„Zakaždým, keď som s tebou

zmiznú tiene aj nebezpečenstvo.

Hodiny v tvojom náručí plynú príjemnejšie,

cítim sa ako nový a nič naokolo si nevšímam."

(Enrique Iglesias – Experencia religiosa)

15. apríl 1977

Sirius nespal a vedel, že ani jeho priatelia nie. Všetci traja ležali v posteliach a čakali na to, kedy bude ten správny čas. Vonku žiaril mesiac v splne a oni vedeli, že ich čaká nové dobrodružstvo.

Keď odbilo dve hodiny, chlapci vstali z postelí. James vybral z kufra neviditeľný plášť a prehodil ho cez seba a svojich dvoch spoločníkov. A potom potichu, ako myšky, vyšli z izby, následne z klubovne a pobrali sa prázdnymi chodbami hradu. Peter držal Záškodnícku mapu a unikalo mu, kto sa v noci nachádza tiež hore.

Chlapci vyšli z hradu a topánky im zmáčala voda. Vonku trocha pršalo. Ponáhľali sa po cestičke až k Zúrivej vŕbe, keď ich niečo vyrušilo.

„Ufňukanec!" zvolal James prekvapene. „Čo tu ten robí?"

„Ja netuším," pokrútil hlavou Sirius.

„Zbláznil sa," James sledoval tú udalosť a Sirius s ním. Severus Snape sa blížil k Zúrivej vŕbe akoby zrazu vedel, čo tam nájde. A aj to čo musí urobiť. Vŕba ho síce trafia do ruky, ale on si to nevšímal. Urobil, čo bolo treba a vŕba stíchla.

Chlapci zatajili dych. Dvierka sa otvorili a Snape zmizol v tajnom tuneli. Petrovi zaškŕkalo v bruchu. Sirius si pretrel vlhké čelo od potu a Jamesov mozog pracoval na plné obrátky. Strhol zo seba neviditeľný plášť a veľmi rýchlo sa pobral ku kmeňu vŕby.

Sirius iba sledoval, ako jeho najlepší priateľ mizne v útrobách toho stromu a tak veľmi sa túžil za ním rozbehnúť, ale mal pocit, že ma cez nohy okovy.

Zatajil dych a Petrovi znova škvŕklo v bruchu.

„Pre Merlina!" zvolal Sirius a konečne odlepil nohy od zeme. Behom sa dostal ku kmeňu, ale to už James vychádzal von a podopieral vydeseného Snapa.

„Rýchlo to zatvor, rýchlo, Sirius!" skríkol na neho James.

Sirius urobil všetko, čo mu jeho najlepší priateľ prikázal. Stále stál na tom mieste a ani len nechcel vedieť, čo sa dnu odohralo. A ako to celé mohlo skončiť, keby jeho najlepší priateľ nebol taký odvážny. Riskoval svoj vlastný život, aby zachránil Snapa. A to už bolo čo povedať. James Potter bol ten najsprávnejší chalan na tomto svete.

***

Kaitleyn prekvapilo, že ráno na raňajkách nestretla Siriusa a ani Jamesa s Petrom. Remus bol indisponovaný, pretože bol spln, to dobre vedela. Ale kde sú chlapci?

Preto ráno zašla za svojou matkou, či o tom náhodou niečo nevie.

„Teraz nemám čas, Kaily, musím sa pripraviť na hodinu, keďže som celú noc bola hore, neviem, kde mi hlava stojí," odbila ju.

„Prečo si bola celú noc hore?"

„Skús sa na to spýtať Blacka, Pottera a Pettigrewa! Prisahám, že takto som sa ešte za svojich študentov nehanbila," a potom odišla zo svojho kabinetu a nechala ju tam samú.

Kaitleyn zneli je slová v ušiach, ale vôbec tomu nerozumela. Po chlapoch neboli ani stopy a už aj Lily začínala byť nervózna, čo sa Jamesa týkalo.

Nakoniec ju napadlo, kde by mohli byť. Vošla do Nemocničného krídla a ako prvého zbadala Jamesa. Nevyzeral, že by mu bolo niečo vážne. Vyzeral len unavene.

„Čo sa stalo?" podišla rýchlo k nemu a potom si všimla niekoho iného.

Severus Snape sedel o tri postele ďalej a hľadel von oknom. Sedel tak meravo, akoby tam bolo niečo neskutočne zaujímavé, ale ona nič nevidela. Len ďalší jarný deň. Pozrela sa na Jamesa a ten pokrútil hlavou.

„Čo sa, pre Merlina, stalo?" zopakovala svoju otázku.

„Slečna Kaitleyn, mohli by ste prestať kričať v Nemocničnom krídle!" objavila sa pri nich madam Pomfreyová a veľmi sa na ňu mračila. „Nemali by ste byť na hodine?"

