„Prišla si ma zachrániť,

dnes je môj život naplnený láskou k tebe

môj život je milovať ťa.

Hviezdičky sú tvoje očká, holubičky sú tvoje rúčky,

nežné ako tvoje srdiečko.

Keď ťa zbadám, všetko sa mi zdá ako nové

a verím, že si to najlepšie zo mňa.

Požehnaný je tvoj pohľad, požehnaný je tvoj úsmev,

požehnaná si ty, môj dôvod.

Si môj vzduch, budeš môj svieži dych,

môj večný život,

požehnaná si, dievčatko."

(Thalia – Bendita)

10. jún 1980

„Nemôžeš teraz rodiť!"

„Prečo by som nemohla?" silno sa držala za bruško.

„Nie som na to pripravený!" V očiach sa mu zjavil strach, ale aj veľké nadšenie. „Nemám ešte hotovú tú postieľku, ani hojdacieho koníka. Nekúpil som ešte ani tú detskú metlu, čo som videl. A ani toho macka, čo som chcel. Ešte nemôže prísť na tento svet. Ja nie som pripravený. Ja nemôžem byť otec."

„Sklapni!" okríkla ho Kaitleyn a udrela ho do ramena. „A zober ma do nemocnice. Si pripravený!"

„Nie nie som!"

„Sirius, ak nechceš, aby som porodila tu, tak ma láskavo odvez do nemocnice!"

„Okey, idem si naštartovať motorku, teda," prikývol.

„Zbláznil si sa? Nepôjdem tvojou motorkou!"

„Ako inak rýchlo sa tam chceš dostať?" spýtal sa jej.

„Choď si požičať od Jamesa auto, alebo ho rovno popros, aby nás odviezol, lebo ty jazdiť nebudeš v tomto stave!" mračila sa na neho a ako prvá vyšla z dverí. Sirius sa rozbehol k Jamesovi a tak jej neostalo nič iné, ako zamknúť dom a krútiť hlavou nad svojím šialeným manželom.

Po chvíľke dobehol späť, keď si uvedomil, že ju tam nechal. „Prepáč, ja naozaj nie som pripravený."

„Už buď ticho!" napomenula ho znova.

James dorazil aj s autom pred ich dom a Sirius jej pomohol nastúpiť. Kaitleyn sa usadila a to už ju Lily pobozkala na líce. „Musím ísť s vami."

Sirius sa horko-ťažko dostal do auta. Stále nevedel otvoriť dvere, potom ich nevedel poriadne zavrieť. James sa na ňom výborne bavil.

„Uvidíme, ako sa o mesiac budeme baviť na tebe, Paroháč," uškrnul sa na neho Sirius.

„Zlatko, poďme už," súrila Lily Jamesa.

James šľapol na plyn a konečne vyrazili do nemocnice.

***

„Nenávidím ťa, Sirius Black, nenávidím ťa, lebo toto je tvoja vina! Len kvôli tebe takto trpím, takto šialene trpím! Už nikdy sa nenechám nahovoriť na to, aby sme mali dieťa. Podľa mňa aj Cruciatus bolí menej, ako toto!"

„Áno, láska, je mi to jasné." Sirius myslel, že mu už odpadne ruka od toho, ako silno ho za ňu zvierala. Stále mu nadávala, bola spotená a celá červená v tvári. Nemalo zmysel sa s ňou hádať. Na to ju už dobre poznal. A tak znášal všetky jej nadávky a urážky.

Trvalo to dlhé hodiny, ale potom konečne prišla na svet ich prvá dcérka. Keď ju obaja zbadali, nemohli sa nabažiť pohľadu na ňu. Bola drobná, taká maličká, taká nežná a rozkošná, že im obom vyhŕkli slzy.

„Je dokonalá," Sirius pobozkal Kaitleyn na čelo. „Pozri, čo sme spolu dokázali láska."

„Ach," Kaitleyn sa rozplývala nad dievčatkom. „Nemôžem tomu uveriť, že je konečne s nami. Je taká maličká. Mám strach."

„Aj ja," priznal sa jej. Jej nikdy neklamal. „Ale zvládneme to. Budeme najlepší rodičia na svete."

Usmiala sa na neho a potom na maličké bábätko. „Princeznička nádherná."

