„Ako slepá, kľučkuješ medzi strachom a vinou,

sama s vierou, ale narážaš do stien.

Trasieš sa ako loď z papiera,

vidím ťa a chápem, prečo zamŕzaš.

Ja viem, aká si už unavená z toľkého utrpenia,

oddýchni si už láska moja.

Dýchaj, vydrž znova a dýchaj,

zavri si oči a pozri,

aj keď ťa to bolí, dýchaj so mnou bolesť.

Život, veľakrát nie je fér tento život!"

(Luis Fonsi – Respira)

16. február 1977

Bol už večer a Kaitleyn chcela byť osamote. Vybrala sa do prázdnej triedy Transfigurácie, kde vždy mohla byť sama. Zvyčajne ju tam síce objavil Sirius, ale ten mal teraz metlobalový tréning, ktorý sledovala z okna.

Po rozhovore s matkou sa cítila o niečo lepšie, ale aj tak mala pocit, že jej niečo chýba. Dozvedela sa, kto je jej otec, aj tak cítila neznesiteľne prázdno vo svojom vnútri. Nevedela to opísať, jednoducho to cítila.

„Myslel som si, že tu budeš," ozval sa za ňou známy hlas. „Vždy sem chodíš, keď chceš byť sama, nemám pravdu?"

Kaitleyn sa otočila a hľadela do modrých očí Albusa Dumbledora. Zrejme nemalo zmysel zase utekať. Uvedomila si, že najlepšie urobí, keď ostane sedieť na starej lavici a bude ho počúvať. Musí mu dať túto šancu. Inak nebude môcť znova dýchať.

„Je mi to ľúto," sadol si na stoličku k nej, „nechcel som, aby to všetci vedeli."

„Čo už! Vieš, kto to povedal?"

„Nie, to naozaj neviem, Kaitleyn," odvetil jej Dumbledore.

„Určite to nebol nikto z mojich priateľov," povedala mu priamo.

„To som nikdy nepovedal."

„Ja, len aby sme mali jasno," odvetila mu.

„Myslíš, že sa môžeme porozprávať?"

„Áno," prikývla.

„Vieš, Kaitleyn," rozprával jej, „kedysi na túto školu chodil jeden chlapec. Bol sirota, ale bol to veľmi nadaný chlapec. Veľmi skoro zistil, že svoje schopnosti môže využiť aj inak. Ja som to tušil a vždy som mal pred ním odstup. Moji kolegovia ho mali veľmi radi. Naozaj si dokázal získať veľa ľudí. A on dospel a začal sa venovať čiernej mágií. Tvrdil mi, že som ho nikdy nemal rád. Vždy som v ňom videl hrozbu."

„Ako to súvisí so mnou?"

„Uvidíš," žmurkol na ňu priateľsky, „z tohto chlapca vyrástol muž, ktorého poznáš aj ty. Poznáme ho momentálne všetci a ľudia z neho majú strach. Je to ten čarodejník, ktorý si hovorí lord Voldemort."

Kaitleyn prvýkrát počula niekoho vysloviť jeho meno. Zakryla si dlaňami ústa, aby nevykríkla.

„V našom svete sa začali šíriť myšlienky, že ja som jediný, koho sa on vždy bál a možno to je pravda, ja neviem, Kaitleyn. Ale ak by to bola pravda, on by hľadal moju slabosť. Pretože každý jeden človek na tomto svete má slabosť."

„To mi hovoril aj Sirius," šepla.

„Ty si moja slabosť, Kaitleyn. Keby ľudia vedeli, že si moja dcéra, dozvedel by sa to aj on a možno by to využil, aby sa mi mohol dostať pod kožu," vravel jej Dumbledore.

„Ale on to teraz pravdepodobne už vie," povedala smutne.

