„A pršia slzy,

dole po tvojej tvári,

a sú to moje slzy.

Nežiadaj ma, aby som utekala od tohto hurikánu,

ktorý nás donútil plakať.

Ale povedz, že sú to slzy lásky."

(Dulce Mária feat. Julón Alvaréz – Lágrimas)

12. marca 1996

Kailteyn i Hope už boli doma a ona si užívala svoje materstvo. So Siriusom sa minimálne hádali, lebo on bol aj tak najviac zaujatý Hope a nič iného ho poriadne ani nezaujímalo. Stále na ňu hľadel ako na nejaký zázrak, nepohol sa od jej postieľky a dokonca bol aj cez noc hore, len aby na ňu mohol hľadieť.

„Zlatko, toto je už choré," zasmiala sa Kailteyn potichu, keď vošla do izby a videla Sirius ako sa skláňa nad postieľkou, zatiaľ čo Hope pokojne spinkala.

„Mám strach," priznal sa jej pošepky. „Ani Sophie som si poriadne neužil. Čo ak prídem aj to, aby som mohol vidieť rásť Hope?"

„Prestaň," zahriakla ho, lebo to v nej vyvolalo smutné myšlienky.

„Prepáč," ospravedlnil sa jej a vtisol jej bozk na čelo. „Nechcel som, aby si bola smutná."

„Nie som smutná, len proste nechcem myslieť na nejaké zlé veci," odvetila mu. „Pochop, že tiež mám strach, ale teraz som šťastná."

„Aj ja som šťastný, veľmi šťastný," usmial sa na ňu.

Kaitleyn ho objala, schúlila sa v jeho náručí a iba dýchala jeho vôňu a snažila sa vypustiť z hlavy všetky smutné myšlienky, ktoré jej vnukol. On ju hladil po vlasoch a dúfal, že ju upokojil.

Niekto veľmi potichu zaklopal na dvere a potom sa vo dverách objavila Tonksovej fialová hlava. „Kaily, je tu profesor Dumbledore, chce s tebou hovoriť," šepla.

„Áno, idem," odvetila jej Kaitleyn a potom sa obrátila na Siriusa. „Hm, čo asi odo mňa chce? Dáš pozor na maličkú?"

„Nepohnem sa od nej ani na krok," pohladil ju po líci.

„Si ten najlepší ocko na svete," venovala mu úsmev a potom odišla z izby. Zavrela za sebou dvere potichu a vybrala sa dole schodmi. Chodba bola tmavá a obraz Walburgy bol zatiahnutý, tak starena mlčala. Dole sa ponevieral Kreacher a niečo si šepkal, ale ona ho nepočúvala.

Zamierila dole do kuchyne, kde sa to hemžilo členmi Rádu. Dumbledore ju ihneď zaregistroval a naznačil jej, že sa porozprávajú len čo dokončí rozdávanie úloh. Tak si sadla ku stolu, napila sa z čaju a čakala.

Nakoniec všetci odišli a ona a jej otec osameli.

„Ako sa má Hope?"

„Spinká. Potrebujem ísť do Londýna kúpiť veci pre maličkú," vravela.

„Už som to zariadil. Zabezpečí ti to Molly," odvetil jej Dumbledore.

„To už ani ja nemôžem vychádzať z tohto domu? Mám plné zuby všetkých zákazov, ktoré si povedal mne a Siriusovi. Keby bolo po mojom, už tu dávno nie sme," zamračila sa.

„Prečo nechápeš, že to je dôležité?"

„Dôležitá je moja rodina. Moja rodina je pre mňa na prvom mieste a nie nejaká vojna. Ja nepotrebujem zachraňovať náš svet, otec! Ja chcem zachrániť iba svoju rodinu. Keby si Voldemort nevybral Harryho, zobrala by som svoju rodinu a ušla niekam veľmi ďaleko. On nejde po mne, nejde po Siriusovi, ide po Harrym. On je jediný dôvod, prečo tu sme, prečo budeme za každú cenu bojovať. Nič viac a nič menej," vravela pokojne, ale tvrdo, „sľúbila som Lily, že sa postarám o jej syna a to práve teraz robím. Vieš, väčšina ľudí v Ráde to robí iba pre neho a nie pre vojnu samotnú. Máme radi Harryho a chceme ho ochrániť."

