„Viem, že mám srdce rozdrvené na popoľ,

verili sme, že ten plameň bude nekonečný.

Mohol byť nás dvoch

a možno nie,

už sme však unavení z bolesti."

(Malú – Cenizas)

12. jún 1977

„Tak skúšky máme hotové," zhodnotila Lily. „Už nám iba treba pripraviť sa dnešnú party."

„Ach, zase si nemám čo obliecť," povzdychla si hlasno Alice, ktorá stála pred svojou skriňou a zúfalo do nej hľadela. „Okrem toho si vážne neviem predstaviť, ako tu vydržím rok bez Franka."

„Budeš mať predsa nás," usmiala sa na ňu Kaily. „A Frank za tebou môže chodiť do Rokvillu."

„Mám o neho trocha strach," vravela im Alice, „hlási sa na aurorský výcvik a hoci aj ja chcem byť auror, mám strach. Svet tam vonku je vraj veľmi zlý."

„To vieme," prikývla Lily, „ale Frank je skvelý čarodejník, Alice, veľmi šikovný a bude sa vedieť o seba postarať. Nemusíš sa báť." Snažila sa ju povzbudiť.

„Lily má pravdu," pridala sa Kailteyn.

Nikto nevedel, čo ich tam vonku čaká, ale všetci potrebovali povzbudivé slová, že to zvládnu a prežijú.

„No dobre," prikývla napokon Alice, „nebudeme si kaziť večer úvahami o tom, aký hrozný môže byť svet vonku. Užijeme si tento večer, túto party."

„Áno," usmiala sa na ňu Kaitleyn. „A vyberieme ti niečo krásne, aby Frank nikdy nezabudol na túto rozlúčkovú party."

„Super," potešila sa Alice. „A vy si musíte tiež vybrať niečo pekné. Aby vaši frajeri odpadli."

„James a ja spolu zatiaľ nechodíme," pripomenula jej Lily.

„Myslím, že to zatiaľ večer odstránite," zasmiala sa Kaitleyn.

Lily sa nehádala.

***

Rovnako ako dievčatá, aj chlapci sa chystali na večernú party. James vyšiel z kúpeľne a uškrnul sa na svojich najlepších priateľov. „Dnes chcem Lily požiadať, aby sa oficiálne stala mojou partnerkou."

„A ona ňou nie je?" zasmial sa Sirius.

„Oficiálne nie," povzdychol si James. „Aj keď nás tak už asi všetci berú."

„A ty to tak berieš odkedy si ju stretol. V prvom ročníku si sa už rozhodol, že si Lily raz vezmeš za ženu," Sirius sa smial tak hlasno, že sa musel držať za brucho.

„To hovorí ten pravý," podržal Jamesa Remus. „Ty si sa o tom rozhodol s Kaily."

„Kaily a ja, to je osudové," povedal Sirius.

„A Lily a ja, nie?" spýtal sa ho James.

„Obaja ste šibnutí," zasmial sa Peter.

„Každopádne to mám krásne vymyslené," pokračoval James. „Ale nič vám nepoviem dopredu, aby sa to nepokazilo."

„Určite sa ti to vydarí, James," usmial sa na neho Remus a prejavil mu svoju podporu.

„Samozrejme, kamoško," Sirius ho poťapkal po pleci. „Evansová ti už neutečie, neboj sa."

„Držím palce, James," pridal sa aj Peter.

James sa usmial. Dnes nikto nemôže pokaziť jeho plány s Lily. Dnes večer ju požiada o to, aby sa stala jeho priateľkou. Potom bude dokonalo šťastný.

„Aké máte plány na leto?" spýtal sa ich z ničoho nič Peter.

„Mohli by sme sa vidieť posledné týždne, nie?" navrhol Remus.

„Ja som," zakričal James z kúpeľne, kde šiel znova skontrolovať svoj vzhľad.

„Aj ja," prikývol Sirius. „Uvidím, aké skvelé to zase bude doma. Možno znova utečiem. Neviem. Ale už teraz sa neteším. Keby som tak mohol na leto ostať tu. Bol by som s Kaily a bol by som šťastní."

„Plánuješ vašim povedať o Kaily?" spýtal sa ho Remus.

