„Milovať ťa,

je začiatok aj koniec,

môj jediný dôvod na život.

Zakaždým, keď vyjde slnko,

zakaždým, keď počujem tvoj hlas,

zakaždým, keď zaspím vedľa teba,

ďakujem za tvoju lásku."

(Eugenio Siller – Gracias por tu amor)

11. august 1995

Kaitleyn sa ráno prebrala zavčasu. Sirius ešte spal a hoci mu sľúbila, že vždy keď vstane, že ho zobudí, neurobila tak. Nerada porúšala jeho sľub, ale dnes bol výnimočný deň. Sirius mal narodeniny a ona mu chcela pripraviť raňajky do postele a tiež upiecť tortu. A chcela, aby to bolo prekvapenie. Hoci najväčším prekvapením pre neho určite bude darček. Pretože nemal ani tušenia, čo mu plánuje dať.

Rýchlo si na nočnú košieľku obliekla župan, pretože jej bolo chladno. Na nohy si obula papuče a potom potichu ako myška vyšla zo spálne a veľmi potichu za sebou zatvorila dvere. Po schodisku kráčala s takou jemnosťou ako ešte nikdy. Nechcela prebudiť obraz Siriusovej matky, aby na ňu zase nekričala a neadresovala jej to množstvo urážok, ktoré mala pre ňu prichystané. Skoro na každého v dome mala jedno zlé slovo, ale keď šlo o Kaitleyn tých slov bolo neskutočne veľa a stará paní prichádzala stále k novým a novým.

Ani za svojho života ju nemala rada. Podľa nej bola Kaitleyn nevychovaná a absolútne nevhodná k jej synovi. Sirius podľa nej zradil rodinu niekoľkokrát, ale tým, že si zobral ju, tak tým si to u rodiny pokazil na doživotie. Hoci Kaitleyn bola dcéra Albusa Dumbledora, pre rodinu Blackovcov to nebola žiadna výhra. Pretože za prvé Kaitleyn nebola aj tak čistokrvná, za druhé sa podľa Walburgy na svojho otca vôbec nepodala a za tretie bola príliš drzá a nadmieru neslušná. Tieto predsudky ani ju a ani Siriusa nikdy netrápili.

Aj keď rodičia Siriusa zavrhli jeho samého a ju nemali vôbec radi, iným prípadom bola Sophie. Bola ich jediná vnučka a to niečo znamenalo. Bola potomok Blackovcov a to najmladší. Preto Sophie bola v tejto zvrátenej rodine vždy vítaná. Ale nemala možnosť byť jej súčasťou dlhé roky a Kaitleyn si v duchu musela niekoľkokrát zhodnotiť, že toto bola snáď jediná výhoda toho, že ju dala do sirotinca a že ju Siriusovi rodičia nikdy nevypátrali. Bola však presvedčená, že a o to pokúšali. Dostať Sophie pod svoju ochranu a to ona nemohla dopustiť. Lenže toto svojej jedinej dcére nikdy nemohla povedať. Nechcela pred ňou ohovárať starých rodičov, ktorí síce boli už dávno po smrti, ale nemala na to žiadne právo.

Kaitleyn vkĺzla do kuchyne tak potichu, ako to len bolo možné. Varenie jej veľmi nešlo, ale pečenie jej problémy nerobilo. Ešte včera požiadala Remusa, aby jej nakúpil potrebné suroviny a tak ich všetky vybrala a dala sa do prípravy torty a popritom vyrábala raňajky.

Bolo okolo siedmej, keď do kuchyne vošla Molly a mierne prekvapene sa na ňu pozrela. „Dobré ráno, Kaily," pozdravila ju.

„Dobré, Molly," odvetila Kaitleyn a pripravovala čokoládovú polevu na tortu.

„Oslavuješ niečo?"

„Áno," prikývla s úsmevom, „Sirius má dnes narodeniny a ja som chcela, aby to bolo ako za starých čias. Keď sme boli spolu. Upiekla som mu tortu a robím mu raňajky do postele."

„Vyzerá to pekne," pochválila ju Molly.

„Ach, ďakujem," usmiala sa Kaitleyn.

Chvíľku sa zhovárali a Kaitleyn zatiaľ zdobila tortu a potom dokončila prípravu raňajok. Molly sa zatiaľ postarala o raňajky pre zvyšok osadenstva domu.