Albus Dumbledore mlčal, iba hľadel na svoju jedinú dcéru, ktorá ďalej pokračovala: „Som realista. Chcem si zachrániť vlastnú rodinu a nič viac. Možno to je sebecké a egoistické podľa teba, ale ja som už raz taká. Neviem po kom to mám, ale vždy som taká bola."

„Celý svoj život sa ťa snažím chrániť," riekol jej.

„Ale pred kým? Ja nie som pre Voldemorta dôležitá a ani Sirius nebol. Záleží ti na toľkých ľuďoch, vedieš nás do tejto vojny, ale v skutočnosti si tým kompenzuješ iba to, že si sa nevedel nikdy postarať o vlastnú rodinu. Nevieš mi prejaviť žiadnu lásku a to si nevedel ani u svojich súrodencoch a preto Ariana zomrela!"

„Ty tomu nerozumieš," odvetil jej smutne.

„Rozumiem tomu možno viac, ako si myslíš. Možno nie som dcéra, ktorú by si si želal, ak si si niekedy deti vôbec želal. Nie som skvelá čarodejnica a áno som veľká egoistka. Urobila som veľmi veľa chýb, ale všetko iba kvôli mojej rodine."

„Aj ja som urobil chyby kvôli svojej rodine, Kaitleyn, ale to neznamená, že mi na nej nezáleží. Ty, Sophie a Hope ste to najdôležitejšie, čo mám."

Kaitleyn po tvári tiekli slzy. „Ja viem, že na mňa nie si hrdý-"

„Nie som na teba hrdý? Mýliš sa, Kaily, som na teba hrdý. Ustála si dvanásť rokov bez Siriusa, nikdy si sa nevzdala. Verila si a vždy budeš veriť tomu, že láska všetko prekoná. Tvoja rodina je to najdôležitejšie, to čo za každú cenu chceš ochrániť. Myslíš si, že na toto nie som hrdý? Je to viac, ako to čo by som si vôbec mohol želať. Možno to jedného dňa pochopíš."

„Ľúbil si ju?" spýtala sa pošepky a potiahla nosom.

„Tvoju matku?"

„Áno," prikývla.

„Keď som prišiel o svoju matku a potom o Arianu a môj brat ma zavrhol, snažil som sa byť lepším človekom. Chcel som urobiť niečo dobré pre nás svet. Preto som sa toľko zaujímal o muklov, muklorodených a iných, ktorých treba ochrániť. Nechcel som už žiadnu rodinu, lebo som sa bál, že o ňu znova prídem. A to sa presne stalo. Odkedy si sa dozvedela, že som tvoj otec, nenávidíš ma. Stratil som svoju dcéru a hoci tvoja matka stála celé tie roky pri mne, viem, že som jej nedal nič. Nezaslúžila si to odo mňa."

„Neodpovedal si na otázku," pripomenula mu. Vybrala vreckovku a utierala si vlhké líca od sĺz.

„Myslíš, že nejde neľúbiť ženu, ktorá celé roky stojí po tvojom boku, pomáha ti, radí ti a stará sa o teba. Musel by som byť hlupák, keby som ju neľúbil," odvetil jej na jej otázku.

„A ona to vie?"

„Vie," prikývol.

„Prepáč," ospravedlnila sa po chvíľke. „Nemala som právo povedať, že kvôli tebe zomrela teta Ariana. To nie je pravda. Nebola to tvoja vina."

„Ale áno bola," povedal. „Neochránil som ju. Vieš, veľmi mi ju pripomínaš. Keď si bola malá, vyzerala si úplne ako ona. Ariana bola chorá odmalička. Vtedy sme tomu ešte nerozumeli. Jej schopnosti z nej vybuchovali. Keď sa presilila, bola veľmi slabá. Potom sa stal ten incident s tými muklovskými chlapcami a bolo to všetko ešte horšie. Matka sa jej bála. Aberforth ju však veľmi miloval. Ariana mala svetlé chvíľky, kedy bola plná života, bola krásne dievčatko a bola veselá. Lenže potom si ju podmanili jej schopnosti a jej strach a napríklad tak zomrela moja mama."

