„Fascinuješ ma z vonku aj z vnútra,

Vyvoláva to vo mne nehu a túžbu,

a hoci chcem, neviem na tebe nájsť

ani jednu chybu.

Si takmer dokonalá, ale nie si,

pretože ti chýba cítiť

to isté, čo cítim ja."

(Rio Roma – Asi me deciás, perdedor)

16. november 1995

„Nerozumiem tomu, ako ste ju mohli nechať samú!" kričal na druhý deň Sirius tak hlasno, že na chodbe sa do kriku pustila aj jeho matka. „Ako ste vôbec mohli?!"

„Ja neviem," zamračila sa na neho Minerva, „ale neprejde deň, čo som si to nevytkla, Sirius! Viem, že chcela byť sama a ja som chcela trocha samoty dopriať. Ako som mohla vedieť, čo urobia tvoji rodičia?"

„Mali ste predvídať!" skríkol znova.

„Sirius, to by už stačilo!" prišiel Minervu zachrániť Remus. Spočiatku sa zarazil, prečo Sirius tak kričí a prečo Minerva, ktorá bola vždy prísna a hrdá, dovolí, aby na ňu kričal. Ale potom si spojil súvislosti a došlo mu, prečo sa toto deje.

„Ty sa do toho nestaraj!" znova skríkol Sirius a tento raz sa pozrel na Remusa. „Prestaň sa miešať do vecí, do ktorých ťa nič. Prestaň sa motať okolo Kaily!"

„Sirius-" Remus ostal celkom šokovaný.

„Nechcem, aby si tu viac bol!" znova na neho skríkol, chytil ho a pritlačil k stene. Potom vybral svoj prútik a namieril ho na najlepšieho priateľa.

„Expelliarmus!"

Siriusovi vyletel prútik z ruky. „Čo si to urobila?"

„Odzbrojila ťa," odsekla mu Kaitleyn. „Remus, odviedol by si moju mamu do salónika?"

„Samozrejme, Kaily," prikývol. Vyhol sa pohľadu Siriusa. „Minerva?"

Minerva prikývla a nasledovala ho von z kuchyne. Remus za nimi zavrel dvere.

„Ešte raz sa opovážiš kričať na moju matku a veľmi to oľutuješ, Sirius," vravela Kaitleyn. Nekričala na neho. Volila slová, ktoré ho donútili vychladnúť. „A ešte raz namieriš svoj prútik na Remusa, tak to oľutuješ tiež."

Sirius sklopil pohľad a ona mu vrátila prútik. „Viem, že si nahnevaný na svojich rodičov, možno aj na mňa, alebo na mojich rodičov, ale stalo a to a už sa to neostane. Môžeš si kričať, udierať do vecí, ale život nášmu synovi nevrátiš. Ale zakazujem ti kričať na moju matku!"

„Ty nevieš, čo cítim!"

„Nie?" V očiach sa jej leskli slzy. „Ja som to prežila, Sirius, to ty nevieš, čo som cítila! Ja som sa skrúcala v bolestiach, ja som cítila, ako vyprcháva život, nie ty!"

„Ako mi to mohli urobiť? Nám? Svojmu vnukovi?" Po tvári mu tiekli slzy. Nebol schopný si ich ani utrieť.

„Urobili," povedala smutne. „A ver mi, že moja matka za to nemôže a už vôbec nie Remus!"

„Remus je všade, kde sa pohnem. Vždy ťa utešuje, tráviš s ním viac času ako so mnou!"

„Pretože s tebou nie je reč! Pretože sa iba ľutuješ! Kde je ten chlap, ten odvážny muž? Kde je?" Zafňukala. „Chcem, aby sa ku mne vrátil!"

Mlčal, nepovedal ani slovo. Ona vyzerala tak veľmi zúfalo a jeho ničil pohľad na ňu. Ubližoval jej, ale aj jemu ublížili.

