„Je to táto samota, ktorá ťa pozná

cítim bolesť, ak tu nie si.

Nie je ľahké cítiť, ani dýchať,

že svet je trestom, ak tu nie si.

Že ma to zabíja."

(Maite Perroni – Esta soledad)

21. august 1977

Kaitleyn i Lily sa ešte chvíľku opaľovali na slnku. Chlapci odišli, chceli si ísť ešte zahrať metlobal, teraz keď bolo metlobalové ihrisko prázdne. Lily si natierala pokožku mliekom na opaľovanie. Kailteyn ležala na bruchu, aby sa jej opálil chrbát.

„Viac takýchto dní, prosím," zasmiala sa Lily. Zatvorila mlieko na opaľovanie a ľahla si ku Kaitleyn na deku. „Bola to fakt zábava."

„Mala som sa s Remusom staviť, že vyhráš," odvetila jej Kaitleyn.

„To si sa mala," smiala sa ďalej Lily, „naozaj nechápem, ako si mohli myslieť, že ma porazia. Kedysi, keď som bola ešte menšia, tak som profesionálne plávala. Predtým, ako som prišla na Rokfort."

„To si mi nikdy nepovedala."

„Nikdy si sa nepýtala," žmurkla na ňu Lily. „Dokonca mám aj jednu medailu. Zlatú."

„Wow, super, Lily," usmiala sa na ňu Kaitleyn.

„Nemôžem stále uveriť tomu, že som tu. Že som čarodejnica. Stále sa mi to zdá ako z nejakého krásneho sna. Vždy, keď prídem po prázdninách a vidím tento hrad, som nadšená. Vážne šťastná. Pretože, keď som bola malá a čítala mi babka nejaké rozprávky o čarodejniciach, tak som si predstavovala, aké krásne by bolo, jednou byť. A ja ňou som naozaj. Niekedy naozaj uvažujem nad tým, čím som si to zaslúžila. Čo také dobré som v minulom živote urobila, že teraz môže byť čarodejnica," vravela jej Lily dojato. „Niekedy mám strach, že sa to všetko skončí. Že už viac čarodejnicou nebudem. Alebo, že sa stane niečo zlé a neuvidím teba, Alice, alebo Jamesa."

„Bojíš sa vojny?"

„Kto sa jej nebojí?"

„Naozaj je svet tam vonku taký zlý?" pýtala sa jej Kaitleyn a cítila sa trocha hlúpo, že o tom nič nevie.

„Podľa toho, čo som čítala v Prorokovi, tak áno. Nuž nie som z čarodejníckej rodiny, aby som ti o tom povedala viac. Viem, iba toľko, čo mi povedal James a to isté povedal aj tebe. Miznú ľudia, čarodejníci, muklovia. Často nájdu mŕtve celé rodiny, vraj je to príšerne."

Kaitleyn sa po tele vyrobila husia koža. Nevedela, či sa chce pýtať ďalej, pretože všetko bolo naozaj veľmi hrozné. Nikdy si nemyslela, že niečo také budú zažívať. Vždy si myslela, že Dumbledore sa o to postará a nebude žiadna vojna. Očividne však vo vojne boli. Boli síce mladí, ale už dospelí. Čakal ich posledný rok na Rokforte a potom krok do skutočného života. Do nového sveta, ktorý sa zdal byť černejší, ako si vôbec predstavovala.

Prvýkrát mala strach odísť zo školy, aj keď na druhej strane veľmi túžila vidieť svet okolo seba. Všetky tie miesta, o ktorých jej rozprávala Lily s Alice, alebo Sirius, alebo o nich iba čítala.

„Nebavme sa o zlých veciach," pretočila sa Lily na chrbát a slnko jej svietilo priamo do tváre. „Čaká nás posledný rok na Rokforte. Musí byť skvelý."

„Áno, tiež by sa mi páčilo, keby bol skvelý," usmiala sa Kailteyn. „Chápeš to, Lily, to je posledný rok. Prečo tie roky tak rýchlo ubiehajú?"

