„Je ťažké ignorovať ťa,

keď sa niekedy hádame,

pretože nikdy som sa nedokázal

vzdialiť od tvojej lásky

a už vôbec nie od tvojho srdca.

Daj mi kúsok z teba,

nechcem viac, len to, čo máš,

pretože len s tebou som celý a úplný,

som viac ako len zamilovaný muž."

(Eugenio Siller – Dame de ti)

11. jún 1977

Školský rok sa chýlil ku koncu a Kaitleyn sa znova zmocnila typická melancholická nálada, ako vždy, keď mali nastať prázdniny a ona na hrade osamela. O to viac to bolo teraz náročnejšie, keď mala priateľa. Nevedela si vôbec predstaviť, ako bude celé dva mesiace bez Siriusa. Veď odkedy sa dali dokopy, boli spolu každý jeden deň.

Bol večer pred skúškou z Obrany proti čiernej mágií a ona sedela na jeho kolenách a počiarkovala si niečo v poznámkach. Sirius sa neučil, povedal, že to nepotrebuje, ale aj tak sledoval ju, ako to robí.

„Spomenula som si, ako profesor Prewett povedal, že nás učí len tento rok," povedala Kaitleyn.

Na to spozorneli aj ostatní. Lily sedela na kresle vedľa nich a James s Remusom a Petrom sedeli dole na zemi, pred sebou mali otvorené zošity a knihy. Alice učenie vzdala asi pred hodinou a niekam sa vytratila s Frankom Longbottomom.

„Som zvedavý koho dostaneme budúci rok," povedal Peter.

„Je to škoda, profesor Prewett nás toho toľko naučil," zaúpela Lily a odhrnula si dlhé vlasy z tváre a zaklapla zošit. „Patronsa, splývacie zaklínadlo a niekoľko skvelých obranných. Bude mi vážne chýbať."

„Máš pravdu, Lily," prikývol Remus. „Objektívne povedané, čo sa týka Obrany proti čiernej mágií, tak nás toho naučil najviac."

„Je to auror, decká, je jasné, že má vyššie ciele a dôležitešie poslanie ako učiť nás Obranu proti čiernej mágií," povedal Sirius a ostatní mlčky prikývli, lebo vedeli, že má pravdu.

„Aj tak som sa tento rok naučila najviac," poznamenala Kaitleyn.

„Áno, tento rok si bola kráľovná v tomto predmete," pobozkal ju Sirius na líce. „Šikovná a moja. Na tvoje splývacie zaklínadlo vážne nikto nemá."

Kaitleyn trocha očervenela, ale potom sa na neho usmial a venovala mu letmý bozk na pery. Tešilo ju, že ju chváli a tešilo ju aj to, že prvýkrát nemala vážne obavy pred skúškou. Mala z toho vážne dobrý pocit a táto Siriusová podpora jej iba dodávala potrebné sebavedomie.

„Ahojte," vrátila sa do klubovne Alice aj s Frankom. „Napadlo ma, že by sme mali urobiť nejakú party na konci školského roka. Frank, môj drahý Frank, tento rok už končí," pobozkala ho na líce. „Čo poviete?"

„Tichošľap, myslím, že toto je naša parketa," žmurkol na neho James.

„Áno, oslavy sú super," prikývol Peter.

„Čo vy, baby?" pozrela sa Alice na svoje najlepšie priateľky.

„Hm, prečo nie?" žmurkla na ňu Kaitleyn. „Len sa treba postarať o to, aby sa to nedozvedela moja mama."

„To je tvoja parketa, Kaily," obrátil sa na ňu James.

„Pochopiteľne," zasmiala sa.

„Bude party, bude party!" výskala Alice a Lily si zacpala uši.

***

12. jún 1977

„Dobre, Kaitleyn," pochválil ju Fabián Prewett, keď zvládla pri skúške splývacie zaklínadlo. „Ešte mi vyčaruj Patronusa a skúška sa pre teba skončí."

