimomriavky, aj keď vonku bolo stále veľmi teplo. Jeho slová ju hriali pri srdci. Srdce jej splašene bilo a mala pocit, že sa jej podlamujú kolená. Sirius jednoducho dokázal povedať také krásne veci, že mala pocit, že sa z toho roztopí.

„Milujem ťa."

„Aj ja teba, zlatko," sladko sa na neho usmiala.

Sirius sa po chvíľke zmocnil jej pier a jej sa naozaj tie kolená podlomili, ale našťastie ju držal vo svojej náručí a tak nemala možnosť spadnúť. Obaja si užívali tento krásny bozk, ktorý bol rovnako krásny ako všetky, ktoré si doteraz dali.

„Nech táto chvíľa nikdy neskončí," šepla Kaitleyn pomedzi bozky. „Nech sa zastaví čas, prosím."

„Kiežby to bolo v mojej moci, láska," šepol Sirius, žmurkol na ňu a potom ju opäť pobozkal. Vášnivo, ale napriek tomu nežne a sladko. Tak ako si zaslúžila. A hlavne so všetkou láskou a rešpektom, ktorý k nej cítil.

***

13. júna 1996

Kaitleyn strávila celú noc v nemocnici sv. Munga pri posteli svojej matky. Dumbledore nad ránom odišiel, riešiť iné povinnosti a hlavne bol veľmi nahnevaný na to, čo sa stalo počas jeho neprítomnosti v škole. Kaitleyn vedela, že sa za ten útok viní, lebo jej predsa sľúbil, že sa nič nestane. A predsa len sa stalo.

Kingsley ostal s ňou, ale čakal ju vonku, zatiaľ čo ona sedela pri posteli svojej mamy a silno ju držala za ruku. Po tvári jej tiekli slzy a mala pocit, že už viac nevládze. Bolo toho už tak veľmi veľa. Ešte nikdy nevidela svoju mamu takú zraniteľnú, ako v tejto chvíli. Iba nehybne ležala na nemocničnej posteli, v tvári bola bledá ako stena a keby nebola videla, ako sa jej zdvíha hrudník, bola by si istá, že ani nedýcha, že je mŕtva. Pretože okrem toho, že bola bledšia ako stena, jej ruky boli strašne studené.

„Mama," Kaitleyn si zotrela slzy, ktoré sa jej stále valili z očí. „Je mi to všetko tak veľmi ľúto. Nikdy som nemala odísť. Vtedy pred rokmi. Mala som byť pri tebe. Tak ako si to vždy chcela. Vždy si ma chcela iba chrániť a ja hlúpa som chcela od teba utekať, až som nakoniec ušla. Ublížila som Sophie, tebe a v konečnej podstate aj sebe. Po kom len som taká hlupaňa? Pretože ty si tá najlepšia žena na tomto svete a Dumbledore, hoci má svoje chyby, nie hlupák a ani zbabelec. Prečo len ja nie som viac ako ty?"

„Kai...," Minerva otvorila oči. Pritom ju stisla za ruku.

„Pokoj, mami, som pri tebe," Kaitleyn vyskočila na nohy, ale pritom nepustila matkinu ruku, „mala si len nehodu. Si v nemocnici, ale budeš v poriadku. Dostala si štyri omračovacie zaklínadla priamo do hrude od tých dementov z Ministerstva mágie. Ale všetko bude v poriadku, áno? Som pri tebe."

„Pamätám si," trhavo odvetila jej matka. „Hagrid je v poriadku?"

„Áno, schováva sa," odvetila jej Kaitleyn.

„A ty si v poriadku?"

„Nie, akoby som mohla," šepla Kaitleyn a znova si sadla na kraj jej postele. „Mala som príšerný strach, že ťa stratím, mami."

„Ty nie si žiadna hlupaňa, Kaily," povedala jej matka a pozrela sa jej do očí. „Si veľmi silná žena, ktorej sme všetci veľmi ublížili. Áno, zlatko, aj ja som ti ublížila..."

„Nie, to nie je pravda."

„Je to pravda. Mala som ti vtedy veriť."

„To je už jedno, mami. Dôležité je, aby si bola v poriadku. Musím odpočívať. Bol tu aj otec. Veľmi sa hneval na to, čo sa stalo. Myslí si, že to je jeho vina, lebo odišiel zo školy a v podstate je. Ale aj tak za to môže Umbridgeová. Neboj sa, mami, potrestáme ju. Ty budeš zase v poriadku. Áno?"