„Je mi to veľmi ľúto," šepla Kaitleyn.

„Arianu vždy ovládali jej schopnosti. Bola to porucha, ktorú musela zdediť zo starších generácií. Všetko ešte zhoršil ten incident. Pritom mohla mať normálny život. Pokiaľ by nesiahala na dno svojich schopností, neotočili by sa proti nej. Bola chorá, ale nebolo to nič, s čím by nemohla normálne žiť."

„Lenže sa stalo to, čo sa stalo s tými muklami," doplnila ho Kaitleyn.

„Miloval som Arianu, naozaj veľmi," pokračoval Dumbledore. „Môžem za jej smrť a budem si to vyčítať až do smrti. Chcem, aby si vedela jedno, Kaitleyn. Chcem, aby si bola v poriadku. Ty a aj dievčatá."

„Viem, ale dobre vieš, že som prchká a jednám rýchlo a všetko sa ma dotýka," vravela.

„Mám pre teba toto," vybral z vrecka habitu list a podal jej ho do ruky. „Od Aberfortha."

„Ty si s ním hovoril?"

„Krátko," odvetil jej Dumbledore. „Bol som mu oznámiť, že sa mi narodila vnučka. Veľmi sa z toho tešil."

Kaitleyn sa zoširoka usmiala. Už sa tešila, ako si prečíta list od strýka a ako mu napíše odpoveď. Dnes mala v pláne mu písať o Hope a zaslať mu aj fotografiu, ktorú včera urobili, keď bola Hope hore a usmievala sa na svet okolo seba. Bola na nej taká rozkošná.

Albus Dumbledore sa k nej nahol a pobozkal ju na čelo. „Už pôjdem," povedal. „Rád som ťa videl a prosím, neber moje zákazy ako niečo zlé. Pozdrav Siriusa, áno?"

„Nechceš vidieť Hope?"

„Nechcem ju budiť," usmial sa na ňu.

„Ona tvrdo spinká, nič ju neprebudí," zasmiala sa Kaitleyn.

„Dobre," prikývol.

Obaja vyšli z kuchyne a vyšli hore po schodoch. Keď vošli do spálne, Sirius sa znova skláňal nad postieľkou a iba hľadel na svoju spiacu princeznú.

„Albus, dobrý deň," pozdravil potichu svojho svokra, keď si uvedomil prítomnosť neho a svojej ženy v izbe.

„Ako sa máš, Sirius?"

„Výborne," usmial sa Sirius a pohľad mu znova zablúdil k dcérke.

Dumbledore sa tiež nahol nad postieľku a pozrel sa na svoju maličkú vnučku. V jeho očiach sa zjavila neha a láska a Kaitleyn si to hneď všimla.

„Je vážne prekrásna," usmial sa na maličkú a potom aj na svoju dcéru. „Veľmi."

„Áno, to je," žmurkla Kaitleyn.

***

O niečo neskôr v ten večer si Kaitleyn otvorila list od strýka Abertfortha. Pohodlne sa usadila na sedačke a pustila sa do čítania.

„Najdrahšia Kai,

gratulujem tebe aj Siriusovi ku krásnej dcérke. Albus hovoril, že je naozaj nádherná, ako taká malá bábika. Naozaj sa tomu veľmi teším a dúfam, že ju čoskoro uvidím. Určite je krásna ako ty.

Nedávno tu bola Sophie. Je to vážne rozkošná mladá dáma. Veľmi slušná a inteligentná. Vychovala si dobré dievča. Ako inak, keď aj ty si naozaj úžasná žena. Chýbajú mi naše rozhovory, ako za starých čias.

Možno by som sa mohol budúci týždeň zastaviť, ale niekto musí ostať aj v Rokville pre prípad potreby a ako sa ukázalo je toto moja náplň práce.

Viem, že nemáš rada poúčania, lebo ťa poznám veľmi dobre, Kai, ale naozaj ostaň tam kde si. Zrejme je to ako väzenie, ale bezpečnosť tvoja a tvojej rodiny je na prvom mieste. Som si istý, že to chápeš.

