„Už necítiš, láska moja,

že moje bozky boli klamstvami?

Miloval som ťa a budem ťa ďalej milovať,

až do konca.

Viem, že sme rozdielni,

ale nemaj strach.

Môžem si ťa vziať a pocítiš

túto lásku, tak intenzívnu.

Musíš mi veriť!"

(Javier Yuch – Hasta el fin)

2. február 1977

Sirius sa po treste, ktorý mali s Kaitleyn vrátil do Chrabromilskej klubovne. Chystal sa za chvíľku spať, a teraz ležal na posteli, jedol Fazuľky každej chuti a prezeral si Záškodnícku mapu. Hľadal na nej jej meno. Konečne ho našiel. Podľa mapy, práve vybehla z riaditeľne a utekala. Zastala až v prázdnej učebni Transfigurácie a potom sa bodka pri jej mene vôbec nehýbala. Sirius si dal do úst ďalšiu fazuľku a hneď ju vypľul. „Fuj, staré smradľavé ponožky," zanadával.

„Fakt?" spýtal sa ho Remus, ktorý ležal na posteli vedľa a čítal si knihu.

„Prisahám," odvetil mu Sirius a nespúšťal zrak z jej mena na mape. Nehýbala sa. Prišlo mu to zvláštne. Niekoľko minút len tak pozeral na mapu, potom ju zatvoril a hodil Remusovi na posteľ.

„Čo sa deje?"

„Asi niečo s Kaily," odvetil mu Sirius.

„Sirius?" oslovil ho Remus, keď už chcel vyjsť z izby. „Kaily sa na teba furt hnevá a má ťa chuť prekliať vždy, keď ťa vidí," pripomenul mu kamarát.

„Viem," prikývol, „a risknem to!"

Na to vyšiel z chlapčenskej spálne, rozbehol sa dole schodmi, prešiel cez otvor a ocitol sa na prázdnej chodbe. Vybral sa doľava a potom došiel k učebni. Dvere boli pootvorené a on ju videl. Sedela na stole, otočená k veľkému oknu a hľadela von. Potichu ako myš, vošiel dnu, zavrel za sebou dvere.

„Kaily," oslovil ju.

„Daj mi pokoj," odvetila mu.

„Stalo sa niečo?" spýtal sa jej.

„Povedala som, aby si mi dal pokoj, nerozumieš snáď? Mám ti to povedať po trolsky, tomu by si možno rozumel!" vravela nahnevane, ale neotočila, ani sa na neho nepozrela.

„Neviem, či by som tomu rozumel," odvetil jej pokojne.

„Sirius," otočila sa na neho, „ja viem, že tvoja inteligencia, je takmer nulová, pokiaľ sa to netýka nejakého plánu, ako sa dostať do prúseru, alebo ako zbaliť nejakú kravu, ale opakujem ti to znova. DAJ MI POKOJ!"

Sirius sa nevzdával: „Predpokladám, že tvoja skvelá nálada a slzy momentálne nemajú nič spoločné so mnou."

„Ty si ale múdry, asi som sa zmýlila. Si občas celkom inteligentný," zamračila sa na neho.

„Kaily, ja viem, že sa na mňa veľmi hneváš, ale ak sa ti niečo stalo a ja ti môžem nejako pomôcť, tak som tu pre teba," povedal jej.

„Nepotrebujem tvoju pomoc. Nikdy som nepotrebovala nikoho pomoc. Vždy som bola sama, na všetko. A teraz chcem byť sama. Necítim sa dobre," zafňukala.

„Čo sa stalo?" spýtal sa jej.

Kaitleyn po tvári tiekli slzy, oči mala celé červené a on jej vyčaroval vreckovku a podal jej ju. Iba ju vzala do ruky, ale neutrela si ňou slzy. Chvíľku na seba hľadeli bez slov.

„Ja viem, že to je medzi nami stále zlé, ale ak potrebuješ pomoc," Sirius sa opäť nevzdával. Zdala sa mu priveľmi smutná a vedel, že tento raz to bude niečo vážnejšie a nie je to kvôli nemu.