„Samozrejme," prikývla slabo Minerva. „Kvôli tebe a mojim vnučkám urobím aj nemožné, aby som už čoskoro vstala z tejto postele. Sľubujem ti, Kaitleyn."

„Ďakujem," Kaitleyn sa k nej nahla a pobozkala ju na líce. „Veľmi ťa ľúbim, vieš. Si najlepšia mama na svete. Nikdy ma neopusť, prosím ťa. Pretože potom neviem, čo si bez teba počnem. Naozaj neviem."

„Ty nikdy neopusť mňa, dievčatko," pohladila ju Minerva po líci. „Pretože ty si celý môj svet. Ty a moje vnučky. Nič nie je dôležitejšie ako vy tri. Nič na tomto svete."

***

„Ako sa má Minerva?" spýtal sa Remus, keď sa Kailteyn v sprievode Kingsleyho vrátila na Grimmauldovo námestie číslo 12.

„Je mimo ohrozenia života, už dokonca aj jedla a vrátila sa jej farba do tváre. Vyhnala ma, že nemám riskovať. Ale myslím, že bude v poriadku, len musí ostať ešte pár dní v nemocnici, predsa len už nie je najmladšia, aj keď ma to bolí priznať."

„Bude v poriadku, je to predsa prísna profesorka McGonagallová, s veľkým srdcom a trpezlivosťou," usmial sa na ňu, „je to úžasná žena, vždy som ju mal veľmi rád a vždy som k nej prechovával veľkú dávku rešpektu. Aj ako jej študent a neskôr aj ako jej kolega. Bude v poriadku, uvidíš."

„Ďakujem, Remus," chytila ho za ruku. „Naozaj."

„Som tu vždy pre teba, vždy," usmial sa na ňu.

„Ja viem," prikývla a pobozkala ho na líce. „Kde je Sirius?"

„S Hope."

„Áno, ja, pôjdem za nimi," usmiala sa na Remusa a ten prikývol. Vybehla z kuchyne a aj po schodoch hore do spálne.

Sirius sedel v kresle a na rukách držal Hope. Niečo jej šepkal, ale prestal, keď ju zbadal.

„Láska, ako je mame?"

„Už lepšie," usmiala sa na neho a vzala si od neho Hope do svojho náručia. Dievčatko nespinkalo, iba sa na ňu dívalo veľkými šedými očami, ktoré boli také totožné s tými Siriusovými. „Dostane sa z toho, je mimo ohrozenia života. Tak veľmi som sa bála, Sirius. Ale povedala mi, že bude vždy bojovať. Kvôli mne a kvôli našim dievčatkám. Je to silná žena, dostane sa z toho. Určite."

„Samozrejme," pobozkal ju na čelo. „Je to predsa Minerva McGonagallová, je úžasná. Lepšiu svokru som si ani nemohol priať."

„Veru," usmiala sa na neho. „Ani ona si nemohla priať lepšieho zaťa. Vždy vás mala rada, teba, Jamesa, Remusa, no a aj Červochvosta. Aj keď ste jej spôsobovali toľko problémov a nechávala vás toľko po škole. Mala vás rada, lebo ste boli aj veľmi inteligentní a veselí chlapci."

„Teraz už nie sme," odvetil jej, aj keď si neuvedomil, že znova povädol jej úsmev. Pokračoval: „Veselí nie sme už, ani jeden z nás. James je mŕtvy, Červochvost sa niekde trasie, lebo dobre vie, že keď na neho narazím, tak ho bez mihnutia oka zabijem. Hoci má teraz Voldemortovú ochranu, ja mu to nedarujem. Remus tiež veľa veselosti nepobral za posledné roky. Možno teraz troška, keď je s nami, s tebou."

„Sirius," zaúpela.

„Aj ja som býval veselší, ale teraz sa naozaj snažím. Ako si to raz povedala? Snažím sa užívať si tieto šťastné chvíle, ktoré nám ostali a snažím sa nemyslieť toľko na minulosť. Občas myslím na tú, keď sme ešte chodili do školy a mysleli si sme si, že sme neporaziteľní, že nás nečaká nič zlé."

„Prosím, prestaň...!"

„Rád by som, ale je to pre mňa ťažké. Mám taký ťaživý pocit, že sa niečo stane," priznal sa jej a ona si musela sadnúť do kresla, v ktorom pred chvíľku sedel, lebo vlastné nohy ju takmer zradili. „Prepáč, že ti to hovorím, ale neviem komu inému, ako tebe by som to mal povedať."