„Prečo nie," uškrnul sa Sirius. „Kaily im bude vyhovovať. Nezabúdajte, že je dcérou Dumbledora. To znamená, že bude pre mňa ideálna v merítku mojich rodičov. Hoci, človek nikdy nevie. Predsa len nie je čistokrvná a nie je dcérou nejakých sviniarov zo Slizolinu. Hm, uvidíme," mykol plecami.

8. október 1995

„Sirius, vôbec sa mi nepáči, čo si zase urobil," zamračila sa na neho Kaitleyn, keď sa dozvedela, že sa cez kozub znova zhováral s deťmi a že ho pritom skoro načapala Umbridgeová. A to znamenalo, že kozuby sú od teraz prísne strážené Ministerstvom mágie.

„Potreboval som ich varovať a povedal som im, že to je výborný nápad s tým krúžkom Obrany proti čiernej mágií," odvetil jej. „A nehovor, že nie! Obaja vieme, že áno!"

„Za iných okolností možno, ale teraz nie! Ak naše deti vylúčia, alebo sa stane niečo horšie, tak to bude iba tvoja vina, lebo si ich v tom práve podporil," mračila sa na neho stále.

„Nebuď stále taká, Kaily," žiadal ju. Podišiel k nej bližšie a pobozkal ju na čelo.

„Keď sa každý jeden deň nájde niečo, čo ma neskutočne vytočí," krútila hlavou.

„Musíš sa upokojiť kvôli bábätku," vravel jej a pohladil ju po vlasoch. „Dobre?"

„Budú v poriadku, však?"

„Určite áno, vedia sa o seba postarať. Zažili toho viac ako my v ich veku. Myslím, že v niektorých veciach sú možno ďaleko rozumnejší," usmial sa na ňu. „Budú v poriadku."

„Verím ti, láska," prikývla a schúlila sa v jeho náručí.

15. november 1995

Sirius sa zdržiaval v obývačke. Prišla Minerva a on chcel nechať Kaitleyn s ňou osamote. Už ich nemohla navštevovať toľko, čo v lete, keď sa začal nový školský rok. Chvíľku si prezeral staré fotoalbumy a potom ich hodil na kopu vecí, ktoré chcel vyhodiť. Boli to fotografie jeho rodičov spoločne so strýkom a tetou, ktorých možno neznášal ešte viac ako vlastných rodičov. Narazil aj na fotografiu Regulusa s Bellatrix a takmer sa mu urobilo zle. Vybral z albumu iba jednu jedinú fotografiu. On a Andromeda. Posledné dni jej mal chuť napísať. Ako stále lepšie a lepšie spoznával Tonksovú, začínala mu Andromeda chýbať. Jej dcéra sa na ňu vo veľa veciach ponášala.

Vzal kopu harabúrd a zišiel dole po schodoch, aby ich hodil do pivnice a potom vyhodil. Ale kuchynské dvere boli pootvorené a on jasne počul hlas svojej svokry. Položil vrece s haraburdami na zemi a hoci nerád počúval cudzie rozhovory, toto mu prišlo zvláštne, hlavne keď padlo jeho meno.

„Ale Sirius by o tom mal vedieť," vravela Minerva.

„Už aj tak je to bolestivé, mama," odvetila jej Kaitleyn a v jej hlase počul smútok, „nemôžem mu povedať, ako to naozaj bolo. Priveľmi by mu to ublížilo. A hlavne teraz, keď sa nachádzame tu."

„Nemala som ťa vtedy pustiť samú, mala som ísť s tebou," Minerve sa triasol hlas.

„Dobre, že si šla so Sophie do Rokfortu. Keby ste tam boli, možno, možno by ju nejakým zázrakom vzali. Boli sme obe slabé, mama a hoci si skvelá čarodejnica, možno by nás obe premohli," vravela smutne.

„Môžete mi povedať o čom sa to bavíte?" Sirius vošiel do kuchyne. Kaitleyn takmer plakala a Minerva bola bledá ako stena.

„Kaily, mala by si mu to povedať," radila jej matka. „Uľaví sa ti. Napíšeme si," a potom odišla bez ďalší slov.

Sirius a Kaitleyn osameli a ona stále hľadela do zeme, zatiaľ čo on čakal na vysvetlenie rozhovoru, ktorý si vypočul.