„Áno, ale kým si tu na tomto hrade, nič sa ti nestane. Pretože hrad chráni veľa čarov a nikto sa sem nedostane. Okrem toho by som nikdy nedovolil, aby sa ti niečo stalo. Už chápeš, prečo bolo vždy také dôležité, aby si bola na tomto hrade a aby si neodišla. Vieš, aký strach si nám spôsobila v lete, keď si ušla za slečnou Evansovou?"

„Ja som netušila, netušila som nič," po tvári jej tiekli slzy. „Mám strach."

„Mať strach je prirodzené," povedal jej Dumbledore, „ale pokiaľ tu budem a pokiaľ ty budeš tu na hrade, nič sa ti nestane. Pre tvoje dobro som musel obetovať právo byť tvojím otcom. Možno si ešte mladá, aby si to pochopila. Možno to pochopíš, až keď budeš mať vlastné deti. Iba som chcel, aby si to vedela. Ja ťa mám rád, Kaily. Najviac na svete. Nič na tomto svete nemám radšej ako teba. Veríš mi?"

„Neviem," hľadela na neho smutne.

„To nevadí."

„Stretla som sa s tvojím bratom," priznala sa mu Kaitleyn. „A videla som obraz Ariany, svojej tety. Vyzerám ako ona."

„Veľmi sa na ňu podobáš," prikývol.

„Prečo zomrela?"

„Je to veľmi smutný príbeh, Kaily a dnes nie je vhodná chvíľa, aby som ti o tom hovoril," odvetil jej Dumbledore a hľadel jej priamo do očí. „Sľubujem ti, že jedného dňa, keď uznám, že prišla tá chvíľa, tak ti to poviem."

„Škoda, že som ju nemohla poznať."

„Zomrela ešte skorej, ako si ty prišla na tento svet," dodal smutne.

„Myslíš, že ten čarodejník, že mi naozaj chce ublížiť, len preto, lebo som tvoja dcéra?"

„Kaily, ja naozaj neviem, čo sa mu ženie hlavou, ale musím sa pripraviť na všetko. Hovorím ti to preto, aby si to chápala a aby si pochopila, aké dôležité je, aby si ostala tu v hrade. S tvojou matkou a so mnou. Nechcel som ťa vydesiť, vážne nie."

„Čo ak ublíži niekomu, koho mám rada. Lily je muklovského pôvodu, čo ak sa o tom dozvie," Kaitleyn zúfalo plakala.

„Dám cez leto slečnu Evansovú sledovať našimi ľuďmi, súhlasíš?"

„Áno!"

„A možno by na posledný mesiac prázdnin mohla prísť sem a robiť ti spoločnosť," dodal Dumbledore.

„Ďakujem," prikývla.

„Nechám ťa ďalej sledovať metlobalový tréning," postavil sa zo stoličky.

Trocha sa pousmiala a hneď sa zase otočila k oknu. Začala mierne pršať a tak už ani poriadne nevidela. Stále si prehrávala v mysli všetko, čo jej povedal o temnom čarodejníkovi a o tom, prečo sa k nej nemohol priznať. Na jednej strane to chápala, ale na druhej sa stále cítila dotknutá a smutná. Nuž mala aspoň nejaké vysvetlenia toho, čo sa stalo.

Začalo ju zaujímať všetko o jeho rodine. O Ariane. Tušila, že za tým bude niečo veľké. Dúfala, že sa to jedného dňa dozvie. Ariana jej na obraze prišla milá, ale tak veľmi smutná. Nešťastná. Akoby umierala s pocitom, že jej život bol smutný, nenaplnený a že jej rodina už nie je rodina.

Kaitleyn naozaj začalo zaujímať všetko o Dumbledorovej rodine. O jej rodine. V mysli mala ďalšie a ďalšie otázky, s ktorými by chcela hneď vyrukovať, ale vedela, že na to nie je vhodná doba. Ale bude taká vôbec?

Zamyslená, si ani neuvedomila, že metlobalový tréning dávno skončil. Bolo na čase vrátiť sa do klubovne.