„Áno, ja prepáčte," odvetila a potom odišla.

Ostala stáť na chodbe a uvažovala kam ísť. Potrebovala vedieť, čo sa stalo. Bolo to až zúfalo mučivé. Nakoniec ale zamierila na hodinu Čarovania, lebo nechcela mať problémy.

Sirius ani Peter tam neboli. Bola nepokojná a roztržitá, nečudo že dostala domácu úlohu na viac.

Sirius sa neobjavil na žiadnej hodine doobeda a preto sa rozhodla, že už nemôže dlhšie čakať a preto sa teraz ocitla pred kamennou príšerou a zavolala heslo. Vyšla hore po schodoch takmer behom a potom otvorila dvere.

„Poviete mi konečne, čo sa stalo?" spýtala sa, keď vo vnútri okrem svojho otca našla aj Sirius a Petra.

„Kaily," Sirius sa na ňu trocha usmial. Nevyzeral zranený, len unavený.

„Kaitleyn, nemáš byť na obede?" nadvihol obočie Dumbledore.

„Potrebujem vedieť, čo sa stalo. James je v Nemocničnom krídle a je tam aj Snape. Čo ste zase vyviedli?" spýtala sa.

„Kaitleyn, toto sa ťa netýka," povedal Dumbledore.

„Ona o tom vie, pán profesor. Kaily vie o Remusovi," povedal Sirius.

„V tom prípade," Dumbledore pokrčil plecami. „Včera v noci sa stal incident medzi týmito mladými mužmi. Niekto považoval za vtipné povedať Severusovi Snapeovi, že keď zmačkne hrču na kmeni Zúrivej vŕby, zistí, čo títo štyria taja. A mladý Snape to urobil. Zmizol v tajnej chodbe a stretol sa s Remusom Lupinom, ktorý sa práve menil na vlkolaka a bol nebezpečný. Našťastie James Potter šiel dnu za ním a podarilo sa mu dostať ho živého von za ceny ohrozenia vlastného života."

„Ktorý hlupák by niečo také Snapeovi povedal?" spýtala sa Kaitleyn a krútila hlavou.

„Ja," povedal Sirius.

„Čože? Zbláznil sa si?"

„Snape tvrdí, že som mu to povedal ja, ale to nie je pravda," uviedol na pravú mieru Sirius, „vraj som mu poslal tajný odkaz. Nie je to pravda! To sa tu snažím vysvetliť už niekoľko hodín!"

„Samozrejme," prikývla. „Prečo by si takú hlúposť robil, čo by si z toho mal? Veď Snape by tam mohol zomrieť!"

„Ty," Sirius sa na ňu prekvapene pozrel. „Ty mi veríš?"

„Áno," prikývla. „Viem, že by si takú hlúposť neurobil."

„Všetci dostanete trest a napíšem vašim rodičom," povedal Dumbledore. „A teraz odíďte."

Peter odišiel ako prvý a za ním sa náhlili Kaitleyn a Sirius. Na prázdnej chodbe zastali oproti sebe a ona hľadela na jeho ustarostenú tvár.

„Ja som to vážne neurobil," povedal jej.

„Ja ti verím, Sirius," usmiala sa na neho. „Ty by si predsa nechcel Snapa zabiť. Toto je už veľmi vážne."

„Veď práve toto. Lenže nikto mi neverí," povedal jej smutne.

„Ja ti verím, zlatko," podišla k nemu a objala ho. „Ja ti budem vždy veriť, že si nevinný. Ty nie si zlý a nikdy by si neurobil až takú hlúposť. Si možno trocha pochabý a niekedy máš fakt šialené nápady, ale čo je veľa, to je veľa."

„Ďakujem ti, Kaily." Cítila, že sa trocha upokojil v jej náručí.

Ešte nikdy ho nevidel takého zroneného. Vedela, že jej hovorí pravdu. Verila mu, že je nevinný a on určite nevinný bol. Vyzeral byť vystrašený a smutný.

„Bude to v poriadku, zlatko," stále ho objímala a pritom myslela, kto sa pokúsil Siriusa namočiť do niečoho tak nekalého.

Mohol sa Snape nejaké dozvedieť o ich tajomstve a potom toto celé zinscenovať a zhodiť to na chlapcov? To bolo jediné možné riešenie, ktoré ju napadalo. Pretože nikto viac o tom predsa nevedel. Snape to musel proste nejako zistiť. Lenže ako? Celé to bolo zvláštne.

Odviedla Siriusa do jeho izby a tam ho uložila do postele. „Musím ísť na vyučovanie, Kaily, tvoja matka ma zabije!"

„Ja to s ňou vybavím, musíš si pospať," prikryla ho perinou a pobozkala na čelo. „Ľúbim ťa."

„Aj ja teba," šepol a od vyčerpania takmer v sekunde zaspal.