„Remusa z toho vynechaj, zo všetkého," dodala ešte. „Uvedom si, že je to jediný priateľ, ktorý ti ostal. Jediný človek, ktorý dokáže trpieť tvoje nálady. Možno lepšie ako ja. Mal by si si ho vážiť a nie sa ho pokúsiť začarovať."

Potom sa otočila a odišla. Nechala ho tam stáť samého so svojimi myšlienkami.

Samozrejme , že vedel, že má pravdu, ale jeho hrdosť, ho nepustila. Jeho prekliata Blackovská hrdosť. Jedna z vlastností, ktorú naozaj z duše nenávidel. Nech robil, čo robil, jednoducho sa nedokázal zmieriť s tým, čo sa dozvedel. Mučilo ho to. Každá predstava, ako k jeho bezbrannej žene prišli jeho rodičia. Chceli jej zobrať Sophie, ale keďže odmietla, keďže boli nahnevaní na neho, na ňu... Príliš to bolelo, aby na to mohol znova myslieť.

Nechcel si ani len predstaviť, aká musela byť jej bolesť. Mala pravdu. On to nevedel. Nebol v tej chvíli s ňou. A pravda bola aj tá, že na neho ešte nikto nikdy nepoužil Cruciatus. Ona tú kliatbu nenávidela. Kvôli nej prišla o Alice.

„Som zúfalec," šepol sám sebe. „Som ja ale chudák!"

Krik, udieranie a rozbíjanie vecí minulosť nevráti. Aj v tom mala pravdu. Čo ale mal urobiť aby sa zbavil toho hrozného pocitu viny?

***

Kaitleyn vyšla na poschodie a zamierila do salónika. Jej matka nepokojne sedela na sedačke a pila čaj, ktorý jej určite pripravil Remus. On stál pri okne a hľadel von oknom. Kaitleyn vošla dnu a zatresla za sebou dvere.

„Mama," oslovila ju. „Je mi to veľmi ľúto."

„To nič," Minerva okamžite vstala a keď sa postavila, znova nabrala svoju rovnováhu. „Som v poriadku. Len neviem, či aj on a ty?"

„Z niektorých vecí v našich životoch nebudem nikdy v poriadku. Ale na rozdiel od neho si dokážem vážiť to, čo mám," povedala jej dcéra.

„Mala by som ísť späť na Rokfort," povedala jej matka.

„Ešte ostaň," požiadala ju a chytila za ruku. „Sme spolu zase tak málo."

„Ako povieš," venovala jej úsmev a znova sa usadila na sedačke. Stále ju však očkom sledovala a potom si odpila z čaju, aby upokojila svoje nervy.

„Remus," oslovila ho Kaitleyn.

Otočil sa k nej. V tvári sa mu značil nepokoj, možno trocha hnevu. Ale všetko to zmizlo, keď sa na ňu pozrel.

„Je mi to veľmi ľúto," povedala mu.

„Pozri, Kaily." Tón jeho hlasu bol smutný. „Myslím, že má pravdu."

„Nie, nemá," oponovala mu Kaitleyn. „Si môj priateľ, Remus. Môj najlepší priateľ."

„Nemal by som stáť Siriusovi v ceste, hlavne nie teraz," povedal jej smutne Remus. „Vrátim a k sebe domov a sem budem chodiť iba podávať správy pre Rád."

„On to tak nemyslel," snažila sa situáciu zachrániť.

„Ale áno myslel, povedal to dosť jasne," pousmial sa Remus.

„Remus, ale-"

„No tak," podišiel k nej. „Zvládnete to bezo mňa lepšie. Všetko."

„Prečo mu nepovieš, ako sa veci majú?" spýtala sa ho. „Prečo mu nepovieš, že ma máš rád iba ako svoju kamarátku, že za tým nie je nič viac. Prečo?"

„Pretože nemôžem," povedal smutne.

„Čože?"

