„Nemá zľutovania,

vietor proti tebe,

nemôžeš lietať

so zlomenými krídlami

a cítiš, že bolesť sa nehojí."

(Cristian Castro, Jesús Navarro, Melissa Robles – La Malquerida)

2. august 1977

„Tak, kamoško, vyzerá to tu celkom útulne," zhodnotil James nový Siriusov dom.

Bol dosť veľký, poschodový a oni spoločne zariadili niekoľko miestnosti – kuchyňu, obývačku a spálňu.

„Áno a keď sa skončí tento školský rok vezmem sem Kaily so mnou bývať. Zrejme to tu prerobí od základov, veď je predsa žena," zasmial sa Sirius.

„Vieš si predstaviť, že by si s ňou bol celý život?" spýtal sa ho James a obaja mladí muži si sadli do červených kresiel v obývačke.

„Áno," prikývol Sirius. „Viem si to dokonalo predstaviť. A čo ty a Evansová, teda Lily?"

„Vždy som Lily ľúbil," usmial sa James. „Ty predsa vieš. Samozrejme, že si tiež dokážem predstaviť, že by som s ňou mal žiť. Že by som si ju jedného dňa zobral za svoju manželku a boli by sme šťastní. Mali deti, spoločný veľký dom. Svet by bol vážne krásny."

„Hádam sa nám to splní," opätoval mu Sirius úsmev. „Už sa teším do Rokfortu. Teším sa na Kaily."

„Ja budem zajtra s Lily, už sa neviem dočkať. A teba, kamoško, čaká ešte celý jeden mesiac, ale to už nejako vydržíš. Utečie to ako tento mesiac predtým," snažil sa ho povzbudiť James.

Ozval sa zvonček pri dverách a Sirius vstal, aby sa šiel pozrieť kto prišiel. Nakukol a zbadal svojich dvoch priateľov a ihneď im otvoril dvere.

„Vitajte," usmial sa.

„Ahoj, Tichošľap, vyzerá to tu pekne," pochválil ho Peter a prezeral si dom.

„Priam skvelo," prikývol Remus. „Kaily už o tom vie?"

„Vie," prikývol Sirius. „Mimochodom mi poslala list. Zistila niečo od svojich rodičov ohľadom Toho-čo-ho-netreba-menovať. Bavili sa o jeho spojencoch. O ľuďoch, ktorý sa k nemu pridali a figurujú tam celkom známe mená."

„Napríklad aké?" spýtal sa Remus.

„Napríklad moja sesternica Bellatrix a jej úlisný manžel Rodolphus. Potom napríklad Malfoyovci."

„Myslíš Luciusa Malfoya?" spýtal sa James. „Strašný hlupák."

„Hej, matne si ho pamätám z Rokfortu," zaspomínal Peter. „Keď sme boli menší. Bol prefekt, nie?"

„Myslím, že áno," prikývol Remus. „Ja si ho veľmi nepamätám. Ale to meno je známe, však?"

„V čarodejníckych kruhoch určite," prikývol James. „Malfoyovci sú známi hlavne tým, že sú strašne bohatí a že sa tým aj chvália. Sú to Slizolinčania, takže na tom nie je nič čudné, že si zakladajú na čistote krvi a že sa pridali ku Veď-Viete-Komu."

„Aj vy dvaja ste čistokrvní," prehlásil Peter. „Možno by vás rád videl vo svojich kruhoch."

„Len cez moju mŕtvolu!" zamračil sa Sirius.

„Moja reč," pridal sa aj James. „Nikdy v živote by som pre neho nepracoval. Nikdy."

„Ani ja nie," prikývol Sirius. „Prisahám, že by som radšej bol mŕtvy."

„Čo ty, Remus?" spýtal sa ho Peter.

„Som polovičný a ešte k tomu vlkolak. Myslíš, že mňa by chcel vo svojich radoch?"

„Hm," Peter mykol plecami.

„Nebavme sa už o tom," zmenil tému James. „Poďme si dať ďatelinové pivo a naplánovať ďalšie nočné akcie."

„Výborný nápad, Paroháč," prikývol Sirius.

Remus i Peter sa za nimi vybrali do obývačky, aby sa venovali zábavnejším činnostiam.

***

Sirius strávil naozaj príjemný deň so svojimi priateľmi a keď odišli, cítil sa trocha sám. Vybral si posledný list od Kaitleyn a čítal si ho stále dookola. Veľmi mu už chýbala. Na stolíku mal jej fotografiu. Niekoľko fotografií, ktoré si urobili nedávno. Niektoré počas posledného večierka na konci školského roka, ale iné boli staršie. Všade sa na neho dokonalo usmievala a bola krásna.