„Netuším. Rokfort mi bude šialene chýbať. Je to najkrajšie miesto na ako som kedy bola," vravela Lily.

„Naozaj?"

„Samozrejme, najmagickejšie a najkrajšie," usmiala sa jej priateľka. „Jednoducho dokonalé."

Kaitleyn sa posadila na deke. „Chcela by som to tak vnímať."

„Je to pochopiteľne, že to tak nevidíš, keď tento hrad je zvyčajne to jediné, čo poznáš. Okrem toho si nemohla ním byť taká očarená, keď ho poznáš odmalička. Keď som však Rokfort videla prvýkrát, prisahám ti, Kaily, že som mala slzy v očiach. Bola som dojatá, šťastná, tak veľmi vzrušená a zvedavá z toho, čo ma tu čaká. Mala som trocha strach, že nezapadnem. Ale ten ma prešiel hneď, ako ma oslovila jedna hnedovlasá dievčina," žmurkla na ňu.

„Aj ja som sa bála, že si nenájdem žiadne priateľky. Našťastie som si sadla hneď vedľa jednej ryšavej dievčiny so zelenými očami," usmiala sa na ňu Kaitleyn. „Zrejme sme sa našli. A potom sme našli aj Alice."

„Vždy budeme priateľky, však Kaily? Aj po škole?"

„Samozrejme, navždy," prikývla.

„Ani smrť nás nerozdelí, však?"

„Ani tá nie. Okrem toho, keď sa raz o to pokúsi, tak to bude naozaj trvať veľmi veľa rokov, Lily. Obe sme ešte veľmi mladé, nemali by sme myslieť na smrť," vravela jej Kaitleyn.

„Viem, iba som to potrebovala počuť, že vždy budeme najlepšie priateľky."

„Vždy a naveky. Sľubujem!"

***

Neskôr sa dievčatá šli prezliecť a potom sa pobrali na metlobalové ihrisko za chlapcami. Keď si ich Sirius a James všimli, zleteli na metlách dole. Každý pobozkal svoje dievča.

„Minule ma tak napadlo, Kaily, ako to, že nehráš metlobal, keď ho tvoja mama tak zbožňuje a okrem toho mi minule hovorila, že aj ona bola v školskom tíme?" pýtal sa jej James.

„Neviem, nejako k metlobalu nemám vzťah. Niežeby som ho nemala rada, ale nikdy ma nelákalo ho hrať. A nemám ani pocit, že by to mame nejako prekážalo, zrejme sa s tým zmierila, alebo to odo mňa ani neočakávala. Pravda je, že sme sa o tom nikdy nerozprávali, tak ti ani neviem povedať, James. Mám metlobal rada, rada sa pozerám na zápasy a rada vám fandím. Preto vám radím, aby ste tento rok vyhrali! Pretože to je náš posledný rok a mama by bola isto šťastím bez seba," rozprávala mu Kaitleyn.

„Vyhráme," uistil ju James, ktorý bol kapitánom chrabromilského metlobalového tímu. „Vypracoval som skvelé taktiky a okrem toho máme najlepší tím. Všetkých dostaneme na kolená, tak ako minulý rok. Tvoja mama sa nebude musieť báť, že by musela pohár odovzdať niekomu inému."

„To ti radím, James, inak bude veľmi nahnevaná a vy najlepšie viete, aká je, keď je nahnevaná," varovala ho.

James i Sirius svorne prikývli, akoby to dobre poznali. Remus k ním dobehol z tribúny. Doteraz ich sledoval z jej bezpečnosti, lebo v lietaní nikdy nebol veľmi dobrý.

„Naozaj, Kaily, neboj sa, nesklameme tvoju mamu a urobíme aj nemožné, aby sme tento rok vyhrali metlobalový pohár," prisahal znova James a Sirius prikyvoval.