„Nemôžeš mi pomôcť, čo to nechápeš," pokrútila hlavou. „Nemôžeš to zmeniť. Nijako."

„Čo zmeniť?"

„Zistila som kto je môj otec," pošepkala. Sirius na ňu prekvapene pozrel. Už to vzdala , že by to niekedy zistila a teraz to len tak oznámi. Bolo to šokujúce.

„Ako?"

„Vypočula som si rozhovor medzi ním a mamou. Ani o tom nevedia, nevedia, že to viem," smutne na neho hľadela.

„Kedy si si to vypočula?"

„Pred chvíľkou," odvetila mu.

„V riaditeľni?" spýtal sa jej.

„Ty ma špehuješ?" zamračila sa na neho.

„Videl som to na mape. Bola si tam, potom si utekala sem," vysvetlil jej, „iba som si ju prezeral. Preto som tu. Ale nerozumiem tomu, Kaily. Ten muž, tvoj otec, on bol teraz na škole?" spýtal sa jej.

„On je na škole celý čas, Sirius," odvetila smutne. „Odkedy som sa narodila, tu bol. Chápeš tomu? Celý čas tu bol a ja som to nevedela a jemu na mne vôbec nezáleží. Hlavná vec, že ho zaujíma celá škola a všetci študenti, ale vlastná dcéra, to nie!"

Sirius na ňu hľadel, dával si to v hlave dokopy a potom ho napadlo o kom Kaitleyn hovorí. Nevedel, čo jej má povedať, ako sa zachovať. Ona sa znova rozplakala.

„Kaily," oslovil ju a chcela sa dotknúť jej ruky, ale ona ju stiahla. „Je mi to ľúto!"

„Keď som bola malá, vždy som to chcela vedieť a potom mi to začalo byť jedno. Uvedomila som si, že si ma nezaslúži. Ani mňa, ani mamu, keď nás opustil. Ale v podstate nás neopustil, keď sa nad tým zamyslíš, ale ani s nami nebol. Ja viem, že má veľa práce, veľa vecí na starosti, ale ja som nikdy nebola náročná. Ani ako dieťa, ani teraz. Alebo sa za mňa hanbí? Pretože nie som taká skvelá čarodejnica? Pretože niektoré predmety ledva prechádzam. Pretože som dostala iba 6 VČU? Tak prečo, Sirius? Prečo ma môj vlastný otec zaprel pred celým svetom? Prečo je mu táto škola dôležitejšia, ako ja? Prečo mu je Ministerstvo dôležitejšie, ako ja? Prečo som pre neho iba ďalší študent? Tak prečo?!"

Sirius jej chcel povedať, že on nie je správny človek, ktorému pokladá otázky, ale to by bolo od neho veľmi drzé. „Ja neviem, Kaily," povedal napokon, „je to od neho veľmi nefér."

„Nefér," podotkla, odhrnula si vlasy z tváre. „Myslím, že mi to nikdy nechceli povedať."

„Myslíš?"

„Mama by o nejaké dva roky vyrukovala s nejakou správou, že dostala správu o tom, že môj otec zomrel a ja by som na to skočila. A nikdy viac by som sa k tomu nevracala," povedala smutne, „mohli to tak zahrať od začiatku nie. Nikdy by som sa nepýtala. Zmierila by som sa s tým, že ho nikdy nespoznám a že sa ho nikdy nespýtam, prečo ma opustil."

„A teraz? Túžiš sa ho to spýtať?"

„A na čo, Sirius?" pokrútila hlavou Kaitleyn. „Ja odpoveď poznám. Nemal by na mňa čas. Nemal čas mať deti. Má veľa povinností. V škole, v ministerstve, vo všetkom. Toto je ten dôvod. A moja mama," zafňukala, „ako potom všetkom mohla dovoliť to, aby sme tu žili?"

„Možno to tak chcel on," povedal jej Sirius, „možno ťa chcel mať tak či tak na blízku."

„Nie, Sirius," pokrútila hlavou a zoskočila z lavice, „zo strachu. Bála sa, že sa jedného dňa ľudia dozvedia pravdu, alebo budeme v ohrození."