Kailteyn prikývla. Spomenula si na chvíľku, kedy sa dali so Siriusom znova dokopy, aká bola pri tom šťastná a keď z jej prútika vybehol biely pes a prešiel okolo nej, profesor sa na ňu usmial a ani ona sa neubránila úsmevu.

„Rozhodne si dcéra svojich rodičov," žmurkol na ňu profesor. „Veľmi si ich oboch vážim, vieš?"

„Nie ste sám, pán profesor," prikývla Kaitleyn.

„Si naozaj veľmi šikovné dievča. Mám pocit, že celý váš ročník je veľmi šikovný," vravel jej.

„Preto chce byť polovica z neho ako vy. Aurori," usmiala sa Kaitleyn.

„Je to veľmi náročné," prezradil jej. „Keď budú veľa pracovať, tak majú šancu uspieť. Každopádne som rád, že sa z mnohými ešte uvidím. A dúfam, že tebe sa tiež bude ako liečiteľke dariť."

„Ďakujem veľmi pekne, pán profesor," usmiala sa na neho.

„Dúfam, že sa tiež ešte niekedy stretneme," opätoval jej úsmev.

„Áno," prikývla. „A pozdravte svoju sestru a synovcov. Určite sú úžasní."

„Sú to najlepší synovci, akých si môžem priať."

„Ďakujem za všetko, pán profesor," poďakovala sa mu ešte Kaitleyn.

„Naozaj som rád, že som mohol byť znova na Rokforte. Vždy som to tu mal rád. A hoci sú teraz v našom svete temné časy, aspoň na chvíľku som si pripomenul prečo bojujem," vravel jej ešte.

***

„Tak ako, zlatko?" pýtal sa jej Sirius, keď skončil aj on skúšku z Obrany proti čiernej mágií.

„Myslím, že super a čo ty?"

„Nápodobne, profesor Prewett mi povedal, že raz zo mňa bude skvelý auror," usmial sa na ňu.

„To je úžasné, veľmi sa teším," pobozkala ho na pery. „Okrem toho ja si to myslím tiež."

„Niežeby som tvojim slovám neveril, kráska, ale keď ti to povie niekto z brandže, tak je to troška iné," usmial sa na ňu.

„Úplne ťa chápem," prikývla. „Som taká šťastná."

„Aj ja, Kaily, ani nevieš, ako," vravel jej. „A stále sa cítim silnejší a silnejší."

„Čože?"

„Keď som sem prišiel, myslel som si, že ľudia budú mať predsudky, predsa len poznáš už niečo málo o mojej rodine. O to viac, keď som sa dostal do Chrabromilu."

„Ty si bol predsa vždy šikovný študent, Sirius, nemusel si mať obavy," usmiala sa na neho.

„Ale mal som," priznal sa jej. „Bál som sa, že ma budú odsudzovať. Ale nestalo sa tak. Našiel som si skvelých priateľov. Profesori ma majú radi, dokonca aj tvoja matka, určite, aj keď má vďaka mne o pár vrások navyše a vďaka Jamesovi, Remusovi a Petrovi, tiež. A hlavne som si našiel to najlepšie dievča na svete."

„Ty môj," objala ho rukami okolo krku a znova ho pobozkala. „Si lepší ako celá tvoja rodina, Sirius Black. A ja som na teba veľmi pyšná a som šťastná, že sa naše cesty prekrížili."

„Zbožňujem ťa," šepol jej pri perách. „Som do teba zamilovaný, tak veľmi, tak veľmi."

„Aj ja do teba, Tichošľap," žmurkla na neho. „Tak veľmi, tak veľmi!"

***

5. septembra 1995

Kaitleyn a Sirius boli celý týždeň v dome sami. Občas sa na skok niekto zastavil, aby podal hlásenie pre Dumbledora, ale nikto neostal čo i len na večeru. Molly a Artur sa rozhodli vrátiť späť do Brlohu a Remus mal nejakú prácu mimo Grimmauldového námestia číslo 12. Na Siriusa to opäť všetko doľahlo a znova bol celkom nepríjemný a tak sa ona schúlila v salóne domu a len tak sama so svojimi myšlienkami sedela dlhé hodiny pri okne, alebo písala listy deťom.