„Pretože to nie je pravda, Kaitleyn," povedal jej a pozrel sa jej do očí.

„Remus!"

„Uvidíme sa, áno," usmial sa na ňu. Pobozkal ju na čelo. „Dovidenia, Minerva," pozdravil sa s jej matkou a potom odišiel zo salóniku. A pravdepodobne aj z domu na Grimmauldovom námestí číslo 12.

„Mama?" Kaitleyn po tvári tiekli slzy. „Asi mi niečo uniká, ale ja..."

„Je mi to ľúto, Kaily, ale myslím, že takto to bude lepšie," riekla jej matka.

„Ale," rozplakala sa.

„Zlatko." Matka k nej podišla a objala ju.

***

„Čo robíš?" Sirius vyšiel z kuchyne a v predsieni narazil na Remusa s kufrom.

„Odchádzam," odvetil mu.

„Remus, neblázni, nemôžeš odísť!"

„Prečo nie?"

„Pretože bude nešťastná," priznal Sirius. „Má ťa veľmi rada. Si jej priateľ. Pomáhaš jej, keď sa na mňa spoľahnúť nedá. Nemôžeš ju opustiť."

„Ale áno môžem," povedal mu Remus celkom pokojne, „pretože je na čase, aby si dospel, Sirius. My už nie sme tí sedemnásťroční chlapci a toto nie je hra. Nie je to dobrodružstvo. Je to skutočná vojna. A ona potrebuje iba TEBA. Nauč sa byť aj jej priateľom, pomáhaj jej, nech sa na teba môže spoľahnúť v akomkoľvek ohľade, pretože inak to nikdy nebude fungovať. Ty si ten, ktorý ju nemôže opustiť, nie ja. Ja môžem a hlavne musím."

Sirius na neho hľadel bez slov. Nevedel, čo povedať. Vedel iba toľko, že Remus Lupin bol z nich vždy ten múdrejší, čo sa týkalo ľudských pováh a psychológie človeka.

„Je úžasná, však?" spýtal sa ho Sirius.

„Vždy bola," usmial sa na neho Remus. „A ty si dostal ten dar mať ju. Urob aj nemožné, Sirius, aby si ju nestratil. Žiadam ťa o to, ako tvoj priateľ."

„Ostaň," požiadal ho Sirius.

„Nerob mi láskavosť, nehodí sa to," poznamenal Remus.

„Ak odídeš, bude mi to dávať za vinu," povedal mu Sirius.

„Nebude," pokrútil hlavou jeho priateľ.

„Ale áno bude! Bude na mňa kričať, že som ťa vyhnal svojou neopodstatnenou žiarlivosťou a podobné veci!"

„Nie sme malí, Sirius," povedal mu Remus, „a preto, keď tu teraz stojíme oproti sebe ako dvaja muži, nemá zmysel si klamať. Žiarlivosť nie je neopodstatnená. Srdce si nevyberá. Iba chcem, aby si vedel jednu vec. Nikdy by som neurobil nič, čo by ublížilo tebe a už vôbec nie jej. Zbohom, Tichošľap."

„Budeš mi chýbať, Námesačník," prikývol Sirius.

Remus mu venoval úsmev a potom odišiel.

***

Kaitleyn vyprevadila matku a dúfala, že Remusa nájde v jeho izbe. Že si to s tým odchodom rozmyslel a že si vysvetlia to, čo povedal, pretože stále tomu nemohla uveriť.

Lenže jeho izba zívala prázdnotou a jej sa tisli slzy do očí.

„Odišiel," začula za sebou Siriusov hlas.

„Viem," prikývla a otočila sa.

„Mrzí ma, že som kričal na tvoju matku," ospravedlnil sa jej hneď. „Prehnal som to, ale keď ja neviem, čo robiť. Netuším, ako sa mám s niečím takým vyrovnať!"