„To jej nemožno zazlievať, Kaily," odvetil jej Sirius, „všetci čelíme rovnakému nebezpečenstvu. A tvoj otec je jediný, ktorého sa vždy bál. Keby našiel nejakú slabinu, nastal by problém. Ja viem, že sa k tebe nikdy nepriznal, ale možno si ty táto slabina a preto je lepšie, keď o tom nikto nevie."

„Čože?"

„Každý máme nejakú slabinu, Kaily," vysvetľoval jej Sirius, „všetci sme poraziteľní. A ty si kľúčom k slabosti svojho otca. Keby o tom vedel Veď-vieš-kto, možno by ťa uniesol, mučil. Preto tvoji rodičia nechceli, aby niekto vedel pravdu. Preto tvoja mama nikdy neopustila hrad. Rozumieš tomu?"

„Iba sa ma snažíš upokojiť," zhodnotila a vôbec si nechcela pripustiť to, čo jej hovorí.

„Každý máme nejakú slabinu," zopakoval.

„Akú máš ty?" spýtala sa ho.

„Na tom nezáleží," odvetil jej.

„Ale mne áno!"

„Možno mám podobnú slabinu ako tvoj otec," povedal jej Sirius.

„Máš tajné deti?"

„Nie, Kaily," pokrútil hlavou, „myslel som tým teba."

„Na toto ti neskočím, Sirius," zamračila sa na neho. „Ty a ja, bolo, mohlo byť, ale už nie je a vieš koho je to vina?"

„Áno," prikývol.

„Tak potom sa prestaň tváriť, akoby to bola moja vina. Ty si proste nevyzrel a nikdy nevyzreješ. A ja nechcem byť jednou z mnohých," vravela mu smutne a po tvári jej tiekli slzy.

„To je práve ten problém, slečna. Žiadne mnoho nie je. Je iba jedna. Ty!"

„Ja už ti dávno neverím ani nos medzi očami, Tichošľap," zamračila sa na neho. „Mohol by si už vypadnúť a nechať ma tu samú plakať a trpieť?"

„Možno. Ak si to naozaj želáš," prikývol smutne, otočil sa, došiel až takmer k dverám, keď ho zastavila.

„Sirius!" skríkla.

Otočil sa späť k nej. Rozplakala sa a potom sa rozbehla k nemu a skočila mu do náruče. Zúfalo sa rozplakala a on ju objímal. Ubehlo niekoľko minút. Počul jej plač. Nič nehovorila, iba plakala. Nič mu nevyčítala a on vedel, že tieto slzy nie sú jeho vina. Plakala kvôli zisteniu, kto je jej otec. Nie kvôli nemu. Toto on napraviť nemohol.

Rozmýšľal koľko sĺz vyplakala kvôli nemu. A cítil sa tak mizerne. Pritom ona bola jediná. Jediná, s ktorou chcel naozaj byť. Ktorú miloval. Miloval dlhé roky, hoci to bolo občas ťažké si priznať.

„Nechcem byť sama," pošepkala Kaily, „ale nechcem byť tu. Ani v klubovni, ani vo svojej spálni, ja nechcem byť v hrade."

„Poznám jedno miesto, kde môžeme byť sami," odvetil jej šepotom. „Mimo hradu."

„A vezmeš ma tam?" spýtala sa ho.

„Nechceš byť sama celú noc?"

„Chcem byť celú noc s tebou," pošepkala znova.

„Dobre," prikývol Sirius a pozrel sa jej do očí. Stále boli plné sĺz. „Nepohnem sa od teba celú noc, ale chcem, aby si mi sľúbila, že už nebudeš kvôli tomu plakať. Nikto si nezaslúži tvoje slzy, Kaily."

„Sú chvíle, kedy plač pomáha, Sirius. Nie je prejavom slabosti," odvetila mu.

„To som nikdy nepovedal," oponoval jej. „Iba nechcem, aby si sa trápila."

„To nie je vôbec jednoduché," pokrútila hlavou a potom si ju znova oprela o jeho rameno. „Zober ma preč," požiadala ho.