***

„Mama, ja ti hovorím pravdu! Sirius to nemohol urobiť! Nie je hlupák! Mama!"

„Kaitleyn, tu ide o vážne ohrozenie života. Severus Snape mohol byť mŕtvy a James Potter tiež," riekla jej matka.

„Ja to viem, mama! Viem, že vlkolaci sú nebezpeční, iba ti hovorím, že to chlapci neurobili a hlavne nie Sirius. Poznám ho, mama. On takého niečoho proste nie je schopný," snažila sa ju presvedčiť Kaitleyn. „Prosím ťa, ver mi."

„Ty si zrejme neuvedomuješ vážnosť toho činu," zopakovala jej matka.

„Uvedomujem," odvetila jej Kaitleyn, „a preto ti hovorím, že to neurobil. Je to priveľmi vážne a priveľmi hrozné."

„Dostane svoj trest."

„O to mi nejde," povedala jej dcéra. „Ide mi o to, aby ste sa na nich prestali pozerať ako na vyvrheľov, ktorí chceli niekoho zabiť."

„Kaitleyn!"

„Mama, prosím ťa," Kaitleyn už bola zúfalá.

„Mala by si ísť na hodinu," odbil ju znova Minerva.

„Fajn," mykla plecami a odišla. Vo vnútri ale veľmi zúrila.

***

30. august 1995

Ostávali iba dva dni do kým sa deti vrátia do Rokfortu a ešte stále im neprišli listy o nových učebniciach.

„Dumbledore stále nemôže zohnať nikoho na Obranu proti čiernej mágií," ozrejmil im to večer tridsiateho augusta Severus Snape. Bolo už neskoro večer a deti už spali.

„Očividne stále nedovolí tebe, aby si ten predmet učil," uškrnula sa na neho Kaitleyn.

„Prirodzene," uškrnul sa na ňu aj on.

„Nepovedal Dumbledore, že máte odhodiť staré spory?" spýtal sa Remus a mračil sa aj na ňu aj na Snapa.

„Na niektoré veci nejde zabudnúť, Lupin," odvetil mu Snape.

„Áno, bol to nešťastie, čo sa stalo, ale našťastie sa nikomu nič nestalo," povedal Remus, keď si uvedomil, na čo Snape naráža.

„Vieš, je to smutné, že Black sa ma pokúsil zabiť a dostal za to iba písomný trest!"

„Sirius sa ťa nepokúsil zabiť!" skríkla Kaitleyn.

„Vážne? A bol to potom pokus o čo?"

„Sirius ti nepovedal, ako sa tam dostaneš! Povedz už po rokoch konečne pravdu, že to nebol on!" kričala na neho. Remus ju chytil, aby sa nevyrútila na Snapa a nezbila ho. Pritom prútikom uvalil na miestnosť kúzlo, aby nikto nepočul jej krik.

„Kaily, upokoj sa," žiadal ju pokojne.

„Nemôžem sa upokojiť!" rozhodila rukami. „Siriusa celé roky vinia z vecí, ktoré neurobil. Ako sa môžem upokojiť? Ako, Remus?"

„Naozaj to som neurobil," vošiel do miestnosti Sirius a zamračil sa na Snapa. „Viem, kto to urobil."

„Čože?" všetci traja sa na neho pozreli.

„Červochvost," povedal pokojne Sirius. „Bral som ho vtedy ako priateľa, tak som ho chránil. Preto som to nakoniec zobral na seba, aj ten trest a všetko. Až časom mi došlo, že to neurobil len tak zo žartu. Chcel nás potopiť. Hm, smutné, však?"

„Zlatko," Kaitleyn sa spamätala ako prvá a objala ho. „To je mi ľúto."

„Prečo si mi to nikdy nepovedal?" spýtal sa Remus.

„Nepovedal som to ani Jamesovi. Na čo by som vám to hovoril. Stalo sa," povedal Sirius.

Snape na nich prekvapene hľadel a potom bez ďalších slov vyšiel z kuchyne a odišiel z domu na Grimmauldovom námestí číslo 12.

***

31. augusta 1995

V predvečer návratu do Rokfortu si usporiadali trocha slávnostnejšiu večeru. S listami z Rokfortu prišli aj prefektské odznaky pre Rona a Hermionu. Molly upiekla tortu a Kaitleyn si všimla, že Harry i Sophie sú akísi zamĺkli a čo sa týkalo jej manžela, tak ten tiež.

„Ja som nikdy nebola prefektka," veselo poznamenala Tonksová. Dnes mala vlasy paradajkovočervené a dlhé až po pás. Vyzerala ako Ginnina staršia sestra. „Vedúci našej fakulty mi povedal, že mi chýbajú isté potrebné vlastnosti."

„Napríklad aké?" spýtala sa Ginny, ktorá si vyberala pečený zemiak.