„Chápem," prikývla smutne. „S tým sa nikdy nevyrovnáš."

„Nie," prikývol aj on a iba tak smutne na ňu hľadel.

Kaitleyn si sadla na Remusovú posteľ a rozmýšľala, čo urobiť. Naozaj mu to nikdy nechcela povedať, pretože vedela, ako tým bude trpieť. Lenže on už to vedel a trpel a ona nevedela, ako zmieriť tú bolesť. Sirius si to nezaslúžil. A navyše musel byť zatvorený v tomto dome, kde mu všetko pripomínalo jeho rodičov, ktorí sa dopustili toho hrozného činu.

„Pred rokmi," prehovoril Sirius. „Vtedy, mala si sa zaľúbiť do neho. Tvoj život by bol jednoduchší. Netrpela by si toľko. Bola by si šťastnejšia. Mali by ste deti, rodinu. Celý tvoj život by bol iný."

„Vážne?" prekvapene zodvihla hlavu a pozrela sa na neho.

„Áno."

„Lenže ja som sa zaľúbila do teba. Myslíš, že som roky bola sama len tak? Merlin, Sirius, ja som čakala celé tie roky na teba!" Prudko vstala z postele. „Každý jeden deň som dúfala, žiadala som vyššie sily, aby si sa ku mne vrátil! A ty mi tu teraz hovoríš, že som sa pred rokmi mala zamilovať do tvojho kamaráta?"

„Kaily-"

„Ako vôbec môžeš niečo také povedať?! Som tvoja žena, tvoja! Máme spolu krásnu dcérku a ďalšie dieťa na ceste! Sme spolu v tejto vojne, aby sme ochránili syna našich najlepších priateľov. A ty mi tu rozprávaš niečo také?!"

„Prepáč, ja..."

„Ty? Ty, čo? Ty nevidíš nič iné, iba svoje vlastné ego!" skríkla a podišla k nemu bližšie. „Čo ja? Myslíš, že pre mňa to nie je všetko ťažké? Môj najlepší priateľ mi pred chvíľkou povedal, že pre neho nie som iba kamarátka! Prečo sa niekto nezaujíma o to, čo cítim ja, prečo?"

„Kaily, vážne ma to celé mrzí, máš pravdu..."

„Sklapni!" Po tvári jej tiekli slzy. „Vieš čo cítim? Zmätok. Hrozný zmätok. Pretože mám pocit, že ďalej nevládzem. Chcem byť s tebou. Niekde ďaleko. Niekde kde nie je Voldemort, kde nie sú smrťožrúti, proroctvo, ani Ministerstvo mágie, ktoré ti stále ide po krku. Chcem vyjsť von, chcem ťa držať za ruku. Chcem, aby sme sa smiali, ako keď sme boli mladí. Chcem znova nájsť nás. To, čo sme mali. Slobodu, lásku, zmysel. Chcem, aby si mi rozprával nezmysly, aby si vtipkoval. Chcem ťa späť a chcem späť aj seba. Nechcem niekoho, kto vidí hrozbu vo svojom najlepšom priateľovi, nechcem toho, kto ma obviňuje a ja nechcem byť tou ženou, ktorá ničí priateľstvo medzi dvomi mužmi, nechcem byť tou, ktorá sa len háda, ktorá stratila pojem o tom, ako žiť. Čo sa to s nami stalo, Sirius? Prečo sa nemôžeme ľúbiť ako vtedy? Prečo si tú stále výčitky, prečo?"

Nič nepovedal, iba na ňu hľadel. Sledoval, ako si utrela slzy a pritom jej tiekli nové a nové. Sledoval jej tvár, jej smutné oči. A ona sledovala tie jeho. Napriek tomu, že boli smutné, stále v nich videla nádej. Videla, ako sa na ňu pozerá.

Tak, ako vždy.

Tak, ako vtedy.