„Po dlhej dobe bude tráviť narodeniny so svojou rodinou," uvedomila si Kaitleyn, „chcem, aby bolo všetko dokonalé."

„A aký máš pre neho darček?" spýtala sa jej Molly.

„Myslím, že ten najlepší, aký mu len môžem dať. Ale zatiaľ to je tajomstvo," žmurkla na ňu sprisahanecky Kaitleyn a Molly pochopila. Venovala jej úsmev.

Kaitleyn uložila tanierik s raňajkami na tácku a pridala aj pohárik s tekvicovým džúsom. Palacinky ozdobila čokoládou, ktorú mal Sirius tak veľmi rád.

„Chcem, aby to boli jeho najkrajšie narodeniny," usmiala sa.

„Určite budú, Kaily," odvetila jej Molly.

Kaitleyn vzala tácku a potom vyšla z kuchyne. V dome bolo stále ticho. Všetci ešte spali. Po tichu šla hore schodmi a bola rada, že nenarazila ani len na Kreachera. Ten by si isto neodpustil urážku a zobudil by tak obraz Walburgy.

Opatrne stisla kľučku na dverách do spálne a vošla dnu. Položila tácku na malý stolík a potom podišla k posteli. Sklonila sa nad manžela a jemne ho pobozkala na pery. „Láska," pošepkala mu do ucha. Sirius nereagoval. „Miláčik," pohladila ho po vlasoch. „Vstávaj spachtoško."

Sirius otvoril svoje tmavé oči a rýchlo ju stiahol do svojho náručia. Vykríkla a zasmiala sa.

„Sirius, zľakla som sa!" vyčítala mu so smiechom. On ju zasypal bozkami. „Všetko najlepšie k narodeninám, láska," nežne mu pošepkala do ucha. „Urobila som ti raňajky."

„Vážne?" spýtal sa jej.

„Áno, vždy som ti na narodeniny robila raňajky. Tých pár rokov, čo sme boli spolu," vravela potichu.

„Za tie roky som aj zabudol, že mám narodeniny. Na tvoje som nezabudol nikdy, však to sa ani nedalo. Ach, Kaily, si dokonalá," pohladil ju po vlasoch a potom aj po líci.

„Odteraz budeš každé narodeniny sláviť so svojou rodinou a ľuďmi, ktorí ťa majú radi," nežne sa mu prihovárala.

„To by sa mi naozaj páčilo," žmurkol na ňu.

„Mám pre teba darček," povedala mu a posadila sa na posteli.

„Kde?" spýtal sa jej, lebo nevidel žiaden balíček.

„Zatiaľ je tu," Kaitleyn sa rukou dotkla svojho bruška a nežne si po ňom prešla dlaňou ruky.

V tej moment Siriusovi zažiarili oči. Hľadel na ňu prekvapene, šťastne a všimla si, že mu došli slová. Usmiala sa na neho a načiahla sa po jeho ruke. Priložila si ju na bruško.

„Kaily," oslovil ju a díval sa na ňu s takou láskou a nehou, ako keď mu oznámila, že čaká Sophie a následne, že keď mu oznámila, že čaká ich synčeka, ktorý bol ale v nebíčku. Lenže teraz to aj tak bolo iné. V jeho pohľade bolo ešte viac nehy, lásky a zaleskli sa tam slzy. „To je neuveriteľne."

„Ja viem, že nie je vhodná doba," povedala trocha smutne, „vojna je na spadnutie, ale možno to je takto dobre, nie? Možno máme nádej. Možno práve táto nádej, je to dôležité. Že máme o dôvod viac prečo bojovať. Čo myslíš?"

„Myslím, že to je najkrajšia správa, akú som dostal po toľkých rokoch. Myslím, že toto sú tie najkrajšie narodeniny a myslím, že urobím aj nemožné, aby sme vyhrali. Kvôli Sophie, kvôli tomuto bábätku, kvôli Harrymu, kvôli tebe a mne. Veľmi ťa milujem, Kaily," jemne sa nahol k nej a pobozkal ju.

Kaitleyn tiekli slzy po lícach. „Sirius," šepla medzi bozkami, „nechajme si túto dobrú správu ešte pre seba. Pokiaľ nebude Harryho výsluch. Chcem tie dobré správy osláviť potom naraz."