„Napríklad schopnosť správať sa slušne," povedala s úškrnom Tonksová.

Ginny i Sophie sa zasmiali. Hermiona vyzerala, akoby nevedela, či sa má usmievať, alebo nie, a vyriešila to tak, že si dala mimoriadne veľký dúšok ďatelinového piva a zabehlo jej.

„A čo ty, Kaily?"

„Ani ja som nebola prefektka," zasmiala sa. „To Lily bola. Mne očividne chýbali tie isté vlastnosti, Tonksová, ako tebe. Lily bola lepšia študentka, aj sa vedela lepšie správať, takže to Lily bola prefektka a potom v siedmom ročníku bola aj hlavná prefektka."

„A čo vy, Sirius?" spýtala sa Ginny.

Sirius, ktorý sedel vedľa Harryho, ako vždy štekavo zasmial. „Mňa by nikto nevymenoval za prefekta. My s Jamesom sme trávili priveľa času po škole. To Lupin bol ten poslušný chlapec, on dostal odznak."

„Podľa mňa Dumbledore dúfal, že sa mi podarí troch uzemniť najlepších priateľov," povedal Lupin. „Ani nemusím hovoriť, že som beznádejne zlyhal."

Kaitleyn si všimla, že Sophie aj Harrymu sa akosi zlepšila nálada.

„Ešte že sme mali výhody, keď sme sa s tými prefektmi kamarátili," žmurkla Kaitleyn na svoju dcéru a Harryho. „Remus aj Lily nás toľkokrát kryli," zasmiala sa a chytila Siriusa za ruku.

Hodiny sa pomaly posúvali a Kaitleyn začínala byť už celkom unavená. Postupne odchádzali všetci spať a ona so Siriusom ostali a odkladali taniere a poháre.

„Myslím, že deti trocha mrzí, že sa nestali prefektami," povedala mu.

„Je to možné, ale časom pochopia, že na tom nie je nič super," odvetil jej.

„Asi máš pravdu. Ja som nikdy nečakala, že by som sa stala prefektkou a predpokladám, že ani ty nie," podišla k nemu a pobozkala ho na pery.

Bozkávali sa, keď sa do kuchyne vrátil Remus, Moody a Molly.

„Ach, prepáčte," ospravedlnil sa Remus. Vzal pohár a nalial do neho vodu a podal ho Molly.

„Čo sa stalo?" spýtala sa Kaitleyn, keď ju videla bledú ako stenu a patrične vystrašenú.

„Prízrak," povedal Moody. „Videla členov svojej rodiny mŕtvych."

„Ach, pre Merlina," zalamentovala Kaitleyn, „chápem to, Molly, videla by som to isté. Keď som prvýkrát stála pred prízrakom videla som svoju mam mŕtvu, bolo to úplne hrozné, úplne. Chápem ťa." A objala ju.

„Tiež by som videl podobné veci," poznamenal Sirius. „Môj prvý prízrak sa zmenil na hodiny. Pretože čas uteká. To je ale irónia osudu. V Azkabane šiel tak pomaly, tak pomaly."

„Zlatko," Kaitleyn doobjímala Molly a potom šla objať svojho manžela. „Už nie si v Azkabane, si so mnou, áno. S našimi deťmi a priateľmi."

„Bez teba som nikto, Kaily," pobozkal ju na čelo.

„Aký je plán na zajtra, ideš Kaily s nami odprevadiť deti?" spýtal sa jej Remus, aby trocha zľahčil atmosféru v kuchyni.

„Nie, ja mám ostať tam kde som. Taký bol príkaz zhora," povedala mu. „A Sirius, ty sa neopováž vymyslieť nejakú hlúposť!"

„Nikto nevie, že som animágus," povedal jej Sirius. „Odprevadím deti do školy."

Kaitleyn vedela, že keď si Sirius raz niečo vezme do hlavy, tak to tak aj urobí. Ostávalo jej iba dúfať, že sa nestane nič zlé.

Pozn. autorky:

Trocha som zmenila incident medzi Snapom a Záškodníkmi a Zúrivou vŕbou. Prišlo by mi to takto troška logickejšie. Možno to tak aj naozaj bolo, kto vie J dúfam, že to nikomu neprekáža, ale viac sa mi to do poviedky hodilo takto. Nechcem Siriusa zbavovať zodpovednosti za jeho činy, iba chcem podotknúť na fakt, že Kaitleyn vždy stála na jeho strane a vždy verila tomu, čo jej povedal /pokiaľ nešlo o iné dievčatá, haha/ ....

V prítomnosti sú použité pasáže z knihy Harry Potter a Fénixov Rád, kapitola Trápenia pani Weasleyovej. Nie sú prevzaté doslovne, preto som ich neoddeľovala hviezdičkami.