„Už druhýkrát si počúval za dverami," vytkla mu.

„Odkedy si my dvaja niečo tajíme?" spýtal sa jej tvrdo.

„Sirius, ja...," pozrela sa na neho a v jej očiach sa leskli slzy. „Len som ti nechcela ešte viac ublížiť."

„Hovor, Kaily, prosím ťa."

„Stalo sa to po súde," povedala, „vrátila som sa domov. Potrebovala som si zobrať pár vecí a ísť do Rokfortu. Chcela som ísť sama a tak sa aj stalo. Balila som nejaké veci, hlavne tie, ktoré som mala pripravené do nemocnice, keby na mňa prišiel pôrod. Cítila som sa hrozne, ale bábätko bolo v tej chvíli isto v poriadku."

„O čom to hovoríš? Vravela si, že ťa previezli do nemocnice hneď po súde, že ten súd, dementori, to všetko," Sirius tomu nerozumel.

„Nebolo to tak," pokrútila hlavou, „bolo to inak. Ja som už bola takmer na odchode, keď prišli do nášho domu. Obaja boli príšerne rozzúrení, veľmi ma urážali, chceli, aby som im dala Sophie a vraveli, že to je všetko iba moja vina. Že to ja som ťa naviedla na zle chodníčky. Zvláštne nie? Verili tomu, že si nevinný."

„O čom to hovoríš?"

„O tvojich rodičoch!" skríkla.

„Kaily-"

„Strašne ma urážali a ja som bola veľmi slabá a nevedela som sa brániť. Vraveli, že to mojou vinou si vo väzení a že si sa radšej naozaj mal pridať k Voldemortovi, tak ako Regulus. A že si si tento údel zaslúžil a ja si zaslúžim trpieť najviac na svete! Chceli, aby som im dala Sophie. Že si pre ňu pôjdu aj do Rokfortu," nadýchla sa, aby mohla pokračovať, „a ja som protestovala tak, ako som najviac v tej situácií dokázala. A potom," odmlčala sa.

„Potom čo?"

„Nie, Sirius, to už stačilo," vstala zo stoličky a chcela vyjsť z kuchyne, ale on ju razantne zastavil. „Sirius, prosím."

„Dopovedz mi to!"

„Tvoj otec," pozrela sa mu do očí, „na mňa uvalil Cruciatus!"

„Čože?!"

„Počul si," zašepkala. „Vieš si predstaviť, čo to urobilo s tehotnou ženou, však?"

Sirius mal pocit, že v ňom práve niečo znova umrelo. Hľadel do očí svojej ženy a nemohol uveriť tomu, čo povedala. Niežeby jej neveril, len jednoducho by to nečakal. Od matky možno áno, ale aj tak iba v zlom sne. Ale od otca. Bola tehotná. Čakala ich vnúča a on sa postaral o to, aby sa nikdy nenarodilo.

„Sirius," oslovila ho.

„Nie, Kaily, nie," chcel kričať, chcel do niečo udrieť, ale akosi stratil silu.

„Neveríš mi?" spýtala sa ho tenkým hláskom.

„Ja," pozrel sa na ňu, „potrebujem byť sám. Neviem," a potom sa hystericky zasmial. „Potrebujem ísť preč z tohto domu. Do čerta! Nemôžem tu viac dýchať. Nemôžem tu existovať!"

„Sirius," podišla k nemu, chcela ho nejako objať, alebo aspoň ukľudniť, ale on ju od seba odohnal.

Do kuchyne vošiel Remus, ktorý sa práve vrátil z vonku. „Čo sa stalo?"

„Celý svoj život som opovrhoval svojou rodinou. Svojimi rodičmi, najviac ako sa dalo. Ale teraz, ich vyslovene nenávidím!"

„Sirius," Kaitleyn zalapala po dychu.

„A musím trčať v tomto prekliatom dome," Sirius udrel nohou do stola. A potom sa premiestnil ku dverám a udrel do nich päsťou. „Prekliati sviniari! Ako mohli? Môj syn!" V očiach sa mu zjavili slzy.

„Sirius," znova k nemu podišla a chcela ho upokojiť.