„Neboj sa, Kaily," usmial sa Remus, „títo dvaja nebudú ani spať, len aby vyhrali. Na to ich už dobre poznám. Sú to aj tak najlepší metlobaloví hráči."

„Veru, to sú," pritúlila sa Lily k Jamesovi a pobozkala ho na líce. „Najlepší."

„A ja som tiež najlepší?" spýtal sa Sirius Kaitleyn.

Tá sa rozosmiala a vletela mu do náruče. „Samozrejme, že si zlatko, blázonko môj. Si najlepší vo všetkom, vo všetkom."

„Ale, ale," zasmial sa James. „Vo všetkom?"

„Sklapni, Potter!" napomenula ho Lily. „Nechytaj za slovíčka."

„Presne to som chcela povedať, James. Ďakujem, Lily," uškrnula sa na Jamesa Kaitleyn a potom sa usmiala na Lily. James sa naďalej smial, nepočúval ani jednu ani druhú. Potom žmurkol na Siriusa, keď sa Kaitleyn ani Lily nepozerali.

„Zahráme si?" spýtal sa Sirius.

„Čo?" nechápavo sa na neho pozreli dievčatá.

„Metlobal, čo iné?"

„Nie!" razantne odmietli.

„Naučíme vás poriadne lietať," povedal James.

„Nie!" zopakovali.

„Už ste ako Remus," poznamenal Sirius. „Aj ten sa bojí vysadnúť na metlu."

„Vieš, Tichošľap, tiež by si sa bál, keby si z metly viac padal, ako sa na nej udržal," ozrejmil mu to Remus. „Takže sa nemožno diviť, že mi je najlepšie na tribúne."

„Súhlasím s Remusom," prikývla Lily. „Aj mne."

„Ja sa tiež pridávam k Remusovi," zasmiala sa Kaitleyn. „Metly sa nedotknem."

„A že kto sú tu padavky," uškrnul sa James. Lily mu vyplazila jazyk a všetci ostatní sa svorne zasmiali.

***

26. apríl 1996

„Čo sa deje?" pýtal sa Sirius, keď vošli s Remusom do kuchyne. Remus ho zavolal, že to je súrne. „Harry?" prekvapene sa pozrel na hlavu svojho synovca v ohnisku. Kľakol si k ohnisku. „Stalo sa niečo? Potrebuješ pomoc?"

„Nie," povedal Harry, „nie, nič také... len som sa chcel porozprávať o... mojom ockovi."

Muži si prekvapene vymenili pohľady. Harry im začal rozprávať čo sa stalo. Ako bol na hodine oklumencie a konečne sa mu podarilo brániť sa. Ocitol sa tak v Snapových spomienkach a to hlavne v spomienke na to, ako písali VČU. Sirius i Remus si veľmi dobre pamätali na situáciu pri jazere, kedy si znova vystreli so Snapa. Vtedy Snape dokonca nazval Lily humusáčkou a Kaitleyn im všetkým tak hrozne vynadala, že si Sirius myslel, že mu už nikdy v živote neodpustí.

„Nemal by si svojho otca posudzovať podľa toho, čo si tam videl, Harry. Mal iba pätnásť," ujal sa slova Remus.

„Aj ja mám pätnásť!" vzrušene zvolal Harry.

„Pozri, Harry," upokojoval ho Sirius. „James a Snape sa nenávideli od okamihu, ako sa uvideli, to sa dalo pochopiť. Myslím, že James bol všetko, to čo Snape chcel byť – bol populárny, dobre hral metlobal – a dobrý bol aj v mnohom inom. Zato Snape bol iba malý čudák, zahĺbený do čiernej mágie, a James – nech sa ti zdal akýkoľvek – čiernu mágiu nenávidel."

„Áno," povedal Harry, „ale zaútočil na Snapa bez nejakej príčiny, len preto – no len preto, lebo si povedal, že sa nudíš," dokončil trochu ospravedlňujúcim tónom.

„Nie som na to hrdý," rýchlo odvetil Sirius.