„Neviem, čo ti mám na to povedať," odvetila mu a v očiach sa jej znova leskli slzy. Pozrela sa na Hope, ktorá sa na ňu usmievala a ten úsmev ju hrial pri srdci. Pobozkala ju na čelo. Nepozrela sa na Siriusa a nechcela už počúvať o tom, že sa má znova niečo zlé stať. Úplne rezignovala. Iba hľadela na Hope, usmievala sa na ňu, aj keď mala slzy v očiach. Po chvíľke jej začala spievať uspávanku.

„Dcérka moja, dcérka moja,

poklad môjho srdca,

si moja radosť,

napĺňaš ma inšpiráciou.

Dievčatko moje, dievčatko moje,

poklad môjho srdca,

život sa mi zmenil kvôli tebe,

pretože si moja láska."

Sirius si sadol na kraj postele a iba ju sledoval. Snažil sa zapamätať si tento moment, kedy ju vidí v náručí s ich dcérkou. Snažil sa ho zapamätať si navždy, keby sa malo niečo stať. Pretože sa nemohol zbaviť toho ťaživého pocitu, že sa niečo deje.

„Milujem ťa," šepol.

Odtrhla pohľad od ich maličkej dcérky a pozrela sa na neho. „Aj ja teba," usmiala sa na neho.

***

18. jún 1996

Hneď ráno dorazil list pre Kaitleyn a Siriusa od Sophie, že dnes ich čaká posledná skúška na VČU a to Dejiny mágie. Sophie im písala, ako sa na túto skúšku neteší, lebo ten predmet je otrasný a Sirius prikyvoval na každé jej slovo v liste, keď mu ho Kaitleyn čítala.

Boli v dome sami, dnes sa nikto nezastavil a ani to nemal v pláne. Kaitleyn poobede uspala Hope a ako si pritom zaspala aj ona sama. Sirius ich chvíľku sledoval a potom zamieril do Hrdozobcovej izby. Hipogrifovi krvácalo z nohy. Všimol si, akoby ho niekto pohrýzol. Hneď ho napadlo, že to musí byť Kreacher. Takmer šiel do vývrtky a bol pripravený ísť ho zabiť, ale Hrdozobec potreboval jeho prvú pomoc. Sirius mu vyčistil ranu, potom mu ju obviazal a hipogrif sa schúlil v kúte, ale vyzeral, že už nemá také bolesti. Sirius sa rozhodol mu ešte chvíľku robiť spoločnosť.

Vôbec netušil, že jeho krstný syn sa s ním snaží zúfalo spojiť, pretože mal práve hroznú vidinu o tom, ako ho Voldemort mučí.

***

„Black!" Do kuchyne vtrhol Severus Snape ako víchor. „Tu si!"

„Kde inde by som bol?" ľahostajne sa ho spýtal Sirius.

„Ide o Pottera," Snape ostal stáť vo dverách. „Okamžite zožeňte Dumbledora!"

„Čo sa stalo?" vyskočila na neho Kaitleyn a okamžite poslala správu svojmu otcovi.

„Ja ti poviem presne, čo sa stalo, slečna úžasná! Potter neštudoval dostatočne oklumenciu!"

„Pretože si mu prestal dávať hodiny, lebo sa dostal do tvojej hlavy a videl, ako sme si z teba kedysi robili srandu!" odbil ho Sirius.

„Sklapni, Black!"

„DOSŤ!" Kaitleyn sa na oboch mužov mračila. „Čo sa stalo, Snape?"

„Potter mal vidinu. Ako sme predpokladali, Voldemort sa dozvedel o spojení jeho mysle s tou Potterovou. Vsunul mu falošnú vidinu, ako Blacka mučí na Ministerstve mágie, na Oddelení záhad v miestnosti, kde je ukryté proroctvo. Chce tam Pottera dostať, aby si Potter vzal proroctvo."

„ČOŽE?"

„A podarení priatelia Pottera, vrátane vašej úžasnej dcéry, šli s Potterom na Ministerstvo mágie!" ironicky doplnil Snape.

„ČO?"

„Keďže na škole neostal nikto, komu sa Potter mohol zdôveriť, využil kozub Umbridgeovej, aby sa s vami dvoma pozhováral, ale akosi ste tu ani jeden neboli," vyčítavo sa na nich pozrel Snape.

„Hrdozobec bol zranený. Ten prekliaty škriatok, kde je ten prekliaty škriatok?" rozčuľoval sa Sirius. „KREACHER!"

„Ja som bola s Hope, ale ako to, že tu Harry bol, ja..." Kaitleyn zúfalo hľadela na Snapa.