Vyšla z prázdnej triedy Transfigurácie a narazila na pani Norrisovú. „Ahoj, mačička moja," usmial sa a vzala ju do náruče. Mačka sa nebránila, nechala sa hladkať celú cestu.

„Vieš o tom, že je už po večierke?" oslovil ju drsný chlapčenský hlas.

Kaitleyn zodvihla svoju hlavu a hľadela do tmavých očí mladého chlapca v Slizolinskej uniforme. Jeho oči boli celkom podobné očiam jej milého, až na to, že z týchto očí šiel chlad. Nie ako z očí Siriusa.

„Ahoj, Regulus," pokúsila sa o úsmev. „Áno, viem, že je už po večierke. Som na ceste vrátiť mačku pánovi Filchovi a potom ísť do klubovne."

„Na rozdiel od teba, ja som školský prefekt, Kaitleyn," vravel jej Regulus.

„Chceš mi strhnúť body? Nech sa ti páči," opäť sa na neho usmiala.

„Celá škola vie o tom, že si Dumbledorová dcéra a celá škola vie o tom, že chodíš s mojím bratom. Už to vedia ani naši a vieš čo, Kaitleyn? Netešia sa z toho," rozprával jej Regulus.

„A čo tým chce básnik povedať?" spýtala sa ho.

„Aby si si dávala pozor," zamračil sa na ňu Regulus.

„Ďakujem, za varovanie, Regulus," usmiala sa na neho Kaitleyn. „Môžem už odísť, alebo mi strhneš tie body?"

„Choď," odvetil jej a ona nestrácala čas.

Pred Chrabromilskou klubovňou zložila mačku na zem. „A nieže ma aj ty bonzneš, pani Norrisová, lebo nebudeme kamarátky," žmurkla na ňu.

„Vždy si bola zvláštne dievča, Kaitleyn," riekla jej Tučná pani, ktorá celú situáciu sledovala. „Kamarátiť sa s mačkou, duchmi, obrazmi a dokonca aj s otravným školníkom."

„Všetci potrebujú iba trocha lásky," odvetila jej Kaitleyn.

„Aby si raz na svoju lásku nedoplatila. To by mi bolo veľmi ľúto, dievča," povedal jej obraz.

„Ab imo pectore!" povedala heslo. Z celého srdca.

„Tak je," vpustila ju Tučná pani dnu.

Vošla dnu a pri ohni v kreslách našla všetkých svojich priateľov. Sirius a James vyzerali byť unavení z tréningu. Lily dokončovala úlohy a Alice sa bozkávala s Frankom. Remus vyzeral veľmi bledý, lebo sa blížil spln a Petra Pettigrewa nikde nevidela.

Sadla si Siriusovi na kolená a pobozkala ho na líce. „Aký bol tréning?"

„Fajn, ale začalo riadne liať," povzdychol si. „Kde si bola?"

„Uvažovala som," riekla mu, „a porozprávala som sa s Dumbledorom. Mal si celý ten čas pravdu, Sirius Black!"

„Akú pravdu?"

„Som jeho slabosť," riekla mu. „Ale to nemení nič na fakte, že som stále smutná. Stretla som mimochodom aj tvojho nadutého brata, ktorý mi oznámil, že vaši už vedia o našom vzťahu a že s ním nesúhlasia."

„Vieš, ako mi to je jedno, slečna?" spýtal sa jej Sirius.

„Viem si to predstaviť," odvetila mu.

„Zober si toto," podal jej do rúk kúsok pergamenu.

„Čo je to?"

„Moja esej na Transfiguráciu. Nemám silu si to po sebe opraviť. Tak prosím ťa, ak nechceš, aby som mal od tvojej matky trest," pozrel sa na ňu pohľadom psích očí.

„To je využívanie, Sirius Black!"

„Trocha," zasmial sa. „Som strašne zničený."

„Aha," zadívala sa na neho dlho.

„Ale predtým mi daj bozk," požiadal ju.