„Daj mi pokoj!" odtisol ju od seba, aj keď videl, že jej tým ublížil a potom vyšiel z kuchyne. Po ceste kopal do všetkého, do čoho sa dalo a Walburga spustila svoj krik. Sirius na ňu kričal niekoľko minút. Kaitleyn ho ešte v živote nepočula tak kričať a nadávať. A v tejto chvíli bola rada, že pritom nie sú deti.

„To nie je pravda," zhodnotil Remus, ktorý si na základe kriku spojil, čo sa stalo.

„Je to pravda," smutne mu odvetila Kaitleyn.

„Je mi to ľúto," objal ju, lebo videl, že ledva stojí na nohách, „nehnevá sa na teba. Iba je toho na neho moc, je to predsa len naozaj veľmi smutne."

„Ja viem, že sa nehnevá na mňa," prikývla. „Nechcela som, aby to vedel. Bolo lepšie, keď si myslel, že za to môžu dementori. Teraz sa bojím, že poruší sľub, čo dal Dumbledorovi a bude chcieť utiecť z tohto domu."

„To neurobí," snažil sa ju upokojiť Remus. „Nehrozí život vášho bábätka a teba."

„Mám strach, Remus," znova sa jej zatriasol hlas. „Mám priveľký strach."

Remus nevedel, čo jej na to povedať, iba ju silno objal a hladil po vlasoch.

***

Sirius neopustil Hrdozobcovú izbu. Kaitleyn sedela v salóniku pri ohni a v podstate stále plakala. Remus musel odísť, ale nechal ju tam s Tonksovou, ktorá vôbec nevedela, čo sa stalo. Remus jej to v krátkosti povedal.

Obe ženy sedeli mlčky. Kaitleyn sa zhovárať nechcela a Tonksová to akceptovala. Vedela, že jediné, po čom Kaitleyn túži, je aspoň trocha spoločnosti.

„Vieš, túto tému sme s mamou vytiahli iba preto, lebo som našla toto," povedala odrazu Kaitleyn a z vrecka na nohaviciach vybrala list. Bol pokrčený, veľmi starý a písmo na ňom bolo ťažké rozšifrovať. Ale jej sa to zjavne podarilo. „Zhabala som to Kreacherovi," pokračovala, „je to list od Oriona Blacka."

„Pre koho?"

„Pre mňa," povedala. „Písal ho zrejme na konci svojho života a potom ho aj tak neposlal. Možno si len potreboval napísať ospravedlnenia, ja neviem."

„Ako vlastne zomreli?"

„Walburga spáchala samovraždu," rozprávala jej Kaitleyn. „Rok predtým, ako zavreli Siriusa do Azkabanu, Regulusa zabili na Voldemortov príkaz. Podľa všetkého už nechcel patriť do jeho radov a tak za to zaplatil. Keď zatkli Siriusa, Walburga sa pomiatla a obesila sa v záhrade tohto domu."

„To je hrozné."

„Hm," Kaitleyn iba jemne mykla plecami.

„A Orion?"

„Upil sa k smrti," pokračovala Kaitleyn. „Zomrel asi pol roka po jej samovražde."

„Ako to vlastne vieš?"

„Dumbledore," povedala iba jedno slovo.

„A čo sa píše v tom liste?"

„Hlúposti," odvetila. „Vraj mu bolo ľúto, čo mi urobil. Mne a svojmu vnukovi. Že toho veľmi ľutuje. Walburga a Orion boli pošahaní celý svoj život. Zjavne mu to nemyslelo ani na sklonku jeho života. Mal prepitý mozog. Ťažko sa mi lúštil ten list."

„Možno ho to naozaj mrzelo," napadlo Tonksovú.

„A? Jeho výčitky svedomia mi syna nevrátia. Ani jeho listy. Ani keby osobne za mnou prišiel a povedal by mi, že ho to mrzí!"

„Ja viem," prikývla Tonksová, „iba sa ti snažím povedať, že možno naozaj chcel odísť aspoň trocha v pokoji. Je naozaj hrozné, čo ti urobil. Príšerne a vôbec by som nechcela byť teraz v Siriusovej koži, pretože mi jasné, že veľmi trpí. Jeho rodičia vás pripravili o syna a to je vážne niečo hrozné."