„Umbridgeová ich nachytala vo svojej pracovni," pokračoval Snape, ignoroval ich ospravedlnenia toho, kde sa nachádzali, „dala si ma zavolať, lebo chcela, aby som podal Potterovi veritaserum a Potter mi stihol v šifre povedať, čo sa stalo. Poslal som správu Kingsleymu a Moodymu, mali by tu byť každú chvíľku a prišiel som sem, či tu bude Dumbledore. Predtým som sa však vrátil do pracovne Umbridgeovej, kde som našiel pár slizolinských študentov, ktorí boli začarovaní vašimi úžasnými deťmi a ich priateľmi. Draco Malfoy mi povedal, že Umbridgeová odišla s Potterom a Grangerovou hľadať Dumbledorovú zbraň do lesa. Zrejme Grangerovej výmysel, ako sa jej zbaviť. Šiel som predtým do lesa, ale po nich ani stopy, tak som prišiel sem."

Kaitleyn i Sirius spracovávali všetko, čo povedal. Keď skončil, dorazili Kingsley s Moodym a Tonksovou. O pár minút sa dostavil aj Remus a Dumbledore. Snape im všetko povedal a oni nestrácali už ani chvíľku a pripravovali sa ísť na Ministerstvo mágie. Dorazili aj Weasleyovci, ktorým Kaitleyn poslala správu, že aj ich deti (Ron a Ginny) sú v nebezpečenstve.

Sirius bol pevne rozhodnutý, že pôjde s ostatnými na Ministerstvo mágie a zachráni svoje deti a ich priateľov. Kaitleyn chcela ísť s ním.

„TY nikam nejdeš!" osopil sa na ňu. „Ostaneš tu v bezpečí."

„Zatiaľ, čo ty budeš riskovať svoj život? Ani náhodou, Sirius Black, na to zabudni."

„Samozrejme, že pôjdem riskovať svoj život, Kaitleyn! Je tam moja dcéra a náš krstný syn. Vždy by som pre nich riskovať svoj život."

„Ja tiež. Pôjdem aj ja. Musím. Už ťa nenechám riskovať samého. Nechcem byť viac bez teba, Sirius. Čo to nechápeš?"

„Chápem! Dvanásť rokov som bol v Azkabane! Bez teba!"

„A ja so dvanásť rokov žila vo svete bez teba! Každé ráno som sa zobudila s pocitom, že som sa bála pozrieť do toho trápneho Proroka, lebo som mala strach, že v nekrológoch nájdem tvoje meno!"

„Nebudem s tebou o tom diskutovať! Ostaneš tu!"

„Nie!" pokrútila hlavou. „Celý život sme v tomto spolu. A okrem toho, čo by bol život bez trocha riskovania?"

„Ľutujem, že som toto niekedy vyslovil pred tebou!"

„Ja neľutujem ani chvíľku, kedy som riskovala pre náš spoločný život!"

„Ani ja nie," stíšil hlas a pozrel sa jej priamo do očí. Boli také zraniteľné ako ona. Vedel, že celé tie roky veľmi trpela, tak ako trpel on, ale teraz bolo v hre ďaleko viac, ako predtým. „Nechcem, aby sa ti niečo stalo."

„Ja nechcem už byť bez teba! Ani na sekundu!"

„Si tvrdohlavá ako obyčajne!"

„Idem s tebou!"

„Je mi to ľúto," odvetil jej a bol rýchlejší. Vybral svoj prútik a rýchlo si pomyslel zaklínadlo, kým stihla zaútočiť. Jeho krehká žena sa mu zosunula do náručia a on ju veľmi opatrne zaniesol do obývačky. Uložil ju na gauč a vedel, že robí správnu vec. A potom sa rýchlo pobral za ostatnými. Už stratili dosť veľa času.

Pozn. autorky:

Ahojte, takže toto je kapitola pred veľkou akciou, na ktorú už všetci čakáte, lebo ste zvedaví ako to dopadne, čo sa odohrá na Ministerstve mágie a ako som sľúbila, tak to zistíte už v nedeľu. K tejto kapitole chcem napísať ešte toľko, že všetko pokračuje tak ako v knihe, Harry mal vidinu, že Voldemort uniesol Siriusa a že ho mučí (v knihe bolo spomenuté, že si Harry myslel, že Sirius opustil Grimmauldovo námestie a preto ho Voldemort našiel a z toho dôvodu tam nie je spomenuté, že by mal Harry vidinu, že s ním mučí Voldemort aj Kaitleyn a Hope). 

Určite ma potešíte komentármi, ako obyčajne :) teším sa na Vaše názory k tejto kapitole.