„Prepáč mi, že žiadam viac,

než to, čo môžem dať.

Že kričím, keď mám mlčať,

že utekám, keď ty ma najviac potrebuješ.

Prepáč mi, prepáč mi, prepáč mi,

ak je niečo, čo chcem,

si to ty."

(Luis Fonsi feat. David Bustamante – Perdoname)

5. február 1977

„Kaily, fakt ma to mrzí, že to už všetci vedia. Nedávno si sa to dozvedela a ešte si sa nestihla s tým vyrovnať a teraz toto," riekol jej Sirius. Viedol ju za ruku von z hradu. Ani nevedel kam, hlavne niekam ďaleko, aby na nich všetci nehľadeli.

Vedel, že je chvíľku od toho, aby mu skočila do náručia a rozplakala sa. Držala sa.

Vyšli von z hradu a von bola veľmi veľká zima. Pevne ju držal za ruku a jediné, čo ho napadlo, kam ju zobrať, aby sa upokojila, bolo k Hagridovi.

Hagrid im otvoril a na tvári mal starostlivý výraz. „Šmária, decká, poďte dnu," pozval ich.

Sirius sledoval Kaitleyn, ako si sadla na veľkú sedačku a ako Hagridov pes dobehol k nej a ona ho začala hladiť. Po tvári jej tiekli slzy.

„Len mi nehovorte, že si sa to dozvedela z novín?" pýtal sa Hagrid.

„Nie, viem to už pár dní," odvetila mu. „Vypočula som si ich hádku. Keby som sa to dozvedela z novín, tak by to bolo hrozné. Lenže teraz je to strašné. Všetci na mňa pozerajú neprajnícky a ja nechcem, aby on bol môj otec a nechcem, aby to vedeli. Čo budeme robiť?"

„Upokojíš sa," Sirius si sadol k nej a chytil ju za ruku.

Hagrid im zatiaľ urobil čaj a podal obom šálky a na stôl položil cukor. „Je mi to ľúto, princeznička, ale nezmeníš to. Dumbledore je tvoj otec a je to skvelý človek. Vždy ťa mal rád."

„Nie tak, akoby mal," oponovala mu.

„To si možno myslíš ty," riekol jej Hagrid. „Poznám ťa od narodenia a viem, ako sa k tebe celý tvoj život správal. Možno to tebe nestačí, čo na jednej strane chápem, ale Albus Dumbledore je veľký človek, je to správny chlap."

„Prečo mi to nikdy nepovedali? Som už dosť veľká. Prečo mi to vôbec tajili?"

„Ja neviem, princeznička," pokrútil hlavou Hagrid. „Iba viem toľko, že ťa má veľmi rád. A tvoja mama ani nehovorím. Mrzí ma toto celé, ale jedného dňa by si sa to dozvedela. Pochybujem, že ti to chceli tajiť do konca života."

„Ja neviem, čo budem robiť," Kaitleyn si oprela hlavu o Siriusovo rameno. „Som strašne smutná a sklamaná. Ja neviem, neviem."

„Ale no tak," Sirius ju pobozkal na líce. „Chcela by si radšej, aby bol tvoj otec mŕtvy a ty by si ho nikdy nemala možnosť spoznať?"

„Nie, ale-"

„Nemôže tam byť žiadne ale, Kaily," usmial sa na ňu. „Možno by si svojim rodičom mala dať šancu, aby ti to všetko vysvetlili. Všetky ich dôvody. Minimálne si vypočuj svoju mamu. Zbožňuje ťa. Čo by niektorí za to dali?"

Sledoval jej tvár. Po tvári jej stále stekali slzy a oči mala červené, nuž aj tak vyzerala krásne. Pomaly prikývla na to, čo povedal a dobre pochopila, že naráža na seba. Jeho matka nikdy nemilovala tak, ako milovala profesorka McGonagallová jeho Kaitleyn. Vzťah, ktorý so svojou matkou mal bol zložitý a zhoršil sa, keď nastúpil do Rokfortu. A nemohol sa spoľahnúť ani na otca. Sirius bol z toho nešťastný, ale nedával to najavo.

Teraz nebol dôvod na smútok. Konečne si získal princeznú. A to bolo to, po čom najviac túžil.

***

Ešte v ten večer poslúchla Kaitleyn Siriusovú radu a vybrala sa do komnát svojej mamy.

