„Si svetlo, ktoré ma zobúdza každé ráno.

Si omnoho viac, ako som si predstavovala,

že budem mať.

Si sila, ktorá mi chýbala pri páde.

Si všetko a ešte viac,

než som si niekedy predstavovala.

Si omnoho viac, ako som si predstavovala,

že budem mať.

Dnes je všetko také zvláštne

kvôli tebe.

Mne sa páči, keď si pri mne.

Si môj začiatok a môj koniec.

Si zmysel môjho života."

(Anahí feat. Julión Álvarez – Eres)

20. august 1977

Ostávalo už iba pár dní do konca letných prázdnin, čo Kaitleyn rozhodne zdvihlo náladu. Tie dni predtým plynuli tak pomaly, nie ako keď všetci boli pri nej a keď školský rok ubehol neskutočne rýchlo. Aké paradoxné bolo, že niektorým ľuďom ubiehal školský rok pomaly a prázdniny tak rýchlo, ale jej presne naopak.

„Čo keby si si preniesla svoje veci do Chrabromilskej klubovne?" povedala jej pri raňajkách v útulnej obývačke komnát jej mama.

„Už?"

„O chvíľku tu máme nový školský rok a ty to vždy robíš na poslednú chvíľu," usmiala sa na ňu mama.

„Snažíš sa ma zbaviť?" spýtala sa jej Kaitleyn a na to sa hneď rozosmiala.

„Samozrejme, že nie," odvetila jej mama. „Len som myslela, že by si chcela viac súkromia."

„Dobre, nejaké veci si tam už odnesiem. A musím dokončiť úlohu na Elixíry, asi si ju urobím tam. Predsa len tam je úplne ticho. V knižnici som posledné dni narazila na ducha Zloducha, čo nebolo veľmi príjemné, lebo mi zase pílil uši tým, že on isto chýba Siriusovi viac ako ja," zamračila sa Kaitleyn a vzala si poslednú hrianku z tanierika.

Minerva sa na ňu usmiala a povedala: „Zloduch očividne nemá s kým tropiť žarty."

„On si vie poradiť aj sám, nepotrebuje k tomu Siriusa a ostatných chlapcov."

„Je zbytočné uvažovať nad tým, či sa tí štyria konečne poučia a prestanú mi píliť nervy," rozmýšľala nahlas Minerva McGonagallová. „Prisahám, že za celé moje pôsobenie na tejto škole, tu nebolo takých výmyselníkov ako sú oni štyria a nikoho, kto by bol toľkokrát po škole."

„Bez nich by tu bola hrozná nuda," ubezpečila ju Kaitleyn a vstala zo sedačky. „Idem si zaniesť nejaké veci do klubovne."

Minerva na ňu usmiala a žmurkla. Nejako záhadne. Ale Kaitleyn si to v tej chvíli vôbec neuvedomila.

***

Kaitleyn si pobrala pár učebníc a zamierila do Chrabromilskej klubovne. Zastala pred obrazom Tučnej paní. „Dobré ráno," usmiala sa. „Ešte nezačal nový školský rok, tak hádam ešte nemáte vymyslené nové heslo a platí to staré?"

„Dobré ráno, slečna Kaitleyn," opätovala jej úsmev Tučná paní. „Nad novým heslom si lámem hlavu. Chcelo by to niečo špeciálne, čo povieš?"

„Vaše heslá sú vždy veľmi pekné," prikývla Kaitleyn. „Hlavne tie o láske."

„Láska je mocná mágia, slečna Kaitleyn," odvetila jej Tučná pani a potom odkryla svoj obraz. „Môžete ísť dnu."

„Ďakujem," Kaitleyn preliezla cez obraz a ocitla sa v Chrabromilskej klubovni.

Bola tak nezvyčajne prázdna a tichá, že ju to na okamih zdeptalo. Vždy, keď vošla dnu, bol tu hurhaj a bolo počuť smiech. Teda okrem nocí, kedy väčšina študentov naozaj spalo. V kozube ani nehorel ohník. Šarlátové kreslá boli prázdne. Zmizli aj použité pergameny, povaľujúce sa učebnice, brká a atramenty. Karty z Rachotiacej sedmy, zásoby hnojových bômb. V klubovni bolo upratané a všetko bolo čisté.