Jeho Kaitleyn.

Zavrel oči a predstavoval si, aké krásne raz bude bývať tu s ňou. Len oni dvaja. Bude ju rozmaznávať a nosiť jej raňajky do postele, aby bola šťastná.

Potom bude aj on šťastný.

Otvoril oči a vybral čerstvý pergamen a zobral si brko.

„Kaily,

šialene mi chýbaš. Predstavujem si, ako zaspávaš vedľa mňa noc, čo noc. Už som si zariadil dom. Chalani mi pomohli, tak sa ti hádam bude páčiť. Aj keď, určite budeš chcieť nejaké veci inak. O tom sa však pobavíme, keď sa sem ku mne po školskom roku nasťahuješ.

Odrátavam dni, čo ťa uvidím. Ako ťa objíme, ako ťa pobozkám a ako vymyslím spôsob, aby si bola zase moja. Naozaj mi šialene chýbaš. Ty celá. Láska.

Dúfam, že sa máš dobre a ak by si mala nejaké nové vážne informácie, ihneď mi píšeš.

Šialene ťa milujem.

S láskou,

Tichošľap."

3. august 1977

Kaitleyn sa ráno zobudila a našla pri sebe Siriusov posledný list. Prečítala si ho a srdce jej bilo ako splašené. Nielenže jej písal, ako veľmi mu chýba a ako šialene ju miluje, ale písal jej aj o svojom novom dome. Chcel, aby sa k nemu po školskom roku nasťahovala. Bola úplne dojatá a šťastná.

Srdce jej bilo ako o závod. Sirius chce s ňou žiť. On nekúpil ten dom iba pre seba, kúpil ho pre nich.

Okamžite mu napísala odpoveď.

„Láska,

aj ja ťa šialene milujem a šialene mi chýbaš, ty môj blázonko. Tiež už veľmi túžim po tom, aby si ma pobozkal, objal a aj tie iné veci.

Merlin, šokoval si ma. Naozaj chceš, aby som s tebou bývala v tvojom dome? Sirius, ruka sa mi trasie, neviem, čo mám napísať. Som dojatá a tak veľmi šťastná. Chcem byť už s tebou. Nikdy sa od teba neodlúčiť.

Nemám žiadne nové informácie, ale určite napíšem.

Láska, ešte pár dní. Zbláznim sa bez teba.

Milujem ťa.

Tvoja Kaitleyn."

***

14. januára 1996

Keď ráno Kailteyn vstala a pobrala sa do kuchyne, prekvapilo ju, že v miestnosti je toľko ľudí. Všetci vyzerali znepokojene a Remus mal pred sebou otvoreného Denného Proroka.

„Merlin, čo sa stalo?" spýtala sa.

Remus jej podal noviny a ona si prečítala názov článku.

HROMADNÝ ÚTEK Z AZKABANU

MINISTERSTVO SA OBÁVA, ŽE STOPY ÚNIKU NIEKDAJŠÍCH SMRŤOŽRÚTOV VEDÚ K BLACKOVI

„Ehm, čo?" Kaitleyn hľadela na noviny a potom čítala ďalej. Hľadeli na ňu fotografie známych smrťožrútov, ako Antonin Dolohov, ktorý sa podieľal na vražde Fabiána a Gideona Prewettovcov. Alebo Augustin Rookwood, ktorý bol usvedčený z toho, že špehoval pre Voldemorta na Ministerstve mágie.

A tiež na ňu hľadeli tmavé oči ženy a na jej tvári sa pohrával arogantný pohŕdavý úškrn. Vlasy mala dlhé, tmavé, na fotografií vyzerali neudržiavané a strapaté, ale ona si ich pamätala hladké, lesklé a husté. Napriek tomu, že bola dlhé roky zatvorená v Azkabane, na jej vzhľade sa to priveľmi neodrazilo, aj keď väčšina jej krásy pominula. Stále jej však prišla rovnaká a jej srdce bilo hlasno.

Bellatrix Lestrangeová, odsúdená za mučenie a trvalé poškodenie duševného stavu Franka a Alice Longbottomovcov.

Kaitleyn spadla slza na fotografiu Bellatrix Lestrangeovej, len čo dočítala Alicino meno.

„Čo sú to za hlúposti!" skríkla a čítala nahlas. „Domnievame sa, že tieto dva úteky súvisia. Útek v takomto počte naznačuje pomoc zvonka a nesmieme zabúdať, že Black, ako prvý človek vôbec, ktorému sa podarilo uniknúť z Azkabanu, mohol byť ideálnym napomáhačom a inšpirátorom pre ostatných. Považujeme za pravdepodobné, že títo jednotlivci, medzi ktorými je aj Blacková sesternica Bellatrix Lestrangeová, sa sústredili okolo Blacka ako svojho vodcu."