„Počula som, že si nebola na vyučovaní," zamračila sa na ňu matka hneď vo dverách.

„Daj mi pokojne trest," odvrkla jej Kaitleyn. „Ale netrestaj Siriusa, že sa ulial z vyučovania so mnou."

„Pohovorme si, áno?" žiadala ju Minerva.

Kaitleyn prikývla a odišla do obývačky. Sadla si na sedačku a všimla si, že jej matka ma na stole výtlačok Denného Proroka. Znova cítila hrozný tlak na hrudi a chcela kričať, alebo do niečoho udrieť. Sirius mal však pravdu. Mala by si vypočuť svoju mamu. Iba ona jej môže všetko objasniť. Mala by jej dať túto šancu.

Minerva si sadla do kresla. „Je mi ľúto, že si sa to dozvedela tak, ako si sa to dozvedela. Chcela som ti povedať pravdu," riekla jej.

„Kedy?"

„Už dlhšie som to mala v pláne, ale nevedela som, ako ti to povedať. Vždy, keď si sa pýtala na svojho otca, nevedela som, ako ti niečo také povedať."

„Mala si veľa príležitosti."

„To som mala," prikývla Minerva. „Pozri, Kaitleyn, takto sme sa dohodli s Albusom, len čo si sa narodila."

„On ťa neľúbil, však?"

„Samozrejme, že nie," odvetila jej Minerva. „Mal plnú hlavu iných vecí. Školy, Ministerstva, zachraňovania sveta a nemohla som mu to zazlievať. Nikdy mi nič nesľúbil, Kaily a ja som nemohla nič žiadať. Keď som sa dozvedela, že čakám teba, bola som šťastná. Pretože môj život dostal zmysel. Bála som sa mu to povedať, ale nakoniec som to urobila. Prijal to, ale nič viac mi zase nesľúbil."

„Prečo si neodišla aj so mnou preč? Ďaleko od neho, keď nás nechcel?"

„Veľakrát som nad tým uvažovala, Kaitleyn. A nie je pravda, že nás nechcel. Albus na nás vždy dával pozor, vždy nás ochraňoval, obe dve. Neodišla som hlavne preto, lebo som chcela, aby si ho poznala. Nie síce ako svojho otca, ale ako človeka, na ktorého sa môžeš vždy spoľahnúť. A ruku na srdce, Kaitleyn, nikdy ťa neodmietol, keď si niečo potrebovala."

Kaitleyn musela prikývnuť, lebo to bola pravda. Vždy, keď od Dumbledora niečo potrebovala, vždy jej vyhovel. Vždy bol na ňu milý, usmieval sa na ňu, dával jej darčeky. Smial sa s ňou a radil jej.

„No vidíš," usmiala sa na ňu Minerva, keď vedela, na čo jej dcéra myslí. „Preto som tu ostala. Kaitleyn, ja viem, možno som mala viac bojovať, aby si mala rodinu, ale mne stačilo to, že sme boli blízko. Mali sme krásny domov a vždy sme mali jedna druhú."

„Stretla som niekoho," priznala sa jej Kaitleyn. „Aberfortha Dumbledora. Sirius sa s ním pozná a keď som mu povedala, čo sa stalo, tak ma za ním zaviedol. Bol veľmi šťastný, že ma vidí."

„Vážne?" Na tvári jej matky sa zjavil veľký úsmev. „Aberfoth je skvelý človek, Kaitleyn. Vždy sa o teba zaujímal, ale nechcel sa priblížiť, lebo mal strach. Keď si bola bábätko, videl ťa viackrát, ale potom iba na fotografiách. Ale vždy, vždy ťa mal veľmi rád."

„Povedal mi, že sa podobám na Arianu, jeho sestru," usmiala sa aj Kaitleyn. „Videla som jej obraz, vážne sa na ňu podobám. Mám oči ako ona."

„Nemala som možnosť poznať Arianu, lebo zomrela veľmi mladá, ale tiež som videla ten obraz. Podobáš sa na ňu, naozaj veľmi."

„A prečo zomrela?"

„To je veľmi smutný príbeh, Kaily. Nemyslím si ale, že ja som tá správna osoba, ktorá by ti to mala povedať. Prepáč," vravela jej mama.

„Dobre, nebudem vyzvedať," prikývla Kaitleyn. „Vieš, kto to mohol celé prezradiť novinám?"