„Pozri, Harry," zapojil sa do toho znova Remus, „musíš pochopiť, že tvoj otec a Sirius boli v škole najlepší vo všetkom, do čoho sa pustili – všetci ich považovali za najväčších frajerov – ak sa niekedy nechali uniesť..."

„Ak sme niekedy boli arogantní ako idioti, chcel si povedať," skočil mu do rečí Sirius úprimne a Remus sa usmial.

„Stále si strapatil vlasy," vyčítavo povedal Harry.

Sirius i Remus sa zasmiali.

„Zabudol som, že to robil," láskyplne spomínal Sirius.

„Hral sa so strelou?" so záujmom sa spýtal Remus.

„Áno," prikývol Harry. „No myslím, že sa správal trocha idiotsky."

Sirius a Remus sa rozžiarili pri spomienkach na Jamesa Pottera. „Samozrejme, že bol tak trochu idiot!" súhlasil Sirius. „Všetci sme boli hlupáci! No... Námesačník ani tak moc nie," povedal spravodlivo a pozrel sa na Remusa.

Ten však pokrútil hlavou. „Vravel som vám niekedy, aby ste dali Snapovi pokoj? Odvážil som sa vám niekedy povedať, že ste nenormálni?"

„No áno, ale niekedy si nás dokopal k tomu, že sme sa hanbili, a to už bolo niečo. Okrem toho nenormálnymi nás nazývali Kaily s Lily, to stačilo."

„A," pokračoval Harry, „stále sa obzeral na dievčatá pri jazere, či ho sledujú!"

„Och, v blízkosti Lily vždy robil zo seba blázna," povedal Sirius a pokrčil plecami, „nemohol si pomôcť, ale vždy sa musel pred ňou predvádzať."

„Ako to, že sa za neho vydala?" nešťastne sa spýtal Harry. „Nenávidela ho!"

„Nie, to nie je pravda," krútil hlavou Sirius.

„Začali spolu chodiť na konci šiesteho ročníka," doplnil Remus.

„Keď Jamesovi trochu spľasol hrebienok," dodal Sirius.

„A prestal len tak pre zábavu zaklínať ľudí," pokračoval Remus.

„Aj Snapa?" spýtal sa Harry.

„No Snape bol zvláštny prípad," vážil slová Remus. „Chcem tým povedať, že nikdy nepremárnil príležitosť prekliať Jamesa, takže nemôžeš očakávať, že James to prijal nečinne."

„A moja mama s tým súhlasila?"

„Ona o tom nevedela,ak ti mám pravdu povedať," vysvetľoval Sirius. „James nevodil Snapa na rande s ňou a nezaklínal ho pred ňou. Pozri nikdy som nemal lepšieho priateľa, než bol tvoj otec, a bol to dobrý človek. V pätnástich sú mnohí ľudia šibnutí. Vyrástol z toho."

„Áno, dobre," sťažka prikývol Harry. „Len som si nikdy nemyslel, že mi Snapa bude ľúto."

Potom im prezradil ako Snape zareagoval, keď sa toto všetko stalo. Povedal im, že už mu nebude dávať hodiny oklumencie, na čo obaja muži šokovane vyleteli, hlavne Sirius.

„Idem si pohovoriť so Snapom!" vyhlásil a prudko vstal, ale Remus mu v tom zabránil.

„Ak niekto pôjde za Snapom, tak to budem ja!" vyhlásil rozhodne. „Ale, Harry, predovšetkým sa musíš vrátiť k Snapovi a povedať mu, že ťa v každom prípade musí ďalej učiť. Keď sa to Dumbledore dopočuje..."

„Ja mu to nemôžem povedať. Zabil by ma!" rozhorčoval sa Harry.

„Harry, nič nie je dôležitejšie než to, aby si sa učil oklumenciu!" prísne povedal Remus. „Rozumieš mi? Nič."

„Dobre, dobre," súhlasil Harry. „Ja s... pokúsim sa povedať mu niečo... ale nebude to..."