„Kaitleyn," oslovil ju jej celým menom. „Ja už nie som ten chlapec, ktorého si spoznala, keď si mala jedenásť rokov. A nie som ani ten chlapec, ktorý robil nemožné, aby si sa k nemu vrátila, keď ťa sklamal. Dokonca nie som ani ten blázon, ktorý s tebou ušiel až na kraj sveta, len aby ťa urobil šťastnou. Som iný. Bol som vo väzení. Dvanásť rokov. Vieš, ani ty už nie si to dievča. Dievča, ktoré mi nedokázalo odpustiť nedorozumenie. Nie si ani to dievča, ktoré tak veľmi chcelo ujsť z Rokfortu. Nie si to dievča, ktoré dokázalo byť milé dokonca aj na Filcha. Obaja sme sa zmenili. Lenže dôležité je to, že aj napriek tomu si jediná žena, ktorú milujem. A vážne chcem urobiť aj nemožné, aby som tento zmätok dal do poriadku."

„Naozaj?"

„Prisahám. Ak to chceš aj ty?"

„Chcem," prikývla. „Milujem ťa."

„Aj ja teba," objal ju a dlho stískal vo svojom náručí. „Ty a ja, my dvaja to prekonáme. Prežili sme dvanásť rokov od seba. A už nechcem o teba prísť ani na sekundu, láska."

***

10. december 1995

Nepokoný november vystriedal o december, ktorý bol tiež celkom náročný. Vonku poriadne mrzlo a sneh pokrýval aj okolie domu číslo dvanásť na Grimmauldovom námestí. Členovia Fénixovho Rádu práve tento dom postupne opúšťali.

„Dumbledorová armáda, to ako vážne?" Kaitleyn stále krútila hlavou nad názvom spolku, ktorý založil Harry, Hermiona, Ron a Sophie. „Prečo nie Potterová armáda?"

„Pretože majú Dumbledora veľmi radi, Kaitleyn," podotkla Molly.

„Hm, to je logické, áno," prikývla nakoniec.

Postupne odišli takmer všetci a keď videla odchádzať aj Remusa, rozhodla sa, že dnes sa jej nevyhne a vypočuje si všetko, čo mu chce povedať.

„Počkaj."

„Vážne už musím ísť, Kaily, ja-"

„Potrebujem sa rozprávať," postavila sa mu do cesty. „Je to už skoro mesiac, ja," ruky si položila na svoje bruško. Až teraz si všimol, že jej už pekne narástlo.

„Myslím, že sme si povedali všetko," povedal jej.

„Vyhýbaš sa mi," riekla. „mrzí ma to."

„Prepáč," ospravedlnil sa jej.

„To ty prepáč mne," povedala.

„Za čo?"

„Ja to len nechápem," šepla. „Prečo si mi to nepovedal skôr? Ako to, že ma máš stále rád?"

„Nemal som dôvod ti to hovoriť," odvetil jej Remus. „Prečo aj? Nechcel som čeliť tomuto. Ja ťa poznám, Kaily, viem, že si to vyčítaš a to som nechcel. Naozaj sa o tom chceš baviť tu? V dome tvojho manžela?"

„Iba sa to snažím pochopiť," pozrela sa mu do očí. „Ubližujem ti, však? Ja len, neviem ako mám žiť bez svojho najlepšieho priateľa. Pretože sa mi vyhýba a to neznesiem."

„Ty mi nikdy neubližuješ, Kaily," odvetil jej. „Ty možno ani len nevieš, aká skvelá žena si. Vieš, možno to ani nie je celé tak. Ubehlo štrnásť rokov, z toho dvanásť sme sa nevideli a ty si stále rovnako krásna, rovnako dobrá a aj napriek všetkému, čo sa stalo, stále ti nezáleží na tom, kto som ja. Si stále moja priateľka."

„Ja som sa zmenila. Veľmi. Ty si sa zmenil. Sirius sa zmenil. Sme iní, všetci."