Sirius ju vzal na ruky. Neprotestovala. Cítila sa taká slabá, že jej to bolo jedno. A on ju niesol po chodbách hradu, akoby bola pierko. Obzeral sa, aby nenarazili na Filcha. S pani Norrisovou by problém nebol. Tá by Kaitleyn nikdy nenabonzovala. Mierne ľutoval, že nechal mapu Remusovi a že si nezobral Jamesov neviditeľný plášť. Ale šťastie im obom prialo. Nestretli nikoho.

Vonku bolo veľmi chladno, hoci táto zima nebola veľmi tuhá. Bola už noc. Keď zastavili na mieste, Sirius postavil Kaitleyn zase na nohy.

„Počkaj tu chvíľku," požiadal ju. „Musíme sa dostať dnu a treba stlačiť ten gombík."

„Ako to urobíme?" spýtala sa ho.

„Urobím to," odvetil jej a behom pár sekúnd sa zmenil na veľkého čierneho psa. Kaitleyn sa inštinktívne pozrela na hrad. Takmer nikde sa nesvietilo, čo bolo dobré znamenie. Keby niekto videl, čo sa deje dole pri Zúrivej vŕbe, obaja by boli vylúčení, potrestaní a možno aj horšie. Zúrivá vŕba sa prestala hýbať. Kaitleyn sa otočila a videla, že vchod do tajnej chodby je otvorený. Čierny pes už bol vo vnútri. Vybrala sa smerom tam. Kráčala chodbou a keď sa objavili v zničenom dome, Sirius bol zase sám sebou.

„Cítiš sa lepšie, keď nie si v hrade?" spýtal sa jej.

„Je to tu desivé," obzerala sa. Nikdy tu ešte nebola. Všetko bolo buď potrhané, zničené, špinavé. Vedela o tom, čo sa deje v tomto dome a koho útočiskom bola.

„Mysli na to, že to robí preto, lebo trpí, nie preto, že by chcel," odvetil jej Sirius.

„Viem," prikývla, „a bolí ma to."

„Aj mňa to bolí, Kaily," povedal jej.

„Ľudia majú aj horšie problémy ako ja," podotkla. Sirius jej podal ruku, aby sa na niečom nešmykla, alebo do niečoho nenarazila a viedol ju hore po schodoch do rovnako schátralej a doničenej obývačky.

„Každý má svoje vlastné problémy, Kaily. Niekto horšie, niekto menšie. Sme ešte mladí a myslím, že skutočné problémy ešte prídu. Ale tvoj problém nie je malý. Ale rodinu si nevyberieš. Pozri sa na mňa. Utiekol som od našich. Bývam u Jamesa a toto leto si plánujem kúpiť dom. Strýko mi nechal nejaké peniaze. Rodina je vec, ktorú nemôžeme ovplyvniť. Ale mysli na to, že máš skvelú mamu, ktorá by pre teba urobila prvé aj posledné. Ja nemám ani len to," vravel jej a ona iba prikývla.

„Myslíš, že keby sa Veď-Vieš-Kto dozvedel, že som Dumbledorová dcéra, že by sa naozaj pokúsil mi ublížiť?" spýtala sa ho po chvíľke ticha.

„Zabil by som ho," povedal automaticky bez rozmýšľania, „hoci hovoria, že sa to nedá. Ale keby ti niečo urobil, zabil by som ho, Kaily. Našiel by som spôsob!"

Kaitleyn sa na neho usmiala. „Si pochabý blázon," podotkla. „Nikdy sa nezmeníš."

„Chceš, aby som sa zmenil?" spýtal sa jej.

„Nie," pokrútila hlavou. „Chcem ťa takého aký si," dodala.

„To som rád, Kaily, lebo menil by som sa už ťažko," zasmial sa.

Sirius hodil pár kúskov dreva do kozuba, aby im bolo teplejšie. Vzal starú deku z gauča, kúzlom ju trocha vylepšil, aby nebola celá od prachu a položil ju na zem ku krbu. Potom si vyzliekol sveter a prehodil ho cez plecia Kaitleyn, ktorá sa triasla od zimy.