„Nemám ani tušenia," pokrútila hlavou Minerva. „A ty?"

„Ani ja nie, mama. Je pravda, že som to povedala Siriusovi a Lily s Alice, ale oni to isto neboli. Nikto z nich. Dôverujem im. Veríš mi, však?"

„Samozrejme," prikývla jej matka. „Kaily, vážne ma to veľmi mrzí. Nechcela som, aby si sa to dozvedela takto a nechcela som, aby to vedeli zrazu všetci. Malo to byť celkom inak. Ale už to nezmením."

Kaitleyn si povzdychla. „Aj tak nemám na výber, musím sa s tým zmieriť."

„Veľmi sa na mňa hneváš?"

„Nie," pokrútila hlavou. „Veľmi som to chcela celý svoj život vedieť, ale teraz neviem, čo cítim. Nie som šťastná, som asi sklamaná, smutná. Ale Sirius mi niečo dnes povedal a má pravdu. Mohlo raz vyplávať na povrch, že môj otec je mŕtvy a to by som bola asi ešte viac smutná a sklamaná. Mám otca. A pre náš svet je dôležitý a všetci si ho vážia. Musím sa s tým nejako vyrovnať. Ale nežiadaj ma, aby som bola hneď v poriadku a prijala to."

„Nežiadam ťa o to, potrebuješ čas. Ja ho tiež potrebujem," riekla jej matka.

„Ďakujem," prikývla Kaitleyn.

„Dáš si horúcu čokoládu?" spýtala sa jej.

„Áno," usmiala sa. „A čo môj trest?"

„Niečo vymyslím. A zoberieš Siriusa so sebou. Obaja ste sa uliali z vyučovania a to sa nesmie, nech boli vaše dôvody hocijaké!" Prísne sa na ňu pozrela Minerva.

Kaitleyn prikývla. Nebola by to jej matka, keby nebola spravodlivá a prísna. Porušili školský poriadok. Nebála sa trestu. Mama im určite nevyberie nič ťažké, lebo chápala túto situáciu. Keby ich však nepotrestala, ostatní študenti by to mohli brať ako protekciu a tomu sa chceli vyvarovať.

***

10. august 1995

Kaitleyn za sebou zatvorila dvere. Potichu sa vybrala do salóna. Sadla si do kresla a bola taká nahnevaná, že ani nedokázala plakať. Hypnotizovala dvere, lebo čakala, že Sirius sa v nich každú chvíľku objaví a bude sa jej ospravedlňovať.

Sedela tam už takmer hodinu a nestalo sa tak. Vstala a vybrala sa o poschodie vyššie. Nakukla do izby, kde spali dievčatá. Vošla dnu, prikryla Ginny, ktorej spadla prikrývka na zem a potom pobozkala Sophie do vlasov. Neprebrala sa, spokojne spala. Zatiahla záves, na ktorý dievčatá očividne zabudli a potom potichu ako myška vyšla z izby.

Potom vošla do izby, ktorú zdieľali spolu Harry a Ron. Ron chrápal, ale Harry spal nepokojne. Videla to na ňom. Prehadzoval sa a bol spotený. Chytila ho za ruku, priložila ruku na jeho čelo. Celý horel.

„Harry," šepla. Chcela, aby sa prebudil, lebo sa mu zjavne snívala nejaká nočná mora. Vedela si predstaviť aká. „Zlatko," mierne do jeho štuchla.

Harry sa prebral. Posadil sa a hľadel na ňu.

„Nechcela som ťa zobudiť, zlatko, ale zjavne si mal zlý sen," držala ho stále za ruku.

„Snívalo sa mi o cintoríne a o Voldemortovi. Stále sa mi to sníva, Kaitleyn," priznal sa jej chlapec.

„Myslela som si to," ťažko si povzdychla. „Nesmieš už na to myslieť. Si v bezpečí. So svojou rodinou. Ochránime ťa. Áno, už je dobre," nahla sa k nemu a pobozkala ho na líce. „Sme spolu."

„Tak veľmi som chcel ísť preč od Dursleyovcov. Nič som nevedel. Nikde sa nič nepísalo a nikto mi nesmel nič napísať. Bolo to na zbláznenie, Kaitleyn. Som rád, že som konečne tu a s vami všetkými. Myslím, že už sa mi nebude nič zlé snívať," vravel jej Harry.