„Nemôžem," pokrútila hlavou. „Si predsa hrozne zničený," dodala.

„Kaily!"

„Čo, zlatko?" sladko sa na neho usmiala. Nahol sa k nej a pobozkal ju na pery.

„Och, choďte sa ocucávať inde!" poznamenal James.

„Nemôžeme," odvetil mu Sirius. „V našej izbe spí Peter a v ich izbe je Alice s Frankom, ak si si náhodou nevšimol, tak sa pred desiatimi minútami vyparili."

„Toto je ako za trest, Tichošľap," uškrnul sa na neho James.

„Už sme skončili, James, upokoj sa," odvetila mu Kaitleyn a začala čítať Siriusovú úlohu. On ju zatiaľ hladil po vlasoch, jedol koláče z kuchyne a rozprával sa s Jamesom a Remusom. Veľmi unavene teda nepôsobil, ale tak ona mu úlohu s radosťou opravila. Nezabudla, koľko pre ňu urobil, keď jej to vôbec nešlo na Obrane proti čiernej mágii.

***

12. august 1995

Kaitleyn vybehla z kuchyne, hore po schodoch, pričom obraz Walburgy sa jej vysmieval. V očiach ju pálili slzy. Sophie sa v izbe zavrela, ale ona ju veľmi rýchlo kúzlom otvorila.

„Sophie," zahľadela sa na svoju dcéru. „Zlatko."

„Choď preč, choď preč!" skríkla na ňu dcéra.

Kaitleyn použila ďalšie kúzlo, aby ich rozhovor nikto nepočul a hľadela na svoju dcéru, ktorá sa krčila pri okne. Vyzerala vyľakane, nešťastne a jej z toho znova pukalo srdce.

„Zlatko," Kaitleyn klesla na posteľ, lebo nedokázala dlhšie stáť na nohách. „Prepáč mi to, prepáč mi to. Už neviem, ako inak sa mám ospravedlniť za ten čin, ktorý som spáchala. Myslela som si, že si to pochopila, že si ma konečne pochopila. A že vieš, ako veľmi ťa milujem a že som ťa naozaj neopustila. Bola som pri tebe stále. Zlatko moje."

„Bolí ma predstava, že ono bude mať všetko a ja som nemala nič. Som zlá," riekla jej Sophie a po tvári jej tiekli obrovské slzy. „Bude mať mamu, otca a rodinu. A ja som to NEMALA!"

„Nie, ty nie si zlá. To len osud sa s nami kruto zahral a ja som to pokazila ešte viac," rozprávala jej Kaitleyn. Chcela sa k nej priblížiť, ale vedela, že dcéra by ju odsotila.

„Kašlem ti na osud," zamračila sa na ňu Sophie.

„Srdiečko, ja už neviem, ako sa mám inak ospravedlniť, neviem už čo mám urobiť. Povedz mi, čo mám urobiť, povedz!" vyzývala ju.

Sophie sa postavila a podišla k nej. Klesla na posteľ. „Nikdy ma už neopusť. A ani to bábätko, prosím!"

„Dobre," Kaitleyn potiahla nosom. „Nikdy ťa neopustím, sľubujem ti to."

Sophie sa k nej nahla a potom ju objala. Kaitleyn si užívala jej prítomnosti a hladila ju po vlasoch. Tak veľmi sa bála ďalšieho odmietnutia.

„Naozaj mu trocha závidím. Bábätku, ale v dobrom, chápeš ma?" pýtala sa jej Sophie.

„Ja vás milujem rovnako," povedala Kaitleyn, „teba, toto bábätko, Harryho, ktorý je ako môj syn a samozrejme aj môjho syna, ktorý je v nebi. Všetkých rovnako."

„Prepáč mi to," žiadala ju Sophie.

„Nemám čo," odvetila jej Kaitleyn.