Za pár dní tu však zase bude neporiadok, hurhaj a radostný smiech. Ako sa už len na to tešila.

Položila knihy na stolík. Naozaj by mala začať pracovať na domácej úlohe z Elixírov, ale akosi sa jej nechcelo. Hlavne bez Lily jej to vždy šlo tak ťažko. Zamierila k jednému z kresiel a usadila sa. Sledovala krb, ale žiaden ohník sa tam nezapálil. Bolo by to aj zbytočné, lebo vonku bolo veľmi teplo.

„Prekvapenie!"

Kaitleyn sa prudko oprela do kresla, že si skoro vyrazila dych. Keď sa spamätala, okamžite z kresla vstala a na schodoch si všimla svojich priateľov.

Lily mala líca červené, podobne ako jej vlasy. Za ruku držala Jamesa, ktorý zase nenašiel cestu k hrebeňu. Remus vyzeral troška zničene, ale to preto, lebo pred týždňom bol spln.

Nuž jej oči sa zastavili najdlhšie na ňom. Na Siriusovi. Vyzeral neodolateľné. Na sebe mal koženú bundu, čierne rifle a hľadel na ňu ako na zázrak. Nohy sa jej takmer podlomili a v očiach sa jej leskli slzy. Uvažovala, či sú skutoční, alebo či si ich iba vymyslela.

„Ahoj, Kaily, začni dýchať áno," objala ju Lily. Jej objatie bolo naozaj skutočné. „Chýbala si mi."

„Ale, ako...?"

„Tvoja mama," povedala krátko Lily. „Keďže si minulý rok v lete bola na prázdniny u nás, tak sa zastavila a požiadala mojich rodičov, aby som ja mohla byť na prázdniny zase s tebou. Samozrejme, že som hneď súhlasila."

„To je neskutočné," Kaitleyn konečne začala pravidelne dýchať. „Nemôžem tomu uveriť, že ste tu."

„Lily napadlo, že by sme mohli prísť aj my," zvítal sa s ňou James. „Tvoja mama samozrejme troška protestovala, ale Lily ju prehovorila."

„Alice prísť nemohla," pokračovala Lily. „Niežeby nechcela, ale trávi teraz prázdniny s Frankom a tak je pochopiteľné, že chce byť s ním ako s nami. Keďže s nami bude desať mesiacov."

„Samozrejme," prikývla Kaitleyn. Vôbec by sa na Alice nehnevala.

„Ahoj, Kaily," pobozkal ju Remus na líce. „Ani Peter nemohol dôjsť. Je na prázdninách u starých rodičov. Veľmi sa mu tam nechcelo, vraj by bol radšej tu, ale nechce ich sklamať. Čo je pochopiteľne."

„To nevadí," usmiala sa Kaitleyn. „Som rada, že ste tu. Nemôžem tomu stále uveriť."

Všetci od nej odstúpili, aby sa konečne mohla zvítať s ním. Sirius na ňu žmurkol tak, ako to zvykol urobiť.

„Ja som si od nikoho povolenie pýtať nemusel, aby som sem mohol prísť," povedal jej.

„To je bezočivé, pán Black," zanôtila.

„Strašne si mi chýbala," usmial sa na ňu.

„Aj ty mne," rozbehla sa k nemu a skočila mu do náručia.

Zdvihol ju zo zeme a zakrútil okolo vlastnej osy. Nakoniec si ju privinul do náruče a pohladil ju po vlasoch. „Si prekrásna." Privrel oči a ona tiež. Spojil svoje pery s tým jej v nežný bozk. Na vášnivejšie bude času ešte dosť.

„Tak," prerušil ich James. „Čo budeme robiť?"

„Dnes?" spýtala sa ho Lily.

„Áno, celá škola je naša," uškrnul sa James.

„Potter!" Lily zodvihla varovne prst. „Profesorka McGonagallová nás sem pozvala pod podmienkou, že sa budeme správať slušne a ty chceš jej dôveru zničiť hneď v prvý deň! Neštvi ma, lebo sa vrátiš domov!"

„No tak, Lil," zasmial sa James a vošiel si rukou do vlasov. „Myslel som to tak, že to je troška čudné, že na škole nikto okrem nás nie je. Takže by som napríklad chcel stráviť celý deň vonku bez toho, aby som sa musel pozerať na ľudí, ktorí mi vadia."