„Aké meno sme to mali vymyslené pre dievčatko?"

„Sophie."

„Sophie sa jej bude hodiť," prikývol Sirius.

„Sophie Ariana," doplnila Kaitleyn.

„Vitaj na tomto svete, láska, Sophie," Sirius pobozkal dievčatko na čelíčko. „Tak veľmi ťa milujeme. Si ockovo dievčatko. Tvoj ocko je najšťastnejší chlap na svete."

„Ach, Sirius, môže byť náš svet ešte dokonalejší? Sľúb mi, že budeme vždy takíto šťastní a že nás nikdy nič nerozdelí? Sľúb mi to."

„Sľubujem ti to, Kaily. Ty, ja a naša dcérka budeme navždy šťastní a vždy budeme spolu. A pouvažujeme nad jej bračekom," žmurkol na ňu Sirius.

Kailteyn sa na neho unavene pozrela. „Už nikdy nebudem rodiť."

„Jasné," prikývol.

„Myslím to vážne!"

„Milujem ťa," usmial sa na ňu a pohladil ju po vlasoch. „Najviac na svete. Vás dve."

„Aj ja ťa milujem," šepla mu pri perách.

***

7. marca 1996

„Všetko ma bolí," Kaitleyn vošla do kuchyne a Sirius jej odsunul stoličku, aby si mohla sadnúť. Už bola v poslednom mesiaci tehotenstva a neustále sa sťažovala na bolesti chrbta a v podstate aj celého tela. „A som strašne škaredá," dodala.

Tonksová sa zasmiala. Prehodila si dlhé fialové vlasy na pravú stranu a žmurkla na Kaitleyn. „Nie si škaredá, si len tehotná."

„Ďakujem," uškrnula sa Kailteyn. „Keď budeš tehotná ty, tak ti to poviem, dobre? Som zvedavá, ako sa ti to bude páčiť."

„Dohodnuté," zasmiala sa Tonksová. „Najprv mi ale budeš musieť pomôcť, aby som našla niekoho, s kým budem tehotná, dobre?"

„Dohodnuté," prikývla Kaitleyn. „S tým nemám problém. Ale začneme s týmto procesom až po mojom pôrode, lebo takto by sa mi ťažko robilo dohadzovačku. Sirius, láska, podaj mi čaj, prosím ťa."

„Už sa pri tebe začínam cítiť ako domáci škriatok," povedal troška otrávene. „Sirius toto mi podaj, Sirius toto urob," napodobňoval ju.

„Vieš čo? Toto všetko je aj tak tvoja vina," premerala si ho očami. „Ty si ma dostal do tohto stavu, kedy som neschopná niečo robiť sama. Takže sa staraj, láskavo."

„Iba žartujem," vrátil sa ku stolu aj s čajom a podal jej ho. Pritom ju pohladil po veľkom brušku a usmial sa na ňu. „Ja to robím rád. Pretože vás obe veľmi milujem."

„Ach," rozplývala sa Tonksová.

„Aj ja teba," Kaitleyn sa usmiala na Sirius a on ju pobozkal na čelo.

„Čo je vlastné nové?" spýtal sa Sirius Tonksovej.

„Nič extra," poznamenala. „Umbridgeová stále kontroluje Rokfort a Fudge celé Ministerstvo. Prisahám, že vždy keď ráno ho náhodou stretnem, tak ho mám chuť prekliať, aby si uvedomil, ako celú sitáciu zhoršuje. Keby priznal pred celou verejnosťou, ako sa veci naozaj majú, možno by sa k nám pridalo aj viac ľudí. Lenže sa obávam, že Voldemort čoskoro prenikne aj na Ministerstvo Mágie. Hlavne po tom útoku na Artura, je očividné, že také zložité sa tam dostať nie je. Ostatní majú veľa práce. Ale hádam sa dnes večer niekto zastaví. Kingsley spomínal, že možno príde."

„Umbridgeová musí byť hrozná," zhodnotila Kaitleyn. „Z toho čo mi nedávno hovorila mama."

„Osobne som ju videla párkrát na Ministerstve a je to ohavná žena. Tvári sa, akoby jej patril celý svet. Prvá námestníčka Ministra," opisovala im Tonksová.