Ale aj tie musela trocha šifrovať, lebo Dumbledore ich varoval, že pošta je kontrolované. Čiže boli veľmi strohé a tak trocha neosobné a o to dlhšie jej trvalo ich napísať.

Harry im poslal šifrovaný list hneď o dva dni, ako začala škola. Sťažoval sa na profesorku Umbridgeovú, ktorá bola podľa neho taká milá ako Walburga Blacková. Taktiež písal, ako mu chýba Hagrid, ktorý sa už dávno mal vrátiť zo svojej misie. Dumbledore však nevyzeral byť vyľakaný tým, že sa ešte nevrátil a to Kaitleyn trocha upokojilo.

Siriusa však Harryho list natoľko zaujal, že sa pokúsil s deťmi hovoriť cez hop-šup práškovú sieť a keď sa to ona dozvedela, zase sa len pohádali. Okrem toho jej Sirius vytkol, že deti sú už ako ona a všetkého sa boja. Vyzeralo to tak, že rozhovor nedopadol najlepšie, ale samozrejme si bola istá, že deti ho chceli iba chrániť, tak ako ona.

Posledné mesiace bol vážne nerozvážny. Chápala ho. Vždy bol rebelantský a to, že teraz musí trčať v tomto dome ho dusilo, zrejme toľko ako ju zvyklo dusiť, že okrem Rokfortu a Rokvillu nikdy nepoznala nič viac (až na to jedno leto, čo utiekla za Lily).

Lenže si Kaitleyn márne myslela, že keď je Sirius s ňou, prestane to brať ako svoje osobné peklo. Zrejme sa mýlila.

„Čo robíš?" vošiel Sirius do salónika a sadol si do kresla.

„V skutočnosti iba premýšľam. Už mi povieš, čo sa stalo medzi tebou a deťmi? O čom ste sa zhovárali?"

„Iba som im navrhol, že by som mohol prísť do Rokvillu ako pes, samozrejme, že to zamietli a mali pravdu a nepozeraj sa tak na mňa!"

„Ty si vážne cvok," zamračila sa na neho. „Nemôžeš takto riskovať, nie teraz!"

„Teraz?"

„Som tehotná, Sirius, keby ťa znova chytili a dali do Azkabanu, prisahám, že by som ťa osobne prišla zaškrtiť!"

„Fajn, máš pravdu," prikývol. „Ale je to vážne peklo."

„Viem," prikývla aj ona. „Zvládneme to spolu, dobre?"

„Rozprávali sme sa ešte o tej profesorke. Nechala Harryho po škole preto, lebo povedal, že Voldemort sa vrátil. Samozrejme, že ich nič neučí, iba čítajú nejakú hlúpu knihu. A Harryho bolela zase jazva."

„A to je všetko?"

„Áno a ešte som ich upozornil, aby sa priveľmi nevypytovali na Hagrida, určite je v poriadku," usmial sa na ňu Sirius.

„V to dúfam, aj ja," prikývla.

„A ešte chceli vedieť, čo bude zajtra v Dennom Prorokovi. Ronovi vraj písal Percy a napísal mu, že ho odkazuje na zajtrajšieho Denného Proroka. Nuž, keďže sa tu celý týždeň takmer nikto nezastavil, tak som nevedel odpovedať."

„Hm, to je zaujímavé, som zvedavá, čo za nezmysly tam zase budú," povzdychla si.

„Aj ja, veru. Dúfam, že zajtra príde Remus, alebo Kingsley a donesie nám noviny," prikývol Sirius. „A teraz mi povedz, ako sa cítiš?"

„Normálne," odvetila mu.

„Čo bábo?"

„V poriadku," usmiala sa na neho.

„Nemáš chuť na niečo špeciálne?"

„Nie som hladná," pokrútila hlavou.