Za chvíľku bolo aj v miestnosti príjemne teplo, o čo sa postaral oheň v kozube. Kaitleyn si zo šiat vyzliekla jeho sveter a prehodila ho cez gauč. Len tak tam sedeli, opierali sa o tej starý gauč a Sirius jej rozprával nejaké žartíky, ktoré kedy urobili, len aby ju trocha rozveselil.

„Poviem ti niečo vtipné teraz ja, áno," žmurkla na neho. „Bolo to asi po treťom ročníku. Ostala som cez prázdniny na hrade a jeden večer som stretla na chodbe ducha Zloducha. Čakala som akú hlúposť mi vyvedie, ale on vyzeral hrozne smutný a tak som sa ho spýtala, prečo sa tak tvári. A vieš čo mi povedal?"

„Neviem, či to chcem vedieť," zasmial sa Sirius.

„Že mu veľmi chýbate, lebo vy ste páni žartíkov a bez vás sa cíti taký osamelý. Na to sa mi uklonil, áno," stále sa veľmi smiala a on si užíval zvuk jej hlasného smiechu, „a povedal mi, že jeho život dostane znova zmysel, keď začne školský rok a vy sa vrátite. Jeho život, áno!" Neustále sa smiala a on sa musel zasmiať tiež. Potom na ňu iba hľadel ako na nejaký zázrak a ona sa začala červenať.

„Čo je?" spýtala sa ho.

„Nič, ja len som rád, že sme tu spolu a že sa smeješ," vravel jej Sirius. „Že sa nehádame."

„Ďakujem, že si šiel za mnou a že si ma vzal sem," odvetila mu.

„Cítiš sa už lepšie, Kaily?" spýtal sa jej.

„O dosť," prikývla.

„To ma veľmi teší," načiahol sa za jej rukou a keď ňou nepohla, chytil ju. Stisol jej ju, aby vedela, že bude vždy pri nej a ona sa na neho usmiala.

„Sirius," zašepkala.

„Áno, slečna?"

„Zrejme som sa správala ako hlupaňa," vravela mu, „asi som to vážne pokazila. Všetko. A mrzí ma to. Myslíš, že by sme nejako mohli začať od nuly?"

„Ja nechcem začínať od nuly, Kaily," pohladil ju po ruke. „Pokazil som to tiež. Správal som sa k tebe niekedy veľmi zle a ty si bola kvôli mne smutná, ale ver mi, že ani na sekundu som neprestal myslieť na teba. A práve preto nechcem začať od nuly. Zrejme všetko, čo sme si prežili sa stalo z nejakého dôvodu. Možno sme na seba istú dobu mali byť ako mačka a pes, aby sme sa potom ocitli tu, spolu."

„Máš pravdu," prikývla a trocha sklopila pohľad, „ale potom všetkom, myslíš, že ma ešte niekedy budeš mať rád, že ma ešte budeš chcieť?"

„Či ťa budem chcieť?" pousmial sa. „Nikdy som neprestal túžiť po tom, že budeme spolu. To čo k tebe cítim, je viac ako mať rád. Ja ťa ľúbim, Kaily."

„Aj ja ťa ľúbim, Sirius," pozrela sa na neho. Jej tvár mala ľahko červený odtieň a keď mu venovala jeden zo svojich vzácnych úsmevov, bol rád, že teraz sedí na deke, lebo asi by sa zosunul k zemi. Bola krásna, stále viac a viac.

„Tento raz nič nepokazím, sľubujem," žmurkol na ňu.

„Ja to nepokazím," prisľúbila ona.

Sirius neváhal a pobozkal ju. Teraz sa jeho bozku vôbec nebránila, ani na malú chvíľku, práve naopak, hneď mu jeho bozk opätovala a jemu po chrbte prebehol mráz. Rukou mu vošla do jeho vlasov, čo sa mu veľmi páčilo a on ju pritisol ešte viac k sebe. Bozk bol od začiatku vášnivý a ich tep sa zvyšoval.