„Čokoľvek, čo si praješ," usmial sa na ňu. „Ach," chytil ju za ruku, „neublížil som ti pred chvíľkou, keď som ťa strhol k sebe? Povedala si, že si sa zľakla. Neublížil som tebe, alebo maličkému?" nervózne sa jej pýtal.

„Nie, láska," pohladila ho po líci, „sme v poriadku. Sľubujem."

„Budem musieť na teba dávať veľký pozor."

„Chceš tie raňajky?"

„Najprv chcem teba," žmurkol na ňu.

„Sirius!" zasmiala sa.

„Nechceš snáď?"

„Chcem," žmurkla na neho aj ona a vyzliekla si župan.

„Počkaj s tým vyzliekaním!" stopol ju a vyskočil z postele. Podišiel k dverám a zamkol ich. „Kreacher! Ron sa sťažoval, že mu raz vošiel do izby. A rozhodne by sme nechceli, aby sem vošiel vo chvíli, ako sa milujeme, no nie?"

„Tak to veru rozhodne nie. A ani nikdy iný," zasmiala sa Kaitelyn.

Sirius sa vrátil do postele a pritiahol ju do svojej náruče. Pozrel sa jej do očí. „Aká je šanca, že to bude dievčatko?"

„Tipujem, že tak päťdesiat percent."

Sirius sa zasmial nad jej odpoveďou. „Mohlo by to byť dievčatko. Pretože máme iba jedno. Synov máme dvoch."

„Jedného tu pri nás a jedného ako najkrajšieho anjelika, na ktorého dávajú pozor naši priatelia a berú ho ako svojho, tak ako my Harryho. Máš pravdu, láska, keby sme mali dievčatko, tak stav je vyrovnaný."

„Nechcel som ťa rozľútostniť," pohladil ju po tvári, keď si všimol jej smutný pohľad.

„To nič, zlatko," odvetila mu a venovala mu úsmev. „Milujem ťa, Sirius."

„Nie viac ako ja teba," zaprotestoval.

„Rozhodne áno a vieš prečo?"

„Tak to veru neviem, lebo je to nemožné."

„Je to možné, pretože ťa pár mesiacov budem milovať za dvoch," žmurkla na neho.

„Ach, Kaily," pohladil ju po vlasoch a potom vyhľadal jej pery. Nežne ju pobozkal.

***

Kaitleyn bola rada, keď videla, ako sa Sirius usmieva. Urobili mu menšiu oslavu v dome na Grimmauldovom námestí číslo 12. Jej torta všetkým chutila a ona bola spokojná. Aspoň na chvíľku zabudli na všetky problémy, pred ktorými stáli.

Veď ich už zajtra čaká Harryho proces a ona sa naozaj modlila, aby ho nevylúčili zo školy. Niečo také si nezaslúžil. Musí predsa doštudovať. Okrem toho v škole bude pod lepším dozorom a bude viac chránený.

„Vyzeráš veľmi spokojne," usmial sa na ňu Remus.

„Cítim sa po dlhšej dobe naozaj dobre, Remus. Samozrejme, že sa obávam toho, čo príde, ale teraz žijem okamihom, prítomnosťou," vravela mu.

„To robíš správne, Kaily," prikývol. „Budem už musieť ísť. Tvoj otec ma poveril nejakými úlohami. Uvidíme sa neskôr. Idem ešte popriať Harrymu veľa šťastia na zajtrajší deň a rozlúčiť sa so Siriusom."

„Dávaj si pozor, Remus," žiadala ho.

„Neboj sa," krátko ju pobozkal na líce a potom odišiel za Harrym.

Kaitleyn sledovala Siriusa, ako sa na niečom zabáva so Sophie a usmiala sa. Sledovala Harryho a Remusa. Objali sa.

„Pamätám si, ako mi Sirius raz o tebe rozprával. Bola som ešte malá," podišla k nej Tonksová. „Zbožňuje ťa."

„Aj ja jeho," odvetila jej Kaitleyn s úsmevom. „Je to najlepšie, čo ma v živote stretlo."

„Kiežby každý toľko miloval. Aj moji rodičia sa veľmi ľúbia. Vždy to tak bolo," rozprávala jej. Dnes mala cukríkovoružové vlasy po plecia a veľmi jej pristali. „Aj ja chcem nájsť takú lásku."