Chvíľku hľadela na ostatných, ale všetci zaryto mlčali. Kaitleyn roztrhala noviny, ktoré držala v rukách. „Fudge nie je normálny, on nie je normálny!"

„To my vieme," povedala jej Tonksová. Dnes mala zelené vlasy, ktoré ťahali oči.

„Je to úplne jasné!" skríkla znova Kaitleyn. „Prečo to Fudge nevidí, prečo to nechápe. Hlavne teraz. Ako Merlina, môže trepať také hlúposti. Bavíme sa tu o naozaj hrozných ľuďoch. Bellatrix, Dolohov, pre Merlina, pre Merlina. Prečo si neuvedomuje fakt, že Bellatrix je rovnako hrozná ako samotný Voldemort?"

„Fudge sa bojí," povedal jej Remus celkom vážne.

„Všetci sa bojíme, ale keby priznal pravdu, mohli by sme sa spojiť a viac si pomôcť," vravela Kaitleyn.

„A priznať, že o Dumbledorovi vyše pol roka klamal? To by ho degradovalo," povedal jej Kingsley. „Musím sa vrátiť na Ministerstvo, zistím, aká tam vládne situácia. Potom sa tu zastavím a nechám správy pre Dumbledora."

„Ja pôjdem tiež," pridala sa k nemu aj Tonksová. „Ahojte, opatrujte sa," pobozkala Kaitleyn na líce, potom aj Remusa a nakoniec odišla aj s Kingsleym.

Molly a Artur Weasleyovci sedeli pri stole, dorazil aj ich syn Bill a všetci vyzerali naozaj ustarostnene. Sirius stál pri starom sporáku a iba hľadel pred seba do prázdna. Určite ho znepokojoval fakt, že ho spájajú s niekým tak ohavným, ako je Bellatrix Lestrangeová.

Kaitleyn k nemu pristúpila a pobozkala ho na líce, aby mu vyjadrila svoju podporu, že sú spolu. Lenže teraz sa naozaj bála. O dosť viac. Voldemortovi prívrženci boli rovnako hrozní ako on sám.

***

Večer sa konala schôdzka Fénixovho Rádu. Dumbledore im rozprával hlavne o úteku smrťožrútov. Kaitleyn videla vystrašené tváre ostatných. Hľadela na Molly, ktorá vinou smrťožrútov prišla o svojich dvoch bratov. Spomínala na Alice a Franka, ktorí zase vinou Bellatrix a jej manželka Rodolphusa a jeho brata Rabastana a ešte Bartyho Croucha, prišli o svoje duševné zdravie.

Všetci poznali mená týchto smrťožrútov a tiež aj ich činy, ktoré sa stali legendárnymi. Ľudia z čarodejníckych rodín sa ich báli rovnako, ako sa báli Voldemorta.

„Musíme byť obozretní," vravel im Dumbledore, ale Kailteyn akosi vypla. Iba sa oprela na stoličke a premýšľala, či toto všetko niekedy skončí. Keď zavrela oči, videla pred sebou tvár Bellatrix Lestrangeovej. Stretla sa s ňou vo svojom živote iba párkrát, ale rozhodne mohla priznať, že z nej mala strach.

A zároveň ju nenávidela. Za všetko, čo urobila Alice. Vôbec sa nedivila Siriusovi, že sa hanbí za svoju rodinu.

Jej pohľad sa stretol s pohľadom Tonksovej. Ona nikdy svoju tetu nevidela. Ako dobre pre ňu. Tonksová však vyzerala veľmi sklesnutá.

„Mama celý deň plakala," vravela jej, keď sa schôdzka skončila. „Kvôli Bellatrix."

„Očividne má tvoja mama na ňu iný názor ako všetci ostatní," povedala Kaitleyn a zamračila sa.

„Ľudia sa nerodia automaticky zlí. Niečo ich k tomu vedie. A mama nevie, kedy sa to stalo. Kedy sa z nej sestry stala taká chladná žena, ktorá zabíjala, mučila a inak trápila ľudí. Je to smutné, Kaily."

„Určite áno, stále je to jej sestra," prikývla Kaitleyn. „Pozerá sa na to inak. Bellatrix Lestrangeová je ale veľmi zlý človek. Veľmi."

„To mi nemusíš hovoriť," prikývla zase Tonksová, „máš pravdu. Mama sa na to díva inak. Kedysi si boli blízke. Aj s tetou Narcissou. Lenže potom sa mama zaľúbila do otca a ony s tým samozrejme nesúhlasili. Mama s otcom ušli a odvtedy sa sestry s ňou nekontaktovali, aj keď ona sa spočiatku o kontakt snažila. A potom sa stali tie ďalšie hrozné veci a Bellatrix zatvorili do väzenia. Teraz je však vonku."