„Z tých listov od detí a podľa toho, čo mi hovorila mama, mi troška pripomína Beatrice Trimmelovú. Pamätáš sa, zlatko?"

„Ale áno, ohavná ženská tiež," prikývol Sirius.

„Učila nás Obranu proti čiernej mágií v treťom ročníku," vysvetľovala Kaitleyn Tonksovej. „Neznášala moju matku a tým pádom aj mňa. Bola nepríjemná. Mama jej kedysi dávno prebrala frajera," uškrnula sa a Tonksová sa zasmiala. „A Sirius dostal kvôli mne trest, lebo ma bránil."

„Ako inak," žmurkol na ňu.

„To muselo byť romantické gesto," usmiala sa Tonksová.

„Povedzme, že len nemám rád nespravodlivosť," odvetil jej Sirius. „Beatrice Trimmelová bola naša najhoršia profesorka Obrany proti čiernej mágií. Bola to stará striga. Podľa mňa nemala nikoho rada."

„Ľudské profesorky sú lepšie," vravela Tonksová, „také, ktoré rozumejú študentom a pre ktoré je učenie radosť. Ako tvoja mama, alebo ako profesorka Sproutová. Tie dve vážne mám rada."

„To aj my," prikývla Kaitleyn.

„Ahojte," vošiel do kuchyne Remus a na všetkých sa usmial.

„Ahoj," Tonksová prevrhla šálku pred sebou. Okamžite očervenela a vybrala svoj prútik, aby to dala do poriadku. Remus sa zatiaľ zvítal s Kaitleyn a Siriusom.

„Čaj?" navrhol mu Sirius.

„Nemáme nič silnejšie?"

„Nie, lebo moja tehotná žena zakázala piť," pripomenul mu Sirius.

„Aha, tak si dám čaj," prikývol Remus a sadol si vedľa Tonksovej.

„Z akého dôvodu si chcel niečo silnejšie?" spýtala sa ho Kaitleyn. „Nejaké problémy?"

„Nie," pokrútil hlavou. „Tým silnejším som myslel napríklad kávu."

„To určite," zasmiala sa Tonksová.

„Mal som náročný spln," priznal sa napokon Remus.

„Aspoň si si dal elixír," zamračila sa na neho Kaitleyn, „nie ako nedávno. Prečo bol náročný?"

„Niektoré sú zle, aj keď vypijem elixír," povedal jej. „Ale už je to zase na pár dní v poriadku. Som len hrozne unavený. Čo máte nové ty? Čo maličká?"

„Maličká ma kope ako o život," odvetila mu Kaitleyn a zložila si ruky na brušku. „Už o pár dní by sa mala narodiť. Ako ten čas beží. Neviem sa dočkať, kedy ju uvidím."

„To sme viacerí," usmiala sa na ňu Tonksová. „Musí to byť úžasné mať bábätko."

„Áno," prikývla Kaitleyn.

„Dúfam, že aj ja raz budem mať bábo. Tatko ma stále otravuje s tým, že by už rád bol starký. Akoby si nevšimol, že som si ešte ani nenašla frajera," žmurkla Tonksová. „Hovorí, že už mám najvyšší čas. Veď mám len dvadsaťtri."

„To mala Sophie už tri roky," usmiala sa Kaitleyn.

„To bola iná doba," poznamenala Tonksová.

„Teraz to znelo, akoby som mala minimálne o tridsať rokov viac ako ty," zasmiala sa Kaitleyn.

„Remus, nejdeme hore? Tieto ženské ma ničia," navrhol Sirius.

„Sklapni!" zamračila sa na neho Kaitleyn.

Remus a Tonksová sa rozosmiali. „Môžeme zmeniť tému," navrhla Tonksová.

„Veru, môžeme," povedala Kaitleyn a chytila sa za bruško. „Práve mi odtiekla plodová voda. Budem rodiť."

„Čo?" Sirius zbledol.

„Už?" spýtal sa jej Remus.

„Nie, zajtra!" zamračila sa na neho. „Samozrejme, že už!"

„Upokojíme sa dobre," snažila sa byť nad vecou Tonksová.

Sirius vyzeral, že každú chvíľku omdlie. „Do nemocnice-mali-ísť-by-sme."