„Nájdeš ju, si ešte mladá," usmiala sa na ňu Kaitleyn. „Máš pred sebou celý život."

„To nemôžeme vedieť, Kaily," zosmutnela dievčina, „nikdy nevieme koľko života nás čaká, keď sme vo vojne. Ale ja som optimista, ja verím, že vyhráme. Inak by som sa nepripojila k Fénixovmu Rádu. Síce sa so mnou mama nerozpráva," zasmiala sa.

„Zrejme sa o teba bojí. Chcela by, aby si bola v bezpečí," vravela jej Kaitleyn, ktorá dokázala súcitiť s Andromedou.

„Ja to nemám v povahe. Chcem bojovať. Vždy som chcela byť auror, čo si pamätám," vysvetľovala jej.

„Som si istá, že to tvoja mama pochopí," usmiala sa na ňu znova Kaitleyn. Obľúbila si ju a veľmi. A Sirius tiež.

„Sirius a Remus sú vážne dobrí muži, však?"

„Oboch poznám od svojich jedenástich rokoch a vážne sú skvelí. Obaja," odvetila jej Kaitleyn.

„Remus to musel mať v živote hrozne ťažké. Byť vlkolakom. Je to smutné."

„Áno, ale je s tým vyrovnaný. Bola som smutná, keď som sa to dozvedela. Ale je to môj najlepší priateľ. Jeden z mála, ktorý mi ostal."

„Viem," smutne prikývla Tonksová. „Je to obdivuhodný človek."

„Áno, to je. Len prestal myslieť na lásku a to ma trápi," priznala sa jej Kaitleyn. „Za tie dlhé roky, čo sme sa nevideli, so dúfala, že si našiel dobrú ženu a má svoju rodinu, ale nie. Vždy sa bál priblížiť k niekomu kvôli tomu, čím je. Podľa mňa by ho skutočná žena pochopila. Ak by ho ľúbila, nemala by z toho strach."

„Tiež si to myslím. Nie je predsa menej človek, no nie? Podľa mňa je odvážny," riekla jej Tonksová. „Ach, budem už musieť ísť. Pekná oslava, Kaily. Prídem zajtra ráno. Idem sa rozlúčiť s ostatnými a deckami."

„Maj sa, Tonksová," pobozkala ju Kaitleyn na líce, „a pozdrav odo mňa svojich rodičov. Dúfam, že sa s nimi niekedy konečne zoznámim."

„To by bolo super," žmurkla. „Mame chvíľku trvalo, kým uverila, že Sirius je nevinný. Vieš, boli to ťažké časy, nikto nevedel, ako veci naozaj sú."

„Sirius jej isto odpustí, že o ňom pochybovala."

***

12. august 1995

Keď ráno Kaitleyn a Sirius vošli do kuchyne, Molly im oznámila, že Harry s Arturom už odišli na Ministerstvo Mágie. Naraňajkovali sa takmer mlčky a všetci mali pocit, že čas ide nejako pomaly.

Kaitleyn bilo srdce. Naozaj mala trocha strach. Ale dúfala, že ak tam bude jej otec, tak celú situáciu určite zachráni a niečo vymyslí. Vždy to tak bolo. On vždy všetko zachránil. Niekedy mala pocit, že jej otec dokáže všetko.

Maznala sa s Lolou, aby sa trocha upokojila. Sirius stále hľadel na hodinky a aj Sophie s Ronom a Hermionou boli nejako ticho. Sotva prehovorili za celé doobedie.

Poobede sa konečne dvere otvorili a dnu vošiel Harry. Hermiona mu hneď skočila do náruče a on im povedal verdikt. Zbavili ho všetkých obvinení.

„Ja som to vedel!" kričal Ron a boxoval do vzduchu okolo seba. „Ty sa vždy zo všetkého dostaneš."

„Takže už sa môžeš zase usmievať, Harry," objala ho Sophie, „a plánovať s nami nový ročník na Rokforte. Vedela som, že ťa oslobodia."

Fred, George a Ginny predvádzali akýsi bojový tanec a pospevovali pritom: „Oslobodili, oslobodili."

„To stačilo! Utíšte sa!" zakričal Artur, hoci aj on sa usmieval. „Počuj, Sirius, Lucius Malfoy bol na Ministerstve."

„Čože?" prudko mu skočil do rečí Sirius.