Remus a Sirius sa zasmiali. Lily stále krútila hlavou a Kaitleyn bola taká šťastná, že sú znova pri nej, že by James mohol navrhnúť hocičo a ona by súhlasila.

„Ja by som šiel navštíviť Hagrida," navrhol Sirius.

„To je dobrý nápad," prikývol aj Remus.

Dievčatá nenamietali a James tiež nie. Pred odchodom z klubovne ich však všetkých ešte na chvíľku zastavil. „A večer sa pobavíme o všetkom, čo sa deje vonku."

„Zase zlé témy?" spýtala sa Lily.

„Za desať mesiacov bude skutočný svet tam vonku, Lil. A my musíme byť pripravení," povedal jej vážne.

„Súhlasím s Jamesom," prikývla ako prvá Kaitleyn. „Aj tak som tu slabo informovaná, takže som zvedavá, čo všetko mi poviete. Viete, že všetko viem iba od vás. Z vašich listov, lebo som sa tu nedostala k žiadnym novinám, k ničomu."

„Na smutné veci bude ešte čas," povedala Lily.

„Nemôžeme to odkladať do nekonečna," nesúhlasil s ňou James.

„Fajn, večer bude porada," ukončil ich výmenu názorov Remus. „Teraz poďme za Hagridom."

Lily a James prikývli.

***

8. marca 1996

Kaitleyn sa ráno zobudila, nakŕmila Hope a teraz ju uspávala. Sirius sa musel vrátiť na Grimmauldové námestie číslo 12, ale celú noc pri nej bola Tonksová, ktorá bola z Hope úplne nadšená. Ráno sa za ňou zastavil aj Kingsley a Divooký Moody, aby jej pogratulovali a zoznámili sa s maličkou Hope.

Okolo obeda prišla ďalšia návšteva. „Mama," Kaitleyn sa usmiala na svoju matku.

Minerva McGonagallová jej venovala úsmev a na nočnom stolíku sa zjavili kvety. „Tie ti posiela otec. Zastaví sa neskôr. Nemohli sme odísť zo školy obaja naraz."

„Chápem," prikývla.

„Gratulujem, miláčik," podišla k nej matka bližšie a pozrela sa na dievčatko, ktoré spokojne spinkalo. „Je nádherná."

„Chceš si ju podržať?"

„Rada," usmiala sa Minerva a veľmi opatrene si vzala dievčatko do náručia tak, aby ho nezobudila. „Je vážne rozkošná."

„Volá sa Hope, ako nádej," ozrejmila jej Kaitleyn. „Hope Minerva."

„Budeš tak veľmi milované dievčatko, Hope," prihovárala sa stará matka svojej vnučke. „Naše malé rozkošné dievčatko. A dúfam, že nebudeš moc veľká výmyselníčka." Po tvári jej tiekli slzy šťastia.

„Keď bude po ockovi, tak určite bude," usmiala sa Kaitleyn.

„Som vážne šťastná, Kaily. Ďalšie vnúčatko."

„Aj ja som veľmi šťastná mama. Už som sa tak veľmi tešila, kedy sa narodí. Chcela som ju držať v náručí. Splnilo sa mi to. Neviem sa na ňu vynadívať, ale zároveň mám strach. Bojím sa, že sa zase niečo udeje a ja jej urobím niečo podobné ako Sophie," zdôverila sa jej so svojou obavou.

„Už si o dosť staršia, Kaitleyn, už rozmýšľaš o dosť inač. Okrem toho, by som ti nedovolila, aby si na všetko bola sama," snažila sa upokojiť matka, „a hlavne teraz nemysli negatívne. Nech to na malú nevplýva zle."

„Máš pravdu. Celé tehotenstvo som prežívala dosť zle. Diali sa zlé veci, ale Hope je v úplnom poriadku, našťastie. Preto nesmiem byť smutná, ani negatívna," prikývla Kaitleyn. „A Sophie s Harrym?"

„Dala som im vedieť a veľmi sa tešia. Pokúsim sa ich priviesť. Ale dnes ráno to nebolo možné. Umbridgeová sliedi všade a my sme nechceli priťahovať pozornosť," vysvetľovala jej matka. „Veľmi by maličkú chceli vidieť a aj teba. Uvidím, čo sa dá robiť."