„Myslíš, že sa tvoja mama nazdáva, že by ju mohla kontaktovať?"

„To si nemyslím," odvetila jej Tonksová. „Budem už musieť ísť. Sľúbila som, že po schôdzke hneď prídem domov. Zdražala by som sa na večeru, ale chápeš."

„Samozrejme," prikývla Kaitleyn a rozlúčila sa s ňou. „Mama ťa potrebuje."

„Uvidíme sa," prikývla Tonksová a potom odišla.

Kaitleyn spratala riady zo stola a postupne odchádzali členovia Fénixovho Rádu. Všetci so strachom, ktorý visel vo vzduchu.

Ak doteraz bol čas temný, teraz možno bude ešte temnejší. Voldemort môže znova budovať svoju armádu. Armádu, ktorá pred rokmi spôsobila úplne peklo. Okrem toho môže svoje rady rozširovať.

Bolo len otázkou času, kedy sa mu znova podarí ovládnuť Ministerstvo Mágie, ktoré pred ním stále zatváralo oči.

Sirius ju objal a ona si položila hlavu na jeho rameno. Nič nepotrebovala teraz viac ako jeho objatie.

16. februára 1996

HARRY POTTER PREHOVORIL!

PRAVDA O TOM-KOHO-NETREBA-MENOVAŤ A O NOCI, KEĎ VIDEL JEHO NÁVRAT

Tonksová im podala výtlačok časopisu Sršeň. „Ráno mi to dal tatko. Pozná sa s vydavateľom, sú starí priatelia zo školy."

„Xenophilius Lovegood," poznamenal Artur Weasley, „býva kúsok od nás."

„Sršeň je predsa hrozný brak, všetci vedia," zamračila sa Molly. „A starý Xenophlius je blázon."

„Ja mám uja Xena rada," usmiala sa Tonksová (dnes mala dlhé ružové vlasy a bledú pokožku. Vyzerala ako muklovské bábiky Barbie).

Remus pozorne čítal celý článok, ktorý bol uverejnený v časopise. „Vyzerá to tak, že Harry mu podal všetky tieto informácie. Autorkou článku je ale Rita Skeeterová. Lenže všetko, čo sa tu píše sedí. Je to presne tak, ako nám to Harry rozprával."

„Chceš snáď povedať, že Harry urobil tento rozhovor?" spýtal sa Sirius.

„Rozhodne," prikývol Remus.

„Zbláznil sa?" Kaitleyn mu vytrhla časopis z ruky. „Prisahám, že sa zbláznim aj ja."

„Upokoj sa," žiadal ju Sirius.

„Podľa mňa to je dobré," povedal Remus a zobral si časopis späť. „Ľudia môžu porovnávať, čo je pravda. Či to čo píše Prorok, alebo toto. A predpokladám, že to bol Hermionin nápad. Idem poslať správu Dumbledorovi, ale je mi jasné, že on to už určite tiež videl."

„Na tomto nie je nič dobré. Harry na seba zase iba poukazuje," hnevala sa Kaitleyn.

„Niekedy je to lepšie ako mlčať," usmial sa na ňu Remus a vybral pergamen a začal písať list pre Dumbledora. Ona sa na neho zamračila, nesúhlasila s tým. Potom znova uvažovala nad tým článkom.

Harry tam podrobne opísal návrat Voldemorta, spomenul smrťožrútov, ktorý boli na cintoríne. Vyjadril sa znova k smrti Cedrica Diggory, hoci vedela, ako ho to stále veľmi trápi. Povedal novinárke všetko, presne tak, ako sa to stalo. Spomenul aj to, ako v lete napadli dementori.

A možno má Remus pravdu, možno sa takto skutočná pravda dostane k širšiemu počtu ľudí. Možno sa konečne spamätajú a začnú si robiť obavy aj tí, ktorí si doteraz myslel, že Harry a jej otec sú iba obyčajní klamári.

Pozn. autorky:

Viem, že toto zase nebola zase veľmi pozitívna kapitola, ale dúfam, že sa Vám páčila. Nabudúce nás nebude čakať minulosť ako taká, pozrieme sa do minulosti, ale k troška budú naši hrdinovia starší ako na Rokforte, ale viac Vám nepoviem :) iba toľko, že nabudúce bude kapitola vážne pozitívnejšia. 

A zrejme aj skôr, keďže o týždeň takto už budem v Tatrách. Rovnako sa to bude týkať aj mojich ďalších dvoch aktuálnych HP poviedok.