***

Keď Kaitleyn zišla dole do kuchyne, bol tam už iba Sirius a Divooký Moody. Všetci sa niekam vytratila. Väčšina odišla už spať.

„Láska?" Sirius sa na ňu pozrel.

„Je to v poriadku," usmiala sa na neho.

„Pôjdem aj ja za ňou," rozhodol sa a odišiel z kuchyne.

Kaitleyn si sadla vedľa svojho krstného otca. „Môžem sa ťa niečo opýtať, krstný?"

„Samozrejme," odvetil jej a jeho umelé oko skúmalo jej smutnú tvár.

„Veril si Siriusovi?"

„Sirius bol auror, Kaitleyn. Poznal som ho a jeho prácu. Neveril som tomu, z čoho ho obvinili. Ale všetky dôkazy hrali proti nemu. Mal som vždy nos na čiernych mágov, Kaitleyn a Sirius k ním nikdy nepatril. Nemal som to, ale ako dokázať."

„Zvláštne, Dumbledore veril tomu, že je vinný, prečo?"

„To neviem, kvetinka," odvetil jej Moody a podal jej starú fotografiu.

„Starý Fénixov Rád," uvedomila si Kaitleyn, keď ju videla a hľadela do tých tvári ľudí, z ktorých väčšina bola mŕtvych.

„Ja ťa poznám, Kaitleyn," vravel jej ďalej Moody, „keby v tom nebol Harry Potter, vzala by si svoju rodinu a ušla niekam ďaleko. Táto vojna ťa nezaujíma. Zaujíma ťa tvoja rodina a Potter je jej súčasťou. Preto ho nemôžeš opustiť, aj keby si chcela."

„Nebudem ti klamať, že to nie je pravda," prikývla.

„Tvoja mama pred rokmi nechcela byť súčasťou Fénixovho Rádu a pamätám si aj na ten krik, ktorý spustila, keď si do neho vstúpila ako osemnásťročná. Teraz jeho súčasťou už je. Pretože je v Ráde celá jej rodina," spomínal Moody. „Nikto nevie, ako to dopadne, Kaitleyn."

„Na jej krik nikdy nezabudnem," trocha sa pousmiala. „Ale veľmi som jej ublížila, keď som odišla."

„Vždy ale vedela, že si v poriadku."

„Dumbledorovi nič neušlo, nikdy. Predpokladám, že ma niekto dokonca aj vo dne v noci strážil," riekla.

„Veru, stálo ma to dosť námahy," prikývol.

„Bol si celý čas blízko a neukázal si sa mi?" prekvapene sa na neho pozrela.

„Nestála si o to, kvetinka," povedal jej smutne.

Kaitleyn smutne prikývla a hľadela na fotografiu bývalého Fénixového Rádu. Lily a James sa usmievali. Aj Remus. Bol tam aj ten prašivý Pettigrew. Mala chuť ho vytrhnúť z fotografie. Ona a Sirius sa držali za ruky. Vyzerali tak spokojne a šťastne. Mlado. A Alice s Frankom.

Po tvári jej tiekli slzy a Divooký Moody jej hneď vyčaroval vreckovku, ktorou si zotierala slzy.

Prechádzala pohľadom po fotografií. Jej otec stál v strede a po jeho boku stál Moody. Nos mal vtedy ešte celý.

„Marlen McKinnonová," ukázal na blondínku. „Veľmi pekná žena a skvelá aurorka. Celú jej rodinu vtedy vyvraždili."

„Pamätám si na ňu, bola o niečo staršia odo mňa, ale pamätám si ju z Rokfortu," smutne sa usmiala Kaitleyn. „Emmeline Vanceová, aká je tu pekná, niežeby teraz nebola," dodala Kaitleyn.

„Veru, stále je to fešanda," pousmial sa jej krstný otec. „A túto je Benjy Fenwick, hrozné, čo sa mu stalo. Tiež bol vynikajúci auror."