„Sirius," šepla medzi bozkami a pohladila ho po líci.

„Áno, slečna?"

„Asi som sa zbláznila," vravela a zahľadela sa mu do očí.

„Pokiaľ si sa zbláznila do mňa, tak je všetko v najlepšom poriadku, Kaily, to si môže byť istá," zasmial sa.

„Nie, ty tomu nerozumieš," pousmiala sa.

Až v tejto chvíli Sirius pochopil o čom jeho vyvolená rozpráva. Prekvapene sa na ňu pozrel, ale ona sa stále usmievala a vyzerala odhodlane ako ešte nikdy. „Kaily," oslovil ju. Áno, bolo to presne to isté, čo chcel v tejto chvíli aj on. Lenže nevedel, či to je naozaj správne. Bola to Kaitleyn, jeho Kaitleyn a on jej nechcel nijako ublížiť.

„Čo je?" trocha sa zháčila. „Ty to so mnou nechceš-"

„Samozrejme, že chcem," skočil jej okamžite do rečí, „a ako veľmi. Ale možno si sa nechala uniesť iba situáciou a ja nechcem, aby si to zajtra ráno ľutovala. Bol by som z toho smutný."

„Ty si ale blázon," zasmiala sa. „Nebudem to ľutovať. Sirius, ja ti verím. Viem, že to bude dokonalé, možno trocha šialené, ale to preto, lebo ty si šialený a asi aj ja. Ale viem, že to teraz chcem. S tebou, jedine s tebou. Od tejto chvíle chcem byť iba s tebou, ak to chceš aj ty."

„Po ničom inom netúžim," pohladil ju po vlasoch. „Chceš so mnou konečne oficiálne chodiť?"

Kaitleyn sa zasmiala a prikývla: „Nikdy som po ničom viac netúžila, hoci to posledný rok tak zrejme nevyzeralo. Ale áno, Sirius, blázonko, chcem s tebou chodiť."

„Nesníva sa mi to, však? Najkrajšia baba zo školy mi práve hovorí, že so mnou chce chodiť a že chce so mnou stráviť noc. Ak som vypil elixír na krásne sny, ktorý mi James podstrčil, prisahám, že ho hneď ako sa zobudím, zabijem!"

„Sirius, toto nie je sen," zasmiala sa Kaitleyn a potom ho pobozkala na krku.

„Ak by toto bol sen je neskutočne skutočný," vzdychol Sirius. „Bože, ja sa nechcem prebudiť."

„Prestaň už tárať," zasmiala sa.

„Počkaj, Kaily, ty si zaslúžiš niečo viac," stopol ju Sirius.

„Čože?"

„Toto miesto, to nie je ono," odvetil jej Sirius.

Kaitleyn si vydýchala, lebo si myslela, že hovorí o sebe a nie o mieste. „Sirius, mne toto miesto nevadí. A okrem toho to nie je také dôležité, dôležité je, že sme tu my dvaja a to je to hlavné, no nie?"

„Ale ja by som chcel, aby to bolo dokonalé pre teba," povedal jej Sirius.

„Zatiaľ sa to vyvíja celkom dokonalo," žmurkla na neho. „Naozaj."

„Tak dobre," usmial sa na ňu. Jemne ju pritiahol do svojho náručia a znova sa venoval bozkávaniu jej plných pier. Jednou rukou opatrne nahmatal zips na jej šatoch. Potiahol ho smerom dole. Nebránila mu v tom, iba mu opätovala bozky a hladila ho po chrbte. Sirius sa dotkol jej odhalenej hebkej kože a mal pocit, že mu srdce vyskočí z hrude. Na okamih prerušila bozk, aby sa mu mohla pozrieť hlboko do očí a potom sa na neho usmiala.

„Milujem tento tvoj pohľad," šepla.

„Aký pohľad máš presne na mysli, Kaily?"

„Keď sa ti v očiach lesknú iskričky, keď ti celé žiaria, to mám tak veľmi rada," vravela mu.

„Určite sa to stáva iba vtedy, keď som s tebou," žmurkol na ňu.