„Ide Kreacher?"

„Nie, to musí byť niekto na tvojej strane."

Harry sa s nimi rýchlo rozlúčil a potom zmizol. Sirius a Remus chvíľku mlčali, každý so svojimi myšlienkami a spomienkami.

„Ako si mohol myslieť, že by bol James zlý človek?"

„Nepoznal ho," povedal smutne Remus. „Nikdy svojho otca nepoznal a jedinú spomienku, ktorú videl bola táto. A tá veru nebola pekná. Nemôžeš sa diviť, že mal určité pochybnosti."

„James bol predsa ten najlepší chlap na svete," riekol Sirius smutne. „Dúfam, že sme ho presvedčili o tom, že bol skvelý, lebo ak nie..."

„Presvedčili," prikývol Remus. „Určite, pretože sme mu povedali pravdu."

„Pôjdeš za Snapom kvôli tej oklumencii?"

„Povieme to Dumbledorovi," navrhol Remus.

„Áno, Kaily ani slovo," žiadal ho Sirius. „Ďalšie problémy by ťažko niesla. Vieš predsa, aká je poslednú dobu."

„V poriadku," prikývol Remus. „Vôbec jej nepovieš o tom, že tu bol Harry?"

„Neviem," pokrútil hlavou. „Som nejaký smutný z toho všetkého. Nikdy by som si nebol myslel, že Harry bude pochybovať o Jamesovi. Ja viem, že videl fakt blbú spomienku, na ktorú vážne nie som hrdý, ale nikdy som nechcel, aby si Harry myslel o Jamesovi niečo zlé. Môže si to myslieť o mne, o tebe, ale nie o svojom otcovi. Je to strašne smutné."

„Nie také smutné, ako keď si Sophie myslela, že si vrah," podotkol Remus.

Sirius prikývol. Nezabudol na pohľad do jej očí, keď si myslela, že je vrah a že pracuje pre Voldemorta. Bola sklamaná, nešťastná a smutná, ale našťastie mu dovolila, aby jej všetko vysvetlil. Odvtedy už na neho hľadela inak, vzhliadala k nemu, milovala ho a jeho to robilo veľmi šťastným.

Naozaj dúfal, že Harry pochopil všetko, čo mu povedali.

***

12. júna 1996

Posledný mesiac prebehol celkom v pokojnom duchu. Kaitleyn a Sirius sa takmer vôbec nehádali, Hope rástla ako z vody a bola vážne nádherná. Deti im stále posielali listy, už sa poctivo učili na skúšky Vynikajúcej čarodejníckej úrovne a boli patrične nervózne.

Nakoniec nastal týždeň, kedy sa písali VČU a niektoré už mali za sebou. Každý deň Kaitleyn prišiel nový list od Sophie, kde jej presne opisovala, ako prebiehali skúšky a čo si myslela o tom, ako to zvládla.

Bola streda a ona jej písala, že ich ráno čaká skúška z Veštenia a potom večer skúška z Astronómie. Kaitleyn jej aj ostatným v liste popriala veľa šťastia aj za Siriusa, Hope a Remusa.

„Zlé správy!"

„Čo?" Kaitleyn takmer zúfalo hľadela na Kingsleyho, ktorý prišiel s Tonksovou neskoro večer. Bolo už po polnoci a Kaitleyn i Sirius museli vstať z postele.

„Umbridgeová sa chcela zbaviť Hagrida. Chcela ho dostať zo školy uprostred noci. Našťastie jej ušiel," vravel Kingsley. „Zaútočili na neho aj s niektorými pracovníkmi z Ministerstva mágie. Jeden z nich bol určite Dawlish. Je to idiot!"

„Chudák Hagrid," zalamentovala Kaitleyn.

„Kaily," oslovila ju Tonksová, „je mi to ľúto, ale tá zlá spáva nie je o Hagridovi."