„Sirius, nerada ti to hovorím, ale ty nemôžeš ísť nikam," povedala mu Tonksová, postavila sa zo stoličky, aby mohla pomôcť Kaitleyn. „Nemôžeš predsa vychádzať a okrem toho by ťa v nemocnici spoznali."

„Ale ja musím ísť s ňou!" protestoval Sirius a vrátila sa mu farba do tváre. Pomohol Kaitleyn vyjsť z kuchyne a viedol ju do chodby.

„Pôjdem ja," povedala mu Tonksová. „Vy dvaja ostanete tu."

„V žiadnom prípade nepôjdeme samy dve!" zaprotestoval tento raz Remus.

„Som aurorka, Remus Lupin, ja ju ochránim!" doťahovala sa s ním Tonksová. „Z vás dvoch mám najväčšie predpoklady, aby som ju ochránila."

„Vieš, drahá neterinka, ja som auror býval tiež," hádal sa s ňou Sirius.

„Ale to bolo strašne dávno, strašne dávno!" Tonksová rozhadzovala rukami.

„TICHO!" skríkla na nich Kaitleyn. „Tonksová pôjde so mnou a hotovo! Ty, nejdeš nikam," namierila svoj prútik na Siriusa. „Ty," namierila ho na Remusa, „ostaneš s ním!"

Remus jej vytrhol prútik z ruky a vybral z vrecka na habite fľaštičku a podal ju Siriusovi. „Vypi to."

„Čo je to?"

„Spôsob, ako pôjdeš s ňou do nemocnice."

„Čože? Au, sakra!" zaúpela Kaitleyn. „Ostaň ešte tam, dievčatko," prihovárala sa bábätku.

Sirius skúmavo hľadel na Remusa. Potom otvoril fľaštičku a privoňal si k nej. „Fuj," zamračil sa. „Smrdí to."

„Vypi to!" prikázal mu Remus. „Ale nie celé, budeš to potrebovať každú hodinu."

Fľaštička bola dosť objemná a preto mu stačilo vypiť iba dúšok. Kailteyn i Tonksová sledovali, čo sa bude diať. Sirius vyzeral byť celý zelený a potom sa to začalo diať. Začal sa meniť. Podrástol, jeho tmavé vlasy sa zmenili na slabohnedé. Na tvári mu vystúpili jazvy a jeho búrkovo-šedé oči boli odrazu hnedé. Kaitleyn i Tonksová hľadeli na dokonalého dvojníka Remusa Lupina.

„Všehodžús," usmiala sa Tonksová, „aké dôvtipné."

„Ďakujem," žmurkol na ňu Remus. „Takto môžete ísť spolu."

„Ale," Kaitleyn sa na neho prekvapene pozrela, nenechádzala slová, ako mu poďakovať za toto gesto. „Remus, ja..."

„Veľa šťastia a dajte mi hneď vedieť, keď sa narodí," pobozkal ju na líce. „Zatiaľ pošlem správu tvojej mame."

„Poďme," súrila ich Tonksová.

„Vďaka, Námesačník," prehovoril Sirius. Jeho hlas sa nezmenil. „Si ten najlepší priateľ, naozaj."

***

„To tak strašne bolí," zaúpela Kailteyn od bolesti. Boli na sále a ona bola už vyčerpaná a celá spotená. Silno zvierala Siriusovú roku a znova sa na neho musela zamračiť, čím mu dala jasne najavo, že sa mení farba jeho vlasov a tak rýchlo siahol do vrecka habitu a odpil si zo všehodžusu. Takto sa na neho mračila už niekoľko hodín. Aj on už bol celkom zničený a bolela ho ruka, ktorú mu tak silno zvierala, akoby mu ju chcela odtrhnúť.

Nuž veľmi dobre si celú túto situáciu pamätal aj z pred rokov, keď sa mala narodiť Sophie. Vtedy mu dokonca aj nadávala a obviňovala ho, že za túto všetkú bolesť môže iba on. Chápal ju, vedel si predstaviť, že pôrod musí byť náročný, veď nakoniec to všetko bude stáť za to.

„Som tu, zvládneme to, áno," pohladil ju po vlasoch.