„Určite áno," prikývol, „ale tá podstata tam ostala."

„Vždy som bola sebecká, občas bezohľadná," povedala, „a zrejme som teraz ešte viac, ale keď tu nie si s nami, mám pocit, že som ťa stratila. Tak ako Lily, Alice, Jamesa a ja nemôžem prichádzať o ďalších ľudí, Remus. Nezvládam to. Nie v tomto stave, nie v tomto čase. Prosím ťa, vráť sa sem. K nám. Ku mne."

„Ty to zvládneš, viem to. Okrem toho, keď toto všetko raz skončí, tak predsa chceš ďaleko odísť. Iba ty, Sirius a vaše deti. Ďaleko od všetkého a všetkých. Potom ti už nebudem chýbať? Nebude ti vadiť, že som niekde sám?"

„Čože?"

„Myslíš si, že ťa nepoznám, Kaily? Vieš čo? Máš pravdu! Si hrozne sebecká a áno, aj egoistická. Ty a Sirius ste v tomto rovnakí!"

„Prepáč," zadržiavala slzy.

„Nie, to ty prepáč, prehnal som to," ospravedlnil sa jej a pozrel sa do zeme.

„Nie, to ty máš pravdu, som vážne hrozná, ja," po tvári jej začali tiecť slzy.

„Neplač," dotkol sa jej líca a zotrel jej slzu. „Nie kvôli mne."

„Som teraz precitlivená a stále iba plačem, nerob si starosti," preglgla a vystrela sa. „Zvládnem to, máš pravdu. Už som zvládla aj horšie veci, ako to, že ma opustil priateľ."

„Vydieraš ma?" nadvihol obočie.

„Prepáč," sklopila zrak. „Som nemožná, viem."

„Naozaj by som si želal, aby bol koniec. Aby ste so Siriusom odišli niekam ďaleko a boli šťastní, ako ste vždy byť chceli. Vážne vám to z celého srdca želám. Ty nie si nemožná žena, Kaily, práve naopak. Si jedna z najsilnejších žien, aké poznám. Áno, si sebecká a egoistická. Náladová, často nervózna a hlavne veľmi utrápená. V tomto dome je toľko temnoty a toľko smútku a ty sem zapadáš, aj keď ma to mrzí, že ti to hovorím, pretože to nie je tvoja vina. Často som na teba iba tak hľadel. Na schôdzi, na večeri, pri rozhovoroch. Prestala si sa usmievať, prestala si myslieť pozitívne. Vidíš, a aj napriek tomu si úžasná. Vždy ma fascinovalo, že si krásna nielen navonok, ale aj vo svojom vnútri. Vždy to vo mne vyvolávalo nehu."

„Neviem, čo povedať."

„Nič," usmial sa na ňu. „Si žena môjho najlepšieho priateľa. To som chcel ešte dodať. Vďaka tebe sa vždy snažil a teraz, keď strávil toľko rokov vo väzení a na úteku, sa snaží ešte viac. Ale nejakým zvláštnym spôsobom sa uzatvárate jeden pred druhým."

„Vyjasnili sme si to," povedala mu. „V ten večer, ako si odišiel. Odvtedy je to lepšie. Vždy som ho milovala a vždy budem. Viem, že aj on mňa. Sú medzi nami prekážky, vždy boli, ale my ich prekonáme."

„Určite áno," prikývol Remus. „Už vážne musím ísť, Kaily."

„Je mi to všetko tak veľmi ľúto, Remus."

„Vieš, Kaily, ty si dokonalá," šepol, „skoro perfektná, chýba ti len to, že necítiš to isté, čo ja. Ale z toho ťa neobviňujem, pretože som si za tie roky na to zvykol. Len chcem ti tým povedať ešte to, že si pre mňa naozaj veľmi dôležitá."

„Remus," zafňukala. „Ty vieš, že ťa ľúbim."