Škoda, že sa tohto Ariana nedožila. Určite by ťa mala veľmi rada a boli by ste skvelé priateľky. Akoby nie, keď ste jedna ako druhá. Rovnako krásne, rovnako dobré, rovnako inteligentné a ty dobre vieš, že máš oči ako ona, aj úsmev ako ona. Aspoň som po jej strate znova našiel zmysel svojho života, keď si sa narodila.

S láskou,

Aberforth Dumbledore."

Kaitleyn sa usmievala nad listom, ale spadla jej na neho aj jedna slza. Myslela na svoju tetu Arianu, ktorú nemala nikdy možnosť spoznať. Videla ju iba na fotografiách a sama musela uznať, že sa na ňu naozaj veľmi podobala, keď bola menšia. Strýko jej často rozprával o Ariane a ona mala pocit, že ju pozná. Preto sa aj rozhodla pomenovať Sophie druhým menom Ariana. Pamätala si veľmi dobre, ako sa Aberforth rozplakal, keď sa to dozvedel. Bol jej naozaj vďačný a ona bola šťastná, že mu urobila radosť.

„Usmievaš sa a plačeš zároveň?"

Ani si neuvedomila, kedy Tonksová vošla do salónika a prisadla si k nej na sedačku.

„Ahoj," usmiala sa Kaitleyn. „Čítala som si list od strýka Aberfortha."

„Písal niečo pekné?"

„Áno, máme pekný vzťah," prikývla Kaitleyn. „Pravda je, že mi je bližší ako vlastný otec."

„Ja som nikdy nepoznala svojich strýkov a tety z maminej strany. Všetci hovoria, že som o nič neprišla," povedala Tonksová smutne. „A nepoznám ani svojho bratranca. Decká hovorili, že je strašný."

„Draco Malfoy trápi ostatných študentov. Keď som bola na Rokforte, zažila som incident medzi ním a Nevillom Longbottomom. Neville je syn Alice a Alice bola jedna z mojich najlepších priateliek a ..."

„Ja viem," prikývla smutne Tonksová. „Bellatrix ju pripravila o rozum. Chápem, čo mi chceš povedať, nemám to ľutovať, že ich nepoznám."

„Nie, to som nechcela povedať," pokrútila hlavou Kaitleyn. „Chápem, že by si ich chcela poznať. Len sama dobre vieš, že to nie sú dobrí ľudia. Možno okrem Narcissy."

„Prečo si myslíš?"

„Neviem, videla som ju pákrát a neprišla mi nenormálna," usmiala sa na ňu Kaitleyn. „Iba sa vydala za idiota. Za naozaj neskutočného idiota!"

„A ty máš iba strýka?"

„Mala som aj tetu, ale zomrela ešte ako dievčatko," vravela Kaitleyn Tonksovej, „vraj sa na ňu veľmi podobám. Strýko Aberforth bol jej miláčik a ona jeho, takže som mu ju troška nahradila. Vždy mi vraví, že som ako ona, že mám jej oči, jej úsmev. Škoda, že som ju nemohla poznať. Nuž bola chorá už odmalička."

„A preto zomrela?"

„Nie," pokrútila Kaitleyn hlavou. „To bola iná udalosť. Ale pravda je, že o nej nechcem hovoriť. Prepáč."

„Chápem," prikývla Tonksová.

„Niežeby som ti neverila, len je to priveľmi smutné a osobné. Trvalo veľmi dlho, kým mi povedali, ako sa to stalo a ja som sľúbila, že o tom hovoriť nebudem."

„Nemusíš mi to vysvetľovať, ja to chápem. Je to intímna a rodinná záležitosť," usmiala sa na ňu Tonksová. „Čo robí Hope?"

„Zrejme sleduje Siriusa a Sirius sleduje ju," zasmiala sa Kaitleyn.

„Som naozaj rada, že sa narodila. Obaja ste veselší, optimistickejší a šťastnejší. Hádam sa už všetko medzi vami dá do poriadku a budete krásna rodinka."

„Kiežby si mala pravdu," usmiala sa na ňu.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?"