„Čo tam ten všivák chcel?" pýtala sa Kaitleyn.

„Áno, videl som ho, ako sa s Fudgeom rozpráva na deviatom poschodí a potom spolu šli do Fudgeovej kancelárie. Dumbledore by o tom mal vedieť."

„Rozhodne," prikývol Sirius. „Povieme mu to, neboj sa."

„Oslobodili, oslobodili!"

***

V ten večer si urobili ďalšiu menšiu oslavu. To, že sa Harry vracia do Rokfortu museli osláviť. Videla na ňom, že je spokojnejší a šťastnejší, ako keď sem prišiel. Veľmi sa tomu tešila.

Prišiel aj Remus, bol síce trocha unavený po robote, ktorú mu za úlohu dal Dumbledore.

Dorazila aj usmievajúca sa Tonksová. „Čauko, všetci. Hovorila som ti to, Harry, že ťa oslobodia," usmiala sa na chlapca a potom si sadla vedľa Remusa. Dnes mala fialové vlasy. Usmiala sa na neho a on jej úsmev opätoval.

A vtedy si to Kaitleyn všimla. Takmer vykríkla. „Zlatko, zlatko," rozbehla sa k Siriusovi a potom mu šepla do ucha. „Už viem, koho dáme dokopy s Remusom."

„Čože?" prekvapene sa na ňu pozrel.

„Tonksovej sa páči," šepkala mu ďalej.

„Kaily, nevymýšľaj, je o trinásť rokov od neho mladšia," pripomenul jej.

„No a? Záleží na tom?"

„Ach, ty," nežne ju pobozkal na líce.

Dorazil aj Moody, Kingsley a aj Artur s Billom. Všetci sa usadili k stolu a po výdatnej večery od Molly Weasleyovej sa zhovárali.

„Kaily a ja máme pre vás prekvapenie," vzal do rúk svoj pohár s vínom Sirius. „Už im to môžeme povedať, nie?"

„Ešte na niekoho čakáme," oznámila mu Kaitleyn. „Až potom to môžeme povedať."

Len čo to dopovedala, vošla do kuchyne Minerva. „Dobrý večer, všetkým."

„Dobrý večer, pani profesorka," pozdravili ju ostatní.

„Minerva, vitaj," usmial sa na ňu Moody a odsunul jej stoličku, aby sa mohla posadiť.

„Ďakujem, Alastor," poďakovala mu.

„Tak," Sirius sa usmial na Kaitleyn. „Už môžem?"

„Áno," zasmiala sa. „Už sme tu všetci."

„Tak, čo sa deje?" spýtal sa ich Remus.

„Kaily a ja budeme mať bábätko," usmial sa na všetkých Sirius.

Vypukla vrava. Všetci im blahoželali a tešili sa. Matka ju silno objala a Kaitleyn si všimla, že trocha plače. Tešili sa, okrem jednej osoby.

„Dúfam, že aj toto dieťa potom opustíš a strčíš do detského domova!" skríkla zranene Sophie a hľadela Kaitleyn do očí.

„Sophie!" vykríkol Sirius.

Sophie sa rozbehla preč z jedálne. Sirius okamžite vstal a chcel ísť za ňou, ale Kaitleyn ho stopla.

„Musím ísť ja," riekla mu a v očiach mala slzy. Boleli ju slová jej dcéry. Myslela si, že už to je v poriadku, ale zjavne sa mýlila.

Pozn. autorky:

V prítomnosti sú použité pasáže z knihy Harry Potter a Fénixov Rád, kapitola Trápenia pani Weasleyovej, ale neoddeľovala som ich hviezdičkami, lebo nie sú doslovne prevzaté. Upravila som ich podľa seba.

Nedávno sa objavila info, že Sirius mal narodeniny 3. novembra ...prezradila to Jo. Keď som písala túto kapitolu, tak som o tom ešte nevedela, tak preto ich v poviedke má v lete.

Neuveriteľné, že toto je už 50 kapitola :) a mala by som si švihnúť, bo mám dopredu iba 7, ach jaj. Som zvedavá na Vaše názory, veď ako inak. 

Ak ste náhodou ešte nezaregistrovali moju novú HP story THAT GIRL IS MINE, tak pridávam link ---> https://www.wattpad.com/story/58288989-that-girl-is-mine-hp-fanfiction