„To som rada," usmiala sa na neho. „Tak dobrú noc, srdiečko."

„Kaitleyn," stisol jej ruku.

„Čo sa deje?"

„Nič, ja len," usmial sa na ňu. „Ďakujem, že si tu. Vieš, keď tu nemôžem mať mamu."

„Vždy tu pre teba budem. Sľúbila som to tvojej mame. Mám ťa rada ako vlastného, vždy som ťa mala rada a každý jeden deň som na teba myslela," pohladila ho po čiernych vlasoch.

„Je to skvelý pocit mať rodinu," prikývol Harry. „Dobrú noc, Kaitleyn."

***

10. august 1995

Siriusa ráno prebudilo slnko, ktoré prenikalo do spálne cez okno. Prebral sa a zistil, že Kaitleyn naozaj nestrávila noc vedľa neho. Trocha ho to vydesilo. Ale zrejme urobil chybu. Obliekol si župan. Zbehol potichu dole po schodoch. Čakal, že ju nájde v kuchyni ako pripravuje raňajky, ale ostal sklamaný.

V kuchyni boli Molly s Arturom a Molly pripravovala raňajky.

„Dobré ráno," pozdravil ich.

„Dobré," odsekla Molly. Zrejme sa stále hnevala za ten včerajší večer. Artur mu kývol na pozdrav. „Toto ti mám dať," podišla k nemu Molly a vopchala mu do ruky kúsok papieru.

Prečítal si, čo na ňom stálo. Bolo to stručné a jasné. „Šla som k mame. Kaitleyn."

Povzdychol si a prešla ho chuť na raňajky.

***

Nemohol dlhšie trucovať a okrem toho musel aj on ísť pomôcť. Vybral sa preto pomôcť ostatným čistiť salón. Všade motal Kreacher a to ho znervózňovalo. Nakoniec ho musel vyhodiť z miestnosti.

Pohľad mu zastal na vyblednutom starobylom gobelíne. Zlatá niť, ktorou bol vyšívaný sa leskla jasne, aby mohol vidieť rodokmeň rodiny Blackovcov. Celkom na vrchu svietil nápis a rodinné motto. „Urodzený a starobylý rod Blackovcov. Tojours pur."

„Ty tu nie si!" skonštatoval Harry, keď si prezrel spodok gobelínu. „Ale je tu Sophie a je tu dokonca-"

Jeho krstný syn stíchol, keď videl jeho pohľad. On tam nebol. Na mieste, kde kedysi dávno bolo jeho meno, bola diera, akoby od horiacej cigarety. Vedel, kto to má na svedomí. Vedľa neho bola ďalšia vypálená diera, ktorá patrila Kaitleyn. Predpokladal, že ju vypálila jej matka hneď, ako sa po svadbe zjavila na gobelíne. Od nich viedli dve zlaté čiary. Jedna patrila Sophie, ktorá na gobelíne stále bola a tá druhá k menu Sirius Aberforth Black. Deň narodenia a deň úmrtia bol ten istý. Pichlo ho pri srdci.

„Kedysi som tam bol," odvetil svojmu krstnému synovi. „Moja drahá mamička ma vypálila po úteku z domu – Kreacher si tú historku s obľubou rozpráva popod nos."

„Ty si utiekol z domu?" zvedavo dobehla Sophie. Aj ona hľadela na gobelín.

„Asi v šestnástich," povedal Sirius. „Už som toho mal dosť."

„Kam si šiel?" Harryho nespúšťal z neho oči.

„Do domu tvojho otca," odvetil Sirius. „Tvoji starí rodičia sa zachoval naozaj pekne, takmer ako keby ma adoptovali za svojho druhého syna. Áno, cez prázdniny som býval u tvojho otca a v sedemnástich som si kúpil vlastný dom. Strýko Alphrad mi zanechal slušnú kôpku zlata – aj jeho odtiaľto odstránili, asi preto – skrátka, odvety som sa o seba staral sám. Ale v nedeľu som vždy chodil na obedy k Potterovcom, aj s Kaily."

„Ale prečo si?"

„Odišiel?" Sirius sa trpko usmial a prstami si prehrabal dlhé vlasy. „Lebo som ich všetkých nenávidel – svojich rodičov, posadnutých čistou krvou a presvedčených, že byť Blackom je niečo, ako mať kráľovskú krv. I brata, takého prostoduchého, že im veril, to je on."