Kaitleyn mlčala, nič nepovedala a potom hodila Orionov list do krbu s ohňom.

„Stretla sa si sa niekedy aj s Druellou a Cygnusom?" spýtala sa jej po chvíľke Tonksová. „S rodičmi mojej mamy?"

„Raz," prikývla. „Na jednom plese. Neboli veľmi sympatickí. Myslím, že to bolo v dobe, čo už tvoja matka ušla s tvojím otcom. Pretože ona tam nebola."

„Nikdy som ich nevidela," povedala Tonksová.

„Trápi ťa to?"

„Neviem. Nevidela som ani svoje tety. Tieto rodinné vzťahy sú hrozné. Som rada, že som spoznala Siriusa, teba a Sophie," usmiala sa na ňu.

„Rodinu si nevyberieš," odvetila jej Kaitleyn. „Ale tá skutočná bude vždy stáť pri tebe."

***

Kaitleyn našla Siriusa v izbe Hrdozobca. Okrem zvieracieho pachu sa tam nechádzal aj pach z alkoholu. Povzdychla si, ale on na to nereagoval. Vôbec nevnímal, že je tam s ním.

„Tvoja matka," prehovorila, „tesne potom, čo tvoj otec urobil, ona mi pomohla. Dopravila ma do nemocnice, ale bolo už neskoro."

„Myslíš, že ju to ospravedlňuje?" spýtal sa jej, ale nepozrel sa na ňu.

„Nie," povedala rázne. „Ale chcela som, aby si to vedel."

„Neurobil to kvôli tebe, ani kvôli vnukovi, ale kvôli sebe a ty to dobre vieš!"

„Možno," povedala Kaitleyn. „To sa už nedozvieme. Ale urobila to! Snažila sa pomôcť nášmu synovi a aj mne. Iba som chcela, aby si o tom vedel, keď už som ti musela povedať celú pravdu. Nepovedala som ti to preto, lebo som ťa nechcela zraňovať."

„Jedna rana navyše. Už ich mám toľko, že to nerátam," odvetil jej a odpil si z fľaše, ktorú držal v rukách. „Chcem byť sám."

„Sľúb mi, že neurobíš žiadnu hlúposť. Prosím," žiadala ho.

„Chcem byť sám," zopakoval.

„Prosím ťa, láska," žiadala ho znova. „Potrebujem ťa. A naše deti tiež. Veľmi ťa milujem. Dúfam, že to vieš."

„Viem," prikývol. „Potrebujem byť ale sám."

„Dobre," prikývla aj ona. „Je mi to vážne veľmi ľúto, všetko."

„Nič z toho nie je tvoja vina," odvetil jej. „Choď si ľahnúť, Kaily. Mysli na bábätko. Prídem."

„Naozaj?"

„Samozrejme."

Pozn. autorky:

To ako zomreli Walburga Orion som si vymyslela, v skutočnosti zomreli v iných rokoch /a nikde som nenašla, že za akých okolností/.

Aj vy po prečítaní tejto kapitoly máte pocit, že Blackovci sú pliaga? :D Ja rozhodne áno. Ani neviem, či mi bolo viac ľúto Siriusa, alebo Kaitleyn v tejto kapitole :/ a v ďalšej vás čaká iba prítomnosť, lebo sa udeje ešte niečo viac ... aj keď tá ďalšia kapitola patrí medzi moje obľúbené, niektorí ma za ňu možno budete chcieť prekliať. Len nie ten Cruciatus, ten by som nerada :D

Ak sa divíte, prečo je kapitola už dnes, berte to ako darček k Valentínu :) /aj keď moc veselé to nie je, viem/. Ďalšia kapitola bude v stredu, lebo v piatok odchádzam na víkend zase preč /aspoň dúfam, keďže som sa ráno zobudila totálne chorá/.

Urobte mi radosť a nechajte nejaké komentáriky :) Ďakujem

Btw: ak máte radi romantiku, pozývam Vás k čítaniu môjho nového príbehu (pozor, nie je to žiadna FF) - YOU ARE ALWAYS HERE ---> https://www.wattpad.com/story/62542647-you-are-always-here (zatiaľ má prológ a dve kapitoly).