„Čože?" Kaitleyn sa musela prichytiť stola, lebo naozaj nevedela, čo má čakať. Pomyslela si na Sophie, na Harryho a potom na svoju mamu.

„Tvoja mama šla Hagridovi na pomoc," riekla Tonksová.

„Moja mama? ČO JE S MOJOU MAMOU!" skríkla.

„Je u svätého Munga, dostala štyri omračovacie zaklínadla priamo do hrude," dopovedal Kingsley, lebo videl, ako krik Kaitleyn odrovnal Tonksovú.

„Čo, čo to znamená?"

„Jej stav je veľmi vážny," riekol Kingsley.

„Nie, moja mama, nie!" Kaitleyn kričala, plakala a Sirius sa ju snažil objať, ale ona ho od seba odtisla a vybehla hore po schodoch. Veľmi rýchlo sa prezliekla, zobrala svoj prútik a potom zbehla znova dole po schodoch.

„Kam ideš?"

„Za svojou mamou!" skríkla Kaitleyn na Siriusa. „Zober ma za mojou mamou!" prikázala Kingsleymu. „A potom na Ministerstvo mágie, aby som mohla zabiť všetkých tých idiotov, ktorí na ňu zaútočili!"

Kingsley prikývol. „Vezmem ťa do nemocnice za tvojou mamou, ale na Ministerstvo mágie nie. Dnes nie."

„Dobre," prikývla rezignovane a už nekričala. Utrela si slzy.

„Ja ostanem so Siriusom a malou Hope," povedala Tonksová.

Kaitleyn sa na ňu vďačne usmiala a potom odišla spolu s Kingsley. Dúfala, že jej mama bude v poriadku. Bola smutná, nahnevaná a zúfalá. Nedokázala pochopiť, ako mohli na ňu zaútočiť. Štyri omračovacie zaklínadla na ženu. Musela to priznať, aj keď nerada, jej mama už nebola najmladšia. Mohli ju aj zabiť. Na to ihneď prestala myslieť.

„Tvoja mama bude v poriadku. Je to silná žena," snažil sa ju upokojiť Kingsley. Vyšli von z domu a vonku pofukoval letný vetrík.

Kingsley si hneď všimol, aká je slabá a tak jej podal svoju ruku. Spoločne sa premiestnili do nemocnice svätého Munga.

Na recepcii im povedali číslo izby, v ktorej bola Minerva McGonagallová. Kaitleyn s Kingsley sa tam hneď vybrali a pred izbou narazili na Dumbledora.

„Však bude moja mama v poriadku?" spýtala sa ho okamžite Kaitleyn a znova sa rozplakala.

„Nevyzeralo to s ňou vôbec dobre, našťastie je už mimo ohrozenia života, bude celú noc spať. Bude v poriadku," vľúdne jej odvetil Dumbledore.

Kaitleyn vyzerala, že sa každú chvíľku zrúti, aj keď jej odľahlo. On si to ihneď všimol. Podišiel k nej a objal ju. Silno. Rozplakala sa, ale opätovala mu objatie. „Otec," zafňukala. „Už nevládzem toto všetko ďalej znášať. Nechcem, ja už nechcem, aby sa nám diali tieto zlé veci. Prosím ťa."

Jej otec mlčal, nemohol jej sľúbiť, že sa nič zlé neudeje. Iba ju ešte pevnejšie objal, aby jej dal jasne pocítiť, že stojí pri nej a že sa napriek všetkému môže na neho vždy spoľahnúť.

Pozn. autorky:

V prítomnosti je použitá scéna z knihy Harry Potter a Fénixoc Rád, kapitola Voľba povolania. Scéna nie je prevzatá od slova do slova, preto som ju neoddeľovala hviezdičkami. Je upravená, aby mi sedela do deja poviedky.

Ďalšia kapitola číslo 69 bude vo štvrtok a 70 kapitola (boj na Ministerstve mágie) v nedeľu. Potom odchádzam do Ríma, tak tu nebudem.