„Samozrejme."

„Je Remus do teba zamilovaný?"

Kaitleyn prekvapila jej otázka. Myslela si, že by sa Tonksovej mohol Remus páčiť a že by sa aj ona mohla páčiť jemu, ale akosi sa ukázalo, že to druhé nie je pravda. Teraz však mala šancu zistiť, či je pravda aspoň to prvé.

„Páči sa ti?"

„Komu by sa nepáčil," usmiala sa Tonksová, „je pekný, milý, odvážny, lojálny a naozaj veľmi silný človek, keď každý mesiac trpí tie hrozné premeny na vlkolaka. Čítala som, že je to naozaj veľmi bolestivé a keď si pomyslím, že kedysi nemal ani ten elixír, muselo to byť hrozné."

„Horšie ako Cruciatus," povedala smutne Kaitleyn. „Videla si predsa ako vyzeral, keď si zabudol zobrať ten elixír."

„Videla a bolo to hrozné," prikývla.

„Žiaľ odpoveď na tvoju otázku je áno."

„Neprekvapuje ma to," prikývla Tonksová. „Všimla som si, ako sa na teba pozerá, čo všetko pre teba robí a ako ťa má rád."

„Aj ja ho mám rada, naozaj veľmi." Kaitleyn mala pocit, že jej to všetko musí povedať. „To, čo si o ňom povedala, to všetko je pravda. Je úžasný človek. Poznám ho od jedenástich rokov a nikdy som nemala lepšieho priateľa. Lenže ja som jeho city nemohla opätovať už ani na škole. Moje srdce vždy patrilo Siriusovi. Teraz po rokoch som si myslela, že Remus už ku mne nič necíti, ale ukázalo sa, že to nie je pravda a mňa to stále veľmi mrzí a trápi. Dala by som čokoľvek za to, aby sme boli len priatelia aj z jeho strany. Chcela by som ho vidieť šťastného, napríklad s tebou. Pretože ty si moja priateľka a on je môj priateľ a to by bolo naozaj skvelé. Okrem toho si vždy taká veselá a farebná, čo by sa skvelo hodilo k nemu. Mohla by si ho rozveseliť a jeho život by prestal byť šedý."

„To si naozaj myslíš?" Tonksová na ňu hľadela s otvorenými ústami.

„Áno, naozaj by ma to potešilo, keby sa do teba zaľúbil. Hlavne, keď ho ty ľúbiš."

„Ľúbim ho," prikývla Tonksová. „Len bojovať s tebou je dopredu prehratá vojna."

„Ja nie som žiadna konkurencia, predsa. Remus vie, že ho nikdy nebudem ľúbiť ako muža. Okrem toho si ty si omnoho krajšia, si mladá a skvelá v tom, čo robíš. Ja som poznačená životom. Naozaj ti nestojím v ceste. Práve naopak, naozaj by som bola šťastná, keby ste boli spolu."

„Ďakujem, Kaily," Tonksová ju objala.

Kaitleyn jej opätovala objatie. Cítila z neho náklonnosť a priateľstvo. Ten cenný dar, ktorý mala aj s Lily a Alice. Naozaj ďakovala všetkým vyšším mociam, že jej dopriali ďalšiu priateľku. Nikdy nezastúpi ich miesto, lebo každá v jej živote mala svoje vlastné miesto v jej srdci.

Pozn. autorky:

Trocha som si dovolilapozmeniť príbeh okolo Ariany. Ako dobre viete, podľa kanónu si ľudiav okolí Dumbledorovcov mysleli, že Ariana je šmukel. Arianu všakv detstve napadli muklovskí chlapci, keď ju videli čarovať a ona saz toho zbláznila. Mágia z nej často vybuchovala a tak jednéhodňa nechtiac zabila aj svoju matku Kendru. Pre potrebu poviedky som Arianuurobila chorou odmalička. Trpela zvláštnou chorobou, kedy ju jej čarodejníckeschopnosti nie úplne poslúchali a keď ich používala nadmerne, tak juovládli, mágia z nej vybuchovala a bola veľmi slabá. Dúfam, že mitoto malé pozmenenie oproti originálu ospravedlníte.