Kaitleyn sa na neho pozrela svojimi veľkými očami. Bolo to pre ňu naozaj čudné. Vedela, že je to Sirius, ale aj tak hľadela do očí Remusa Lupina. Keby ju všetko nebolelo, tak by sa nad touto situáciou aj zasmiala. Lenže v tejto chvíli ju všetko neskutočne bolelo a tak rada by to už mala za sebou. Silno potlačila, ako jej prikázala liečiteľka. Vždy si myslela, že ďalšie pôrody nebolia toľko ako ten prvý, ale očividne sa mýlila.

„Už nemôžem, nemôžem," zaúpela znova od bolesti. A potom obaja začuli plač.

Kaitleyn vyčerpane klesla na posteľ a zhlboka dýchala. Sirius zbadal v rukách liečiteľky malé bábätko, ktoré stále veľmi plakalo. Oči mu zažiarili a Kaitleyn ho stále silno držala za ruku.

„Chcem ju vidieť, chcem ju vidieť," opakovala Kaitleyn.

„Tu je vaše dievčatko," podišla k ním liečiteľka a podala Kaitleyn malé bábätko zabalené v bielej dečke.

Kaitleyn si privnula dieťatko k náručiu. Počula biť jeho srdiečko a cítila teplo jeho telíčka. Bábätko sa upokojilo v jej náručí a pomaly rozplepilo svoje oči.

„Vitaj na tomto svete, krásavica," nežne sa dievčatku prihováral Sirius. „Ja som ocko."

„Je prekrásna," šepla Kaitleyn a pobozkala dievčatko na drobné čelíčko. „Dokonalá."

„Ako jej mamička," usmial sa Sirius a pobozkal Kaitleyn do vlasov. „Už vieš, ako sa bude volať?"

„Hope," šepla.

„Hope," usmial sa. Napriek tomu, že hľadela do tváre Remusa, Remus sa takto nikdy neusmieval. Stále to bolo čudné, ale trocha menej.

„Ako nádej, vitaj nádej," opätovala mu úsmev. „Hope Minerva, celé meno."

„Samozrejme, láska," prikývol Sirius.

„Som neskutočne šťastná, naozaj neskutočne," usmievala sa Kailteyn na neho a aj na maličkú Hope, ktorá znova zatvorila svoje očká a unavene zívla. Kaitleyn si ju privinula ešte viac k sebe, aby ju ochránila pred všetkým.

„Aj ja, láska moja," Sirius sa k nej nahol. „Naozaj ťa neskutočne milujem, aj keď som sa posledné mesiace choval ako kretén."

„Tichošľap, nenadávaj pred malou!" napomenula ho.

„Aj keď som sa choval ako magor," opravil sa, ale ona sa aj tak zamračila. „Iba som ti tým chcel povedať, že sa to zmení. Prestaňem sa tak chovať. Budem zase ten chlap, do ktorého si sa zamilovala. Ten blázon. Pretože som do teba stále blázon, Kaily. A som v tejto chvíli tej najšťastnejší chlap na svete. Mám teba a tie najkrajšie dve dcéry na svete. A Harryho. Skvelých priateľov. Rodinu, pre ktorú sa oplatí bojovať a pretrpieť všetko zlé, pretože je to najdôležitejšie, čo mám."

Kaitleyn po tvári tiekli slzy. Silno znova zovrela jeho ruku a on ju pobozkal na čelo. Potom sa priblížil k jej perám, ale ona sa zasmiala a odtiahla. „Toto nemôžem."

„Čo nemôžeš?"

„Vyzeráš ako Remus," pripomenula mu. „Je to čudné, aby som ťa pobozkala."

„Zatvor oči a uvidíš, že ťa bozkávam ja," žmurkol na ňu.

„Aj tak je to čudné," smiala, ale poslúchla ho. Zatvorila oči a potom pocítila jeho pery na tých svojich. Sirius ju nežne pobozkal, s veľkou láskou. Už dávno ju nepobozkal tak, ako ju bozkával v tejto chvíli. Bola šťastná a vedela, že aj on po dlhej dobe je spokojný a plný života, tak ako vždy chcela, aby bol.

Naozaj verila tomu, že všetko bude v poriadku. A že už nikdy nič nepokazí ich veľké šťastie.

Pozn. autorky:

Tak čo poviete na meno maličkej dcérky Kaitleyn a Siriusa? A ako sa Vám páčila kapitola? Som zvedavá na Vaše názory, napíšte mi :)