Sirius ďobol prstom naspodok rodokmeňa, kde bolo meno Regulus Black.

„Bol odo mňa mladší," pokračoval, „a oveľa lepší syn, čo mi ustavične vyhadzovali na oči."

„Ale zomrel," podotkla Sophie.

„Áno, hlupák. Pridal sa k smrťožrútom."

„To nemyslíš vážne!"

„Ale no tak, obaja ste videli v tomto dome dosť na to, aby bolo jasné k akým čarodejníkom patrila moja rodina."

„Boli aj tvoji rodičia smrťožrúti?" spýtal sa Harry.

„Nie, nie, ale ver mi, podľa nich bola Voldemortová myšlienka správna," rozprával im ďalej Sirius.

Ešte asi celú hodinu sa rozprávali o gobelíne a o rodine Blackovcov. Sirius nemal o nič lepšiu náladu. Rozprával o svojej rodine ho veľmi nebavilo. Spomínať na tých všetkých ľudí. Ale spomenul si aj na tých dobrých, ktorí mu chýbali, ako bol napríklad strýko Alphard, alebo Andromeda. Ona mu naozaj veľmi chýbala. A jej skvelý manžel Ted. Vždy mal toho chlapíka rád.

Poobede pokračovali v upratovaní a Kaitleyn sa stále nevrátila. Začínal si o ňu robiť starosti. Z myšlienok ho vyrušila Sophie, keď sa k nemu nahla a šepla: „Pohádali ste sa s mamou?"

„Čo? Nie. Len šla pozrieť svoju mamu. Vieš, nemohla nás zobrať so sebou," vravel jej.

„Ale stará mama tu bola pred dvoma dňami," pripomenula mu Sophie.

„Kaily veľmi chýba," odvetil jej Sirius, ale bolo jasné, že Sophie mu neverí ani slovo.

Pozrela sa na gobelín a potom zas na neho. „Prečo tam ja som?"

„Pretože, čuduj sa svete, mali ťa radi," vravel jej Sirius. „Bola si pokračovateľka rodu. Hoci ani ja, ani Kaily sme nespĺňali parametre mojej matky. Myslím, že som ju tretíkrát sklamal, keď som si Kaily vzal za ženu. Prvýkrát som ju sklamal, keď som sa dostal do Chrabromilu, druhýkrát, keď som utiekol z domu," vysvetľoval jej.

„A mňa mali radi?"

„Áno," prikývol Sirius. „Bola si ich jediné vnúča, Sophie. Moja matka trvala na tom, že nás budú chodiť navštevovať. Tie návštevy boli hrozné. Ale ty si sa tešila. Mala si ich tiež rada," spomínal.

„Nepamätám si to," riekla.

„Akoby si mohla, bola si maličká," usmial sa na ňu.

„Myslíš, že Harryho oslobodia?"

„Určite áno. Dumbledore by nedopustil, aby ho vyhodili z Rokfortu," odvetil jej Sirius.

„Ministerstvo je ale teraz proti nemu," pripomenula mu dcéra.

„Ale zákon je na Harryho strane. Nemusíš sa báť," pohladil ju po vláskoch.

***

Bol už takmer večer, keď sa Kaitleyn potichu vrátila do hlavného stanu. Zbadala Kreachera, ako sa zhovára s portrétom Siriusovej matky. A neušlo jej o čom stará paní z obrazu hovorí.

„Najhoršia spodina, ktorá teraz býva v mojom dome je manželka môjho syna. Na to, že to je dcéra Albusa Dumbledora, je to iba obyčajná chudera, ktorej vinou sa môj syn zbláznil. A skončil, ako skončil," vravela stará paní. Starý škriatok ju napäto počúval.

Kaitleyn toho mala plné zuby. Obraz Siriusovej matky ju neustále urážal a keby tá žena stála oproti nej a bola by skutočná, asi by už dávno vybuchla a povedala jej, čo si o tom myslí.

„Kreacher!" zvolala na neho Kaitleyn. „Do kuchyne!"

„Nemusíš počúvať tú ženu, Kreacher, ona nepatrí do rodiny," odvetil obraz.

„Moje priezvisko je Blacková, takže v skutočnosti ma musíš poslúchať, Kreacher," poznamenala Kaitleyn.

Škriatok sa na ňu pozrel s pohľadom absolútneho hnusu a potom odišiel do kuchyne.