„Odkáž im, že ich veľmi ľúbim," požiadala ju Kaitleyn.

„Samozrejme," prikývla jej matka a vrátila jej dievčatko opäť do náručia. „Musím už ísť, ale prídem zase skoro. Veľmi vás obe ľúbim."

„Aj my teba," Kaitleyn sa nahla a pobozkala matku na líce. „Dávaj si pozor."

***

Kaitleyn držala na rukách Hope a len tak na ňu hľadela. Mala oči po Siriusovi, rovnakej farby a okrem toho sa v nich mihali rovnaké iskričky. Bola dokonalá, maličká a bola ich. Nemohla byť šťastnejšia.

Počula, ako niekto po tichu zaklopal na dvere a potom sa dvere otvorili. „Ahoj."

„Sirius, bože," Kaitleyn sa zasmiala. „Už by stačilo, nie? Zajtra ma pustia domov. Tieto maškarády so Všehodžúsom ma vážne nebavia. Chápeš, aké to bolo divné, keď si ma pobozkal?"

„On ťa pobozkal, keď vyzeral ako ja?"

„Remus!" zasmiala sa. „Už som sa zľakla, že si nedal povedať. A áno, narodila sa nám dcéra, neuvedomili sme si to. Hoci bolo to divné, veľmi divné."

„Viem si predstaviť," riekol Remus a potom vošiel dnu. Podišiel bližšie a pozrel sa na dievčatko v jej náručí. „Tak toto je Hope?"

„Áno, toto je najmladšia Blacková," usmiala sa Kaitleyn, „je krásna, však?"

„Je nádherná," pohladil dievčatko po vláskoch a potom sa usmial na Kaitleyn. „Po mamičke."

„Má Siriusové oči, pozri," vravela mu.

„Len dúfaj, aby nebola ako Sirius. Sophie je taká pokojnejšia, taká menšia ty, ale Hope byť nemusí. Môže byť Sirius v ženskom vydaní a to si obaja užijete zábavy," žmurkol na ňu.

„A krstný otec si to užije tiež, nemyslíš?"

Remus sa na ňu pozrel a v očiach sa mu zalesklo. „Krstný otec? Ja?"

„A kto iný, Remus," usmiala sa na neho. „Samozrejme, že ty. Ty vieš, ako veľmi ťa mám rada. Si pre mňa nesmierne dôležitý."

„Aj vy pre mňa. Bude mi cťou byť krstným otcom malej Hope."

„Ďakujem," usmiala sa na neho. Remus sa nahol k nej a pobozkal ju na čelo. „Vieš, aj moja mama sa volala Hope. Bude to vážne čarovné byť krstným otcom dievčatka s rovnakým menom."

„Viem, spomínam si, že sa tak volala tvoj mama," prikývla. „Je to veľmi pekné meno, ale pre nás má hlbší význam."

„Áno, nádej, ktorú ste ty a Sirius potrebovali," usmial sa na ňu.

Kaitleyn sa načiahla za jeho rukou a silno mu ju stisla. „Ďakujem, že si prišiel. Dúfam, že Sirius je v poriadku."

„Len sme sa včera v noci opili," priznal sa jej Remus. „Nič zvláštne. Oslavovali sme. Ráno nás našiel Moody úplne na mol. Obom nám nanútil nejaký elixír, ale na Siriusa nezaúčinkoval veľmi dobre, tak sa celý zelený pobral do postele. A ja som sa rozhodol navštíviť teba a Hope. Inak je všetko fajn."

Kaitleyn sa rozosmiala. „Skoro ako keď sa narodila Sophie. Tiež ste sa opili. Lily mala hrozné nervy."

„Pamätám sa na to. Spomínali sme na to aj včera, aspoň myslím. Mám zo včerajšej noci iba určité spomienky, niektoré chvíľky sú úplne zahmlené," žmurkol na ňu. „Kto bude krstná mama?"

„Tonksová," oznámila mu.

„Super," prikývol. „Asi by som sa mal vrátiť a dohliadnuť na Siriusa, však?"

„Pekne prosím."