„Viem," prikývol. „Ale nie, tak akoby som chcel, aby si ma ľúbila. Je to však v poriadku, Kaily."

Z vrecka na starom habite vybral vreckovku a podal jej ju. Kaitleyn si zotrela slzy. Hľadela na jeho tvár, na pár jaziev, ktoré tam mal a tak veľm si želala, aby boli veci inak. Kiežby mala tu moc a dokázala urobiť niečo, aby boli len priatelia. Z oboch strán.

„Vždy ťa mohol mať iba jeden z nás a tým bol vždy Sirius," usmial sa na ňu. „Vždy budem stáť pri vás dvoch, naozaj vždy."

„Ďakujem," prikývla.

„Už vážne pôjdem," upravil si habit.

„Prídeš na Vianoce?"

„Samozrejme," prikývol.

„Sľubuješ mi to?"

„Zabudol som, že v niektorých situáciách si ako malé dievčatko," povzdychol si.

„Nemáš niekedy ten pocit, že sme sa zastavili v deň, keď sme mali iba dvadsaťjeden?"

„Priveľmi často," povedal jej. „A z toho pramení veľmi veľa vecí."

„Aj ja láska ku mne?"

„Je to možné," prikývol. „Dobrú noc."

„Remus," chytila ho za ruku. „Myslím, že obaja potrebujeme niečo veselé."

„Sirius sa z toho dostane a znova bude tým bláznom, ktorým býval," usmial sa na ňu.

„Ja si z celého srdca želám, aby prišla žena, ktorá bude krásna, veselá a optimistická, ani trochu sebecká a egoistická, jednoducho úžasná a aby očarila tvoju smutnú dušu a zlepila kúsky zlomeného srdca."

„Dobre," prikývol. „Požiadaj o vianočný zázrak."

Pousmiala sa. „Ako povieš," žmurkla na neho.

„Uvidíme sa, Kaily."

„Sľubuješ mi to?"

„Áno," rázne prikývol.

„Dobrú noc, Remus," postavila sa na špičky a pobozkala ho na líce.

„Dobrú noc, Kaily," pohladil ju po líci. „A bábätko," usmial sa, keď od nej odstúpil.

„Dievčatko."

„Čože?"

„Bude to dievčatko, tak ako si to Sirius prial," usmiala sa.

„Myslím, že to bude nádej, ktorú obaja potrebujete," dodal a potom naozaj odišiel.

Kaitleyn sa oprela o stenu a chytila sa za svoje bruško. Nejakým zvláštnym spôsobom sa cítila lepšie. Keď sa však na chodbe objavil Sirius so smutných pohľadom v očiach, zťažka si povzdychla, pripravená čeliť ďalším výčitkám. Pretože jej bolo nad slnko jasnejšie, že si vypočul celý jej rozhovor s Remusom.

Pozn. autorky:

Čo je na príbehoch to najviac klasické? Milostné trojuholníky :D vážne som sa mu chcela vyhnúť, ale akosi to prišlo aj sem(hlavne to tam stále vo vzduchu bolo aj v minulosti, však?). Takže ak chcete na mňa spáchať atentát, počítajte s tým, že sa nikdy nedozviete, ako tento príbeh skončí, dobre? Cruciatus sme si vyjasnili už minule. Takže sa môžete k tomu vyjadriť v komentároch. 

Nabudúce mám pre Vás pripravenú jednu bonusovú kapitolu, lebo dávno žiadne nebola. Nepoviem Vám o čo pôjde, nechajte sa prekvapiť (alebo si naplánujte poriadne ten atentát na moju osobu). 

Takže čo hovoríte na ten nový ehm, nazveme to vôbec, že shipp??? Reily, alebo Kaimus, neviem, čo znie lepšie :D nemôžem si pomôcť, ale Remus je proste hrozne cute <3 takže uvidíme, ako to ovplyvní príbeh :)