Kaitleyn podišla k obrazu. „Prídem na to, ako tento otrasný obraz zvesím, Walburga, pretože vás mám plné zuby. Mala som vás plné zuby, keď ste boli živá a teraz mi fakt idete na nervy, znova!" A potom zatiahla záves na obraze, aby stíšila tie urážky, ktorými ju stará paní zasypala.

Vybehla hore po schodoch. Sirius nebol v spálni a tak zamierila do izby, kde teraz býval hipogrif Hrdozobec.

Takmer celý deň strávila na Rokforte so svojou mamou. Poplakala si, posťažovala sa a nakoniec si pripustila, že možno vybuchla zbytočne. Mala by Siriusa viac chápať. Musí byť pre neho hrozné žiť v dome, ktorý nenávidí. V ktorom zažil toľko zlého. A v podstate nič dobrého.

„Sirius," nakukla dnu.

„Kaily," usmial sa, keď ju zbadal. Podišiel k nej. „Prepáč mi to, dievčatko moje, prosím ťa."

„Ty prepáč mne," chytila ho dlaňami za líca. „Len som to brala priveľmi osobne."

„Vždy som chcel život s tebou, Kaily. Sľúbil som ti, že budeme spolu," usmial sa na ňu.

„Ja viem, Tichošľap. Plníš svoj sľub," opätovala mu úsmev.

„Celý deň si mi veľmi chýbala."

„Aj ty mne, láska. Nemala som utekať, keď ma potrebuješ."

„Upratovali sme dom, rozoberali rodinu Blackovcov a Harryho súd," rozprával jej, čo nové sa udialo.

„Oslobodia ho, musia," prikývla.

„Strávil som dnešný deň s deťmi," chytil jej ruky a pobozkal jej ich. „Chýbala si mi."

„Už je to zase dobré, zlatko," letmo ho pobozkala na pery.

„Poďme na večeru," chytil ju za ruku a obaja opustili izbu. Zišli dole po schodoch a v kuchyni už boli takmer všetci. A na stole bola veľká kytica bielych ruží.

Dievčatá sa nad ňou práve rozplývali. „Hej, tie sú pre Kaily," uškrnul sa na ne Sirius.

„Pre mňa?" spýtala sa Kaitleyn prekvapene.

„Nevedel som, či mi odpustíš, tak som musel zadovážiť dar," šepol jej. „Kúpil ich Remus, samozrejme, lebo ja nemôžem odísť. Ale povedal som mu presne, aké kvety chcem a ako to má vyzerať."

„Sú krásne, zlatko. Ach, toľko ťa ľúbim, Tichošľap," šepla aj ona.

„Nie viac, ako ja teba," žmurkol na ňu a pobozkal ju na ruku. Obaja si sadli k stolu. Usmiali sa na seba, obaja šťastní, že svoj konflikt tak rýchlo urovnali. A následne sa potom celú noc udobrovali v posteli.

Pozn. autorky:

V prítomnosti súpoužité úryvky z knihy Harry Potter a Fénixov Rád, kapitola Urodzenýa starobylý rod Blackovcov. Nie sú ale prevzaté úplne doslovne, preto somich neoddeľovala hviezdičkami. Sú upravené, aby mi sadli do príbehu.

Nabudúce nás bude čakať zase iba čisto prítomnosť, pretože sa udeje niečo veľké. Ale o tom potom :) ale prezradím Vám aspoň drobnosť, že to bude pozitívne, tak ak Vás niečo napadlo, čo by to mohlo byť, tak môžete napísať (všetci okrem Jamesa Bonda 007, lebo ten toho vie dopredu :D )

Asi ste šokovaní, že je kapitola tak skoro po predošlej, ale dôvod je taký, že na ďalšiu si potom vyše týždňa počkáte, pretože v stredu ráno odchádzam do Tatier, kde poriadne ani nie je internet. 

Fanúšikom príbehu "Inside your heaven" sa týmto silno ospravedlňujem, ale zrejme tento týždeň nebude kapitola. Mám ju síce napísanú, ale potom by vzniklo hluché miesto o týždeň. No uvidím, ešte si to premyslím, možno bude zajtra. 

Dnes však pribudne aj nová kapitolovka HP, takže ak máte radi moje príbehy, tak po prípade troška neskôr pozrite môj profil, sľubujem, že do 20:00 to tam dám :)