„Bude v poriadku," pohladil ju po vlasoch. „Tak sa čoskoro zase uvidíme, Hope," pobozkal dievčatko na čelo. „Krstná dcérka."

„Papa, krstný," zasmiala sa Kaitleyn.

„Ahoj," Remus pobozkal na čelo aj Kaitleyn a potom odišiel z nemocničnej izby. Kaitleyn sa neprestala usmievať.

***

Kaitleyn bola z celého dňa už celkom unavená. Zastavila sa aj Molly s Arturom a iní členovia Fénixovho Rádu. Tonksovú vystriedal Divooký Moody a spomínal na to, ako sa ona narodila. Kaitleyn ten príbeh poznala a bola šťastná, že je teraz pri nej, ale bola už naozaj veľmi unavená, ale nechcela byť nezdvorilá a všetkých tých ľudí, ktorí chceli spoznať Hope Blackovú, vyhodiť.

Už sa chcela uložiť na spánok, keď sa dostavila posledná návšteva.

„Ahoj, mama," vošla dnu Sophie a za ňou v tesnom závese aj Harry.

„Ahojte," Kaitleyn sa pousmiala a únava bola akosi preč. „Som taká rada, že ste tu."

„Len na chvíľku," povedal jej Harry a objala podišli k nej a hľadeli na Hope, ktoré bola náhodou hore a svoje veľké očká upierala na nich dvoch. „Ahoj, bábika."

„Je taká maličká," zhodnotila Sophie. „Podobá sa na mňa, však?"

„Úplne," prikývla Kaitleyn.

„Skorej sa podobá na Siriusa," zasmial sa Harry a Sophie sa na neho zamračila.

„Podobá sa na mňa," zopakovala. „Neboj sa, Hope, Harry sa do toho nerozumie. My dve budeme najlepšie priateľky, áno?"

„Asi si veľmi unavená, však Kaitleyn?" spýtal sa jej Harry.

„Troška," prikývla. Zrejme to na nej bolo vidieť viac, než by chcela. „Čo máte nové?"

„Nič, učíme sa na skúšky a tak," povedala jej Sophie. „Umbridgeová kontroluje všetko, čo sa dá."

„Stále pokračujete s tou Dumbledorovou armádou?" spýtala sa Kaitleyn.

„Áno," prikývol Harry hrdo. „To je jediná vec, ktorá nás na Rokforte drží. Ako sa má Sirius?"

„Hádam dobre," odvetila mu. „Naozaj mám o vás strach."

„Máme to pod kontrolou, mama," vravela jej Sophie. „Umbridgka vyhodila Trelawneyovú. Veštenie nás teraz učí kentaur Firenze."

„Počkaj, čo?"

„Má moc vyhadzovať profesorov. Tak vyhodila Trelawneyovú. Neprešla jej hodnotením, čo sa nemožno diviť," vysvetľovala jej podrobnejšie Sophie, „je to stará podvodníčka."

To je vec názoru, pomyslela si Kaitleyn.

„Profesor Dumbledore priviedol Firenzeho, lebo ho vyhostilo jeho stádo. Teraz nás učí on a tie hodiny sú fakt pekné. Lenže čoskoro začne určite aj on vadiť Umbridgeovej. Nemá predsa rada polovičné tvory a Firenze je kentaur," doplnil Harry.

„To sú všetky novinky zo školy," dodala ešte Sophie. „Už musíme ísť."

„Dávajte si pozor," Kaitleyn oboch pobozkalana líce.

„Pozdrav ocka."

„Áno, pozdrav Sirius, Kaily," usmial sa na ňu Harry.

„Veľmi nám chýbate."

Pozn. autorky:

Ahojte, je tu nová kapitola, ale nezvykajte si na toto tempo :D je to z dôvodu, že vo štvrtok ráno odchádzam do Tatier na celé sviatky a vrátim sa až v stredu a zase Vás na toľko odrezať od FM nechcem. Čiže kapitolka dneska a nasledujúca zase ako obyčajne až v stredu/štvrtok (uvidím). 

Moja klasická otázka, keďže rada čítam Vaše názory, ako sa Vám páčila kapitola? Viem, že sa tam nič extra zase nestalo, ale tak hádam sa páčila. Čo poviete na prekvapenie, ktoré prichystala Minerva pre Kaily v minulosti? :)