Všimla si ďalších známych ľudí na fotografii. Hagrid vyzeral ešte celkom mlado, tak ako si ho pamätala, keď bola ešte dievčatko. Ale na fotografii vytŕčal, akoby nie.

„Fabián," dotkla sa fotografie. „Bol skvelý učiteľ Obrany proti čiernej mágií. Na jeho hodinách som excelovala. Všetky dievčatá boli do neho zamilované," usmiala sa.

„A jeho brat Gideon Prewett, boli to hrdinovia, Kaitleyn, boli. Bolo treba päť smrťožrútov, aby ich vôbec dostali. Ale dostali a zabili," vravel smutne. „Chuderka Molly, pred pár dňami sme sa o nich bavili. Stále jej veľmi chýbajú, akoby nie."

Na fotografií bol aj jej strýko Aberforth, vyzeral ešte celkom mlado, ale vtedy to bolo prvýkrát, čo ho videla po boku svojho otca. Inak spolu nekomunikovali. Na toto fotenie, ale prišiel. Mal oči iba pre ňu, ako vždy. Zbožňoval ju a ona bola zase tak ďaleko od neho.

„Elphias Doge, správny chlapík," pokračoval ďalej Moody.

„A Dorcas Meadowesová," dodala Kaitleyn a pozrela sa na svojho krstného otca.

„Voldemort ju zabil osobne," smutne odvetil.

„Muselo to byť pre teba hrozné," vravela smutne a chytila ho za ruku.

„Zrejme mi nebolo súdené, aby som mohol byť po jej boku. Nebolo mi to súdené nikdy, Kaitleyn. Ani nenosila moje meno. Jej matka si to neželala. Urobil som tiež veľmi veľa chýb, kvetinka. Veľmi veľa. Prišiel som o svoju jedinú dcéru."

„Bola odvážna ako jej otec," riekla mu Kaitleyn.

„Nikdy neprestávaj bojovať o svoje šťastie, kvetinka. A odpusť svojmu otcovi, kým nebude neskoro. Už si dosť veľká, aby si chápala všetky jeho dôvody. Prestaň byť tvrdohlavá. Pretože jedného dňa to môžeš veľmi ľutovať, Kaitleyn," vravel jej veľmi vážne. Potom pustil jej ruku a vstal zo stoličky. „Dobrú noc."

„Dobrú noc," odvetila, ale myšlienkami bola niekde úplne inde.

Pozn. autorky:

Ako všetci viete, tak Moody tú fotografiu ukazoval Harrymu. Trocha som si tú scénu požičala a predtým, ako fotografiu ukáže Harrymu, rozprával sa o nej s Kaitleyn.

Vo svojej poviedke som to urobila tak, že Dorcas Meadowesová bola Moodyho dcéra. Bola aurorka a staršia od Kaitleyn a ostatných. Pretože som sa o nej nikdy nezmienila na škole. Hľadala som jej dátum narodenia, ale našla som len dátum úmrtia. Takže som si to domyslela podľa seba a urobila to takto, lebo sa mi to takto páči. Aj keď je to smutné.

Ostatných som sa snažila opísať tak, ako to bolo aj v knihe, s výnimkou ešte Fabiána Prewetta, ako isto viete, som ho použila ako učiteľa Obrany proti čiernej mágií.

Dnes pre Vás nemám nejaký zvyčajný pokec okrem týchto poznámok, ktoré patria ku kapitole. Ani obrázok hore k nej nepatrí, ale niekde som sa potrebovala aspoň troška vyjadriť okrem môjho FB. Celý Potterovský svet sa dnes spojil, lebo stratil úžasného človeka, talentovaného herca a ja mám pocit, akoby sme znova prišli o Severusa Snapa, ale teraz skutočne. Takže si odchádzam pozrieť HP a dnes bude plakať viac ako zvyčajne ... Tak zodvihnite prútiky a odprevaďme nielen úžasného herca do hereckého neba, ale aj do potterovského neba <3 we love you, Alan. #Always