„Tak to veru dúfam," zasmiala sa. „Ale musím ti niečo povedať," dodala.

„Mne môžeš povedať čokoľvek, Kaily, veď vieš," nežne sa na ňu usmial a stále ju pevne držal vo svojom náručí a hľadel jej do očí.

„Mám trocha strach," priznala sa mu. „Z tejto situácie. Dôverujem ti, ale nemám žiadne skúsenosti, čo ti je úplne jasné a ty ich máš kopec, a ja..."

„Nemám kopec skúsenosti," zasmial sa Sirius. „Už som ti povedal, že v mojej mysli si bola vždy iba ty. Tie ostatné, nič neznamenali a okrem toho som ani s jednou nerobil to, čo hodlám robiť s tebou. Prosím, ver mi, hovorím ti iba čistú pravdu."

„Vážne nie?"

„Akoby som mohol, keď v každej mojej predstave si bola iba ty. A teraz to nie je predstava. Kaily, aj ja mám strach. Bojím sa, že ti ublížim, ale urobím všetko preto, aby to tak nebolo. Budem jemný, opatrný a nežný, najviac ako budem vedieť, sľubujem ti to," prisľúbil.

„Už nemám strach," pohladila ho po vlasoch. „Pobozkaj ma, znova," žiadala ho.

Nemusela mu to dvakrát hovoriť. Znova vyhľadal jej pery a nežne ju pobozkal. Nebolo kam sa ponáhľať. Cítil ako sa mu pokúša vyzliecť tričko a trocha jej dopomohol a tričko skončilo na zemi vedľa deky. Hladila ho teraz po tele a jemu bolo neuveriteľne teplo. Potom ho znova pobozkala na krku a to si myslel, že emóciami už vybuchne.

Po chvíľke sa od neho odtiahla a postavila sa. „Čo robíš?" pýtal sa jej, ale odpoveď na jeho otázku sa dostavila takmer okamžite. Kaitleyn si vyzliekla šaty a hodila ich na gauč. Teraz pred ním stála iba v čiernom spodnom prádle a on sa nemohol vynadívať na to, čo vidí.

„Uff, si tak krásne šialená," poznamenal. „Oplatilo sa na toto všetko čakať, zrejme. Aj všetko to tvoje odmietanie. Keby som vtedy vedel, že ma potom čaká toto, tak by som si to dokonca aj užíval."

„Ty si si to užíval, Sirius, netvár sa že nie!" uškrnula sa na neho a potom si znova k nemu kľakla.

„Si vážne nádherná," žmurkol na ňu.

„Povedal Sirius Black," prešla si jazykom po perách, „to určite niečo znamená."

„Znamená to, že ťa neuveriteľne milujem, Kaily," zahľadel sa jej priamo do očí a potom ju nežne pobozkal na krku, pokračoval na jej rameno a jednou rukou jej na chrbte na prvý pokus rozopol podprsenku.

„Aj ja ťa milujem, Sirius," pritisla sa k nemu ešte viac.

Sirius ju opatrne položil na deku. Zbavil ich oboch posledných častí oblečenia a pár sekúnd hľadel na jej krásne telo. Nie priveľmi dlho, aby ju nedostal veľmi do rozpakov. Zavrela oči, keď ju znova pobozkal na pery. Oheň v krbe tíško praskal, zatiaľ čo oni dvaja sa spolu prvýkrát nežne milovali.

Pozn. autorky:

Na to, že je dneska streda (a ja stredy fakt nemám rada a fakt som z nich unavená), tak je mi celkom fajn a preto som sa rozhodla, že Vám pridám kapitolu o deň skorej, ako som mala v pláne. Takže, ak som Vás potešila, tak mi urobíte radosť, keď zanecháte aj komentár :) a dúfam, že som Vás potešila. Som zvedavá, čo poviete na túto kapitolu, lebo pre mňa je jedna z mojich obľúbených <3

Mimochodom nabudúce Vás čaká pre zmenu iba kapitola v prítomnosti, ktorú mám tiež veľmi rada, takže je sa hádam na čo tešiť :)

A vypočujte si pieseň, je nádherná :)