„Musíš veľa jesť, aby bolo zdravé a silné," upozorňoval ju.

„Ach, Tichošľap, správaš sa ako pred rokmi, keď som čakala Sophie a ty si mi nosil raňajky do postele a nútil si ma celé ich zjesť," zasmiala sa.

„Ja len chcem, aby ste boli v poriadku. Bábätko aj ty," usmial sa na ňu.

***

Remus ani Kingsley sa ráno neukázali, ale prišla Tonksová a doniesla aj nový výtlačok Denného Proroka.

„Ako toto mohol môj otec dopustiť?" spustila Kaitleyn.

Sirius sa iba uškieral.

„Čo je?" obrátila sa na neho.

„Iba sa neskutočne teším, keď pôjde na inšpekciu k tvojej matke," zasmial sa.

Kaitleyn a Tonksová sa na seba pozreli a obe sa rozosmiali. Tá predstava bola vážne skvelá a Kaitleyn by si želala byť pri tom.

„Fudge je strašný imbecil, takto kontrolovať Dumbledora a urobiť z tej Umbridgeovej Vrchného inkvizítora Rokfortu," zaúpla Tonksová. „Vážne môže byť niekto až taký hlúpy a nevidieť, ako sa majú veci?"

„Áno, môže," prikývla Kaitleyn. „Máš to čierne na bielom."

„Musím ja bežať, rada som vás videla," rozlúčila sa s nimi Tonksová. „Mimochodom, Remus sa tu neukázal?"

„Celý týždeň nie," odvetil jej Sirius.

„Nuž všetci toho máme teraz veľa," prikývla Tonksová. „Uvidíme sa dúfam, že skoro na trocha dlhšie. Majte sa."

Kaitleyn a Sirius znova osameli. Kaitleyn si ešte prečítala zvyšok blbostí, ktoré popísal Denný Prorok a potom napísala matke list. Spomenula ja to, ako sa tešia so Siriusom na to, ako bude mať Dolores Umbridgeová inšpekciu na jej hodine. Pri tom sa stále musela usmievať. Škoda, že to neuvidí na vlastné oči.

***

7. októbra 1995

„Mám pre vás niečo, čo vás všetkých bude zaujímať." Nebolo zvykom, že by Mundungus Fletcher mával dôležité informácie pre Fénixov Rád. Teraz sa ale tváril, že je to vážne.

„Hovor, Mundungus," vyzýval ho Moody.

„Bol som u Kančej hlavy. Prezlečený za čarodejnicu, keďže ma raz odtiaľ barman osobne vyhodil, ale viete, keď treba strážiť Pottera, raz za čas si musím ísť aj vypiť. A neuveríte, kto tam došiel."

„Kto?" spýtal sa Sirius.

„Potter, tvoja dcéra a ich banda," vravel Mundungus. „Rozmýšľajú o tom, že založia tajný spolok a budú sa učiť Obranu proti čiernej mágií. Bolo ich tam asi dvadsaťpäť. Samozrejme, vaše deti takisto," obrátil sa na Molly a Artura.

„To snáď nie!" zhíkla Molly.

Sirius sa usmieval, akoby bol hrdý na Harryho a Sophie. Kaitleyn sa tvárila rovnako znepokojene ako Molly.

„Pokračuj, Dung," žiadal ho Sirius.

„Nič ďalšie neviem, iba sa tam zhovárali o všetkom, čo Potter dokázal, o tom, čo všetko dokáže vyčarovať ako Patronusa, napríklad, čo ho naučil náš milý Lupin," vravel Mundungus. „A potom sa podpísali Grangerovej na papier a dohodli sa, že si nájdu miesto, kde budú Obranu proti čiernej mágií cvičiť, lebo Umbridgeová je totálne nemožná učiteľka a tu vonku musia čeliť Voldemortovi a jeho kumpánom. Potter samozrejme bude ten spolok viesť."

„Šikovné sú tie deti," poznamenal Sirius.

„Vieš, do akých problémov sa môžu dostať?" zhíkla Kaitleyn.

„Kedy si prestala porušovať pravidlá?" spýtal sa jej.

„Keď som dospela," odsekla mu. „Čo sa tebe nikdy nestalo!"

„Aj my sme mali krúžok na Obranu," pripomenul jej.

„Áno, ale ten náš bol legálny, Sirius," pripomenula mu ona.

„Prestaňte sa hádať!" stopol ich Remus. „Možno sa na to Ministerstve nedozvedia."

„Nebuď smiešný, Remus," okríkla Kaitleyn aj jeho. „Oni to už isto dávno vedia a rozmýšľajú ako odstránia naše deti! Fakt, ďakujem pekne, fakt!"

„Za čo?" nechápal Remus.

„Vám dvom," pozrela sa na Sirius a Remusa. „Že ich podporujete v takých veciach!"

Na to sa zodvihla a odišla zo schôdzky Fénixovho Rádu. Sirius sa netváril veľmi zmätene, ale Remus sa veľmi dobre necítil. Okamžite vstal a vybral sa za ňou na poschodie a prekvapilo ho, že Sirius sa ani nepohol zo svojho miesta.

„Tvoj otec nedovolí, aby ich vylúčili, alebo im ublížili," povedal jej, keď ju našiel v izbe, ktorú cez leto zdieľala Sophie s Hermionou a Ginny.

„Ja viem, že nie, len jednoducho by som bola pokojnejšia, keby neboli takí rebeli," povedala mu.

„Tak majú to v génoch, predsa," pousmial sa.

„Sirius sa z toho normálne teší," povedala nahnevane.

„Pretože by na ich mieste urobil to isté a ty by si sa pridala, nehovor, že nie," vravel jej. „Majú pätnásť rokov, Kaily, ešte nerozmýšľajú tak, ako my teraz. Ale sú to šikovné deti."

„Viem, viem a áno, urobila by som to," prikývla. „Ale tebe sa to ľahšie hovorí. Chcela by som, aby tam medzi nimi bolo aj tvoje dieťa, aby si chápal, ako sa cítim."

„Ďakujem ti pekne," zasmial sa.

„Prepáč," zasmiala sa aj ona. „Len som si vždy myslela, že budeme mať všetci deti naraz."

„Tak som to trocha pokazil, prepáč," žmurkol na ňu. „Ale ver mi, že ich mám veľmi rád."

„Ja viem, Remus," prikývla a zotrela si slzy.

„Ste v poriadku?" prišla ich skontrolovať Tonksová.

„Áno," prikývla Kaitleyn.

„Deti to zvládnú, áno?" pozrela sa na ňu. „My by sme na ich mieste urobili to isté. Pamätám si, že aj my sme mali taký krúžok. Dobre, vedela o tom profesorka Sproutová, ale tak mali sme taký, fakt."

„Veď aj my," povedal Remus. „Ale tiež nebol tajný," zasmial sa.

„Kaily, nebuď smutná," Tonksová ju objala.

„Ďakujem," šepkla Kaitleyn a opätovala jej objatie. Na malý okamih mala pocit, že sú pri nej Lily a Alice. „Som rada, že som ťa stretla, veľmi."

„Veď aj ja," povedala jej Tonksová. „Sme predsa kamošky, no nie?"

„To sme," Kaitleyn od nej odstúpila a utrela si slzy. „Už je mi lepšie."

„Robím zázraky, všimol si si, Remus?" usmiala sa Tonksová na Remusa. Ten prikývol a úsmev jej opätoval.

Kaitleyn sledovala, ako sa na ňu pozrel. V jeho pohľade videla niečo, čo ešte nevidela. Pousmiala sa.

Pozn. autorky:

Ahojte, už iba jeden deň nás delí od víkendu, čo je hádam pozitívne. Takže dúfam, že sa Vám ľúbila aj nová kapitola, aj keď zase sa Kaitleyn a Sirius iba pohádali. Bohužiaľ som vám sľubovala dosť veľké problémy a tie začnú ďalšou kapitolou.